Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Ak rodičia žijú v manželstve, predpokladá sa, že ich vykonávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa.

Zákon o rodine úpravu výkonu rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo zákonodarcovi nielen umožňuje čl. 51 ods. 1 ústavy, ale to aj predpokladá. Pritom zákonodarca preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (čl. I § 35, § 36, § 25 ods. 1, § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa. 

(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. júla 2006, sp. zn. PL. ÚS 26/05)

Z odôvodnenia nálezu:

Hlavným argumentom navrhovateľa pri namietanom nesúlade čl. I § 24 ods. 1 zákona o rodine s čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy je skutočnosť, že súd v rozhodnutí, ktorým rozvádza manželstvo, bez toho, aby rozhodol o pozastavení, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv podľa § 38 zákona o rodine, určí, kto bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok po rozvode, čím vlastne zbaví jedného z rodičov jeho rodičovských práv (čl. I § 28 a nasl. zákona o rodine), ktoré patria obidvom rodičom, a to tak správa majetku maloletého dieťaťa, ako aj jeho zastupovanie. Navrhovateľ je toho názoru, že takáto právna úprava zbavuje týchto rodičovských práv jedného z rodičov bez splnenia podmienok ustanovených v čl. I § 38 zákona o rodine.

Národná rada ani vedľajší účastník sa s názorom navrhovateľa nestotožnili.

Národná rada argumentovala predovšetkým jazykovým a systematickým výkladom napadnutého ustanovenia, na základe ktorého dospela k tomuto záveru.

Vedľajší účastník argumentoval čl. 51 ods. 1 ústavy, ktorý úpravu rozsahu práv uvedených aj v čl. 41 ústavy zveruje zákonodarcovi, taktiež jazykovým výkladom a účelom napadnutého ustanovenia.

Ústavný súd pri posudzovaní súladu napadnutého čl. I § 24 ods. 1 zákona o rodine s čl. 41 ods. 4 ústavy považoval za kľúčové východiská pre rozhodnutie tieto skutočnosti:

a) Rodičovské práva a povinnosti patria, tak ako to uvádza aj navrhovateľ, obidvom rodičom. Ak rodičia žijú v manželstve, predpokladá sa, že ich vykonávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon o rodine úpravu výkonu rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo zákonodarcovi nielen umožňuje čl. 51 ods. 1 ústavy, ale to aj predpokladá. Pritom zákonodarca preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (čl. I § 35, § 36, § 25 ods. 1, § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

b) Okrem výkonu rodičovských práv a povinností, k úprave ktorého zákonodarca pristupuje spôsobom uvedeným v bode a), zákon o rodine pozná aj inštitút zásahu do rodičovských práv (čl. I § 38 zákona o rodine), ktorý môže mať za následok pozastavenie, obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv. Pretože navrhovateľ úpravu výkonu rodičovských práv a povinností podľa čl. I § 24 ods. 1 zákona o rodine (týkajúcu sa správy vecí a zastupovania maloletého dieťaťa) považuje (a aj označuje) za obmedzenie rodičovských práv (a povinností), ústavný súd musel vo svojom rozhodnutí rozlíšiť podstatu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností od zásahov do rodičovských práv a povinností upravených v čl. I § 38 zákona o rodine majúcich za následok ich pozastavenie, obmedzenie alebo pozbavenie. Kým pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností podľa čl. I § 24 ods. 1 a 2 zákona o rodine sa rozhoduje v zásade o realizovaní rodičovských práv a povinností bez toho, aby sa do nich negatívne zasahovalo, pri pozastavení, obmedzení a pozbavení rodičovských práv podľa čl. I § 38 zákona o rodine ide o meritórny zásah do týchto práv. Pri tomto rozlíšení je však relevantný záver o vzťahu čl. I § 24 ods. 1 k čl. I § 38 zákona o rodine.

c) Ak základom pre aplikáciu napadnutých ustanovení je ich výklad, tento podľa čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť v súlade s ústavou.

d) v prípade stretu rodičovských práv a práv dieťaťa ide o situácie, ku ktorým dochádza veľmi často. Kým v čl. 41 ods. 4 ústavy sú rodičovské práva a práva detí upravené paralelne, v čl. 41 ods. 1 ústavy je rodičovstvu poskytnutá zákonná ochrana pri súčasne garantovanej osobitnej (zrejme intenzívnejšej) ochrane detí a mladistvých. Pritom ústava v čl. 41 ods. 6 "splnomocňuje" zákon na úpravu podrobností o právach obsiahnutých v čl. 41 ods. 1 až 5 ústavy. Zákon o rodine však už jednoznačne "preferuje" pri výkone rodičovských práv a povinností záujem maloletého dieťaťa (napr. čl. I § 24 ods. 3, § 38 ods. 2, § 44 ods. 2).

V súlade s uvedenými skutočnosťami posudzoval ústavný súd súlad napadnutého čl. I § 24 ods. 1 zákona o rodine s osobitným zameraním na tú časť ustanovenia, ktorú napadol navrhovateľ, a to otázku, či slová ustanovenia "kto bude zastupovať a spravovať jeho majetok" (rozumej majetok maloletého dieťaťa) možno považovať za súčasť úpravy výkonu rodičovských práv alebo ich treba považovať za obmedzenie rodičovských práv idúcich nad rámec úpravy výkonu rodičovských práv. Rešpektoval pritom skutočnosť, že rozvod manželstva znamená nevyhnutnosť úpravy výkonu rodičovských práv vo vzťahu k maloletým deťom, pretože tieto reálne môžu byť zverené do osobnej starostlivosti len jedného z rodičov, z čoho potom vyplýva zúženie možnosti plného uplatnenia rodičovských práv druhého rodiča. Túto skutočnosť uznáva nakoniec aj sám navrhovateľ.

Podľa názoru ústavného súdu zákonodarca nemal v úmysle obmedziť rodičovské práva v zmysle čl. I § 38 zákona o rodine, hoci spôsob formulácie signalizuje možnosť výkladu aplikácie tohto ustanovenia ako obmedzenie rodičovských práv jedného z rodičov (ktorým potom je ale aj zverenie dieťaťa do výchovy - starostlivosti jedného z rodičov na čas po rozvode manželstva), ku ktorému reálne po rozvode rodičov musí dochádzať. Nejde však o zásah do rodičovských práv za podmienok ustanovených v čl. I § 38 zákona o rodine, ale o zásah vyvolaný rozvodom manželstva, ktorý zužuje reálne možnosti výkonu rodičovských práv rodiča, ktorému dieťa nie je zverené do starostlivosti. Toto však nemá taký obsah, rozsah a charakter, ktorý by bolo možné označiť ako obmedzenie rodičovských práv, preto ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne posúdiť napadnuté ustanovenie aj vo vzťahu k čl. 13 ods. 4 ústavy.

Aj keby sa čl. I § 24 ods. 1 zákona o rodine považoval za určité obmedzenie rodičovských práv vzhľadom na to, že úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode sa realizuje v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, alebo v dohode rodičov, ktorá musí byť schválená súdom, je podľa názoru ústavného súdu zachovaná požiadavka upravená v čl. 41 ods. 4 ústavy, podľa ktorej práva rodičov možno obmedziť "... len rozhodnutím súdu na základe zákona". Z tohto dôvodu napadnuté ustanovenie nie je podľa názoru ústavného súdu v rozpore s čl. 41 ods. 4 ústavy.