Pondelok, 14. október 2024 | meniny má Boris , zajtra Terézia
Predplatné
Pondelok, 14. október 2024 | meniny má Boris , zajtra Terézia
TlačPoštaZväčšiZmenši

102/2011 Z. z.

Edmund Horváth • 9.4. 2011, 17:44

Dôvodová správa

Všeobecná časť

V zmysle čl. 107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je s vnútorným trhom EÚ nezlučiteľná pomoc poskytovaná v akejkoľvek forme členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. Odsek 2 tohto článku ďalej vymedzuje druhy pomoci, ktoré sú zlučiteľné so spoločným trhom a odsek 3 druhy pomoci, ktoré môžu byť zlučiteľné so spoločným trhom, ak sú takto schválené rozhodnutím Európskej komisie (ďalej len „Komisia"). Štátna pomoc musí byť pred jej poskytnutím oznámená Komisii, inak je nezákonná (ak sa na daný prípad nevzťahujú výnimky). Komisia môže rozhodnúť aj bez takéhoto oznámenia o tom, že isté opatrenie štátu predstavuje štátnu pomoc a konštatovať jej neoprávnenosť.

Ak štátna pomoc už bola poskytnutá a Komisia rozhodne, že štátna pomoc je neoprávnená, členský štát je povinný vymôcť ju od prijímateľa späť, vrátane úrokov na zloženom základe, stanovených právom EÚ. Táto povinnosť vyplýva členskému štátu z čl. 14 Nariadenia rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999. Štát je povinný prijať všetky potrebné opatrenia pre vykonanie rozhodnutia Komisie bez meškania (rozsudok SD EÚ z 5. júna 2006 vo veci C‑232/05 Komisia v. Francúzsko, body 42 a 43). Podľa čl. 14 ods. 3 citovaného nariadenia sa pritom uplatnia vnútroštátne právne postupy, ale iba za podmienky, že umožňujú okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie. Pri vymáhaní neoprávnenej štátnej pomoci ide o záväzok, spočívajúci v dosiahnutí výsledku, ktorým je obnovenie trhových podmienok narušených poskytnutím nezákonnej pomoci jednému z účastníkov trhu (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 5. júna 2006 vo veci C‑232/05 Komisia v. Francúzsko, bod 47). Akákoľvek aktivita štátu je teda nedostatočná, pokiaľ nedôjde k úplnému vymoženiu neoprávnenej štátnej pomoci.

Súdny dvor EÚ (ďalej len „SD EÚ") osobitne vylúčil možnosť príjemcu neoprávnenej štátnej pomoci odvolávať sa vo vnútroštátnom konaní na ochranu svojich legitímnych očakávaní, ustanovenú vnútroštátnym právnym poriadkom. Podniky, ktorým bola neoprávnená štátna pomoc poskytnutá, sa totiž nemôžu odvolávať na legitímnosť svojich očakávaní vo vzťahu k oprávnenosti poskytnutia štátnej pomoci, pokiaľ nebol dodržaný postup podľa čl. 108 Zmluvy o fungovaní EÚ. Podnikateľský subjekt konajúci s náležitou starostlivosťou je pritom spôsobilý overiť si, či bol tento postup dodržaný (pozri napr. rozsudok SD EÚ z 20. marca 1997 vo veci C-24/95 Alcan Deutschland, body 25 a 49). Možno poukázať aj na možnosti príjemcu, garantované právom EÚ, zapojiť sa do konania pred Komisiou a vzniesť svoje argumenty, prečo podľa neho v danom prípade nejde o štátnu pomoc resp. prečo je táto pomoc oprávnená. Okrem toho, príjemca má možnosť napadnúť rozhodnutie Komisie žalobou pred SD EÚ, ktorý jediný má právomoc rozhodnutie ako prameň práva EÚ preskúmavať, a v takomto konaní aj jeho uplatňovanie pozastaviť. Pre vnútroštátne orgány je rozhodnutie Komisie prameňom práva s prednosťou pred vnútroštátnym právnym poriadkom, ktorému musia zaručiť plný účinok.

V zmysle judikatúry SD EÚ sú vnútroštátne orgány, uplatňujúce v rámci svojej právomoci právne predpisy EÚ, povinné zabezpečiť plný účinok týchto predpisov, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatnia akékoľvek odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva (pozri napr. rozsudok z 9. marca 1978, vo veci 106/77 Simmenthal, body 21 až 24; rozsudok z 8. marca 1979 vo veci 130/78 Salumificio di Cornuda, body 23 až 27, a rozsudok z 19. júna 1990 vo veci C-213/89 Factortame a i., body 19 až 21). Z dôvodu vyššej efektivity vymáhania a právnej istoty je vhodné uplatňovanie ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré by mohli vymáhanie neoprávnenej štátnej pomoci sťažovať, vopred legislatívne vylúčiť. To však nevylučuje, že vnútroštátny orgán môže v zmysle uvedenej judikatúry aj nad rozsah takéhoto príkazu zákonodarcu vylúčiť uplatňovanie ďalších ustanovení vnútroštátneho práva, pokiaľ by bránili okamžitému a účinnému vymoženiu neoprávnenej štátnej pomoci. To predstavuje praktické aplikačné premietnutie zásady prednosti práva EÚ, zakotvenej aj v čl. 7 ods. 2 Ústavy SR.

