Piatok, 29. marec 2024 | meniny má Miroslav , zajtra Vieroslava
Predplatné
Piatok, 29. marec 2024 | meniny má Miroslav , zajtra Vieroslava
TlačPoštaZväčšiZmenši

Ne bis in idem v súvislosti s trestnoprávnou a administratívnou zodpovednosťou

JUDr. Gevorg Ayrumyan • 9.8. 2016, 17:31

Deliktuálne konanie páchateľa môže v určitých prípadoch napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu, ale zároveň aj správneho deliktu, následkom čoho je, že za jeden skutok sa páchateľovi uloží popri sankcii v správnom konaní aj trest v trestnom konaní.

V slovenskom právnom poriadku sa rovnaká povaha skutku prejavuje napríklad pri priestupkoch proti majetku podľa ust. § 50 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o priestupkoch“) v porovnaní s trestným činom krádeže podľa ust. § 212 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

V európskom kontexte je daná problematika rozporuplná práve pri priestupkoch na úseku dopravy. Príkladom je situácia, keď odobratie vodičského preukazu páchateľovi priestupku nastane automaticky so znížením počtu bodov v karte vodiča a popri tom je páchateľovi priestupku v trestnom konaní uložený ďalší trest, t.j. páchateľ dostane oba tresty za jeden a ten istý skutok, čo predstavuje konanie orgánmi verejnej moci v rozpore so zásadou nie dvakrát v tej iste veci.

Predmetná zásada je upravená nie len v príslušných zákonoch Slovenskej republiky, ale vyplýva aj z článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rím, 4.11.1950) (ďalej len „Dohovor“). Výklad Dohovoru poskytuje Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Európsky súd“ alebo „ESĽP“) prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti.

Aktuálnosť vyššie uvedenej problematiky je daná najmä tým, že aj v našom právnom prostredí je možné sa stretnúť s porušením práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný. Úlohou súdov a správnych orgánov je konať a ukladať tresty (sankcie) v zmysle zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava Slovenskej republiky“). Uloženie sankcie v správnom a aj trestnom konaní za ten istý skutok je prejavom protiústavnosti a porušením zásady ne bis in idem (nie dvakrát v tej iste veci) vo vzťahu k neskoršiemu trestu. 

V zmysle vyššie uvedeného právo nebyť opakované súdený alebo trestaný vyplýva z článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru, ktorý bol inkorporovaný do slovenského právneho poriadku Oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí , publ. pod č. 209/1992 Zb.

V Trestnom zákone je zásada ne bis in idem upravená ustanovením § 38 ods. 1, avšak predmetná úprava je najmä vo vzťahu k ukladaniu trestov a ich výmere v kontexte s hodnotením poľahčujúcich a priťažujúcich okolností zo strany súdu. Keďže naším cieľom je analýza zásady ne bis in idem v rovine sankcie (trestu) uloženej za ten istý skutok, ktorý v jednom prípade predstavuje správny delikt a v ďalšom prípade trestný čin, nebudeme sa bližšie zaoberať inštitútom ukladania trestov vo vzťahu k poľahčujúcim a priťažujúcim okolnostiam. Našu pozornosť zamierame najmä na vymedzenie pojmu „trestný delikt“, ktorého skutková podstata, t.j. objekt, subjekt, objektívna stránka a subjektívna stránka sa zhoduje so skutkovou podstatou trestného činu a priestupku obdobného charakteru.

V zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) je zásada nie dvakrát v tej istej veci vymedzená ustanovením § 2 ods. 8. Uvedené znamená, že o jednom skutku, ktorý napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu, sa musí viesť iba jedno konanie. Zásada ne bis in idem je rovnako upravená aj v čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 40 ods. 5 Listina základných práv a slobôd.

Vymedzenie sankcie

Právnym následkom priestupku je sankcia, ktorá je vo svojej podstate ujmou pre páchateľa, prípadne aj jeho morálnym odsúdením. Cieľom sankcie je „pôsobiť na páchateľa najmä výchovne a odvracať ho od protiprávneho konania.“[1] Slovenský právny poriadok prostredníctvom Zákona o priestupkoch upravuje skutočnosť, že od uloženia sankcie môže správny orgán upustiť, ak k náprave postačí samotné prejednanie priestupku. Fakticky to znamená, že sankcia nie je obligatórnym právnym následkom priestupku. Pre naše účely budeme vychádzať z predpokladu, že za každý priestupok by bola správnym orgánom uložená sankcia.

Pre slovenské právne prostredie platí, že za priestupok možno uložiť sankciu vo forme pokarhania, pokuty, zákazu činnosti, prepadnutia veci (§ 11 ods. 1 Zákona o priestupkoch).

Sankciu možno uložiť buď samostatne (za priestupok sa uloží jedna zo sankcií) alebo súčasne s inou sankciou (napr. pokuta a zákaz činnosti), avšak Zákon o priestupkoch vylučuje uloženie pokarhania zároveň s pokutou (§ 11 ods. 2 Zákona o priestupkoch). Správny orgán „páchateľovi môže uložiť len taký druh sankcie (trestu), ktorý dovoľuje uložiť zákon účinný v čase, keď sa o priestupku rozhoduje.“[2]

Konanie v rozpore s dopravnými predpismi býva prejednávané policajnými alebo inými správnymi orgánmi priamo na mieste alebo bezprostredne po čine. Neskôr, po prejednaní priestupku sa môže voči vodičovi začať aj trestné stíhanie v súvislosti s tým istým porušením, resp. porušenie v osobitnej rovine môže za určitých podmienok predstavovať konanie v rozpore s Trestným zákonom. Otázna v danej veci je však prípustnosť opätovnej sankcie. Pre posúdenie, či sankcia uložená v správnom konaní predstavuje prekážku v podobe ne bis in idem je nevyhnutné vyriešiť otázku, či uložená sankcia má „trestnú“ povahu.

Prax Európskeho súdu nepriamo poukazuje na to, že „trestnú“ povahu majú všetky priestupky podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, resp. podľa Zákona o priestupkoch.[3] Z uvedeného je možné vyvodiť záver, že všetky priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa ustanovenia § 22 Zákona o priestupkoch majú „trestnú“ povahu v zmysle Dohovoru. To znamená, že v konečnom dôsledku možno povedať, že právoplatný trest za správny delikt zakladá prekážku veci rozhodnutej, čo bráni opätovnému stíhaniu za ten istý skutok v správnom alebo trestnom konaní.

Aplikačné princípy

Na základe rozhodovacej praxe Európskeho súdu je možné dospieť k záveru, že pre aplikáciu zásady ne bis in idem s cieľom vyvarovať sa porušenia článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru je potrebné skúmať, či sankcia v správnom konaní vykazuje nasledovné znaky:

  • stupeň závažnosti sankcie za správny delikt je porovnateľný so stupňom závažnosti za trestný čin,
  • doba, ktorá môže byť sankciou uložená (napr. v správnom konaní sankcia v rozsahu 15 až 45 dní, zatiaľ čo v trestnom konaní v rozsahu 6 mesiacov až 2 roky),
  • trestný charakter sankcie v správnom konaní,
  • trestný charakter ochranného opatrenia v správnom konaní,
  • pod akú právnu úpravu spadá príslušné opatrenie (sankcia) podľa vnútroštátneho právneho poriadku.

Pri zohľadnení vyššie uvedených kritérií je potrebné mať na zreteli aj praktickú stránku veci, preto vo vzťahu k slovenskej právnej úprave trestného práva procesného je potrebné skúmať aj to, či sa zásada ne bis in idem uplatňuje na rozhodnutie, ktorým sa obžalovaný oslobodzuje spod obžaloby. Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že predmetná zásada sa uplatňuje aj na rozhodnutie súdnych orgánov zmluvného štátu, ktorým je obžalovaný právoplatne oslobodený spod obžaloby pre nedostatok dôkazov.[4]

Zásada ne bis in idem je upravená aj v článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júla 1985, uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky a postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (ďalej len „Dohovor k Schengenskej dohode“).[5] Naším cieľom nie je priniesť komplexný rozbor predmetného Dohovoru k Schengenskej dohode, avšak niektoré rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zodpovedajú otázky v rámci danej problematiky.

Kontinentálny právny systém, ktorého znaky má aj slovenský právny poriadok, predpokladá, že právo štátu začať trestné konanie podlieha premlčacím lehotám. Uplynutie premlčacej lehoty má ten dôsledok, že právo na trestné stíhanie je premlčané. Berúc do úvahy, že Slovensko je súčasťou Európskej únie a jej občanom je garantované právo na slobodný pohyb v rámci Schengenského priestoru, tak je potrebné mať na zreteli aj to, že existujú podstatné rozdiely medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o dĺžku premlčacích lehôt.

Vo vzťahu k slovenskej právnej úprave trestného práva hmotného je potrebné uvažovať, či má dopad na účely zásady ne bis in idem premlčanie trestného stíhania podľa ustanovenia § 87 Trestného zákona. Súdny dvor Európskej únie prostredníctvom rozsudku vo veci Giuseppe Francesco Gasparini a iní[6] odpovedal na otázku, či názor súdov jedného štátu ohľadne premlčania trestného činu zaväzuje súdy ostatných štátov. Súdny dvor judikoval, že zásada ne bis in idem sa uplatňuje na rozhodnutie súdu zmluvného štátu vydané v trestnom konaní, ktorým je obžalovaný právoplatne oslobodený spod obžaloby z dôvodu premlčania trestného činu, pre ktorý bolo začaté trestné stíhania. Avšak zároveň dodal, že uvedená zásada sa neuplatňuje na iné osoby ako na tie, ktoré už boli právoplatne odsúdené alebo oslobodené spod obžaloby rozhodnutím súdu zmluvného štátu.

Závery plynúce z rozhodnutí ESĽP

Príslušné rozhodnutia ESĽP poskytujú vo vzťahu k problematike zásady nie dvakrát v tej istej veci nasledovné závery:

  • argumentácia, že ustanovenie článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru nebráni opakovanému potrestaniu (súdeniu) za ten istý skutok za predpokladu, že predmetný skutok predstavuje viacero samostatných deliktov v jednočinnom súbehu, bola ESĽP odmietnutá. ESĽP poukázal na to, že uvedené nereflektuje, že predmetný zákaz má zabrániť situáciám, keď zmena niektorého špecifického aspektu skutku by znamenala, resp. viedla k inému právnemu posúdeniu skutku, na základe čoho by tá istá osoba bola opätovne súdená za skutok, za ktorý už raz bola potrestaná;
  • rozdielne právne posúdenie skutku nie je rozhodujúce pre aplikáciu čl. 4 Protokolu 7 k Dohovoru, keďže primárnym je, že právne posúdenie sa vzťahuje na ten istý skutok (čin), t.j. rozhodujúcim kritériom je totožnosť skutku;
  • právo nebyť potrestaný dvakrát má širší význam, keďže zaručuje aj právo nebyť dvakrát súdený. Uvedeným ESĽP opätovne potvrdil svoj rozširujúci výklad k danej problematike;
  • je potrebné stíhať iba ten delikt, ktorý zahŕňa všetky škodlivé následky obsiahnuté v ostatných deliktoch, resp. jeden škodlivý následok môže konzumovať ostatné škodlivé následky tým, že vo svojej podstate zahŕňa ostatné skutky.

Berúc do úvahy, že nami opísaná problematika zásady ne bis in idem vychádza najmä z medzinárodnej úpravy a rozhodovacej praxe, obmedzili sme náš výklad iba na zastavenie trestného stíhania v súlade s ustanovením § 215 Trestného poriadku.[7]

Súdny dvor Európskej únie sa vo veci Gözütok a Brügge[8] zaoberal otázkou, či zásada ne bis in idem  sa vzťahuje aj na konania o zastavení trestného stíhania, ktoré boli ukončené rozhodnutím prokurátora. Prostredníctvom predmetného rozhodnutia Súdny dvor Európskej únie judikoval, že zásada ne bis in idem sa rovnako uplatňuje na konania o zastavení trestného stíhania, tak ako v sporných konaniach v pôvodných veciach, v ktorých prokurátor v jednom členskom štáte skončí bez účasti súdu trestné konanie vedené v tomto štáte po tom, čo obvinený splní určité povinnosti, najmä zaplatí určitú peňažnú sumu, ktorú stanovil prokurátor.

K uvedenej problematike poukazujeme aj na rozhodnutie vo veci Vladimír Turanský[9], podľa ktorého zásada ne bis in idem zakotvená v článku 54 Dohovoru k Schengenskej dohode sa neuplatní na rozhodnutie, ktorým orgán zmluvného štátu po vecnom preskúmaní veci, ktorá mu bola predložená, nariadil zastavenie trestného stíhania v štádiu konania pred vznesením obvinenia voči osobe podozrivej zo spáchania trestného činu, pokiaľ toto rozhodnutie o zastavení podľa vnútroštátneho práva tohto štátu nevylučuje s konečnou platnosťou obžalobu a nie je prekážkou nového trestného stíhania za ten istý čin v tomto štáte.

Na základe vyššie uvedeného je možné dospieť k záveru, že na právoplatné rozhodnutie prokurátor podľa  ustanovenia § 215 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku sa vzťahuje zásada ne bis in idem nie len podľa článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru, ale aj podľa článku 54 Dohovoru k Schengenskej dohode.

Pred tým, ako sa stal Dohovor súčasťou právneho poriadku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na základe Oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR publ. pod č. 209/1992 Zb., Najvyšší súd ČSR bol toho názoru, že ak skoršie konanie proti obvinenému skončilo právoplatným rozhodnutím orgánu oprávneného prejednávať priestupky, nebráni táto okolnosť trestnému stíhaniu tej istej osoby pre ten istý skutok. Bol toho názoru, že k uloženému opatreniu za priestupok súd prihliadne pri stanovení druhu trestu, poprípade jeho výmere, pokiaľ vyšetrovateľ a v skrátenom vyšetrovaní prokurátor nezastaví trestné stíhanie z dôvodu, že o skutku obvineného bolo už rozhodnuté iným orgánom, disciplinárne, kárne alebo cudzozemským súdom alebo úradom a toto rozhodnutie možno považovať za dostačujúce. Najvyšší súd ČSR poukázal na to, že trestné stíhanie nie je možné konať v prípade, keď orgán oprávnený prejednávať priestupky konal a rozhodoval o priestupku po tom, čo trestné stíhanie vedené proti obvinenému pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozhodnutím vyšetrovateľa alebo súdu o postúpení veci tomuto orgánu k prejednaniu ako priestupok. Svoj postoj opieral o výklad, že účinky spojené s právnou silou rozhodnutia zakladajúceho ne bis in idem ako prekážku veci právoplatne rozsúdenej, vznikajú len na strane rozhodnutia, ktoré je výsledkom trestného konania, t.j. rozhodnutie vydané v správnom konaní, pred tým ako bol skutok prejednaný v trestnom konaní, nie je prekážkou ne bis in idem. Bol toho názoru, že jedine rozhodnutie v trestnom konaní tvorí prekážku ne bis in idem pre  prípadné neskoršie priestupkové konanie.[10]

Domnievame sa, že vyššie uvedená argumentácia Najvyššieho súdu ČSR by v súčasnosti neobstála pri aplikácii aktuálnej judikatúry Európskeho súdu pre výklad zásady ne bis in idem.

Jednoznačná a dlhodobo nemenná judikatúra Európskeho súdu vo vzťahu k článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru dopadá tak na činy kvalifikované vnútroštátnym právom ako trestné činy, tak i na činy ním kvalifikované ako priestupky, prípadne iné správne delikty a výnimočne i disciplinárne delikty. Európsky súd sa nepriklonil k záveru, že zákaz ne bis in idem je obmedzený len na trestné konanie, keďže z hľadiska uplatnenia tejto zásady označil za rozhodujúcu totožnosť skutku a nie totožnosť právnej kvalifikácie.

Pre článok 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru má však zásadný význam povaha daného činu, pretože tento článok nepochybne dopadá na všetky činy napĺňajúce znaky trestného činu a bráni dvojitému stíhaniu a potrestaniu za tieto trestné činy. Na druhej strane sa nevzťahuje na všetky menej závažné činy, kvalifikované naším právnym poriadkom ako priestupky alebo iné správne delikty, prípadne ako disciplinárne delikty. Vzhľadom na špecifické ponímanie činu podľa Dohovoru možno zásadu ne bis in idem uplatniť iba na tie činy, kvalifikovateľné správnymi prípadne inými príslušnými orgánmi ako menej závažné činy, teda priestupky, prípadne iné správne delikty a výnimočne i disciplinárne delikty, ktoré majú trestnoprávnu povahu, pričom povaha deliktu sa v tomto smere posudzuje tak z hľadiska chráneného záujmu (či ide o záujem všeobecný alebo partikulárny), z hľadiska adresáta normy (či je norma adresovaná všetkým občanom alebo len skupine osôb so zvláštnym statusom) a z hľadiska účelu a typu sankcie (či má represívny charakter).

Záver

V zmysle vyššie uvedeného zastávame názor, že slovenské súdy a správne orgány by pri ukladaní „trestov“ mali postupovať v súlade s rozhodnutiami ESĽP. Na to, aby bol tento zámer naplnený, je potrebné predchádzať rozporu v otázkach, pod akú právnu úpravu spadá príslušné opatrenie podľa vnútroštátneho právneho poriadku, charakteru opatrenia, a v neposlednom rade formy a miery závažnosti uloženej sankcie. Základná zásada ne bis in idem vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 8 Trestného poriadku nie je obmedzená len na trestné konanie, keďže z hľadiska uplatnenia tejto zásady je rozhodujúcou totožnosť skutku a nie totožnosť právnej kvalifikácie. V prípade, ak budú slovenské súdy vychádzať z poznatkov ESĽP, je možné vytvoriť podklad pre právnu štruktúru, ktorá by viedla k úprave de lege ferenda s cieľom eliminovať zásahy do princípu ne bis in idem.


JUDr. Gevorg Ayrumyan
doktorand Ústavu verejného práva
PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA
Fakulta práva

 


Citácie a poznámky:

[1] Machajová, J. a kol.: Všeobecné správne právo, Bratislavská vysoká škola práva, Bratislava 2007, s. 204. ISBN 978-80-88931-71-3

[2] Machajová, J. a kol.: tamže, s. 205.

[3] Pozri bližšie Lauko proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 26138/95, rozhodnutie ESĽP zo dňa 2. septembra 1998 a Kadubec proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 27061/95, rozhodnutie ESĽP zo dňa 2. septembra1998.

[4] Pozri bližšie bod 61 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 28. septembra 2006, Van Straaten (C‑150/05, Zb. s. I‑9327).

[5] Podľa článku 54 Dohovoru k Schengenskej dohode: „Osoba právoplatne odsúdená jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.“

[6] Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 28. septembra 2006, Gasparini a iní (C-467/04).

[7] Bližšie pozri Čentéš, J. a kol.: Trestný poriadok – Veľký komentár. 2. aktualizované vydanie. EUROKÓDEX, s. r. o., Žilina 2015, s. 452 až 460.

[8] Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 11. februára 2003, Gözütok a Brügge (C‑187/01 a C‑385/01, Zb. s. I‑1345).

[9] Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 22. decembra 2008, trestné konanie proti Vladimírovi Turanskému (C-491/07).

[10] Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 11.1.1988 so sp. zn. 11Tz/46/1987.

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 2378

Nový príspevok

PoUtStŠtPiSoNe
: