Rodinné právo

Určenie spôsobu akým sa bude realizovať styk maloletého dieťaťa s rodičom súdom je vždy výsledkom posúdenia konkrétnych skutkových okolností každej prejednávanej veci (možností a schopností oboch rodičov zabezpečiť podmienky pre stretávanie sa s maloletým dieťaťom, potrieb, osobnosti, citových väzieb maloletého dieťaťa a mnohých ďalších aspektov). Vďaka tomu potom môže súd prijať celkom jedinečné a konkrétne závery “šité na mieru“ pre ten ktorý prípad a dosiahnuť tak v súdnom konaní vo veciach starostlivosti o maloletých sledovaný cieľ, t.j. najlepší záujem maloletého dieťaťa a zachovanie práva rodičov na ich vzťah k maloletému dieťaťu. Preto ani nemôže reálne existovať ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu ohľadom spôsobu určenia styku rodiča s maloletým dieťaťom a na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani existujúca rozhodovacia činnosť súdov v obdobných prípadoch, na ktoré dovolateľka poukazovala, pretože každé jedno rozhodnutie je individuálne pre daný prípad a nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady i keby formálne vykazovali rovnaké skutkové okolnosti.

Od zásahov do rodičovských práv a povinností jedného z rodičov podľa § 38 Zákona o rodine, spočívajúcich v ich pozastavení, obmedzení alebo pozbavení, treba dôsledne odlišovať úpravu rodičovských práv a povinností podľa § 24, § 25, § 36 ods. 1 Zákona o rodine spočívajúcu najmä vo zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine, teda aj právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté dieťaťa, zostávajú obidvom rodičom zachované aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine zostávajú rodičovi zachované i vtedy, ak mu súd predbežným opatrením nariadi, aby odovzdal dieťa do starostlivosti druhého z rodičov alebo do starostlivosti toho, koho označil súd, a aby platil výživné na dieťa v nevyhnutnej miere. Nesprávnym je názor, podľa ktorého oprávnenie vymáhať výživné proti druhému rodičovi v exekučnom konaní prislúcha len tomu z rodičov, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti.

Je potrebné odlíšiť prípady rozhodovania o výživnom, keď sa jedná o maloleté dieťa, resp. dokonca o dieťa vykonávajúce povinnú školskú dochádzku. V týchto prípadoch musí byť priznávanie výživného zodpovedajúceho odôvodneným potrebám dieťaťa, samozrejme pravidlom. U detí už plnoletých je však treba na vyživovaciu povinnosť nazerať optikou výrazne odlišnou: plnoletý jedinec by mal byť zásadne schopný sa postarať sám o seba a dôvod pre stanovenie vyživovacej povinnosti by preto mal byť odôvodnený konkrétnymi okolnosťami daného prípadu. Pokiaľ plnoleté dieťa študuje už na druhej škole toho istého stupňa (strednej alebo vysokej), ktorá na predchádzajúcu školu úplne jednoznačne nenadväzuje, je namieste sa zaoberať najmä tým, či skutočne ide o racionálnu prípravu na budúce povolanie, či aktuálne študovaná škola má zodpovedajúcu kvalitu (napríklad z hľadiska uplatnenia absolventov), či zvyšuje jeho šance na uplatnenie na trhu práce a neposlednom rade aj tým, či sa dieťa tomuto štúdiu venuje s dostatočnou starostlivosťou, teda či nedosahuje neprimeraného množstva absencií (rozumne vysvetliteľných a doložených) a či dosiahnuté študijné výsledky potvrdzujú jeho skutočný záujem o zvolený odbor. Pokiaľ študuje dieťa na súkromnej škole, je potrebné zaoberať sa tým, aké boli dôvody, aby vedľajší účastník študoval súkromnú školu, teda školu zaťaženú školným a nie podobne zameranú verejnú strednú školu (bezplatnú).

Z ustanovenia § 18 ZR nemožno vyvodiť zákaz odplaty za prácu medzi manželmi ani nemožnosť uzavrieť zmluvu o dielo.

