Doručovanie v návratovom konaní

Ustanovenie § 127 Civilného mimosporového poriadku v pozícii lex specialis – vychádzajúc z osobitného charakteru návratového konania, a len pre toto konanie – modifikuje všeobecnou normou (§ 110 ods. 1 Civilného sporového poriadku) určenú požiadavku doručovania písomností v prípadoch, keď má osobne niečo vykonať navrhovateľ, priamo účastníkovi, a to bez ohľadu na skutočnosť, či je navrhovateľ zastúpený advokátom. Ak totiž zákonodarca zabezpečuje rýchlosť konania (ktorá má v danom konaní kľúčový význam), v prípade advokátom nezastúpeného navrhovateľa tým, že mu budú súdne písomnosti doručované výlučne na ním oznámenú adresu na území Slovenskej republiky (pričom v tomto druhu konania z povahy veci vyplýva, že adresa obvyklého pobytu navrhovateľa je mimo územia Slovenskej republiky), ústavný súd považuje za logické, aby aj v prípade navrhovateľa, zastúpeného advokátom, nebola rýchlosť postupu konania ohrozovaná doručovaním na adresu navrhovateľa v cudzine.

(nález Ústavného súdu SR z 26. 7. 2019, sp. zn. I. ÚS 53/2019, zdroj: ustavnysud.sk; tvorba analytickej právnej vety: Analytické oddelenie Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky)

Z odôvodnenia:

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS 53/2019-17 z 30. januára 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 P 111/2018 z 5. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a jemu predchádzajúcim postupom.