V súčasnosti sa javí potrebným reformovať mechanizmus vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci, a to z dôvodu zrýchleného obnovenia trhového prostredia narušeného v dôsledku poskytnutia neoprávnenej štátnej pomoci, zlepšenia stavu verejných financií efektívnejším vracaním protiprávne poskytnutých prostriedkov štátneho rozpočtu a predídenia závažným finančným sankciám hroziacim SR v prípade nevymoženia neoprávnenej štátnej pomoci. Existujúci systém totiž v prípade, že príjemca neoprávnenú štátnu pomoc nevráti dobrovoľne, predpokladá podanie žaloby na súde, ktorou sa poskytovateľ v občianskom súdnom konaní domáha nariadenia vrátenia neoprávnenej štátnej pomoci. To môže viesť k prieťahom v konaní a odďaľovaniu skutočného vymoženia neoprávnenej štátnej pomoci. Keďže rozhodnutie Komisie o neoprávnenej štátnej pomoci má zo svojej definície prednosť pred akýmikoľvek ustanoveniami vnútroštátneho práva a je vylúčené z preskúmavania pred vnútroštátnymi orgánmi, navrhuje sa, aby predstavovalo priamo exekučný titul, na základe ktorého sa bude neoprávnená štátne pomoc vymáhať v exekučnom konaní. Tento exekučný titul bude v prípade potreby doplnený správnym rozhodnutím vnútroštátneho orgánu, špecifikujúcim skutočnosti, ktoré rozhodnutie Komisie nemusí obsahovať. Prípadné správne rozhodnutie bude preskúmateľné štandardnými postupmi podľa vnútroštátneho práva, avšak bez toho, aby to malo dopad na jeho vykonateľnosť, a tým aj na výkon samotného rozhodnutia Komisie.

Okrem problematiky neoprávnenej štátnej pomoci sa predložený návrh v jednom bode týka aj legislatívneho upresnenia vykonateľnosti rozsudkov rozhodcovských súdov v exekučnom konaní.

Osobitná časť

K Čl. I

K bodu 1

Týmto návrhom sa má priznať priama vykonateľnosť rozhodnutí Komisie o neoprávnenej štátnej pomoci voči príjemcovi v Slovenskej republike. Aby bolo takéto rozhodnutie vykonateľné podľa exekučných predpisov, je potrebné umožniť príslušným ústredným orgánom štátnej správy, aby rozhodnutie Komisie v prípade potreby doplnili samostatným správnym rozhodnutím špecifikujúcim skutočnosti, ktoré rozhodnutie Komisie nemusí obsahovať. Takéto rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy bude potrebné len v prípade, že z rozhodnutia Komisie (jeho odôvodnenia) priamo nevyplýva výška neoprávnenej štátnej pomoci, ktorá sa má vymôcť alebo nie je známa osoba, od ktorej sa má vymáhať. Zároveň sa navrhuje ustanoviť režim pri vymáhaní neoprávnenej štátnej pomoci pre prípady nečinnosti poskytovateľa, ktorý nie je ústredný orgán štátnej správy. V takom prípade bude oprávnený vymáhať neoprávnenú štátnu pomoc príslušný ústredný orgán štátnej správy, v ktorého vecnej pôsobnosti je poskytovateľ, pričom vymožená neoprávnená štátna pomoc bude príjmom rozpočtu vymáhajúceho ústredného orgánu štátnej správy. Tento subsidiárny mechanizmus by mal zabezpečiť efektívne vymoženie neoprávnenej štátnej pomoci aj v prípade, že poskytovateľom je subjekt s vlastnou rozhodovacou autonómiou, ktorý by sa rozhodol nerešpektovať princíp prednosti práva EÚ.

K bodu 2

Navrhuje sa, aby sa podľa ustanovení tohto zákona vymáhala aj štátna pomoc doteraz nevymožená na podklade rozhodnutí Komisie vydaných do účinnosti tohto zákona. V súlade s čl. 14 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. 3. 1999 a príslušnými rozsudkami SD EÚ je potrebné suspendovať účinky ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré by bránili okamžitému a účinnému vymoženiu neoprávnenej štátnej pomoci. Nejde o retroaktivitu, keďže hmotnoprávna povinnosť vymáhať, resp. vrátiť neoprávnenú štátnu pomoc existovala aj pred účinnosťou tohto zákona. Táto hmotnoprávna povinnosť vyplýva priamo z práva EÚ, a preto v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR nemôže byť ovplyvnená žiadnym vnútroštátnym právnym predpisom. Predloženým zákonom sa len na vymáhanie uvedenej povinnosti budú uplatňovať odlišné procesné predpisy, čo nepredstavuje zásah do práv príjemcov. Ako už bolo uvedené vo všeobecnej časti dôvodovej správy, príjemcovia neoprávnenej štátnej pomoci sa nemôžu odvolávať ani na existenciu svojich legitímnych očakávaní vo vzťahu k oprávnenosti pomoci. O to menej sa môžu odvolávať na svoje očakávania voči procesným postupom, ktorými môže byť od nich neoprávnená štátna pomoc vymáhaná. SD EÚ pritom už rozhodol, že vymáhaniu neoprávnenej štátnej pomoci nemôžu brániť ani prípadné právoplatné vnútroštátne rozhodnutia so silou rozhodnutej veci (pozri napr. rozsudok z 18. júla 2007 vo veci C-119/05 Lucchini, bod 63).

