TlačPoštaZväčšiZmenši

Zákaz vydania knihy – vyhovenie návrhu na predbežné opatrenie

17.2. 2012, 06:22 |  najpravo.sk

Ak zdrojom skutkového základu pre písanie knihy má byť materiál pochádzajúci sa získaný z prostredia SIS nezákonným spôsobom, a ak sa autor knihy naň odvoláva (prípadne kniha obsahuje aj časti analytických prepisov) nemožno tu hovoriť o tom, že ide o riadny podklad pre jeho skutkový základ tvrdení, pričom ani v občianskom súdnom konaní takýto dôkaz nie je možné použiť, preto sa naň ako na zdroj skutkových tvrdení vo svojej knihe nemôže odvolávať.

Úlohou novinára (ak sa mu do rúk dostal materiál obsahujúci informácie o možnom korupčnom správaní sa subjektov verejného záujmu a nie je schopný zákonnou cestou overiť si ich pravdivosť) bolo v tomto štádiu veci poukázať verejnosti na existenciu týchto skutočností ako aj bolo povinnosťou odovzdať takéto materiály príslušným štátnym orgánom (tam sa úloha novinára končí), avšak jeho povinnosťou už nie je prípad vyšetrovať a poukázať na vlastné závery svojho vyšetrovania (a to najmä pokiaľ ide o závažnú trestnú činnosť) a tieto formou komentára alebo skutkových tvrdení prípadne úsudkov podávať verejnosti.

(uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. januára 2012, č. k. 11C/6/2012-546)

Z odôvodnenia:

Navrhovateľ sa návrhom na nariadenie predbežného opatrenia doručeným tunajšiemu súdu dňa 11.1.2012 (doplnený podaním zo dňa 25.1.2012) domáhal uloženia povinnosti odporcom zdržať sa konaní uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia, ako aj zabezpečenia dôkazu a to predložením listiny, zvukovej alebo zvukovo-obrazovej nahrávky s obsahom pripravovanej knihy.

Návrh na nariadenie predbežného opatrenia odôvodnil tým , že a) na internete boli zverejnené materiály, ktoré neoprávnene zasahujú do súkromia navrhovateľa a majú vo vzťahu k nemu difamačné účinky; b) uvedené materiály navodzujú dojem, že pochádzajú z prostredia Slovenskej informačnej služby, i keď ich autenticita bola z viacerých strán spochybnená; c) odporca v 1. rade napísal knihu, ktorú plánuje vydať a ktorá bude vychádzať z totožného obsahu, akým je obsah uvedených materiálov; d) odporca v 2. rade je vydavateľom, ktorý plánuje knihu odporcu v 1. rade vydať; e) odporca v 1. rade sa dlhodobo venuje témam, ktoré súvisia s prostredím Slovenskej informačnej služby, pričom opisuje aj skutočnosti, ktoré by mali byť predmetom utajenia; f) odporca v 1. rade viackrát vo vzťahu k pôvodu materiálov, z ktorých pri príprave knihy vychádzal, poskytol zavádzajúce tvrdenia, pričom v minulosti postupoval v rozpore s novinárskou etikou; g) pokiaľ by aj príslušné materiály pochádzali zo Slovenskej informačnej služby, odporca v 1. rade ich nezískal a nemohol získať legálnym spôsobom a mal ich v celom rozsahu odovzdať príslušným orgánom.

Dňa 20.12.2011 bol navrhovateľ upozornený na existenciu internetovej stránky http://skgorila.tumblr.com/, a to preposlanou emailovou správou, ktorá mu bola doručená od pracovníka oddelenia styku s verejnosťou spoločnosti P., Mgr. M. D. V predmete preposlanej emailovej správe bol uvedený text „Úryvok z pripravovanej knihy T. N.", pričom správa obsahovala odkaz na uvedené internetovú stránku. Preposlaný email bol pôvodnému adresátovi M. D. doručený z adresy tlacove@strana-smer.sk, javiacej sa ako adresa tlačového oddelenia politickej strany SMER – sociálna demokracia. Na základe uvedeného sa navrhovateľ dozvedel, resp. si potvrdil domnienky o „údajnej pripravovanej knihe" odporcu v 1. rade, ako aj „údajných" analytických prepisoch umiestnených na internete.

Podľa zistení vedúceho IT oddelenia spoločnosti P. I. D. pána M. P. bola uvedená emailová správa odoslaná z adresy „box-11.yepresponse.com", pričom doména „yepresponse.com" je registrovaná u alžírskeho registrátora a uvedená správa elektronickej pošty bola odoslaná z mesta Atlanta, Spojené štáty americké z platného cloud service americkej spoločnosti Gnay (http://gnax.net). Cloud service je služba umožňujúca prenájom výpočtovej kapacity, úložného priestoru a pripojenia do siete internet prevádzkovaných danou spoločnosťou.

Po aktivovaní internetového odkazu v zaslanej emailovej správe sa otvorila internetová stránka http://skgorila.tumblr.com/ s názvom „Gorila Slovakia, pravdivé príbehy z krajiny menom Slovensko. Celý záznam ITP Gorila". Pod týmto názvom sa ďalej nachádzal údaj „stiahnite tu:" a nasledoval zoznam šiestich nižšie uvedených internetových odkazov:

http://db.tt/CnyLdQIR

http://depositfiles.com/files/njt7fj0an

http://www.megauploud.com/?d=FPJG46OR

http://www.uploadking.com/TKA6PFOZA7

http://www.zshare.net/download/967121257d0ee6ea/

http://www.multiuplad.com/P2LB8XMLLQ.

Na uvedených internetových odkazoch sa ku dňu 21.12.2011 nachádzal materiál s názvom „Gorila" alebo bez názvu s úvodným slovom „Vývoj" a to buď priamo po otvorení alebo cez odkaz na uložený súbor gorila.txt (ďalej len „Materiál").