Rozhodovacia prax súdov pripúšťa, že vydané rozhodnutie súdu o úprave výkonu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (§ 36 ZR) sa za istých okolností stane neúčinným. K neúčinnosti tohto rozhodnutia dochádza na základe právne významných skutočností, ako sú napríklad rozvod manželstva alebo obnovenie spolužitia rodičmi maloletého (viď R 31/1968 a R 8/1982). Rozvod manželstva rodičov maloletého dieťaťa je skutočnosť, s ktorou zákon spája obligatórnu úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode (§ 24 ods. ZR), a to bez ohľadu na to, či prípadne už práva a povinnosti rodičov k maloletému dieťaťu (ne)boli upravené skorším rozhodnutím súdu alebo ich dohodou. Eventuálna skoršia úprava práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (podľa § 36 ods. 1 ZR) stráca účinnosť právoplatnosťou rozhodnutia o rozvode manželstva rodičov. Rozhodnutie sa v tomto prípade stáva neúčinným od momentu, kedy nastala právna skutočnosť spôsobujúca neúčinnosť tohto rozhodnutia.

Ak súd rozhoduje o úprave styku rodičov s dieťaťom, musí zohľadniť tú skutočnosť, že obidvaja rodičia majú právo na osobnú starostlivosť o dieťa zásadne v rovnakej miere, tomu zodpovedá právo dieťaťa na starostlivosť obidvoch rodičov. Ak teda súd zverí dieťa dieťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, potom by malo byť dieťaťu umožnené stýkať sa s druhým rodičom v takej miere, aby bola táto zásada čo najviac naplnená.

Pozbavenie rodičovskej zodpovednosti (u nás výkonu rodičovských práv a povinností – pozn. autora) je najtvrdším zásahom do vzťahov medzi rodičmi a deťmi. K naplneniu skutkovej podstaty pozbavenia rodičovskej zodpovednosti musí byť splnená jedna z dvoch skutočností predpokladaných v hypotéze ustanovenia § 44 ods. 3 ZR (u nás § 38 ods. 4 ZR – pozn. autora), a to že rodič svoju rodičovskú zodpovednosť alebo jej výkon zneužíva alebo ho závažným spôsobom zanedbáva. Aby bol tento zásah odôvodnený, nestačí ojedinelé vybočenie alebo opomenutie rodičovskej starostlivosti. Najmä v prípade zanedbania povinností rodičom musí byť daný jeho tak značný stupeň, že pozbavenie rodičovskej zodpovednosti je jediným účinným prostriedkom ochrany dieťaťa. Za zneužívanie rodičovskej zodpovednosti je predovšetkým považované ohrozenie telesného a duševného vývoja detí, umožnenie im páchať trestnú činnosť, zvádzanie k nemorálnemu spôsobu života, týranie detí a podobne. Za závažné zanedbávanie rodičovskej zodpovednosti sa považuje najmä dlhodobé neplnenie rodičovských práv a povinností k maloletému, absolútny nezáujem o maloletého, najmä o jeho výchovu a výživu, trvalé ponechanie dieťaťa vo výchovnom zariadení spojené s nezáujmom o toto dieťa a s neprejavením snahy prevziať ho do rodinnej výchovy, nemorálny spôsob života rodičov, sústavné neplnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu, trestný postih pre zanedbanie povinnej výživy a podobne. Doba, počas ktorej jeden z rodičov rodičovskú zodpovednosť riadne nevykonával, sama o sebe nepredstavuje rozhodujúcu skutočnosť pre pozbavenie rodičovskej zodpovednosti. Rozhodujúcou je intenzita takéhoto správania, ktoré musí byť závažné a zavinené. Z uvedeného vyplýva všeobecný korektív pre uvedený krajný zásah do vzťahu medzi rodičom a dieťaťom, spočívajúci v tom, že takýto zásah musí byť súčasne „jediným účinným prostriedkom ochrany dieťaťa", potreba jeho vykonania musí v každom konkrétnom prípade, z hľadiska intenzity riadneho nevykonávania rodičovskej zodpovednosti rodičom, prevážiť nad právom dieťaťa na rodinný život, zachovanie rodinných zväzkov, na starostlivosť rodičov a osobný kontakt s nimi, nad právom poznať svojich rodičov. Inými slovami, takýto zásah musí byť v záujme dieťaťa, sledovať jeho blaho. Len takéto poňatie podmienok pozbavenia rodičovskej zodpovednosti zodpovedá jeho ústavne konformnému výkladu.

