Ak súd rozhodol o oddlžení (tzv. osobnom bankrote), t.j. vyhlásil konkurz alebo určil splátkový kalendár, ide o právne významnú skutočnosť, ktorej dôsledkom je vznik povinnosti bez zbytočného odkladu rozhodnúť o zastavení exekučného konania, v ktorom sa vymáha pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom, alebo pohľadávka, ktorá sa považuje za nevymáhateľnú.
Rozhodnutie o oddlžení nie je dôvodom pre zastavenie exekučného konania, v ktorom sa vymáha oddlžením nedotknutá pohľadávka.
Príslušný exekučný orgán je pred rozhodnutím o zastavení exekučného konania vždy povinný vykonať primerané zisťovanie, či exekučne vymáhaná pohľadávka nie je oddlžením nedotknutou pohľadávkou, a teda či tu skutočne existuje zákonný dôvod na zastavenie exekučného konania.
Nedotknuteľnosť pohľadávky sa posudzuje ku dňu predchádzajúcemu rozhodujúcemu dňu, ktorým je prvý deň kalendárneho mesiaca, v ktorom bol pri oddlžení vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi v konaní o určenie splátkového kalendára.
Dňa 1.3.2017 nadobudla účinnosť nová právna úprava oddlžení fyzických osôb (označovaná ako úprava tzv. „osobných bankrotov“).
V štvrtej časti zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „insolvenčný zákon“) zákonodarca upravil dva možné spôsoby riešenia osobného bankrotu, a to konkurz a splátkový kalendár.
Zákonodarca tiež definoval (kategorizoval) jednotlivé pohľadávky voči dlžníkovi do troch kategórií, a to v závislosti od ich „kvality“ a na túto kvalitu nadväzujúceho právneho režimu, ktorým sa majú po vyhlásení osobného bankrotu spravovať.
Uvedenými tromi kategóriami sú: 1. tzv. „bežné pohľadávky", t.j. pohľadávky, ktoré možno uspokojiť len v konkurze alebo splátkovým kalendárom (definované v § 166a insolvenčného zákona), 2. pohľadávky vylúčené z uspokojenia, t.j. pohľadávky, ktoré sa v prípade oddlženia považujú za nevymáhateľné (enumerované v § 166b insolvenčného zákona, pričom zároveň nejde o oddlžením nedotknuté pohľadávky) a 3. oddlžením nedotknuté pohľadávky (enumerované v § 166c insolvenčného zákona).
V prípade, ak dôjde k stretu tzv. osobného bankrotu (t.j. konania, ktorého podstatou je domáhanie sa oddlženia fyzickej osoby konkurzom alebo splátkovým kalendárom) s prebiehajúcim exekučným konaním, je uvedený stret reglementovaný výslovnou zákonnou úpravou.
Základnou premisou, na ktorej je uvedená zákonná úprava zákonodarcom vystavaná, je pravidlo o favorizácii (v prípade ich stretu) osobného bankrotu pred konaním exekučným, avšak len v prípadoch taxatívne vymedzených (týkajúcich sa konkrétnych "typov" pohľadávok), pričom uvedené bude mať v procesnej rovine za následok zastavenie prebiehajúceho exekučného konania.
V prípade, ak ide o oddlženie v podobe konkurzu, zákonodarca v § 167f ods. 2 insolvenčného zákona zakotvuje zreteľné rozlíšenie vo vzťahu k rôznym kategóriám pohľadávok a (prípadným) následkom pri strete konkurzu a exekučného konania prostredníctvom pravidla, ktorého obsahom je pozitívna enumerácia pohľadávok, ktoré nemajú byť po vyhlásení konkurzu naďalej vymáhané v exekučnom konaní –vyhlásenie konkurzu pri oddlžení je dôvodom, aby sa bez zbytočného odkladu rozhodlo o zastavení exekučného konania, v ktorom a) sa vymáha pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo b) sa považuje za nevymáhateľnú.
Z uvedeného použitím argumentu a contrario jednoznačne vyplýva, že tretia kategória pohľadávok, t.j. oddlžením nedotknuté pohľadávky, nie je účinkami vyhlásenia konkurzu z hľadiska ich vymáhania v exekučnom konaní nijako dotknutá a tak neexistuje žiaden zákonný dôvod, pre ktorý by malo byť takéto exekučné konanie - predmetom ktorého je nútené vymáhanie týchto pohľadávok v exekučnom konaní - zastavené (inými slovami v prípade takýchto pohľadávok nie je vyhlásenie konkurzu právne relevantnou skutočnosťou, existencia ktorej by mala za následok zastavenie exekučného konania).
V prípade, ak ide o oddlženie v podobe splátkového kalendára, zákonodarca v § 168b insolvenčného zákona stanovuje, že „Poskytnutím ochrany pred veriteľmi sa odkladajú všetky exekúcie, ktoré sa vedú voči dlžníkovi ohľadom pohľadávok, ktoré môžu byť uspokojené iba splátkovým kalendárom (§ 166a). Ak súd určí splátkový kalendár, ide o dôvod, aby sa bez zbytočného odkladu v exekučnom konaní rozhodlo o zastavení exekúcie.“
Ide o explicitné zákonné pravidlo, z ktorého obsahu jednoznačne vyplýva (opäť za použitia argumentu a contrario), že účinkami procesu oddlženia v podobe určenia splátkového kalendára nie sú - z hľadiska prebiehajúceho exekučného konania, v ktorom sa vymáha pohľadávka voči dlžníkovi - dotknuté dve kategórie pohľadávok, a to druhá kategória pohľadávok, t.j. pohľadávky vylúčené z uspokojenia (§ 166b insolvenčného zákona,) ako aj tretia kategória pohľadávok, t.j. oddlžením nedotknuté pohľadávky (§ 166c insolvenčného zákona).
Z uvedenej zákonnej úpravy vyplýva, že prebiehajúce exekučné konanie (pre vymoženie pohľadávok zaradených do týchto dvoch kategórií) nemôže byť z dôvodu určenia splátkového kalendára zastavené.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že zákonodarca nezvolil v jednotlivých podobách osobného bankrotu rovnaké pravidlo, konkrétne nedefinoval rovnaký okruh pohľadávok, ohľadom ktorých sa má prebiehajúce exekučné konanie v dôsledku osobného bankrotu zastaviť.
Na účely oddlženia formou konkurzu je výslovne normované, že sa pravidlo vzťahuje tak na pohľadávku, ktorá môže byť uspokojená len v konkurze (definovaná je v § 166a insolvenčného zákona), ako aj na pohľadávku, ktorá sa považuje za nevymáhateľnú (definovaná je v § 166b insolvenčného zákona).
Na účely oddlženia v podobe určenia splátkového kalendára je výslovne normované, že zastavenie exekučného konania sa týka len tých pohľadávok, ktoré možno uspokojiť len splátkovým kalendárom (tieto pohľadávky sú definované v § 166a insolvenčného zákona).
Z porovnania oboch zákonných úprav je zrejmé, že zatiaľ čo pri osobnom bankrote v podobe konkurzu "patria" pohľadávky vylúčené z uspokojenia (a definované v § 166b insolvenčného zákona) do okruhu pohľadávok, ohľadom ktorých sa exekučné konanie má zastaviť, pri osobnom bankrote v podobe určenia splátkového kalendára tomu tak nie je. Dôvod, ktorý by vysvetlil takýto odlišný právny režim vo vzťahu k tomu istému, zrejmý nie je.
Z jazykového hľadiska je nepochybné, na aké kategórie pohľadávok má pravidlo v prípade osobného bankrotu v podobe splátkového kalendára dopadať, t.j. má dopadať výlučne na pohľadávky definované v § 166a insolvenčného zákona. Z hľadiska systematického je pravidlo vyjadrené taxatívnym spôsobom, zaradené do samostatného ustanovenia a iné pravidlá o účinkoch spojených s určením splátkového kalendára vo vzťahu k zastaveniu exekučného konania v texte štvrtej časti insolvenčného zákona nájsť nemožno.
Dôvod pre odlišný legislatívny prístup (v porovnaní s pravidlom určeným na účely konkurzu) nie je zistiteľný ani z dôvodovej správy k zákonu č. 377/2016 Z.z., ktorým sa zaviedla úprava osobných bankrotov, pretože obsahuje len strohé konštatovanie cit. „Upravujú sa osobitné účinky ochrany pred veriteľmi. Tieto účinky spočívajú v odklade exekúcií a osobitnom práve dlžníka žiadať odklad dražby svojho obydlia.“. Odpoveď nemožno nájsť ani v podkladoch a informáciách publikovaných v rámci legislatívneho procesu, v rámci pripomienkovania, prerokovania a schvaľovania úpravy osobných bankrotov.
Pri hľadaní odpovede, či odôvodnenia uvedeného, bolo pre úplnosť potrebné preskúmať aj (prípadne existujúcu) okolnosť, či odlišný legislatívny prístup nevyplýva z (prípadne existujúcich) rozdielov charakteru jednotlivých podôb/spôsobov oddlženia (konkurz, splátkový kalendár) a z uvedeného vyplývajúcej odlišnosti vo vzťahu k jednotlivým kategóriám pohľadávok (tri skupiny podľa §§ 166a, 166b a 166c insolvenčného zákona). Uvedené skúmanie je skôr dôsledkom metodologického postupu, ako toho, že by takáto okolnosť mala reálne existovať, koniec koncov dôsledky oddlženia ("zbavenie sa dlhov") sú pre obe formy rovnaké, rovnaká je i podstata uvedených procesov, kedy odlišnosť vyplýva výlučne z dôvodov na strane dlžníka a je dôsledkom jeho predovšetkým osobných preferencií (či speňažiť majetok a výťažok použiť na umorenie dlhov, resp. ich časti alebo si majetok ponechať a z neho, jeho výnosov, či budúcich zdrojov dosiahnuť vo vzťahu k veriteľom rovnako umorenie dlhov, či ich častí, dlžníka).
Ani pri uvedenom skúmaní nie je možné nájsť dôvod reálne a relevantne odôvodňujúci odlišný legislatívny prístup vo vzťahu k uvedenému, práve naopak, podľa nášho názoru neexistujú argumenty, ktoré by odôvodňovali existenciu takejto dichotomickej právnej úpravy. Právne významné skutočnosti, vyplývajúce z charakteru a podstaty jednotlivých spôsobov oddlženia odôvodňujú záver presne opačný, ten o nezdôvodniteľnej a neracionálnej absencii pravidla - v prípade oddlženia splátkovým kalendárom - o tom, že medzi pohľadávky, ohľadom ktorých sa má exekučné konanie zastaviť, patria aj pohľadávky vylúčené z uspokojenia definované v § 166b insolvenčného zákona.
Druhové rozdelenie pohľadávok resp. ich súčastí a spôsoby riešenia oddlženia nemajú žiadne diferenčné znaky a väzby, pre ktoré by bolo možné očakávať rozdielny právny režim v smere, aký plynie z jazykového (gramatického) výkladu príslušných právnych noriem. Zmyslu a účelu uvedeného jednoznačne skôr zodpovedá postihovanie tzv. „netolerovaných“ pohľadávok uvedených v § 166b (a to prípadne aj prísnejšími následkami) v porovnaní s postihovaním tzv. „bežných“ pohľadávok uvedených v § 166a, v uvedenom prípade je to však presne naopak - nielenže nie sú vo vzťahu k uvedenému "bežné" a "netolerované" pohľadávky v rovnakom právnom režime, ale dokonca sú pohľadávky "netolerované" na tom vo vzťahu k veriteľovi lepšie a vo vzťahu k dlžníkovi a celému cieľu oddlženia horšie.
Dopady na jednotlivé kategórie pohľadávok musia byť zásadne rovnaké bez ohľadu to, či pri oddlžení došlo k vyhláseniu konkurzu alebo určeniu splátkového kalendára. Spôsob postihnutia majetku dlžníka (speňaženie v podobe konkurzu či splácanie v podobe splátkového kalendára) nevytvára vo vzťahu k hodnotovo „rovnakým“ pohľadávkam odlišné napätia či očakávania a nenapĺňa tak žiadny predpoklad pre nerovnaké zaobchádzanie s „rovnakými“ kategóriami pohľadávok.
Zákonodarca "typy" pohľadávok generálne vo vzťahu k procesu osobného bankrotu kategorizoval, a to v ustanoveniach §§ 166a - 166c insolvenčného zákona, kedy kategorizoval pohľadávky ako "bežné" (§ 166a, s ktorými sa má narábať v štandardnom režime, t.j. do uspokojenia zahrnuté budú), "netolerované“ (§166b, ktoré majú byť z uspokojenia v akejkoľvek podobe cielene vylúčené, zákonodarca ich kvalifikuje ako nevymáhateľné) a v tretej skupine pohľadávky „privilegované“ (§ 166c, pohľadávky oddlžením nedotknuté, t.j. pohľadávky s najširším stupňom ochrany).
Ak dôsledkom existencie tzv. „bežnej“ pohľadávky (v prípade stretu osobného bankrotu a exekúcie) je zastavenie prebiehajúcej exekúcie, o to viac musí uvedené pravidlo platiť pre pohľadávky „netolerované“, ktoré zákonodarca z akéhokoľvek uspokojovania výslovne vylučuje, pohľadávky „hodnotovo“ na nižšej úrovni.
Naplno by sa tak mal presadiť argument a fortiori (argument zo silnejšieho dôvodu) v podobe a maiori ad minus (od väčšieho k menšiemu), pretože je nepochybné, že ak zákon normuje, že exekučné konanie sa má zastaviť ohľadom „bežných“ štandardne vymáhaných a z uspokojenia v oddlžení nevylúčených pohľadávok, o to skôr a o to viac musí byť zastavené exekučné konanie týkajúce sa pohľadávok menej hodnotných, „netolerovaných“, ktoré zákonodarca úplne diskvalifikuje z uspokojovania.
Absurdný dôsledok aplikácie vyššie uvedených právnych noriem výlučne za použitia gramatického (a nie teleologického) výkladu možno demonštrovať poukázaním na úplne najčastejšie sa vyskytujúcu právnu situáciu (právny stav), keď exekučné konanie pre vymoženie istiny „bežnej“ pohľadávky (istina je zaradená do prvej skupiny) sa zastavuje, no exekučné konanie pre vymoženie „len“ príslušenstva k tejto istine „bežnej“ pohľadávky (časť príslušenstva zaradená do druhej skupiny, nevymáhateľnej) nie je dôvod zastaviť.
Neexistuje žiaden racionálny dôvod, prečo by pravidlá stanovujúce dôsledok/následok stretu osobného bankrotu a prebiehajúcej exekúcie mali byť odlišné len z dôvodu, že je použitý taký či onaký spôsob riešenia osobného bankrotu, ktoré sú však čo do podstaty a dôsledkov úplne ekvivalentné.
Nie je zrejmé (a ani racionálne odôvodniteľné) z akého dôvodu by mala byť v prípade osobného bankrotu v podobe splátkového kalendára regulácia v neprospech „hodnotnejších“ pohľadávok.
Zákonodarca svoj legislatívny zámer (vo vzťahu k úprave osobných bankrotov) zhrnul a odôvodnil v dôvodovej správe (tak všeobecnej, ako aj osobitnej časti) a aj po zoznámení sa s obsahom samotného legislatívneho procesu, jeho podkladmi, materiálmi, po zoznámení sa s návrhmi a výstupmi z ich prerokovania a schvaľovania, nemožno vyvodiť, že by bolo jeho úmyslom riešiť zastavenie exekučného konania pri strete s osobným bankrotom odlišne v závislosti od spôsobu riešenia osobného bankrotu.
Podľa nášho presvedčenia sa jedná o zákonodarcom neplánovanú medzeru v práve. Na takúto medzeru ("neúpravu" v prípade uvedenej kategórie pohľadávok a riešenie oddlženia splátkovým kalendárom) nie je žiadny racionálny dôvod.
Čo je však dôležitejšie, uvedená medzera nie je bezvýznamná, pretože vytvára v právnom poriadku nerovnovážny stav, rozpor, neúčelnosť a relevantné napätie plynúce z odlišného posudzovania dvoch kvalitatívne podobných situácií. Uvedenú vnútornú rozpornosť právneho poriadku však nie je možné preklenúť iným (v súčasnosti platným a účinným) výslovným pravidlom, uvedený rozpor je možné riešiť len aplikáciou za pomoci teleologického výkladu.
V prípade takýchto procesných pravidiel (t.j. pravidiel insolvenčného typu) je však uvedené potrebné považovať za jav vyslovene nežiaduci, neprispievajúci k naplneniu princípov predovšetkým právnej istoty a postulátov vyplývajúcich z charakteru Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu.
Je potrebné, aby bol uvedený nedostatok (stav absencie explicitného zákonného pravidla) "zhojený" priamo zákonodarcom, v legislatívnom procese, a to zakotvením explicitnej právnej normy. Kým sa tak stane je podľa nášho presvedčenia pri aplikácii práva potrebné vychádzať zo zmyslu a účelu uvedených právnych noriem v celosti a aplikovať metódy teleologického výkladu (za použitia analogie legis, v zmysle ktorej určenie splátkového kalendára je dôvodom, aby sa exekučné konania zastavilo aj ohľadom pohľadávky, ktorá sa považuje podľa § 166b insolvenčného zákona za nevymáhateľnú).
Z uvedeného možno uzavrieť, že ak súd rozhodol o oddlžení (osobnom bankrote), t.j. vyhlásil konkurz alebo určil splátkový kalendár, ide o dôvod, aby sa bez zbytočného odkladu rozhodlo o zastavení konania, v ktorom sa vymáha pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom, alebo pohľadávka, ktorá sa považuje za nevymáhateľnú. Rozhodnutie o oddlžení (osobnom bankrote) však nie je dôvodom pre zastavenie exekučného konania, v ktorom sa vymáha oddlžením nedotknutá pohľadávka.
O zastavení exekučného konania z dôvodu vyhlásenia osobného bankrotu rozhoduje príslušný exekučný orgán, ktorým je exekučný súd alebo súdny exekútor. V exekučných konaniach podľa predpisov účinných do 31.03.2017 je tým orgánom exekučný súd a rozhoduje podľa príslušných ustanovení zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok, v skratke ďalej tiež ako EP) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31.03.2017.
Podľa ustanovenia § 57 ods. 2 EP v znení účinnom do 31.03.2017 exekučný súd môže exekúciu zastaviť aj vtedy „ak to vyplýva z ustanovení Exekučného poriadku alebo osobitného zákona“. Týmto osobitným zákonom je v danom prípade § 167f ods. 2 a § 168b ods. 1 insolvenčného zákona. Proti uvedenému rozhodnutiu však nie je prípustné odvolanie. Ak by exekučný súd posúdil vec tak, že vyhlásenie osobného bankrotu predstavuje prípad „neprípustnej exekúcie“ s poukazom na insolvenčný zákon, mohol by rozhodnúť podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP v znení účinnom do 31.03.2017 a súčasne exekučné konanie zastaviť, keď zákonodarca normuje cit. „Exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.“ Proti tomuto rozhodnutiu podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP je v zmysle § 58 ods. 5 EP v znení účinnom do 31.03.2017 odvolanie prípustné.
Ustanovenie § 57 ods. 2 EP síce normuje, že „exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona,“ avšak pojem „môže“ sa v žiadnom prípade nevzťahuje na prípadnú fakultatívnosť takéhoto postupu, termín „môže“ je potrebné vnímať v kontexte s obsahom ustanovenia § 57 ods. 1 EP, ktorý pozitívne enumeruje dôvody, pre ktoré sa exekúcia zastaví, odsek 2 uvedeného ustanovenia dopĺňa, že k zastaveniu „môže dôjsť i z dôvodov ďalších,“ uvedených v iných právnych predpisoch - uvedené nič nemení na povinnosti exekučného súdu konanie zastaviť (rovnako ako v prípade dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 EP).
Vo vzťahu k uvedenému je tak potrebné pristúpiť k riešeniu otázky, ktorá právna norma (§ 57 ods. 1 písm. g) EP alebo § 57 ods. 2 EP, vždy v spojitosti s ustanovením § 167f ods. 2 alebo ustanovením § 168b ods. 1 insolvenčného zákona) bude aplikovaná v prípade, ak dôvodom zastavenia má byť dôvod spočívajúci v strete súbežnej exekúcie a procesu osobného bankrotu, keď vymáhaná je pohľadávka, vymáhanie ktorej je práve v dôsledku existencie osobného bankrotu neprípustné (a tak je neprípustné i uvedené exekučné konanie, ktoré je potrebné zastaviť).
Vo vzťahu k uvedenému máme za to, že na uvedenú situáciu je potrebné aplikovať "zastavovacie" ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) EP (v spojitosti s ustanovením § 167f ods. 2 alebo ustanovením § 168b ods. 1 insolvenčného zákona), keďže uvedené svojou podstatou dopadá na takto vzniknuvšiu právnu situáciu.
Ak vyjdeme z charakteru bankrotu ako tzv. generálnej exekúcie (riešenia), jeho prirodzeným dôsledkom je nemožnosť pokračovať vo vykonávaní exekúcií singulárnych. Podstatou bankrotu je dosiahnuť úpravu všetkých zákonodarcom označených záväzkov (dlhov), a to podľa stanovených pravidiel. Okamihom, kedy dôjde k uvedenému stretu (v dôsledku existencie procesu osobného bankrotu) je vykonávanie akejkoľvek singulárnej exekúcie neprípustné a dôsledkom uvedeného je i následné zastavenie exekučného konania. Uvedenej právnej (procesnej) situácii vyslovene zodpovedá hypotéza právnej normy v ustanovení § 57 ods. 1 písm. g) EP, a preto je potrebné túto v takomto prípade aplikovať. Hypotéza právnej normy § 57 ods. 2 EP túto kvalitu nedosahuje.
V exekučných konaniach podľa predpisov účinných od 01.04.2017 je príslušným exekučným orgánom na zastavenie exekučného konania v dôsledku vyhlásenia osobného bankrotu priamo súdny exekútor, ktorý rozhoduje podľa § 61n ods. 1 písm. g) EP, podľa ktorého „Exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ak z osobitného predpisu7t) vyplýva, že je tu dôvod na zastavenie exekúcie.“ /v poznámke k 7t) je uvedený insolvenčný zákon/. Proti tomuto rozhodnutiu súdneho exekútora sú prípustné námietky, o ktorých rozhodne exekučný súd.
Posúdenie skutočnosti, či v konkrétnom prípade exekučného konania ide o oddlžením nedotknutú pohľadávku, nie je podľa našich praktických skúseností z preskúmania niekoľko tisíc prípadov pre exekučné orgány jednoduchou záležitosťou.
Je skôr pravidlom, že exekučný orgán, ktorý má uvedené posúdiť, nemá žiadne informácie alebo má nedostatočné informácie pre vykonanie takéhoto posúdenia.
Identifikácia aspektov „nedotknuteľnosti“ (z hľadiska procesu oddlženia) pohľadávky predovšetkým nebola a ani v súčasnosti nie je povinnou náležitosťou návrhu na vykonanie exekúcie a rovnako nie je povinnou náležitosťou ani neskôr účastníkmi v exekučnom konaní vykonávaných úkonov.
Zistiteľnosť „kvality“ pohľadávky z hľadiska jej (prípadnej) nedotknuteľnosti oddlžením nie je vždy možná ani z exekučného titulu. Príkladmi možno poukázať na skutočnosť, že to, či sa jedná o pohľadávky uvedené v ustanovení § 166c insolvenčného zákona, sa exekučný orgán nedozvie ani z platobného rozkazu, ale ani z rozsudku na plnenie (peňažnej pohľadávky), kedy z rozsudku informácia o zabezpečení pohľadávky zabezpečovacím právom nevyplýva.
Exekučný orgán tak pravidelne nebude mať informáciu rozhodujúcu z hľadiska (prípadnej) aplikácie EP na zastavenie exekučného konania (t.j. exekučný spis príslušného exekučného orgánu relevantnú informáciu o vymáhanej pohľadávke pre zhodnotenie predpokladov nedotknuteľnosti pohľadávky pravidelne obsahovať v praxi nebude).
Aký by mal byť za takejto situácie (stret osobného bankrotu a exekúcie a prípadná povinnosť rozhodnúť o zastavení exekúcie) postup exekučného orgánu (exekučného súdu, súdneho exekútora)?
Pri hľadaní odpovede na položenú otázku je nutné poukázať na podstatu, či charakter, činnosti exekučného orgánu. V prípade exekučného súdu je charakter jeho činnosti pomerne jasný. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku, súčasťou základného práva na súdnu a inú právny ochranu podľa čI. 46 ods. 1 Ústavy SR (o.i. III. ÚS 266/07, Pl. ÚS 21/00, II. ÚS 143/02, I. ÚS 164/04, III. ÚS 60/04 atď.).
Bližšiu pozornosť je potrebné upriamiť predovšetkým na podstatu činnosti súdneho exekútora. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 EP je exekútor štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov.
Ako sa uvádza v plenárnom rozhodnutí ÚS SR sp.zn. Pl. ÚS 49/03: „Podľa § 2 Exekučného poriadku „Exekútor je štátom určenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len „exekučná činnosť“)“. Podľa § 3 Exekučného poriadku „Exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní“. Z tejto legálnej definície postavenia exekútora vyplýva, že exekútor sa podieľa na výkone súdnej moci v rozsahu „kompetenčného“ čI. 142 ods. 1 ústavy, ktorý ustanovuje, že súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach. K občianskoprávnym veciam sa radí aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí (porovnaj VI. časť Občianskeho súdneho poriadku). ... Podiel exekútora na súdnej moci v rozsahu núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí je podľa názoru ústavného súdu základným východiskom pre úpravu právneho postavenia exekútora, ktoré má svoj základ v Exekučnom poriadku. Právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy (orgánu) verejnej (štátnej) moci, a z tohto dôvodu sa naňho vzťahujú iné kritériá než na právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc (súdnu moc). Exekútor vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu. Z toho vyplýva aj to, že jeho právne postavenie, práva a povinnosti a obmedzenia zákon ustanovuje v úzkej spojitosti s týmto jeho osobitným postavením. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ČI. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu ustanovenom zákonom (ČI. 46 ods. 4, ČI. 51 ods. 1 ústavy). Exekútora preto nemožno v zásade vylúčiť ani spod režimu ustanoveného v ČI. 2 ods. 2 ústavy.“.
V nadväznosti na uvedené je potrebné poukázať i na ďalšie východiská ("zhmotnené" i v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, v zmysle ktorých z ústavného princípu tzv. „legality“ vyplýva ústavný príkaz (vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy) konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tento príkaz zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane súdov pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy)(I. ÚS 794/2014), resp. v zmysle ktorých ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava") zakotvuje požiadavku ústavne konformného a legálneho výkonu verejnej (predovšetkým štátnej) moci ako jedného zo základných princípov demokratického právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) a stanovuje podriadenosť orgánov štátu ústave a zákonom požadujúc, aby k uplatneniu ich štátno-mocenských oprávnení dochádzalo iba v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon v medziach daných ústavou... pričom základné práva a slobody sú navzájom rovnocenné. Koncepcia materiálneho právneho štátu vylučuje vytvorenie "hierarchie" základných práv a slobôd, v ktorej by sa jednému základnému právu alebo slobode priznal väčší význam, než aký má iné základné právo alebo sloboda. Konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd v režime medzinárodných dohovorov o ľudských právach) treba riešiť uplatnením zásady ich spravodlivej rovnováhy.(Pl. ÚS 22/06).
Súdny exekútor tak pri uvedenom rozhodovaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, vykonáva verejnú moc. Dôsledky jeho rozhodovania sa zásadným spôsobom dotýkajú právneho postavenia (o.i. i zaručených základných práv) minimálne dvoch subjektov - oprávneného a povinného. Výkonom a priebehom exekučného konania dochádza - o.i. vo vzťahu k oprávnenému - k činnosti, ktorá smeruje k naplneniu záruk, resp. obsahu vyplývajúcich / vyplývajúceho minimálne zo základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (právo na súdnu a inú právnu ochranu) a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (právo na majetkovú ochranu).
Súdny exekútor je povinný postupovať v súlade s naznačenými postulátmi, a to práve z dôvodu, že výkonom svojich kompetencií poskytuje ochranu základným právam a slobodám účastníkov exekučného konania.
Exekučný orgán – tak exekučný súd ako aj súdny exekútor – ktorý koná a rozhoduje podľa Exekučného poriadku aj pri strete exekúcie s osobným bankrotom, je povinný mať naznačené postuláty na zreteli.
Dôsledkom uvedeného je podľa nášho názoru nepochybne povinnosť exekučného orgánu vykonať všetko potrebné tak, aby relevantne zistil, aký je charakter exekučne vymáhanej pohľadávky, t.j. či je jej vymáhanie procesom oddlženia dotknuté alebo nie (pričom bude o.i. v prípade potreby postupovať v súlade a súčinnosti s účastníkmi a ďalšími osobami, požiada o súčinnosť podľa § 42 Exekučného poriadku, zabezpečí si informácie z rôznych registrov atď.).
Postup v rozpore s uvedeným je nepochybne postupom v rozpore so zákonom (o.i. i s ohľadom na vyššie uvedené povinnosti "ústavnoprávneho" typu). Dôrazne je nutné odmietnuť postup spočívajúci vo vydaní rozhodnutia o zastavení exekučného konania „bez ďalšieho“, t.j. len na základe informácií plynúcich z exekučného spisu, v ktorom vlastne žiadne relevantné informácie nie sú.
Takýto postup by bol nepochybne nesprávnym úradným postupom, v podstate vedúcim k absolútnej "bagatelizácii" základných práv veriteľa a neprimeranému zvýhodňovaniu práv dlžníka (povinného). Bol by to postup v rozpore s koncepciou materiálneho právneho štátu (podľa Pl. ÚS 22/06 „Koncepcia materiálneho právneho štátu vylučuje vytvorenie "hierarchie" základných práv a slobôd, v ktorej by sa jednému základnému právu alebo slobode priznal väčší význam, než aký má iné základné právo alebo sloboda. Konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd v režime medzinárodných dohovorov o ľudských právach) treba riešiť uplatnením zásady ich spravodlivej rovnováhy), kedy by sa práve takáto neproporčná hierarchizácia vytvorila, pričom je tiež potrebné poukázať na § 3 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 písm. a) bodom 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Z týchto ustanovení vyplýva, že exekučný orgán (súdneho exekútora nevynímajúc) zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán a štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu takejto nesprávnej exekučnej činnosti (vrátane činnosti súdneho exekútora).
I keď je to v tejto situácii podľa nášho názoru nadbytočné, osobitne poukazujeme na skutočnosť, že tento postup (t.j. zastavenie konania „bez ďalšieho“) nemôže obstáť ani pri súčasnom tvrdení, že účastník exekučného konania má proti rozhodnutiu o zastavení exekučného konania k dispozícii opravný prostriedok. Pretože by to v podstate znamenalo porušenie ústavného princípu zákazu ľubovôle, kedy by sa pri aplikácii uvedeného dalo vyvodiť, že exekučný orgán si fakticky môže "robiť" čokoľvek, veď to prípadne skoriguje súd v konaní o opravnom prostriedku. Rovnako nemôže obstáť ani tvrdenie, že sa rozhodujú nesporné záležitosti, ako k tomu nabáda zákonodarca v dôvodovej správe k zákonu č. 2/2017 Z.z., ktorým sa novelizoval Exekučný poriadok s účinnosťou od 01.04.2017, keď uvádza, že dôvody, pre ktoré exekútor môže zastaviť exekúciu podľa § 61n Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.04.2017, sú prípadmi nespornými. Nie je zrejmé - s ohľadom na všetko uvedené - aký racionálny základ má uvedené tvrdenie v dôvodovej správe, keďže je to presne naopak, v skutočnosti posúdenie toho, či má pohľadávka atribút nedotknuteľnosti, je spornou záležitosťou v tom rozsahu, v ktorom exekučný orgán relevantnou informáciou nedisponuje, resp. nedisponuje dostatočnou informáciou, čo bude absolútne prevažujúcim stavom, nie výnimkou.
(Prípadné) prenesenie "riešenia" tohto problému do opravného konania, t.j. do času po podaní opravného prostriedku účastníkom exekučného konania, pričom jeho podanie by bolo vyvolané práve nekonaním na to povereného subjektu, nepochybne nezodpovedá kritériám riadneho výkonu verejnej moci.
Uvedené je absolútne neprípustné i z ďalšieho dôvodu - pripustením takéhoto postupu, v spojitosti s povinnosťou súdu konajúceho o opravnom prostriedku, by došlo k preneseniu výkonu povinností, ktoré má však plniť príslušný exekučný orgán. Napr. by došlo k preneseniu výkonu povinností, ktoré má plniť súdny exekútor ako exekučný orgán, na súd, čo nepochybne cieľom a účelom ani právnej úpravy, ani uvedených procesov nie je. Pritom nemáme na mysli situáciu, kedy účastník rozporuje hodnotenie / právne závery z riadne zisteného skutkového stavu, ale situáciu, keď účastník namieta voči rozhodnutiu vydanému bez náležitej opory v (ne)zistenom skutkovo - právnom stave.
Bolo by v rozpore s elementárnou podstatou celého procesu, ak by účastník (oprávnený) mal zisťovať a konať to, na čo je povinný exekučný orgán. Je povinnosťou exekučného orgánu riadne vykonávať zverenú verejnú moc, túto povinnosť nemôže prenášať nielen na iný orgán ale ani na účastníka.
Inými slovami, oprávnený by v podanom opravnom prostriedku dôvodil práve nekonaním príslušného exekučného orgánu. Rozhodne by nebolo povinnosťou oprávneného konať a zisťovať skutočnosti namiesto exekučného orgánu (a ani na to nemá zákonné právomoci).
Len dôsledkom (a výsledkom) riadnej činnosti exekučného orgánu môže byť zákonné rozhodnutie. Aplikujúc základné princípy právnej istoty, legitímnych očakávaní a predvídateľnosti aplikácie práva, ako aj základného princípu rovnosti ("v rovnakej situácii rovnako"), máme za to, že je (vždy) povinnosťou exekučného orgánu vydať rozhodnutie o tom, či exekučné konanie zastavuje alebo nie, t.j. nielen vtedy, ak exekučné konanie zastavuje, pretože pohľadávka nie je nedotknutou, ale aj vtedy, ak vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že pohľadávka atribút nedotknuteľnosti spĺňa a exekučné konanie z toho dôvodu nezastavuje.
Aj v „negatívnom prípade“ - pri "nezastavení" exekúcie -musí rozhodnúť a naplniť tak základné štandardy kladené na postup orgánu verejnej moci pri aplikácii práva, kam nevyhnutne patrí preskúmateľnosť jednak jeho postupu, ako aj prijatých záverov, a predovšetkým poskytnutie náležitej ochrany v zmysle čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Tomu princípu zodpovedá len taký postup, kedy dôjde k vydaniu riadneho rozhodnutia, náležite ho odôvodní a bude voči nemu pripustený opravný prostriedok.
"Nevydanie" rozhodnutia zásadným spôsobom narúša základné očakávania účastníka a jeho orientačnú istotu, či orgán vec posúdil, aké dôkazy vykonal, ako ich vyhodnotil, akými úvahami sa spravoval.
Nevydanie rozhodnutia oberá účastníka o možnosť prieskumu (v tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na záruky vyplývajúce z čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).
Prístup, aby v „negatívnom prípade“ podal sám účastník návrh (napr. na zastavenie exekúcie), rozhodne odmietame, pretože je popretím primárnej povinnosti vyplývajúcej zo špecifickej právnej normy v nadväznosti na vyhlásenie osobného bankrotu. Žiadny orgán verejnej moci, či iný subjekt vykonávajúci verejnú moc, nemá žiadnu imunitu vo vzťahu k (súdnemu alebo inému) prieskumu, v materiálnom právnom štáte ju ani mať nemôže. A tomuto princípu zodpovedá stav nevyhýbania sa vydaniu rozhodnutia po riadnom zabezpečení potrebných relevantných skutkových a právnych zistení ohľadom uvedeného (rezultujúcich do výroku o zastavení, či nezastavení exekúcie).
Po vykonanom dokazovaní nastane jeden z troch možných procesných stavov: 1. nedotknuteľnosť pohľadávky je preukázaná, 2. je preukázaný opak, t.j. exekučne vymáhaná pohľadávka nie je nedotknutou, alebo 3. aspekt „nedotknuteľnosti“ pohľadávky je neobjasnený. Zastávame jednoznačne názor, že tento stav (kedy aspekt „nedotknuteľnosti“ pohľadávky nie je objasnený), vo svojej podstate znamená, že exekučný orgán nemá relevantný podklad pre prijatie záveru o tom, že by konanie malo byť zastavené a z uvedeného dôvodu ani k žiadnemu zastaveniu zákonným spôsobom dôjsť nemôže. Dôkazné bremeno spočíva na povinnom, pretože on je tým subjektom, ktorý sa dožaduje bankrotovej ochrany, preto by mal niesť aj riziko vo vzťahu k právnym následkom stretu bankrotu s exekúciou. Postup opačný by znamenal popretie princípu legality, popretie obsahu práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a znamenal by rozhodovanie na základe nijako nepreukázanej domnienky, čo zákon neumožňuje.
V konaní o určenie splátkového kalendára sú normované dva na seba nadväzujúce účinky, a to 1. odklad exekúcie a 2. dôvod, aby sa bez zbytočného odkladu rozhodlo o zastavení exekúcie.
Javí sa, že prvý účinok z jazykového vyjadrenia dosiahne svoje naplnenie pri aplikácii priamo už priamo zo zákona, t.j. publikovaním rozhodnutia o poskytnutí ochrany pred veriteľmi.
Domnievame sa, že aj v tejto prvej fáze je nutné brať ohľad na charakter vymáhanej pohľadávky (vyplývajúci z "kategorizácie" pohľadávok). Pri pohľadávkach oddlžením nedotknutých nie je dôvod na odklad exekúcií, v ktorých sa vymáhajú. Odloženie exekúcie, ktorá nie je zasiahnutá následkom podľa § 168b ods. 1, je postupom v rozpore so zákonom a zakladá porušenie práva veriteľa zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Prijatie záveru o charaktere vymáhanej pohľadávky sa nezaobíde bez vykonania riadneho zisťovania a dokazovania ohľadom uvedeného, výsledok uvedeného determinuje riadne posúdenie toho, či exekúcia môže pokračovať, t.j. či sa odkladá alebo nie.
Závery prezentované vyššie ohľadom postupu pri (prípadnom) zastavení exekučného konania sú preto plne aplikovateľné aj na prípad posudzovania odkladu exekúcie.
Samostatným problémom je časové obdobie, ktoré (vychádzajúc z našich zistení z praxe) uplynie od momentu zverejnenia informácie o osobnom bankrote v Obchodnom vestníku do "zachytenia a spracovania" uvedenej skutočnosti / informácie a následnej aplikácie relevantného práva príslušným exekučným orgánom.
Zásadným problémom sa tak stávajú úkony exekučných orgánov vykonávané v čase po vyhlásení osobného bankrotu. Problémom je (ne)včasnosť vyhodnocovania exekučnými orgánmi, či ide o nedotknuteľnú pohľadávku alebo nie a rovnocenne aj (ne)preskúmateľnosť takéhoto vyhodnocovania. Hodnotenie a rozhodnutie nemôže byť náhodné a nemôže byť prijaté bez vykonania riadneho zisťovania.
Z hľadiska času je za kvalifikačný moment pre kategorizáciu pohľadávok do skupín pre účely stretu exekučného konania s osobným bankrotom nutné považovať tzv. „rozhodujúci deň“, t.j. prvý deň kalendárneho mesiaca, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi v konaní o určenie splátkového kalendára [legálne definovaný v § 166a ods. 1 písm. a) insolvenčného zákona].
Nebude to však zrejme platiť bezvýnimočne, pretože pohľadávka definovaná v § 166c ods. 1 písm. a) dosiahne posledný z predpokladov až tým, že veriteľ – fyzická osoba nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz. Správca nemá výslovne prikázané, v akej lehote upovedomenie má smerom k tomuto veriteľovi vykonať, keď sa v § 167l ods. 4 len stroho uvádza, že má veriteľa o vyhlásení konkurzu písomne upovedomiť. Rozumným riešením sa javí, že tak správca urobí bez zbytočného odkladu od svojho ustanovenia do funkcie.
Relevantnou je otázka, či je z pohľadu otázky stretu osobného bankrotu s exekučným konaním potrebné vykonať hodnotenie nielen k rozhodujúcemu dňu, ale aj neskôr s cieľom zistiť, či pohľadávka atribút nedotknuteľnosti ešte stále má.
Inými slovami, či je podstatnou skutočnosť, že v čase vyhlásenia osobného bankrotu konkrétna pohľadávka mala kvalitu nedotknuteľnosti, no neskôr o túto kvalitu prišla, a to prípadne aj v čase po skončení osobného bankrotu, pri ešte neukončenom exekučnom konaní.
Vo výpočte oddlžením nedotknutých pohľadávok podľa § 166c insolvenčného zákona sú podľa nášho presvedčenia pohľadávky dvojakého druhu, t.j. pohľadávky, ktoré si atribút „nedotknuteľnosti“ ponechávajú bez ohľadu na plynutie času a pohľadávky, ktoré tento atribút stratiť časom môžu.
K prvému druhu je potrebné zaradiť pohľadávky identifikované v § 166c ods. 1 písm. b), d) až h) insolvenčného zákona. Patria sem pohľadávky ako peňažný trest podľa Trestného zákona, pracovnoprávne nároky voči dlžníkovi či pohľadávka zo zodpovednosti za škodu spôsobenú na zdraví alebo spôsobenú úmyselným konaním.
K druhému druhu patria pohľadávky definované v § 166c ods. 1 písm. a) a c) insolvenčného zákona, t.j. zabezpečená pohľadávka v rozsahu, v ktorom je krytá hodnotou predmetu zabezpečovacieho práva a pohľadávka veriteľa – fyzickej osoby, ktorú nenadobudol postúpením, prevodom alebo prechodom s výnimkou dedenia, ak takáto pohľadávka nebola prihlásená v konkurze z dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz.
Všetky pohľadávky z uvedených kategórií sú hodnotovo vybavené, rozdiel spočíva v tom, že kým hodnotová výbava pohľadávok prvého druhu je trvalá (ak nerátame privatívnu nováciu resp. iný spôsob nahradenia pôvodného záväzku záväzkom novým, ak je to v tom ktorom prípade vôbec možné), tak hodnotová výbava pohľadávok druhého druhu môže byť dočasná.
Preto pri pohľadávkach patriacich k prvému druhu s trvalou hodnotovou výbavou je potrebné vykonať len jedno hodnotenie, a to pri vyhlásení osobného bankrotu k „rozhodujúcemu dňu“.
V oboch prípadoch pohľadávok patriacich k druhému druhu je dôležité priebežne zisťovať, či takáto skutočnosť (s ktorou sa spája následok v podobe straty nedotknuteľnosti) nenastala a vyvodiť v nadväznosti na jej (ne)existenciu príslušné následky.
Pohľadávka podľa § 166c ods. 1 písm. a) insolvenčného zákona stratí atribút nedotknuteľnosti prihlásením do konkurzu (osobného bankrotu), resp. jej neprihlásením po tom, čo veriteľ tejto pohľadávky bol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz.
Pohľadávka podľa § 166c ods. 1 písm. c) insolvenčného zákona stratí atribút nedotknuteľnosti zánikom zabezpečovacieho práva.
I tu však možno vypozorovať isté nedokonalosti právnej úpravy. Pri osobnom bankrote v podobe konkurzu je zabezpečený veriteľ, ak sa do konkurzu neprihlási, oprávnený domáhať sa uspokojenia zabezpečenej pohľadávky iba z predmetu zabezpečovacieho práva (§ 166c ods. 2 insolvenčného zákona). Z uvedeného potom zrejme plynie, že exekučné konanie môže byť v strete s konkurzom (osobným bankrotom) vedené výlučne na predmet, na ktorom viazne zabezpečovacie právo, a speňažením tohto predmetu si zabezpečený veriteľ „vyčerpal“ hodnotu nedotknuteľnosti pohľadávky a exekučné konanie má byť po speňažení tohto predmetu zastavené.
V osobnom bankrote v podobe splátkového kalendára je situácia odlišná, pretože obmedzenie typu definovaného v § 166c ods. 2 insolvenčného zákona prítomné nie je. Naskytá sa preto otázka, či je prípustné vedenie exekúcie výlučne na predmet zabezpečovacieho práva. Pri negatívnej odpovedi by sa zabezpečený veriteľ mohol uspokojovať v exekučnom konaní v rozsahu väčšom ako je hodnota predmetu zabezpečovacieho práva, t.j. aj z výťažkov dosiahnutých z exekučného speňaženia aj iného exekúciou postihnuteľného majetku, no zrejme za predpokladu, že stále existuje pohľadávka a trvá aj zabezpečovacie právo. Zo zmyslu a účelu právnej úpravy plynie, že je prípustné, aby sa veriteľ nedotknutej pohľadávky podieľal na pomernom uspokojení spolu s ostatnými veriteľmi, a uvedené platí pre obe podoby osobného bankrotu. Premietnuté na zabezpečeného veriteľa, je prípustné, aby sa uspokojil z predmetu zabezpečovacieho práva, a pri kvalifikovanom postupe (prihlásenie do konkurzu alebo zahrnutie pod splátkový kalendár) sa súčasne či následne uspokojoval pomerne aj s ostatnými veriteľmi.
Vzhľadom na definíciu jeho nedotknutej pohľadávky podľa § 166c ods. 1 písm. c) insolvenčného zákona, t.j. pohľadávka je nedotknutá v rozsahu, v ktorom je krytá hodnotou predmetu zabezpečovacieho práva, sa javí ako primeraný záver, že iné uspokojovanie ako z predmetu zabezpečovacieho práva alebo v súvislosti so zabezpečovacím právom by v tzv. „pokračujúcom“ exekučnom konaní prípustné byť nemalo (je otázne, či by taká situácia po realizácii hodnoty zabezpečovacieho práva, vôbec mohla zákonne nastať).
V článku sa venujeme stretu exekučného konania a osobného bankrotu. Pri konkurze v § 167f insolvenčného zákona zákonodarca výslovne upravuje rovnaké následky aj na obdobné vykonávacie konanie ako je exekučné konanie. Pri splátkovom kalendári v § 168b insolvenčného zákona sa výslovne zákonodarca vyjadril len vo vzťahu k exekučnému konaniu. Rozumný dôvod na vynechanie účinkov smerom k obdobnému vykonávaciemu konaniu však nevidíme. Neexistujú žiadne špecifické prvky hodné odlišného normovania pravidiel pri úplne analogických konaniach. Osobitosť nie je reglementovaná v kategorizácii pohľadávok podľa §§ 166a až 166c insolvenčného zákona. Rozlíšenie nie je vysvetlené ani v dôvodovej správe ani v iných podkladoch legislatívneho procesu. Ide o zjavný nedostatok zákona, medzeru v práve, ktorú je potrebné vyplniť priamo zákonodarcom prijatím legislatívy a dovtedy analogiou legis so záverom, že následky upravené v § 168b ods. 1 sa vzťahujú aj na obdobné vykonávacie konanie ako je exekučné konanie.
Témam ako je stret osobného bankrotu s exekučným záložným právom, neprihliadanie na zastavenie exekučného alebo obdobného vykonávacieho konania a obnova exekučného záložného práva zaniknutého v dôsledku vyhlásenia konkurzu, ak sa zruší konkurz z dôvodu, že tu neboli predpoklady na vedenie konkurzu, bude venovaný samostatný priestor.
Záver
Ak súd rozhodol o oddlžení (tzv. osobnom bankrote), t.j. vyhlásil konkurz alebo určil splátkový kalendár, ide o právne významnú skutočnosť, ktorej dôsledkom je vznik povinnosti bez zbytočného odkladu rozhodnúť o zastavení exekučného konania, v ktorom sa vymáha pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom, alebo pohľadávka, ktorá sa považuje za nevymáhateľnú.
Rozhodnutie o oddlžení nie je dôvodom pre zastavenie exekučného konania, v ktorom sa vymáha oddlžením nedotknutá pohľadávka.
Príslušný exekučný orgán je pred rozhodnutím o zastavení exekučného konania vždy povinný vykonať primerané zisťovanie, či exekučne vymáhaná pohľadávka nie je oddlžením nedotknutou pohľadávkou, a teda či tu skutočne existuje zákonný dôvod na zastavenie exekučného konania.
Nedotknuteľnosť pohľadávky sa posudzuje ku dňu predchádzajúcemu rozhodujúcemu dňu, ktorým je prvý deň kalendárneho mesiaca, v ktorom bol pri oddlžení vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi v konaní o určenie splátkového kalendára.
Autori:
JUDr. Richard Földeš
JUDr. Ľubomír Džačár
Slovenská sporiteľňa, a.s.
22.10.2018