Zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku nemožno vyvodiť také obmedzenie práv obhajcu pri zastupovaní obvineného, že by nemohol samostatne podať v mene obvineného aj žiadosť o prepustenie z väzby.
Z odôvodnenia:
I. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. XIV Gv 56/14/1000, postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 0 Tp 115/2014 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v bližšie neoznačenom konaní.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol obvinený z trestného činu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že mal počas pojednávania Špecializovaného trestného súdu 11. septembra 2014, na ktorom sa zúčastnil ako verejnosť, na chodbe pred pojednávacou miestnosťou povedať svedkyni, ktorá mala vypovedať v danej veci, že na jej mieste by nevypovedal, pretože ak bude mať problémy na základe jej výpovede obžalovaný, bude ich mať ona aj jej priateľ.
Obsah pre predplatiteľov
Tento text je dostupný komunite predplatiteľov portálu Najprávo.sk.
Preplatným získate mnohé benefity a podporíte nás pri tvorbe kvalitného, právneho obsahu.
Odomknúť článok