Nezaujatie žiadneho stanoviska k námietke, podľa ktorej pri určení výšky výživného pre maloleté dieťa je treba postupovať v intenciách § 63 ods. 1 zákona o rodine, znamená zjavnú neodôvodnenosť rozsudku.

Manžel, ktorý za trvania manželstva užíva byt v dome, ktorého vlastníkom je druhý z manželov, odvodzuje svoje právo v tomto byte bývať od existujúceho rodinnoprávneho vzťahu (porovnaj správu uverejnenú v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1978, pod por. č. 14), lebo obsah tohto vzťahu je okrem iného tvorený povinnosťou manželov žiť spolu (§ 18 ZR – pozn. aut.) a vzájomnou vyživovacou povinnosťou manželov (§ 71 ZR– pozn. aut.). Na tomto základe má manžel – nevlastník právo bývať so svojím manželom v byte nachádzajúcom sa v dome vo vlastníctve druhého manžela a druhý manžel (vlastník) má povinnosť mu toto bývanie (užívanie bytu) umožniť. Rozvodom manželstva uvedený právny dôvod bývania zaniká a manžel (vlastník) sa môže domáhať vypratania bytu podľa § 126 ods. 1 OZ. Nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela, ktorému rozvodom manželstva zanikol právny dôvod užívania bytu vo vlastníctve druhého manžela, a ktorý je preto povinný byt vypratať, nie je v Občianskom zákonníku výslovne upravený, to však neznamená, že rozvedenému manželovi v takom prípade bytová náhrada nepatrí. Jeho právne postavenie pri zániku jeho právneho dôvodu bývania, musí byť posúdené analogicky (§ 853 OZ) podľa toho ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje právne vzťahy svojím obsahom a účelom najbližšie. Týmto ustanovením je § 713 ods. 1 OZ upravujúci nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela, ktorého právny dôvod užívania bytu bol, rovnako ako v prípade manžela užívajúceho byt v dome vo vlastníctve druhého z manželov, za trvania manželstva odvodený od existencie manželstva a ktorému rozvodom tento právny dôvod bývania zanikol.

Zmena pomerov odôvodňuje zmenu rozhodnutia o výchove maloletého dieťaťa, prípadne súdom schválenej dohody rodičov o výchove maloletého dieťaťa len vtedy, ak iné okolnosti prevažujú nad požiadavkou stálosti výchovného prostredia. Tak je to obvykle v tých prípadoch, v ktorých sa skôr vykonaná úprava výchovy maloletého dieťaťa stane vzhľadom na zmenu pomerov úpravou, ktorá naďalej nezabezpečuje najpriaznivejšie podmienky na zdarný vývoj dieťaťa na uvedomelého občana. Rozhodujúcim hľadiskom na úvahy o najvhodnejšej úprave výchovy maloletého dieťaťa zostáva vždy záujem dieťaťa; a v jeho záujme nie je, aby bolo len so zreteľom na nové pomery otca odňaté z výchovného prostredia, v ktorom vyrastá už viac rokov, a aby bolo súčasne vzdialené od svojich súrodencov.

V rozsudku o úprave styku rodičov s maloletým dieťaťom nejde o obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu, preto dovolanie nie je prípustné a ide pritom o vec upravenú v Zákone o rodine, kde dovolanie nie je prípustné.

Součástí rodičovské zodpovědnosti tak, jak je vymezena v ustanovení § 31 odst. 1 zákona č. 94/1963 Sb., není vyživovací povinnost rodiče k dítěti. Tato povinnost vyplývá ze samé podstaty právního vztahu rodičovství. Neplnění vyživovací povinnosti rodičem, byť je lze považovat za soustavné a dlouhodobé, se do oblastí výkonu jeho rodičovské zodpovědnosti podle § 31 odst. 1 zákona o rodině nemusí negativně promítat za situace existujícího vzájemného citového vztahu mezi nezletilým dítětem a rodičem, jejich kontaktů a zájmu rodiče o dítě, proto není v zájmu nezletilého, aby rodič byl rodičovské zodpovědnosti zbaven (§ 44 odst. 3 cit. zákona) či aby jeho rodičovská zodpovědnost byla omezena (§ 44 odst. 2 cit. zákona).