Tak ako v medzinárodnom, tak aj v súkromnom práve je prítomná pluralita tvorby právnych prameňov, ktoré sú podľa právnej sily náležite hierarchizované. V medzinárodnom práve verejnom sa však stretávame s istým špecifikom, a to konkrétne v rámci vzťahu medzi dvoma hlavnými prameňmi tohto odvetvia-medzinárodným zmluvným (zmluvy,dohovory...) a nepísaným (obyčajovým) právom. Konkrétne sa jedná o fakt, že z hľadiska záväznosti sa tieto spomínané pramene nachádzajú v rovnocennom postavení, čo otvára priestor pre viaceré právne otázky: Je vôbec možné uvažovať o ich vzájomnej hierarchizácii? Vzhľadom na neexistenciu vzťahu subordinácie, vieme vôbec, ktorý z nich uprednostniť v prípade vzniku ich vzájomnému konfliktu? A ako vôbec môže byť odvetvie medzinárodného verejného práva konzistentné, keď nemá jasne zadefinované postavenie svojich primárnych predpisov? Cieľom tohto článku je jednak poukázať na fakt, že tak ako na jednej strane oba tieto pramene dokážu vzájomne kooperovať a následne udržiavať dôležitosť svojho postavenia v právnom systéme, sa rovnako v istých situáciách dostávajú do stretu a snažia sa presadiť svoju záväznosť oproti tomu druhému.
Dôležitým je článok čl. 38 ods. 1 Štatútu Medzinárodného súdneho dvora,ktorý je oprávnený, v rámci svojej rozhodovacej činnosti,aplikovať:
a) medzinárodné dohovory, či všeobecné alebo partikulárne, stanovujúce pravidlá výslovne uznané štátmi vspore;
b) medzinárodný obyčaj, ako dôkaz všeobecnej praxe uznávanej za právo;
c) všeobecné zásady právne uznávané civilizovanými národmi;
d) s výhradou ustanovení článku 59 súdne rozhodnutia a učenie najkvalifikovanejších znalcov verejného práva rôznych národov ako podporný prostriedok stanovenia právnych pravidiel.
Článok 2 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve (1969) definuje zmluvu ako: "medzinárodnú dohodu uzavretú medzi štátmi písomnou formou,ktorá je spravovaná medzinárodným právom a je spísaná vo dvoch alebo viacerých súvisiacich listinách,nech je jej názov akýkoľvek."
Medzinárodná obyčaj definovaná v článku 38 vyššie spomínaného štatútu musí spĺnať dva základné prvky: 1. materiálny (opakujúce sa všeobecné praktizovanie v dostatočne dlho trvajúcom časovom rozmedzí) a 2. psychologický (musí existovať všeobecné presvedčenie o jej právnej záväznosti).V súčasnosti, tým že sa znásobujú rôzne medzištátne zoskupenia, narastá oproti minulosti aj počet vzniknutých medzinárodných obyčají, pričom materiálny kompotent je vo veľkej miere ignorovaný, keďže to, či ide o obyčaj častokrát definujú súdy pri rozhodovaní konkrétnych prípadov. Je dôležité odlíšiť medzinárodnu obyčaj ako prameň MPV od obyčaje na úrovni vnútroštátnych právnych poriadkov. V prvom prípade sú subjektami štáty,ktoré sú ňou viazané, a ktoré spôsobujú jej vznik až po samotné kodifikačné zavŕšenie,ktorým sa však jej existencia nekončí! Na druhej strane vo vnútroštátnej rovine sú týmito tvorcami súkromné osoby definujúce spoločnosť a samotné postavenie tohto prameňa tu nemá takú právnu silu.Kontradiktórnym príkladom je oblasť slovenského správneho práva, kde sa obyčaj za právny prameň nepovažuje vôbec.
V prvom rade by som chcel poukázať na prípady,pri ktorých sa prejavuje vzťah vzájomnej podmienenosti medzi obyčajami a zmluvami v oblasti medzinárodného verejného práva.
Neexistencia hierarchizácie vytvára medzi oboma prameňmi istý druh právnej symbiózy, pričom sa tieto stávajú od seba závislé.Úlohou zmluvy totiž nie je spôsobovať zánik obyčaje, ale naopak podporovať posilnenie jej záväznosti.Právna doktrína sa zvykne odvolávať na "tzv. komplementárny princíp" špeciálny právny predpis dopĺňa všeobecný, pričom oba pramene sa môžu ocitnúť v pozíci ako generálneho, tak aj špeciálneho právneho predpisu.
Komplikovanejší prípad však môže nastať v prípade ich vzniknutého konfliktu. Pokiaľ nie sú v pozícii,že si právne odporujú, logicky nedocházda k potrebe tento právny stav riešiť. Lenže ak dôjde k prvej spomínanej situácii, ako budeme môcť určiť, ktorý z prameňov uprednostníme? Jurisprudencia sa zhoduje na dvoch hlavných riešeniach tejto právnej kolízie:
1. lex specialis derogat les generalis - špeciálna právna obyčaj ruší všebecne záväznú medzinárodnú zmluvu alebo naopak špeciálna medzinárodná zmluva ruší všeobecnú právnu obyčaj.
2. Lex posterior derogat lex priori: - skorší právny predpis ruší neskorší, bez ohľadu na to či pôjde o predpis konvenčný (zmluva, dohovor) alebo obyčajový. Môže tak dôjsť k tomu, že obyčaj bude prevažovať nad zmluvou alebo opačne, pretože v tomto prípade nie je dôležitý pôvod právneho prameňa ale dátum jeho vzniku.
Vo vyššie spomínaných prípadoch sa nám teda môže zdať, že pokiaľ dôjde ku konfliktu týchto prameňov a uprednostníme jeden z nich, dostávame dôkaz o tom, že teória o ich rovnocennosti je chybná. Tu si však treba vysvetliť, že spomínané hierarchické usporiadanie naozaj neexistuje, okrem prípadov kedy dôjde k spomínaným konfliktom a situácia si tak vyžaduje náhle uprednostnenie jedného z nich. Môžme teda konštatovať, že pokiaľ v sfére MPV pripustíme, že právna sila jedného z právnych prameňov môže byť vyššia, musíme dodať, že pôjde len o akýsi dočasný stav, ktorým sa má zabezpečíť efektívnosť fungovania tohto právneho systému.
Medzinárodné obyčaje predstavujú, okrem zaväzujúcej funkcie, aj tzv. prevenčno-ochranný rámec pre jednotlivé štáty, pretože im poskytujú akýsi pocit ochrany voči rizikám zo strany zahraničných síl. Je zjavné, že štáty sa za účelom efektívnej ochrany snažia regulovať svoje medzinárodné vzťahy s ostatnými štátmi, a to za pomoci uzatvárania početných medzinárodných zmlúv. Tieto zmluvy majú vplyv nielen na štáty, ktoré pôsobia ako členovia vzniknutých spoločenstiev, ale aj na tzv. tretie štáty, ktoré stoja mimo týchto závazkov. A práve tu sa jasne prejavuje kooperačná schéma oboch spomínaných prameňov, čo priťahuje záujem širšej spoločensko-právnej verejnosti.
Tu si treba uvedomiť, že tak ako samotné správanie štátov, tak aj jednotlivo uzatvárané zmluvy vytvárajú podhubie pre vznik medzinárodných obyčají, ktoré napriek ich kodifikácií nestrácajú svoj pôvodný chrakater, ale existujú upravené v konkrétnych zmluvách, čo koniec koncov potvrdil aj Medzinárodný súdny dvor v rozhodnutí v rámci tzv. North Sea Continental Shelf Case. V skutočnosti je tomu naozaj tak, že ustanovenia niektorých zmlúv sú spôsobilé podporvať vznik všeobecného obyčajového práva. Tento jav pomenúva J.M.Ruda, ako "principle in the draft article". Navyše Richard Baxter (americký profesor práva), zužuje túto teóriu na bilaterálne alebo multilaterálne zmluvy, pretože v prípade jednostranných zmlúv nemôže dôjsť k vzniku obyčaje z logického dôvodu, a to že na tento proces je potrebná dostačujúca väčšina subjektov MPV-štátov. Baxter sa vo svojej publikácii "Treaties and custom" venuje aj tzv. dvojitému efektu (double effect), ktorý predstavuje právny stav, kedy ustanovenie medzinárodnej zmluvy obsahuje novovzniknutý obyčajový predpis. Týmto spôsobom sa viditeľne môže zvyšovať intenzita záväznosti medzinárodného práva, nakoľko v prípade zániku zmluvného záväzku ( slabšia časová existencia) kodifikované obyčajové právo nezaniká, ale pôsobí ďalej a subjekty ho tak musia naďalej rešpektovať. Ako prípad si môžeme uviesť tzv. Outer Space Treaty (1967), ktorá zakazuje, aby sa Mesiac a iné podobné kozmické telesá stali objektom vlastníckeho práva, či už vyhlásením suverenity alebo okupáciou. Toto ustanovenie nadobudlo charakter právnej obyčaje a podnietilo následne vznik stavu, kedy rovnaký záväzok bol upravovaný dvomi pôvodne odlišnými predpismi. Rovnako nás tento stav núti zamyslieť sa, či klasická teória kompozitnej štruktúry platí aj v súčasnosti, keďže na spomínanom príklade môžeme vidieť, že jej materiálny komponent (dostatočná doba jej praktizovania) je aj naďalej nevyhnutná. Je potrebné dodať, že aktuálne množstvo medzinárodných obyčají vzniká na základe arbitrárneho rozhodnutia Medzinárodného súdneho tribunálu v konkrétnych prípadoch. To znamená, že pokiaľ sudca rozhodne, že konkrétny vzťah medzi subjektami MPV je natoľko všeobecne záväzný, tak na jeho základe môže vytvoriť nový obyčajový predpis.
Americký sudca Gerard Fitzmaurice vyslovil názor, že medzinárodná obyčaj môže vzniknúť spôsobom, kedy isté štáty právnym spôsobom upravia svoje vzťahy tak, že ich akceptujú aj štáty ostatné. Takto sa teda daný zmluvný predpis môže stať platným pre všetkých, čoho ukážkovým príkladom je Bruselský dohovor upravujúci problematiku štátneho vlastníctva lodí, ktorý napriek svojej slabej reštriktívnej sile, bol nakoniec prijatý takmer každým štátom. Ďalej tvrdí, že na to, aby zmluva mohla naozaj obsahovať ustanovenia obyčajového charakteru,nie je potrebné, aby ho výslovne prijali všetky subjekty, ale dôležité je to, aby tieto subjekty výslovne nevyjadrili svoj nesúhlas vo vzťahu k jeho právnej relevancii. Fitzmaurice tvrdí, že dôleźitým aspektom pre vznik obyčajového práva je postačujúco vyvíjaný nátlak zo strany štátnych spoločenstiev smerujúci k univerzalizácii konkrétneho ustanovenia. Teda ak sa pridržiavame tohto názoru, spomínaný Bruselský dohovor môžeme vnímať ako obsahujúci obyčajové právo.
Avšak oproti spomínanej možnosti koexistencie dvoch hlavných prameňov MPV je takisto nemenej zaujímavým aj jav, pri ktorom sa tieto pramene dostávajú do vzájomného konfliktu. V takom prípade je na mieste položiť si otázku, ktorý z týchto prameňov by mal byť v obdobnej situácii uprednostnený? Je možné, aby toto ich právne rovnocenné postavenie existovalo za každých okoľností? Kto si položil tieto otázky, nemusí sa vôbec obávať, pretože sú naprosto legitímne. Spomínanému stretu obyčaje a zmluvy sa nedá úplne vyhnúť a to hlavne dnes, kedy v súvislosti s narastajúcim počtom novovznikajúcich štátnych spoločenstiev sa pararelne zrýchluje aj proces tvorby obyčajového práva.
Poďme si teraz priblížiť ako sa môže prejavovať vzájomný vzťah medzi medzinárodnou zmluvou a obyčajou v prípade, že nastane situácia, kedy sa tieto dostanú do vzájomného konfliktu a aké riešenia predkladá právna doktrína na vyriešenie tohto problému.
Prípad North Sea Continental Shelf Case nedávno predostrel problém týkajúci sa záväzného charakteru pozitívneho práva (zmluvného), konkrétne poukazujúc na čl. 6 Ženevskej dohody o pobrežných vodách a priľahlom pásme, ktorého podpísanie odmietlo Nemecko uplatnením si inštitútu tzv. výhrady. Dôvod prečo tak urobilo, bol ten, že nechcelo akceptovať princíp rovnomerného rozloženia štátnych hraníc v pobrežných vodách, pretože sa pre tento štát nejavil ako výhodný.Podobná situácia sa vyskytuje v súvislosti s čl. 12 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, ktorý uvádza, že čl.1 až 3 tejto zmluvy majú generálny charakter, pričom jej ostatné ustanovenia majú len partikulárnu záväznosť, teda štáty sa môžu samostatne rozhodnúť, či túto záväznosť príjmu. Štruktúra týchto zmlúv sa stala objektom pozorovaní zo strany Medzinárodného súdneho tribunálu, ktorý vyslovil, že „predpis,ktorého záväznosť zmluvné štáty nie sú povinné prijať, nemôže nikdy nadobudnúť generálny charakter."
Ak som doteraz spomínal vplyv zmluvy na vznik a existenciu obyčajového práva, je potrebné zdôrazniť, že tento proces platí aj opačne. Nemeckí právni odborníci Hall a Oppenheim tvrdili, že sú to práve zmluvy, ktorých existencia závisí od o obyčajového práva, a že medzinárodné obyčaje sú schopné deklarovať alebo rušiť platnosť medzinárodných zmlúv, zatiaľ čo ich vlastná platnosť ostáva nedotknuteľná. Ako príklad uvediem čl. 2 ods.6 Charty OSN,v ktorom sa uvádza povinnosť štátov, ktoré nie sú členmi organizácie "konať podľa týchto zásad, pokiaľ je to potrebné pre udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti“. Ide tzv. extenzívnu záväznosť, pretože, ustanovenie Charty nie je v tomto prípade záväzné iba pre zmluvné strany, ale rozširuje rozsah svojej obligatórnosti aj na tretie (nečlenské) štáty. Ostatné články sa teda svojou záväznosťou dostávajú do nižšiej pozície oproti čl.2 ods.6,ktorý je akýmsi morálnym víťazom tohto formálneho konfliktu.Popri tejto anulačno/deklaratórnej teórii existujú ďalšie dve konkurenčné teórie vypracované francúzskym právnym odborníkom Reném Jeanom Dupuy, ktorý vo svojej publikácii „Coutume sage et coutume sauvage“ podrobne opisuje ich význam. Dupuy popri prvej teórii uvádza aj tzv. separačnú, ktorá sa priestorovo vzťahuje na konkrétnu regionálnu oblasť, na ktorej území pôsobia isté špecifické skupiny aplikujúce odlišné právne mechanizmy. Ide o tzv. priestorovú limitáciu zo strany medzinárodnej obyčaje a Georges Scelle ( FR) tvrdil, že spomínané skupiny disponujú v rámci tohto určovacieho procesu tzv. dôkazným bremenom vo vzťahu k všeobecne záväzným obyčajovým ustanoveniam a v prípade ich vzájomného konfliktu sú to práve tie druhé, ktoré prevažujú.Táto teória je spojená s existenciou tretej - revolučnej teórie, ktorá sa vzťahuje vo fáze,kedy sa už existujúce medzinárodné právo stane objektom pochybností, pričom tieto revolučné normy majú za následok jeho reparáciu tým,že prepisujú už staré neúčinné pravidlá. Príkladom môžu byť tzv. exkluzívne práva o rybolove v priestorovom rozsahu 200 námorných míľ, pričom tieto ustanovenia sa v skutočnosti vzťahujú len na pobrežné štáty, a teda nemôžeme hovoriť o ich reálne univerzálnej záväznosti.
Cieľom tohto článku bolo poukázať na existenciu špecifického vzťahu medzi medzinárodnou zmluvou a obyčajou. Pokúsil som sa Vám demonštrovať, že normatívna hierarchia, ktorá je prítomná v každom právnom odvetví, v oblasti medzinárodného verejného práva formálne neexistuje. Prečo formálne? Lebo v praxi nie je možné vyhnúť sa situácii, v rámci ktorej dochádza ku konfliktu medzi jednotlivými právnymi predpismi, a teda táto hierarchia existuje, aj keď len efemérne, kedy staviame medzinárodnú obyčaj do tzv. superpozície, pretože táto ostáva, vo vzťahu k zmluve,právne nedotknuteľnou. Samozrejme, odpoveď nemôže byť úplne exaktná, ale obyčajové právo disponuje devízou v podobe dĺžky jej trvania, a teda je to práve časový element, ktorý stavia tento prameň do prioritného postavenia, aj keď na to, aby mohla toto privilégium získať, potrebuje prítomnosť medzinárodnej zmluvy, ktorá ju kodifikuje.
Ilustračné foto: najprávo.sk