Nadbytočnosť viacerých zamestnancov a ponuková povinnosť zamestnávateľa, ak má len jedno voľné pracovné miesto

Ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce upravuje tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa pri výpovedi danej z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka práce, ktorej splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede. Zamestnávateľovi dáva dve alternatívy. Po prvé, ak nemá možnosť zamestnanca naďalej zamestnávať, čo treba vykladať tak, že nemá pre zamestnanca žiadnu prácu (ide tu o tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať), ponukovú povinnosť nemá. Po druhé, ak má pre zamestnanca také voľné pracovné miesto, ktoré je pre neho vhodné, je povinný predtým, než dá zamestnancovi výpoveď, túto prácu zamestnancovi ponúknuť, inak nie je splnená podmienka uvedená v ustanovení § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce a výpoveď je preto neplatná, treba uviesť, že splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, t.j. či zamestnávateľ má, resp. nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, treba posudzovať podľa stavu, ktorý tu je v čase dania výpovede. Ponuková povinnosť zamestnávateľa platí rovnako aj v prípade, ak v rámci organizačnej zmeny sa súčasne stali nadbytoční viacerí zamestnanci (v danej veci celkom sedem zamestnancov). Zamestnávateľ má voči každému z nich osobitne ponukovú povinnosť, pričom aj v tomto prípade jediným rozhodujúcim kritériom je skutočnosť, či v čase dania výpovede zamestnávateľ má z dispozície voľné pracovné miesto, ktoré je pre zamestnanca vhodné. Aj v prípade, že zamestnávateľ má len jedno voľné pre zamestnancov vhodné pracovné miesto, je povinný toto pracovné miesto ponúknuť všetkým do úvahy prichádzajúcim zamestnancom (tu neplatí oprávnenie zamestnávateľa vybrať si zamestnanca, ktorému voľné miesto ponúkne). Je potom na každom z nich, ako sa rozhodne, pričom ku zmene dojednaných pracovných podmienok týkajúcich sa dohodnutého druhu práce v zmysle § 54 Zákonníka práce dôjde u toho zamestnanca, ktorý prijal ponuku voľného pracovného miesta ako prvý. U tohto zamestnanca odpadá potreba rozviazania pracovného pomeru. U ostatných zamestnancov, či už tých, ktorú ponuku odmietli alebo tých, ktorí síce ponuku prijali, ale neskôr, je potom dovŕšená podmienka uvedená v ustanovení § 63 ods. 2 Zákonníka práce (obdobný názor zaujal dovolací súd vo veci vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 109/2004).

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp. zn. 4 M Cdo 5/2010)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Prešov rozsudkom z 20. marca 2009 č.k. 10 C 56/2008-239 žalobu žalobcu o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zamietol s tým, že o trovách konania rozhodol po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie zdôvodnil ustanovením § 63 ods. 1 písm. a/, § 63 ods. 2 a § 74 Zákonníka práce (v znení účinnom v čase dania výpovede) a vykonaným dokazovaním a dospel k záveru, že námietky žalobcu ohľadom neplatnosti výpovede nie sú dôvodné. Rozhodnutím o zrušení úseku pre rozvoj tak ako bol definovaný v organizačnej štruktúre žalovanej došlo k zrušeniu časti zamestnávateľa (§ 63 ods. 1 písm. a/). Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že úsek pre rozvoj F. (ďalej len „úsek pre rozvoj F.") vykonával činnosť, ktorou sa podieľal na plnení úloh žalovaného. Táto činnosť bola vykonávaná vo vyhradených priestoroch s vyhradenými pracovnými pomôckami, pričom na jej čele stál vedúci pracovísk zodpovedný za jej chod. Taktiež náplň práce predmetného oddelenia bola špecifikovaná aj v pracovnom poriadku žalovanej. Súd prvého stupňa uzavrel, že sa jedná o časť zamestnávateľa, tak, ako to má na mysli Zákonník práce. Žalovaná neporušila svoju ponukovú povinnosť (§ 63 ods. 2 Zákonníka práce) pretože žalovaná vhodným voľným pracovným miestom pre žalobcu v čase dania výpovede nedisponovala.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 17. júna 2009 sp. zn. 1 Co 82/2009 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil. V plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa.