Vecné práva

Nemožno súhlasiť s argumentom, že ak dôjde k porušeniu predkupného práva oprávnená už nemá naliehavý právny záujem na podaní žaloby o neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 40a OZ. Takýto názor totiž nemožno odvodiť ani výkladom z ustanovenia § 40a OZ v spojení s § 80 písm. c/ O.s.p. ale ani z inej právnej úpravy. Vo všeobecnosti treba prisvedčiť záveru, že žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu pre porušenie predkupného práva (§ 40a OZ) môže obstáť z pohľadu naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c/ O.s.p i vtedy, ak už došlo k porušeniu predkupného práva.

Vec, ktorá bola získaná za trvania bezpodielového spoluvlastníctva z prostriedkov patriacich výlučne jednému z manželov (napríklad z peňazí, ktoré mal už v dobe pred uzavretím manželstva alebo ktoré sám získal darovaním), sa nestáva predmetom bezpodielového spoluvlastníctva, ale je vo výlučnom vlastníctve toho, kto ju takto získal (pozri napr. R 42/1972, s. 123). Tak je tomu v bežných prípadoch kúpy veci jedným z manželov z jeho výlučných zdrojov, resp. prostriedkov, kedy ju od predávajúceho kupuje sám (svojim menom) pre seba a kedy sa druhý z manželov na takejto kúpe nijako nepodieľa. Odlišné dôsledky však nastávajú v prípade, kedy je síce kúpna cena úplne zaplatená z výlučných prostriedkov jedného z manželov, avšak kupujúcimi sú obidvaja manželia a obidvaja jasne prejavia vôľu nadobudnúť kúpenú vec do bezpodielového spoluvlastníctva (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19. 4. 2000, sp. zn. 22 Cdo 1658/98). O nadobudnutie veci za výlučné prostriedky len jedného z manželov nemožno uvažovať v prípade, že je vec získaná za prostriedky získané pôžičkou, aj keď ju dojednal len ten manžel, ktorého výlučné prostriedky boli neskôr na jej splatenie použité. Bývalý Najvyšší súd ČSR už v rozsudku z 28. 11. 1969, sp. zn. 8 Cz 36/69, R 57/1970 zaujal právny názor, že „ak vznikol za trvania manželstva dlh, z ktorého bol zaviazaný len jeden z manželov, ktorý napríklad uzavrel vlastným menom zmluvu o pôžičke, a ak boli takto získané peniaze použité na kúpu určitej veci, t. j. bola za ne získaná určitá majetková hodnota, patrí aj táto hodnota – za splnenia ostatných podmienok uvedených v § 143 OZ a bez ohľadu na to, či bola zmluva o pôžičke uzavretá platne – do bezpodielového spoluvlastníctva. K záväzku manžela, ktorý takto zadovážil peniaze a je povinný ich vrátiť (či už ako plnenie zo zmluvy o pôžičke či ako neoprávnený majetkový prospech v prípade, že zmluva o pôžičke nebola platne uzavretá) a ktorý ich vynaložil v skutočnosti na spoločný majetok zo svojho, sa prihliadne pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva. Pokiaľ sa vec už stane súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nemôže neskôr zmeniť právny režim a prejsť do výlučného majetku jedného z manželov len preto, že dodatočne boli na jej získanie použité len prostriedky z výlučného majetku. V takom prípade má ten, koho výlučné prostriedky boli takto vynaložené, len právo pri vyporiadaní zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva žiadať, aby mu bolo uhradené, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok (§ 150 OZ).

Dlhodobá držba nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti nepostačuje pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.

Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z.z. nemôže na základe rozhodnutia o dedičstve vzniknúť rozdelením pozemkov uvedených v § 21 ods. 1 zákona pozemok menší ako 2000 m2, ak ide o poľnohospodársky pozemok z dôvodu, aby sa zamedzilo tzv. drobeniu pozemkov. Pod nedovoleným drobením pozemkov v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z.z. sa rozumie aj vytvorenie spoluvlastníckeho podielu ako i ďalšie drobenie spoluvlastníckeho podielu, ak by týmto drobením vznikla výmera pripadajúca na vzniknutý spoluvlastnícky podiel menšia ako 2000 m2 poľnohospodárskeho pozemku nachádzajúceho sa mimo zastavaného územia obce. Osvedčením dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva tak v preskúmavanom prípade došlo k nedovolenému drobeniu pozemkov, čím boli porušené ustanovenia zákona č. 180/1995 Z.z. Ak sa jedná o prevod spoluvlastníckych podielov k poľnohospodárskym pozemkom, pri ktorom je potrebné postupovať podľa zákona č. 180/1995 Z.z., je povinnosťou vo veci konajúceho notára vyzvať dedičov k uzatvoreniu dohody tak, aby sa zamedzilo drobeniu pozemkov. V prípade, že by k takejto dohode nedošlo, osvedčenie o dedičstve nie je možné vydať a notár je povinný vec predložiť súdu.

Rozbor a zhodnotenie rozhodovacej činnosti súdov.

bez zovšeobecneného záveru

Občiansky zákonník v ust. § 142 ods.2 nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod dôvodmi hodnými osobitného zreteľa. Keďže tieto osobitné dôvody nie sú taxatívne ani demonštratívne v zákone uvedené, je na súde, aby z výsledkov vykonaného dokazovania sám vyvodil, zhodnotil ich existenciu a závažnosť, čo by mu umožnilo rozhodnúť, či treba zamietnutím návrhu poskytnúť právnu ochranu niektorému zo spoluvlastníkov tým, že sa spoluvlastníctvo k spoločnej veci naďalej zachová a nezruší. Existencia týchto dôvodov musí byť natoľko závažná, aby bola nimi opodstatnená výnimočnosť takéhoto rozhodnutia. Logicky musí ísť o skutočnosti takého významu a intenzity, že keby ich nebolo, súd by žalobe vyhovel. Dôvody hodné osobitného zreteľa musia teda spočívať v okolnostiach takej povahy, že pri nich záujem žalovaného ponechať spoluvlastnícky stav nezmenený, sa v porovnaní so záujmom žalobcov zrušiť podielové spoluvlastníctvo ukáže ako významnejší a prednejší. Pri posudzovaní veci podľa uvedeného ustanovenia je vždy vecou súdu, aby predovšetkým úplne zistil skutkový stav a zadovážil si dostatok podkladov na posúdenie situácie, ktorá by sa vytvorila zrušením a vyporiadaním spoluvlastníctva. Na úplnom poznaní skutkového stavu veci založené dôsledné porovnanie situácie, ktorá by pre žalovaného vznikla vyhovením žalobe, so situáciou, ktorá by pre žalobcov vznikla v prípade jej zamietnutia, je nevyhnutným základom, bez ktorého je akýkoľvek záver o (ne)existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa predčasný a nepodložený. Z účelu ust. § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, slúžiaceho na ochranu toho, koho spoluvlastnícke práva majú vyporiadaním zaniknúť vyplýva, že dôvodmi hodnými osobitného zreteľa sú okolnosti viac-menej subjektívneho charakteru, ktoré z hľadiska úspechu v spore vyznievajú buď na prospech žalovanému alebo, vzhľadom na kontradiktórnosť postavenia účastníkov tohto konania, v neprospech žalobcov. Vo všeobecnosti na prospech žalovaného sú najmä jeho zdravotný stav, vek a sociálna situácia, stav jeho odkázanosti na bývanie v spornej nehnuteľnosti, nedostatok možnosti uspokojovať svoje potreby inde, osobné väzby na nehnuteľnosť, či už povahy nemateriálnej (napr. citové vyplývajúce z dĺžky času, po ktorý vec užíval, alebo dané osobou, od ktorej vec nadobudol, či s ktorou ju užíval) alebo materiálnej (napr. zárobkové, podnikateľské, ďalej dané výškou finančných prostriedkov vynaložených na jej získanie alebo zveľadenie). V neprospech žalobcov môže byť napríklad to, že si v plnom rozsahu (napr. pre právnu neznalosť, vek alebo zdravotný stav) neujasnili právne dôsledky, ktoré by nastali v prípade vyhovenia ich žalobe alebo že im ide predovšetkým o vyriešenie sporných užívacích vzťahov, takže otázka zániku spoluvlastníctva nemá pre nich prioritu, alebo tiež okolnosť, že vec po jej prikázaní do ich vlastníctva majú v úmysle predať.

Podľa ustanovenia § 145 ods. 1 OZ môže bežné záležitosti týkajúce sa spoločných vecí vybavovať každý z manželov. V ostatných záležitostiach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný. Rozlišovanie bežných záležitostí a ostatných záležitostí, tak, ako to robí citované ustanovenie OZ, má podľa jeho výslovného znenia opodstatnenie len vtedy, ak sa jedná o spoločné veci. Ak nejde o takúto vec, potom toto rozlišovanie stráca úplne význam. Ak zmluvou o budúcej zmluve mala byť vec ešte len do bezpodielového spoluvlastníctva manželov získaná, potom túto zmluvu nemožno považovať za právny úkon, ktorý sa týka spoločnej veci. Naopak, jedná sa o právny úkon spadajúci do výlučnej sféry každého z manželov, a to aj za stavu, kedy na zaplatenie kúpnej ceny mali byť použité spoločné peniaze bez súhlasu druhého manžela. Preto v tomto prípade manžel nepotrebuje, aj keď nejde o bežnú záležitosť, súhlas druhého manžela na uzavretie takejto zmluvy, nakoľko je z nej oprávnený a zaviazaný len on sám.

Ak dôjde k prerušeniu vydržacej doby v dôsledku toho, že držiteľ prestal byť dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, plynutie takto prerušenej vydržacej doby sa neobnovuje ani pri novom vzniku oprávnenej držby tej istej veci; v takom prípade začína plynúť nová vydržacia doba.

Pokiaľ je veľkosť spoluvlastníckych podielov žalovaných na sporných nehnuteľnostiach odlišná, je potrebné, aby súd aj pri rozhodovaní o trovách konania zohľadnili tento pomer jednotlivých žalovaných na prejednávanej veci a podľa tohto pomeru ich zaviazal aj na ich náhradu.

Ak už najvyšší súd odmietol odklon od doterajšej judikatúry (na čo podľa ústavného súdu in concreto mal relevantný a obhájiteľný dôvod), mal posúdiť predmetný právny úkon (dohodu o pristúpení k záväzku) cez prizmu dobrých mravov, pretože aj v tomto kontexte sa javí, že môže ísť o úkon priečiaci sa dobrým mravom (contra bonos mores), a teda neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka). Nemožno totiž v danom prípade nezohľadniť ani tú skutočnosť, že manžel sťažovateľky realizoval podnikateľskú činnosť nie vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, ale účasťou na podnikaní právnickej osoby – spoločnosti s ručením obmedzeným. Pojmovým znakom tejto obchodnej spoločnosti je práve obmedzené ručenie spoločníka za jej záväzky (§ 106 Obchodného zákonníka) a aj oddelenie záväzkov spoločnosti a spoločníka. Kým spoločnosť zodpovedá za porušenie svojich záväzkov celým svojím majetkom, spoločník ručí za záväzky spoločnosti len do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri. Podnikateľské riziko spojené s prípadnou platobnou neschopnosťou teda zaťažuje v zásade spoločnosť a ručenie spoločníka je zákonom limitované (v prípade manžela sťažovateľky išlo o sumu 140 000 Sk). Za týchto okolností sa javí aj ako odporujúce dobrým mravom, keď spoločník (fyzická osoba) bez súhlasu svojho manžela (manželky) dohodou s veriteľom pristúpi k záväzku spoločnosti (v sume 1 115 735,40 Sk s príslušenstvom), a teda sa stane spoločným a nerozdielnym dlžníkom popri spoločnosti, pričom predpokladaným cieľom tohto konania je vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM, keďže ani spoločnosť a ani pristupujúci dlžník nie sú reálne schopní korelujúci záväzok splniť a nemajú ani vo výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou.

S ohľadom na pomery totalitného štátu, v spojení s užívaním vlastných pozemkov totalitným štátom či socialistickými organizáciami, bola bdelosť ich vlastníkov a ich vôľa hájiť svoj majetok, či už proti štátu, či inej osobe, značne oslabená. Aj keby sa domohli ochrany svojho vlastníckeho práva a faktické hranice ich majetku by sa rozšírili na úkor právnych predchodcov žalovaných, veľký význam by to pre nich nemalo, pretože tento rozšírený pozemok by naďalej rovnako užíval totalitný štát či socialistická organizácia. Nemožno preto spravodlivo a rozumne vytýkať, že sťažovateľka rezignovala na obranu svojho majetku, nachádzajúcom sa vtedy v užívaní totalitného štátu. Iná vec je potom aktivita či pasivita po páde totalitného režimu po roku 1989.