K Čl. II

K bodu 1

Predkladaný návrh odstraňuje prekážky vnútroštátneho práva brániace okamžitému a účinnému vymoženiu štátnej pomoci. Navrhované ustanovenie sa týka obmedzenia činnosti exekútora, ktorý sa dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený.

K bodu 2

Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené. Ustanovenie sa nedotýka problematiky vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci.

K bodu 3

Navrhuje sa odstrániť prekážky vnútroštátneho práva brániace okamžitému a účinnému vymoženiu štátnej pomoci. Rozhodnutie Komisie sa nepovažuje na účely Exekučného poriadku za cudzí exekučný titul, ale za špecifický exekučný titul, ktorého vykonateľnosť pripúšťa osobitný zákon. Z dôvodu, aby nevznikali pochybnosti, sa navrhuje vylúčiť pôsobnosť ustanovení § 39 ods. 3, § 42 ods. 4, § 44 ods. 5 a § 45 ods. 4. Takéto rozhodnutie Komisie sa nebude opatrovať potvrdením o vykonateľnosti; za deň vykonateľnosti sa bude považovať deň doručenia rozhodnutia Slovenskej republike.

Navrhuje sa tiež vylúčiť pôsobnosť ustanovení umožňujúcich odklad exekúcie vykonávanej na podklade takéhoto rozhodnutia (§ 56 ods. 2 až 5) a zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) (iné dôvody). Uvedené procesné inštitúty v sebe obsahujú aspekty, ktoré môžu byť zohľadnené v konaní pred Komisiou pred vydaním rozhodnutia o neoprávnenej štátnej pomoci, nie však vo fáze vymáhania.

K bodu 4

Vzhľadom na povahu exekučného titulu súd nebude preskúmavať jeho súlad so zákonom. Takéto preskúmavanie by predstavovalo prekročenie právomocí slovenského súdu a samé osebe by bolo porušením práva EÚ.

K bodu 5

Z dôvodu špecializácie a vytvárania jednotnej judikatúry sa navrhuje ustanoviť ako príslušný exekučný súd jediný súd, a to Okresný súd Malacky.

K bodom 6 až 11

Navrhuje sa vylúčiť odkladný účinok námietok proti exekúcii, a to vo všeobecnom ustanovení § 52 ods. 1 a tiež v osobitných ustanoveniach pri jednotlivých spôsoboch vykonania exekúcie.

Vydaním exekučného príkazu pristúpi súdny exekútor k priamemu vykonaniu exekúcie, ktorým sa konkrétny spôsob vykonania exekúcie reálne vykoná. Výnimkou u uvedeného je v širšom výklade spôsob vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti v bode 10 predmetného návrhu, kedy sa exekúcia vykoná prakticky až potom, ak exekučný súd schváli príklep udelený súdnym exekútorom. Pre zjednotenie aplikačnej praxe je vhodné ustanoviť exekučným poriadkom povinnosť vydať exekučný príkaz spolu s upovedomením o začatí exekúcie aj s poukazom na právny stav, že námietky proti exekúcii nemajú odkladný účinok. Vydanie exekučného príkazu súčasne s upovedomením o začatí exekúcie skráti vykonanie exekúcie.

Vydanie exekučného príkazu pri vykonaní exekúcie predajom hnuteľných vecí je odlišné od ďalších spôsobov vykonania exekúcie v tom, že súdny exekútor doručuje upovedomenie o začatí exekúcie až pri vykonaní súpisu hnuteľných vecí. Z uvedeného dôvodu sa doručovanie exekučného príkazu na vykonanie exekúcie vykoná pri súpise hnuteľných vecí. Ustanovenie § 122 o vykonaní odhadu spísaných hnuteľných vecí sa použije pri vykonaní exekúcie na základe tohto exekučného titulu primerane.

K Čl. III

Účinnosť zákona sa navrhuje od 1. marca 2011.

Schválené vládou Slovenskej republiky dňa 9. februára 2011.

Iveta Radičová v. r.

predsedníčka vlády Slovenskej republiky

Ivan Mikloš v. r.

podpredseda vlády a minister financií Slovenskej republiky 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 1264
PoUtStŠtPiSoNe
: