Pri posudzovaní nezaujatosti sudcu v prípade skúmania príbuzenstva vzdialenejšieho ako je súrodenecký alebo rodičovský vzťah, v rámci ktorého sú väzby medzi príbuznými oveľa menej intenzívne, je potrebné zohľadniť aj subjektívny rozmer takéhoto príbuzenstva, a to aká je skutočná sociálna väzba medzi týmito osobami. To, že už samotná okolnosť príbuzenstva vedie k tomu, že sudca sa nejaví v očiach strany sporu ako nezaujatý, samo osebe neznamená porušenie práva na zákonného sudcu, pokiaľ pri takomto stupni príbuzenstva nie je preukázaná aj existencia bližších sociálnych väzieb (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. júla 2020 sp. zn. IV. ÚS 345/2020)

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. januára 2021, sp. zn. 5Nc/1/2021, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk)

Z odôvodnenia:

1. Podaním z 22. decembra 2020 bola žalovanou v odvolacom konaní uplatnená podľa § 52 a nasl. C.s.p. námietka zaujatosti voči sudkyni Mgr. Jane Janics Bajánkovej z dôvodu uvedeného v § 49 ods. 1 C. s. p. po tom, ako predseda Krajského súdu v Bratislave uznesením zo 4. decembra 2020, č. k. 6CoCsp/35/2020-683 na základe oznámenia sudkyne rozhodol tak, že sudkyňa Mgr. Jana Janics Bajánková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania sporu vedeného na odvolacom súde pod sp. zn. 6CoCsp/35/2020. Žalovaná v námietke zaujatosti uviedla, že ju podáva z dôvodu (i) príbuzenského pomeru menovanej sudkyni k žalobkyni 1119/ a (ii) existencie bližších sociálnych väzieb medzi ňou a žalobkyňou 1119/. Poukázala na skutočnosť, že sama sudkyňa v oznámení predsedovi odvolacieho súdu uviedla, že existujú odôvodnené pochybnosti o jej nezaujatosti. Medzi sudkyňou a žalobkyňou 1119/ tak existujú bližšie sociálne interakcie, ktoré nepochybne napĺňajú hypotézu, že ide o osobný vzťah takej intenzity, že je spôsobilý vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudkyne. Sudkyňa tak môže mať záujem na tom, aby pohľadávka menovanej žalobkyne bola zabezpečená a aby odvolací súd nariadil zabezpečovacie opatrenie tak, ako ho navrhovali žalobcovia v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Žalovaná poukázala na článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (právo na súdnu ochranu) a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na spravodlivý proces). Pri skúmaní objektívneho aspektu nestrannosti sudcu nie je potrebné dokazovať, či je sudca v prejednávanej veci zaujatý, stačí dôvodná pochybnosť strany sporu o nezaujatosti sudcu. Takáto pochybnosť u sudkyne Mgr. Jany Janics Bajánkovej je nepochybne daná. Skutočnosť, že dôvodom zaujatosti v zmysle § 49 ods. 1 C. s. p. je aj pomer sudcu k strane sporu, s ktorou je vo vzdialenejšom príbuzenskom vzťahu a udržiava tento príbuzenský vzťah, čo sa prejavuje v bližších sociálnych interakciách medzi nimi, potvrdzuje tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. júla 2020 sp. zn. IV. ÚS 345/2020. V prípade menej intenzívnych príbuzenských väzieb je potrebné zohľadniť aj subjektívny rozmer takéhoto príbuzenstva, a to, aká je skutočná sociálna väzba medzi týmito osobami. Samotné oznámenie o vylúčení, z ktorého vyplýva skutočnosť, že sama sudkyňa sa cíti byť v prejednávaní a rozhodovaní sporu zaujatá, predstavuje subjektívne hľadisko zaujatosti, ku ktorému pristupuje aj objektívne hľadisko posudzovania nezaujatosti a nestrannosti sudcu. V rámci neho sa uplatňuje teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Vo vzťahu k sudkyni Mgr. Jane Janics Bajánkovej absentuje jednak subjektívny pocit nestrannosti a nezaujatosti, a rovnako aj objektívna nestrannosť, keďže v očiach žalovanej sa sudkyňa nejaví byť nestranná a nezaujatá.

2. Sudkyňa Mgr. Jana Janics Bajánková sa k námietke zaujatosti vyjadrila tak, že žalobkyňu 1119/ osobne pozná, stýka sa s ňou príležitostne na rodinných stretnutiach u sestry jej otca, keďže je vzdialenou členkou rodiny sestry jej otca. Uvedené skutočnosti oznámila predsedovi odvolacieho súdu už vo svojom podaní z 26. novembra 2020.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd nadriadený krajskému súdu (§ 54 ods. 2 C.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti uvedenej sudkyne odvolacieho súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu.

4. V zmysle § 49 ods. 1 C. s. p. je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.

5. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu sporu, k nezaujatému prístupu k stranám, ich zástupcom a osobám zúčastneným na konaní; zámerom je tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočností, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu, a to: a/ k sporu, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia sporu alebo konania, b/ k stranám sporu, ktorý by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, c/ k zástupcom strán sporu, ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod b/, alebo d/ k osobám zúčastneným na konaní.

6. Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na prejednávanom spore alebo taký jeho osobný vzťah k stranám sporu, k ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na spor a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.

7. Súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) zároveň na druhej strane zaručuje aj právo na to, aby právna vec strany sporu nebola odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov (čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by v spore mohol rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca. Nestrannosť sa spravidla chápe ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane).

8. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k stranám sporu, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, alebo presvedčenie subjektu uplatňujúceho námietku zaujatosti, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, či subjektu (spravidla strany sporu) uplatňujúceho námietku zaujatosti, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k stranám sporu, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.

9. Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú.

10. Z uvedenej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k sporu disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k sporu, stranám sporu alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).

11. V danom prípade žalovaná odôvodnila námietku zaujatosti sudkyne odvolacieho súdu tým, že táto má príbuzenský vzťah k žalobkyni 1119/ a bližšie sociálne väzby takej intenzity, že existuje pochybnosť o naplnení objektívneho aspektu nestrannosti. Zároveň absentuje aj naplnenie subjektívneho aspektu nestrannosti, a to z dôvodu, že sudkyňa sama oznámila skutočnosti, pre ktoré by mohla byť zaujatá, a teda sa zaujatou aj cíti byť.

12. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. júla 2020 sp. zn. IV. ÚS 345/2020, podľa ktorého pri posudzovaní nezaujatosti sudcu v prípade skúmania príbuzenstva vzdialenejšieho ako je súrodenecký alebo rodičovský vzťah, v rámci ktorého sú väzby medzi príbuznými oveľa menej intenzívne, je potrebné zohľadniť aj subjektívny rozmer takéhoto príbuzenstva, a to aká je skutočná sociálna väzba medzi týmito osobami. To, že už samotná okolnosť príbuzenstva vedie k tomu, že sudca sa nejaví v očiach strany sporu ako nezaujatý, samo osebe neznamená porušenie práva na zákonného sudcu, pokiaľ pri takomto stupni príbuzenstva nie je preukázaná aj existencia bližších sociálnych väzieb. Z vyjadrenia sudkyne Mgr. Jany Janics Bajánkovej k námietke zaujatosti pritom vyplýva, že sudkyňa sa so žalobkyňou 1119/ osobne pozná a stýka sa s ňou príležitostne na rodinných stretnutiach u sestry jej otca, keďže je vzdialenou členkou rodiny sestry jej otca. Skutočnosť, že dochádza k rodinným stretnutiam (hoci príležitostným) medzi menovanou sudkyňou a žalobkyňou a existencia príbuzenského vzťahu (hoci vzdialeného) predstavuje podľa názoru najvyššieho súdu, či už potenciálne alebo aj reálne, vzťah takej povahy a intenzity v spojitosti so subjektívnym vnímaním povahy takéhoto vzťahu namietanou sudkyňou (sudkyňa predtým sama oznámila svoju zaujatosť a pochybnosti o svojej nezaujatosti zopakovala aj vo vyjadrení k námietke zaujatosti), ktorý je relevantný z hľadiska § 49 ods. 1 C. s. p. a je dôvodom pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v danom spore. Takto definovaný vzťah (súkromný a mimopracovný) zakladá pochybnosť o nezaujatosti namietanej sudkyne pre jej pomer k žalobkyni 1119/ z oboch sledovaných hľadísk (tak zo subjektívneho, ako aj objektívneho) a je spôsobilý naplniť zákonné predpoklady pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.

13. Najvyšší súd z týchto dôvodov rozhodol, že sudkyňa odvolacieho súdu Mgr. Jana Janics Bajánková je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetného sporu.

14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.