Ku dňu 5.1.2012 sa Materiál nachádzal už len na niektorých z uvedených stránok, pričom z ostatných bol z rôznych dôvodov odstránený. Ako dôvod odstránenia sa, okrem iného, uvádzalo aj to, že Materiál porušuje Podmienky užívania príslušných internetových stránok (Terms of Use).

Materiál sa skladá z viacerých častí. Vo svojej časti Vývoj obsahu údajné informácie o organizačných zmenách v Slovenskej informačnej službe (ďalej len „SIS") a v časti Chronológia ITP „GORILA" a „GORILA 1" opis časového sledu udalostí pri získaní súdnych rozhodnutí – súhlasov na použitie tzv. informačno-technických prostriedkov (ďalej len „ITP") zo strany SIS na monitorovanie prejavov osoby Ing. Z. V. (ITP GORILA) a neskôr od 23.5.2006 osoby navrhovateľa a Ing. Zoltána Vargu (ITP GORILA 1). Následne text Materiálu plynule prechádza do časti pripomínajúcej približne prepisy (resp. popisy, interpretácie) záznamov sledovania osôb počas rokov 2005 a 2006 ako aj následne údajné prepisy emailovej komunikácie v rámci SIS a i. Materiál nie je označený zreteľným nadpisom, číslom písomnosti ani osobu, ktorá ho vypracovala. Dokument Materiál na stránke http://skgorila.tumblr.com/ označený „Gorila Slovakia, pravdivé príbehy z krajiny menom Slovensko, Celý záznam ITP Gorila" obsahuje vybrané informácie z Materiálu, pričom taktiež nie je označený zreteľným nadpisom, číslom písomnosti ani osobu, ktorá ho vypracovala.

Dňa 21.12.2011 sa skupina P. prostredníctvom svojho hovorcu Mgr. M. D. vyjadrila k Materiálu, a to vo viacerých médiách, ako aj na svojej internetovej stránke. Napríklad pre denník Sme (ďalej aj „SME") skupina P. uviedla, že „tento materiál považuje za výmysel. Jeho autor narába úplne účelovo s informáciami, ktoré sa týkajú aj mediálne známych udalostí zo slovenského verejného alebo hospodárskeho života pred piatimi alebo šiestimi rokmi a zasadzuje ich do fiktívnych alebo vykonštruovaných príbehov".

Na internetovej stránke skupiny P. bolo zverejnené nasledovné stanovisko: „Investičná skupina P. zásadne odmieta obsah materiálu, ktorý je označovaný ako tzv. odposluchy, a to aj v súvislosti s aktivitami našich predstaviteľov. P. odmieta, že by informácie, ktoré sa týkajú aktivít investičnej skupiny a jej predstaviteľov v uvedenom materiáli mohli byť pravdivé. Považuje ich za účelovo zostavené nepravdy, pričom obsah tzv. rozhovorov je dosadzovaný do mediálne známych udalostí pravdepodobne s cieľom vyvolať dojem autenticity".

Navrhovateľ sa s uvedeným stanoviskom skupiny P. stotožňuje. Zverejnenie Materiálu a jeho ďalšie šírenie zásadným spôsobom zasahuje do jeho práv na ochranu osobnosti a ďalej ich ohrozuje, resp. ďalšie zásahy vo väčšom rozsahu hrozia.

Podľa navrhovateľa informácie uvedené v Materiáli nemožno považovať za dôveryhodné a pravdivé (čo potvrdzujú aj vyjadrenia samotného odporcu v 1. rade, ako aj vyjadrenia novinárov a pod.) o čom navrhovateľ predložil aj výroky, ktoré na danú tému odzneli v tlačových aj rozhlasových médiách.

Navrhovateľ poukázal na to, že skutočnosť, že má odporcovi v 1. rade v najbližších dňoch vyjsť na túto tému kniha osvedčujú najmä tieto skutočnosti:

- dňa 21.12.2011 pre SME v článku „Údajný dokument SIS označuje P. za úryvok z fikcie", kde je uvedené „bývalý redaktor SME T. N. hovorí, že dokument nie je úryvkom z jeho pripravovanej knihy, hoci by mu kniha na túto tému mala vyjsť v najbližšom čase."

- dňa 21.12.2011 pre 21.12.2011 pre TV Markíza v príspevku „Ďalšie čudné dokumenty" sa uvádza „Doteraz ich nezverejnil, pretože o kauze píše knihu."

- dňa 1.1.2012 pre denník SME v článku „Núkali mi milióny, ak na Gorilu zabudnem" uverejnený v denníku SME žalovaný 1 uvádza „Kniha sa momentálne prekladá. Mala vyjsť pred voľbami, ale vydavateľovi sa teraz nepáči politizácia spisu. Takže možno budem musieť znovu hľadať vydavateľa."

- dňa 3.1.2012 odporca v 1. rade potvrdil, že napísal Knihu aj v rozhovore na nahrávke „Novinár T. N. popisuje, ako vznikol operatívny zväzok SIS s názvom „GORILA".

- v časopie Týždeň 1-2/2012 v článku Martina Hanusa a Mareka Vagovča „Ten spis je obrazom krajiny" sa uvádza, že odporca v 1. rade „momentálne pripravuje knihu, ktorá by mala vyjsť v najbližších týždňoch". Nakoľko odporca v 1. rade zo začiatku naznačil pochybnosť o vydavateľovi, vo vyššie uvedenom článku sa už spomína lehota vydania knihy v „najbližších týždňoch", čím opodstatnenosť vydania predbežného opatrenia sa nielen potvrdzuje, ale aj zvyšuje.

- v prepise relácie Slovenského rozhlasu s názvom „Z prvej ruky! zo dňa 10.1.2012 sa uvádza:

Tom Nicholson: No ako novinár mojím spôsobom, aby som vyšiel na verejnosť, je cez noviny, cez články, lebo samozrejme, že sa dalo vtedy to hodiť na internet a čakať na reakciu, ale to mi chýba niečo – chýba mi odvaha, nie je to novinársky čin a hlavne to nedá ani aktérom v tomto prípade, ani nikomu inému šancu reagovať, tak sa mi to zdalo nefér. Ale ja som bol prekvapený aj sklamaný, že doteraz sa nedalo cez vlastne noviny a časopisy dostať ani jeden podstatný článok o Gorile pred verejnosť. Tak skôr som volil cestu knihy, lebo iba takým spôsobom som si istý, že aspoň ten príbeh zachová.

Moderátor: V knihe áno, ale poslucháč sa pýtal na internet. Inými slovami, hovorí, že vy ste to zavesili na internet. A že prečo teraz a nie pred minuloročnými voľbami.

Tom Nicholson: Keď som to videl na internete, bol som dosť nahnevaný, lebo som si myslel, že to sú tri roky práce zmarené a už nemá zmysel písať knihu. Iba pomaly som si uvedomil, že predsa ten kontext buď je stále zaujímavý, lebo bežný čitateľ ani nevie ohodnotiť, že o čom to vlastne je, ako to vzniklo, tak to ešte stále má zmysel. Ale ja som nebol ten, ktorý to dal na internet, ani som nedal nikomu inému ten spis, okrem polície."

K Materiálu sa odporca v 1. rade v súvislosti s prípravou Knihy pritom vyjadroval rôznym spôsobom. Kým najskôr dňa 21.12.2011 uviedol, že „materiál je podobný tomu, čo má", v ten istý deň ďalej uviedol, že „z prvého pohľadu vyzerá to tak, že je to to isté ..." Následne dňa 1.1.2012 v denníku SME sa už jednoznačne uvádza, že odporca v 1. rade „mal Materiál k dispozícii dva roky."

Odporca v 1. rade pre týždenník Trend v článku „Ten spis je obrazom krajiny," uviedol, že „neporovnával som úplne, každé slovo s tým, čo mám k dispozícii, ale naozaj to vyzerá ako totožný materiál".

Na základe vyjadrení odporcu v 1. rade k zverejnenému Materiálu možno podľa navrhovateľa uzavrieť, že Materiál je úplne alebo sčasti totožný s tým, ktorým disponuje už dva roky a v súvislosti s ktorým pripravuje Knihu.

Z vyššie uvedených skutočností možno teda vyvodiť, že obsah Knihy vychádza z (nepravdivých, alebo pravdu skresľujúcich) informácií uvedených v Materiáli, ktoré majú pre navrhovateľa difamačný charakter. Pritom sám odporca v 1. rade sa o obsahu Knihy vyjadril tak, že „v knihe bude história spisu, ako vznikol, ako sa vyšetrovalo, či sa to zamietlo pod koberec a ako sa k tomu postavili hlavní aktéri, politici".

Rovnako sa tak k obsahu Knihy vyjadril aj Richard Sulík vo svojom blogu zverejnenom na webovej stránke SME dňa 9.1.2012, kde uviedol nasledovné:

„Kto zverejnil Gorilu? Neviem, my sme to každopádne neboli. Vedeli sme, že Tom Nicholson píše o Gorile knihu a vyzerá to tak, že táto kniha bude omnoho zaujímavejšia, lebo okrem kompletného spisu obsahuje množstvo informácií navyše, na základe overiteľných faktov potvrdzuje, alebo vyvracia tvrdenia v Gorile a podobne. Táto kniha mala vyjsť čoskoro, po zverejnení spisu to vyzerá, že kniha do volieb vydaná nebude".

Z vyššie uvedených skutočností má navrhovateľ za to, že obsah Knihy bude okrem iného aj „spis" Gorila, pričom z kontextu je zrejmé, že spisom sa rozumie aj Materiál, resp. Analytické prepisy (ktorých obsah odporca v 1. rade považuje za totožný).

Pokiaľ ide o odporcu v 2. rade navrhovateľ uviedol, že tento je vydavateľom, ktorému je blízka aktuálna spoločenská literatúra, či už ide o súhrnné vydania príspevkov ich autorov z novín alebo iné podobné tituly. Do jeho portfólia patrí aj denník SME, v ktorom odporca v 1. rade pôsobil ako novinár a kde si mohol vybudovať profesionálne a iné kontakty a ktorému ponúkal článok na tému súvisiacu s Materiálom. Nakoľko odporca v 2. rade je vydavateľom denníka SME, a vzhľadom na predchádzajúci vzťah odporcu v 1. rade k denníku SME, je pravdepodobné, že odporca v 1. rade sa pokúsi vydať túto knihu práve v tomto vydavateľstve, teda prostredníctvom odporcu v 2. rade a zverejniť obsah z Analytických prepisov inou formou ako prostredníctvom dennej tlače.

Tento predpoklad potvrdzuje aj skutočnosť, že odporca v 1. rade sa, na základe jeho vlastných tvrdení, rozhodol napísať predmetnú knihu už v roku 2009 a v tomto čase bol rovnako v pracovnom pomere s odporcom v 2. rade. Navyše, ak bol odporca v 1. rade v čase písania tejto knihy v pracovnom vzťahu s odporcom v 2. rade, dá sa predpokladať, že kniha je zamestnaneckým dielom a v súlade s ustanovením § 50 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom v znení neskorších predpisov, práve odporca v 2. rade vykonáva ako zamestnávateľ majetkové práva autora k tomuto dielu.

Presvedčenie navrhovateľa, že odporca v 1. rade sa pokúsi vydať predmetné dielo (knihu) práve prostredníctvom odporcu v 2. rade ako vydavateľa, podporuje aj tvrdenie samotného odporcu v 1. rade, že vydavateľ jeho knihy je práve na Slovensku. Navrhovateľ toto svoje presvedčenie vyjadril aj vo svojom čestnom vyhlásení, ktoré priložil ako dôkaz.

Rovnako má navrhovateľ pochybnosť, či obsah Materiálu je skutočne výsledkom nejakého konkrétneho odpočúvania zo strany SIS. Takýto záver nevyplýva ani z tvrdení ministra vnútra Slovenskej republiky uvedených v článku „Lipšic: Akcia SIS Gorila sa udiala, spis skartovali protiprávne" zo dňa 19.1.2012. Minister vnútra Slovenskej republiky sa v uvedenom článku vyjadril, že akcia „Gorila" prebehla, ale nepotvrdil, ani neuviedol, či obsah Materiálu pochádza z tejto spravodajskej akcie.

Hoci je autentickosť Materiálu pochybná, ani prípadný predpoklad, že by Materiál naozaj pochádzal a unikol zo SIS, ešte neznamená, že jeho obsah je pravdivý a zodpovedá skutočnosti, pretože Materiál má podobu tzv. analytických prepisov, ktoré nepredstavujú doslovné prepisy zaznamenávaných skutočností. Zároveň podľa navrhovateľa nemožno vylúčiť, že Materiál by predstavoval (ak by aj pochádzal zo SIS) iba účelové výňatky z prípadných odpočúvaných rozhovorov, ktoré môžu mať rôznu kvalitu počuteľnosti. Z toho dôvodu ani uvedený predpoklad (že by mohol Materiál pochádzať zo SIS) nemení nič na skutočnosti, že Materiál, resp. Analytické prepisy neobsahujú pravdivé informácie a majú difamačný charakter navrhovateľa.

Podľa navrhovateľa odporca v 1. rade doteraz vo vzťahu k získaniu Alatytických prepisov uviedol viacero zavádzajúcich tvrdení. Pritom už samotná dispozícia Analytickými prepismi zo strany odporcu v 1. rade, ako aj ich konzultácia vybraných informácií z nich, s ďalšími neoprávnenými osobami, zakladá podľa navrhovateľa zásah do jeho práv na ochranu osobnosti.

Navrhovateľ má za to, že odporca v 1. rade má tendencie vo vzťahu k Analytickým prepisom neposkytovať výlučne pravdivé informácie, pričom aj v minulosti sa mal dopustiť publikovania neautorizovaných rozhovorov. Zároveň, ako sám odporca v 1. rade tvrdí, dôveryhodnosť obsahu Analytických prepisov nemožno overiť, a preto zverejnenie (aj vo forme Knihy) nie je možné pre nesúlad s novinárskou etikou. Okrem toho odporca v 1. rade mal fotokópiu Analytických prepisov odovzdať, a nie si z neho vyhotovovať kópie, s ktorými evidentne disponuje až k dnešnému dňu, a to nielen ako s podkladom pre Knihu, ale aj materiálom, ktorý ponúkal médiám na zverejnenie. Všetky kópie Analytických prepisov mal pritom odporca v 1. rade odovzdať už pri trestnom konaní týkajúcom sa kauzy „kupovania poslancov", kde však, ako odporca v 1. rade sám uvádza, odovzdal len !prvú kópiu".

Sporným je aj samotný spôsob, akým sa Analytické prepisy vôbec odporcovi v 1. rade „dostali do rúk". Pokiaľ by totiž Analytické prepisy skutočne pochádzali zo SIS, tak potom neexistuje spôsob, akým by sa k nemu mohol odporca v 1. rade legálnym spôsobom dostať.

Je teda zrejmé, že odporca v 1. rade má záujem o obsahu Analytických prepisov aj naďalej písať, t.j. má záujem na tom, aby sa údajný obsah rozhovorov ďalej rozširoval a naďalej stával verejne známym.

Z uvedených skutočností možno podľa navrhovateľa vyvodiť, že ak odporca v 1. rade získal „spis, ktorý pochádzal z tajnej služby", ako aj ďalšie informácie, ktoré sa týkali tohto spisu, resp. Analytických prepisov, tak potom tieto získal od osôb, ktoré boli viazané mlčanlivosťou (a to aj po prípadnom skončení ich služobného pomeru), t.j. v rozpore s právnymi predpismi.

V ďalšom navrhovateľ poukázal na právne posúdenie veci, keď za zásahy do osobnostných práv považoval:

a) už samotnú existenciu Knihy, nakoľko táto vychádza z Analytických prepisov, ktorých autenticitu nemožno overiť, môžu obsahovať pravdu skresľujúce údaje, odporca v 1. rade ani odporca v 2. rade nemajú zákonnú licenciu na použitie obsahu Analytických prepisov ani súhlas navrhovateľ. Navyše obsah Analytických prepisov nebol podľa navrhovateľa získaný v súlade s novinárskou etikou a preto Kniha nemôže byť zverejnená v dobrej viere, že sa sprístupňujú pravdivé a hodnoverné informácie,

b) konanie odporcu v 1. rade, ktorý disponuje obsahom Analytických prepisov, pričom informácie o ich obsahu poskytoval aj iným osobám (napr. p. Vagovičovi, denníku SME, týždenníku Trend, Týždeň a napokon aj verejnosti atď) a odporcovi v 2. rade ako vydavateľovi pripravovanej knihy,

c) konanie odporcu v 1. rade, ktorým konzultoval s inými vydavateľmi alebo v súčasnosti konzultuje s odporcom v 2. rade vydanie Knihy, ktorej obsah vychádza z obsahu Analytických prepisov,

d) ak dôjde k vydaniu Knihy odporcu v 1. rade odporcom v 2. rade, vydanie Knihy, resp. jej častí, ktoré sa týkajú navrhovateľa, predstavuje samo osobe zásah do práv navrhovateľa.

Uvedenými zásahmi podľa navrhovateľa dochádza k porušeniu jeho osobnostných práv, a to najmä:

- práva na súkromie, obsahom Analytických prepisov, ktoré sú podkladom pre Knihu, majú byť údajné osobné (nie prenesené na verejnosti) rozhovory viacerých osôb, medzi inými aj navrhovateľa. Zaznamenávanie rozhovorov vždy zasahuje do práva na súkromie, pričom za určitých okolností (čo nie je prípad navrhovateľa), takýto zásah môže byť legálny. Na získavanie a sprístupnenie informácií o súkromí navrhovateľa nemajú odporcovia žiadnu zákonnú licenciu a už vôbec nie súhlas navrhovateľa. Pri neoprávnenom zásahu do práva na súkromie nie je potrebné preukazovať, že pôsobia difamačne. Avšak zásah do práv je určite závažnejší, ak sa získavajú alebo šíria nepravdivé informácie. Keďže autenticitu Analytických prepisov nemožno overiť, informácie tam uvedené nie sú pravdivé, preto ich akékoľvek rozširovanie je spôsobilé zasiahnuť do práv navrhovateľa. Navyše, nie je možné priznať v tomto prípade ani ochranu právu na slobodu slova, pretože informácie neboli získané v súlade s novinárskou etikou (čo je podmienkou výkonu práva na slobodu slova podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva).

- právo na česť a dôstojnosť, nakoľko informácie pochádzajúce z Analytických prepisov, ktoré sú podkladom pre Knihu, sa rozširujú nepovolaným osobám (redaktorom, vydavateľom, verejnosti a pod.), pričom tieto informácie nie sú pravdivé a majú difamujúci charakter. Sú to účelovo zostavené nepravdy, pričom obsah tzv. rozhovorov je dosadzovaný do mediálne známych udalostí s cieľom vyvolať dojem autenticity, pričom uvádzajú alebo implikujú, že navrhovateľ sa zúčastňoval na nelegálnej alebo nedovolenej činnosti. Ako také znižujú česť a dôstojnosť navrhovateľa v očiach iných ľudí, ktorým sú informácie sprístupnené a po ich vydaní v Knihe budú vážne spôsobilé naďalej narušovať rodinné, spoločenské, obchodné a pracovné vzťahy navrhovateľa.

- právo na ochranu mena navrhovateľa, nakoľko jeho meno je použité v Analytických prepisoch (ktorých pravdivosť nemožno overiť) a ktoré sú podkladom pre Knihu. Ak by aj prepisy pochádzali z odpočúvaných rozhovorov, sú len odhadom priradenia určitých replík určitým osobám, ktoré údajne navštevovali byt (pričom však v skutočnosti v byte, kde sa mal Priestorový odposluch vykonávať, ani nemuseli byť), a preto sa nemusia zakladať na pravde. Neoprávnené používanie mena navrhovateľa v súvislosti s údajnými skutočnosťami uvedenými v Analytických prepisoch a knihe (ktorých pravdivosť nemožno overiť) je objektívne spôsobilé zasiahnuť do jeho práva na ochranu mena.

K zásahu do osobnostných práv navrhovateľa môže dôjsť:

- z jeho vlastnej vôle, t.j. na základe jeho súhlasu alebo ak ide o okolnosť vylučujúcu protiprávnosť (výkon práva) (a contrario § 11 Občianskeho zákonníka), čo však nie je tento prípad. Navrhovateľ nedal svoj výslovný ani konkludentný súhlas na akýkoľvek vyššie uvedený zásah.

- bez jeho súhlasu v prípadoch ustanovených zákonom na základe tzv. zákonnej licencie upravenej Občianskym zákonníkom (§ 2 Občianskeho zákonníka) alebo inými právnymi predpismi. Iné právne predpisy, s výnimkou zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie sú v danom prípade relevantné.

Podľa § 12 Občianskeho zákonníka, vyhotovenie a použitie zvukových záznamov týkajúce sa prejavov osobnej povahy je možné len so súhlasom navrhovateľa, s výnimkou ak a) záznamy boli vyhotovené na úradné účely na základe zákona (§ 12 ods. 2) alebo b) boli vyhotovené alebo použité primeraným spôsobom na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani takéto použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby (§ 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

Podľa navrhovateľa navyše, ak by aj Analytické prepisy pochádzali z priestorového odposluchu, alebo akéhokoľvek iného odposluchu, potom obsah rozhovorov nemôže byť autentický. Analytické prepisy môžu predstavovať upravenú verziu príslušných rozhovorov, ktoré mohli byť skracované, pozmenené, doplnené, vytrhnuté z kontextu, doplnené subjektívnymi interpretáciami a dohadmi a podobne. Vyplýva to jednak z charakteru odposluchu, ktorý ak sa mal uskutočniť v byte s určitým dispozičným riešením, je pravdepodobné, že počuteľnosť rozhovorov nebola všade rovnaká. Analytické prepisy obsahujú aj informácie, ktoré nemožno zachytiť odposluchom, napr. opis údajných činností (narp. píše na papier informáciu, atď). Obsah rozhovorov je priradený osobám vrátane navrhovateľa, ktoré údajne byt navštevovali, pričom ich prítomnosť v byte sa nepotvrdila. Obsah Analytických prepisov možno pritom prinajmenšom považovať za pravdu skresľujúce tvrdenia.

Vo verejnosti však môžu Analytické prepisy a Kniha potom vyvolávať dojem, ako by išlo o autentický obsah rozhovoru, ku ktorému skutočne došlo, čím dochádza k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa.

Navrhovateľ v ďalšom poukázal na stret práva na ochranu osobnosti a práva na šírenie informácií, pričom má za to, že v niektorých situáciách, akou je aj prípad navrhovateľa, musí sloboda prejavu ustúpiť, pretože predpoklady pre jej výkon nie sú splnené.

Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010, je nevyhnutné skúmať proporcionalitu medzi ústavnými garanciami práva na súkromie a zásahom do slobody prejavu sťažovateľa. Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09), ústavný súd určil test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril" (uverejnil) informáciu.

V tomto smere navrhovateľ poukázal na to, že podľa ESĽP článok 10 Dohovoru chráni práva novinárov vo vzťahu k spravodajstvu o otázkach verejného záujmu, pokiaľ títo jednali v dobrej viere, na základe presných faktov a poskytujú presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou.

V danom prípade je teda „nositeľom" slobody prejavu odporca v 1. rade, ako autor diela – Knihy a odporca v 2. rade ako vydavateľ, ktorý plánuje Knihu vydať. Odporcovia musia postupovať pri zverejnení informácií v súlade s novinárskou etikou, v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie. Ak Kniha vychádza z Analytických prepisov, ktoré nemožno subsumovať pod presné a dôveryhodné informácie, získané etickým spôsobom, potom ochrana osobnosti musí prevážiť nad ochranou slobody slova.

Odporca v 1 rade sa v tomto smere nemohol správať eticky, keďže neexistuje možnosť overiť si presnosť a dôveryhodnosť informácie, nakoľko audio nahrávky boli zničené, sám Analytickými prepismi disponuje v rozpore so zákonom a aj v minulosti porušil zásady týkajúce sa novinárskej etiky. To isté platí aj voči odporcovi v 2. rade v rozsahu, v akom obsahom Analytických prepisov disponuje a ďalej ho plánuje vydať vo forme Knihy. Z týchto dôvodov právo na ochranu osobnosti musí prevážiť nad ochranou práva na šírenie informácií.

Navrhovateľ nie je politikom, ani kandidátom na politickú funkciu, ani iným verejným činiteľom. Navrhovateľ je partnerom investičnej skupiny P. a vedúcim jej organizačnej zložky v Bratislave a z tohto postavenia môže v určitom zmysle byť verejnou osobu. V danej situácii, však nie je dôležité ani tak to, do akej kategórie osôb navrhovateľ patrí, ale to, že informácie nie sú pravdivé, ich dôveryhodnosť a autenticitu nemožno overiť a ak by aj pochádzali z priestorového odposluchu alebo iného odposluchu, museli byť získané a ďalej šírené nelegálnym spôsobom v rozpore s novinárskou etikou, pričom informácie o súkromí nemohli byť šírené vôbec. Preto aj v tomto prípade právo na ochranu osobnosti navrhovateľa musí prevážiť nad právom na slobodu prejavu.

Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu je dôležitý aj obsah informácií v Knihe, ktoré však k tomuto dňu úplne nie je možné konkretizovať. Ako vyplýva zo skutkového stavu, je zrejmé, že Kniha má vychádzať z Analytických prepisov, ktorých obsah bez ohľadu na to, kde je uvedený, je objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa.

Sloboda prejavu vo forme vydania Knihy by mohla obstáť, iba ak by odporca v 1. rade Knihu napísal a odporca v 2. rade Knihu vydal v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade so zásadami novinárskej etiky.

Ako vyplýva zo skutkového stavu, obsahom Knihy má byť aj celý „spis", už z tohto dôvodu Kniha ako celok je spôsobilá zasiahnuť do práv navrhovateľa, nakoľko zrejme pôjde o taký previazaný dokument, ktorý nie je možné oddeliť od ostatného obsahu, resp. od obsahu údajných rozhovorov iných ako navrhovateľa.

Navrhovateľ ďalej uvádza, že k porušeniu práva na ochranu osobnosti môže dôjsť aj uvedením pravdivých informácií, ak sú uvedené takou formou, v takých súvislostiach, alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem skresľujúci pravdu, čím pôsobia hanlivo, pričom ak sa rozširovanie tvrdenia bude týkať súkromia osoby, k neoprávnenému zásahu dôjde vždy (pričom je irelevantné posudzovať pravdivosť alebo nepravdivosť informácií).

Navrhovateľ poukázal aj na ustanovenie § 7 zákona o SIS, v zmysle ktorého je príslušník SIS povinný pri plnení úloh dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť osôb, aj na svoju vlastnú, ako aj na to, aby osobám v súvislosti s jeho činnosťou nevznikla škoda alebo iná ujma. Takáto povinnosť správať sa uvedeným spôsobom zaväzuje príslušníka SIS nielen v priebehu „plnenia úlohy", ale aj po jej skončení, inak by nebol naplnený zmysel daného ustanovenia. Ak by teda Analytické prepisy poskytol vtedajší, súčasný, alebo bývalý príslušník SIS, tento konal v rozpore so zákonom. Odporcovia si museli byť tejto skutočnosti vedomí. Potom z tohto nepráva nemôže vzniknúť právo (na slobodu sloba) ( ex iniuria ius non oritur). Okrem toho, takéto konanie možno vnímať zo strany odporcu v 1. rade a odporcu v 2. rade ako neetické.

Kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je aj miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Kniha, ako dielo je vydaná vtedy, keď sa oprávnene začalo s verejným rozširovaním jeho rozmnoženín (§ 13 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve v znení neskorších predpisov). Kniha je určená na rozširovanie, a preto prístupná každému (resp. limitovaná počtom výtlačkov), pričom uchovanie informácií u príjemcu má zvyčajne trvalejší charakter, ako pri bežnej tlači. Ak pôjde o povinný výtlačok, vydavateľ (odporca v 2. rade) je povinný bezplatne odovzdať do 10 dní od začatia rozširovania výtlačok aj v elektronickej alebo inej forme, ak bol v niektorej z nich pôvodne vydaný, ustanoveným právnickým osobám v súlade so zákonom č. 212/1997 Z. z. o povinných výtlačkoch periodických publikácií, neperiodických publikácií a rozmnoženín audiovizuálnych diel v znení neskorších predpisov, čím sa len zvyšuje okruh adresátov. Okrem toho, ak by sa Kniha zverejnila na internete (k čomu nasvedčujú aj pokusy pri zverejnení Materiálu, resp. údajného úryvku z Knihy), prístup k nej má neobmedzený počet osôb a zásah do osobnostného práva je značný. Okrem toho, Kniha nemusí vyjsť len vo forme literárneho diela, ale aj ako audiokniha (zvuková nahrávka). Ďalej odporca v 1. rade uviedol, že Kniha „sa prekladá", t.j. predpokladá sa jej existencia minimálne v dvoch jazykoch, čo zvyšuje mieru zásahu do práv navrhovateľa.

Európsky súd pre ľudské práv pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy. Pri ochrane osobnosti platí, že nepravdivé údaje znamenajú vážnejší zásah do ochrany osobnosti, ako hodnotiace úsudky. Avšak aj pre hodnotiace úsudky platí, že sú prípustné iba vtedy, ak sa zakladajú na pravdivej informácii, ich forma prezentácie je primeraná a zásah do osobnostných práv nevyhnutým sprievodným javom výkonu kritiky, t.j. či primárnym cieľom nie je hanobenie a zneuctenie danej osoby.

Ak Kniha vychádza z Analytických prepisov, nemožno hovoriť o faktoch a už vôbec nie o pravdivých, nakoľko tieto môžu alebo mohli byť dopĺňané, prispôsobované, menené a pod. (ak vôbec existujú alebo existovali ako celok a nie sú – ako celok – len účelovo „vyrobené" osobou odlišnou od SIS). Takéto skutočnosti zasahujú do práv na ochranu osobnosti navrhovateľa. Potom, ak by v Knihe mali byť akékoľvek hodnotiace úsudky založené na týchto „faktoch", nemôžu vychádzať z dostatočného faktického základu, pravdivej informácie, a preto ani pri šírení nemôže byť poskytnutá ochrana.

Navrhovateľ v ďalšom poukázal aj na neexistenciu dôvodov zákonných licencií v danom prípade, ako aj na zachovanie jeho práva na ochranu osobných údajov.

Pokiaľ ide o samotný návrh na nariadenie predbežného opatrenia navrhovateľ argumentoval tým, že disponuje informáciou, podľa ktorej odporca v 1. rade napísal Knihu, a túto plánuje vydať u odporcu v 2. rade. Obsah tejto Knihy má vychádzať z Analytických prepisov. Hodnovernosť Analytických prepisov je pritom pochybná, čo skonštatoval aj odporca v 1. rade, resp. aj viaceré médiá, ktoré mu z týchto dôvodov odmietli články týkajúce sa uvedenej témy uverejniť. Rovnako je vysoko pravdepodobné, že odporca v 1. rade získal Analytické prepisy v rozpore so zásadami novinárskej etiky. Navrhovateľ má zato, že prípravou (vydaním Knihy hrozí) dochádza k zásahu do jeho osobnostných práv, týkajúcich sa, okrem iného, aj ochrany jeho súkromia, garantovaného v ust. čl. 8 Dohovoru, čl. 19 a 21 Ústavy, čl. 10 a 12 Listiny a v § 11 až 13 Občianskeho zákonníka.

Navyše obsah rozhovorov nemôže byť autentický, nakoľko Analytické prepisy môžu predstavovať upravenú verziu príslušných rozhovorov, ktoré mohli byť skracované, pozmenené, doplnené, vytrhnuté z kontextu, doplnené subjektívnymi interpretáciami a dohadmi a podobne. Vo verejnosti však môžu vyvolávať dojem, ako by išlo o autentický obsah rozhovoru, ku ktorému skutočne došlo. Právna ochrana by pritom mala byť navrhovateľovi priznaná už pri hrozbe uvedeného zásahu. Do úvahy neprichádza ani argumentácia odporcov spočívajúca v uplatňovaní práva na slobodu prejavu. Vzhľadom k tomu uvedený zásah predstavuje nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy u navrhovateľa. Akýkoľvek spôsob rozširovania okruhu osôb, ktoré prídu do styku s obsahom Analytických prepisov, vrátane prípadného vydania Knihy, totiž zväčšuje intenzitu zásahu do ich súkromia, ktorú už následne nebude možné nijakým spôsobom odstrániť. Z tohto dôvodu je podľa navrhovateľa nevyhnutné, aby súd v tejto veci nariadil predbežné opatrenie.

Pre úplnosť navrhovateľ uviedol, že vydanie predbežného opatrenia voči odporcovi v 2.rade je opodstatnené, nakoľko, pre prípad, že odporca v 2. rade skutočne plánuje vydať Knihu, jej vydaním by došlo k zásadnému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Pokiaľ odporca v 2. rade Knihu neplánuje vydať, tak vydanie predbežného opatrenia nebude mať voči nemu žiadne obmedzujúce účinky a neovplyvní jeho činnosť.

Pokiaľ ide o návrh na zabezpečenie dôkazu, navrhovateľ argumentoval tým, že obava, že dôkaz o obsahu Knihy nebude môcť byť vykonaný, spočíva v tom, že odporca v 1. rade naznačil určité pochybnosti o jej vydaní, preto by mohol tvrdiť, že k vydaniu nedôjde a Knihu nie je potrebné predkladať ako dôkaz. Bez ohľadu na to, či Kniha skutočne vyjde vo vydavateľstve, alebo nie, jej samotná existencia je zásahom do práv navrhovateľa, a preto na preukázanie existujúceho obsahu Knihy bude potrebné vykonať dôkaz na základe dôkazného prostriedku, ktorý zachytáva obsah Knihy. Dôkazným prostriedkom môže byť listina s obsahom Knihy alebo zvukovo-obrazová nahrávka s obsahom Knihy. Keďže obsah Knihy má k dispozícii odporca v 1. rade aj odporca v 2. rade, žiada sa zabezpečenie dôkazu voči obom.

V zmysle ust. § 74 ods. 1 OSP, pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je predpoklad, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

V zmysle ust. § 75 ods. 6 OSP, súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania

V zmysle ust. § 75 ods. 8 veta prvá OSP, o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov.

V zmysle ust. § 76 ods. 1, písm. f/ OSP, predbežným opatrením môže súd nariadiť účastníkovi najmä, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal.

Podľa ust. § 76 ods. 1, písm. e/ OSP, predbežným opatrením môže súd nariadiť účastníkovi najmä, nenakladal s určitými vecami alebo právami.

Podľa ust. § 76 ods. 4 OSP, ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovie a stotožňuje sa so skutkovými a s právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať.

Podľa ust. § 77 ods. 2 OSP, predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené.

Podľa ust. § 78 ods. 1 OSP, pred začatím konania o veci samej možno na návrh zabezpečiť dôkaz, ak je obava, že neskoršie ho nebude možno vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami.

Podľa ust. § 102 ods. 1 veta prvá OSP, ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov v civilnom procese. Zabezpečovacia funkcia predbežných opatrení sa prejavuje najmä v ich schopnosti zabrániť dočasnou a provizórnou úpravou nepriaznivým následkom, ktoré mohli pred začatím konania alebo už v začatom konaní nastať. Predbežné opatrenie možno nariadiť vo všetkých veciach, ktoré spadajú do právomoci súdov (teda nie je vylúčené ich nariadenie aj vo veciach ochrany osobnosti). Základnými znakmi predbežných opatrení sú ich dočasnosť a provizórnosť. Najmä atribút provizórnosti je potrebné mimoriadne vyzdvihnúť, lebo už zo samotného označenia „predbežné opatrenie" vyplýva, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi, že nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov silnejšie postavenie, nezískava práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne a hlavne predbežne upravuje určitý okruh vzťahov. Súd, ktorý rozhoduje vo veci samej, nie je viazaný výrokom predbežného opatrenia, resp. skutočnosťou, či predbežné opatrenie bolo, alebo nebolo nariadené.

Pred, ako aj po začatí, konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je predpoklad, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že predbežné opatrenie je možné nariadiť z dvoch dôvodov. Jedným je dočasná úprava právnych pomerov účastníkov a druhým je zabezpečenie výkonu súdneho rozhodnutia, ak by mal byť ohrozený. Prvý z uvedených prípadov nastáva vtedy, ak existuje dôvodná potreba dočasne regulovať isté právne vzťahy medzi účastníkmi, pretože hrozí vznik reálnej ujmy resp. jej zväčšovanie. V druhom prípade ide najmä o situácie, keď sa subjekt, ktorému svedčí povinnosť vyplývajúca z hmotného práva, správa tak, že úmyselne zmenšuje svoj majetok s cieľom vyhnúť sa jej plneniu. Medzi skutočnosti, ktoré osvedčujú, že výkon rozhodnutia bude ohrozený, je najmä také konanie odporcu, ktorého dôsledkom je znižovanie hodnoty jeho majetku, ktorý možno výkonom rozhodnutia postihnúť, alebo iné konanie, ktoré podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňuje jeho majetkové pomery.

Z dočasného charakteru predbežných opatrení vyplýva aj to, že pred ich nariadením nemusí súd zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia vo veci. Pri zisťovaní skutočností potrebných pre nariadenie predbežného opatrenia nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pre dokazovanie. Ak by pred vydaním predbežného opatrenia bolo potrebné nepochybné preukázanie nároku v procese dokazovania, nebol by rozdiel medzi predbežným opatrením a konečným rozhodnutím. Predbežné opatrenie by potom nemohlo plniť funkciu okamžitej i keď len dočasnej úpravy právnych pomerov.

Pri nariaďovaní predbežného opatrenia teda prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. V dôsledku toho sa tu nezisťujú všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia. Skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje dôvodnosť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nemusia byť preukázané dôkazmi. Zákon z tohto dôvodu ani nepredpokladá, že by pri rozhodovaní o predbežnom opatrení mal súd vykonávať dokazovanie (§ 120 a nasl. OSP). Pre nariadenie predbežného opatrenia je postačujúce, pokiaľ sú okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť návrhu na toto dočasné opatrenie, aspoň osvedčené. Miera osvedčenia sa riadi danou situáciou, najmä naliehavosťou jej riešenia. Platí to pre predbežné opatrenia, ktorých účelom má byť dočasná úprava pomerov i pre predbežné opatrenia, ktorými sa má zabezpečiť budúci výkon rozhodnutia pred zmarením.

Osvedčenie (na rozdiel od dokázania) znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti). Pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní, postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná.

Pri nariadení predbežného opatrenia teda súd poskytne oprávnenému účastníkovi dočasnú ochranu, prípadne zabraňuje ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia aj za cenu, že skutočný stav veci nie je ešte náležite zistený, a teda, že subjektívne právo ani jemu zodpovedajúca povinnosť nie sú celkom nepochybné. Dočasnou úpravou urobenou vo forme predbežného opatrenia sa preto neprejudikujú práva a povinnosti účastníkov a ani posúdenie právneho vzťahu medzi nimi. Znamená to, že obsahom dočasnej úpravy v neskoršom konaní nie je súd viazaný, a môže rozhodnúť inak.

Formulácia predbežného opatrenia by v zásade nemala kopírovať žalobný návrh. Ak sa však účel dočasnej ochrany nedá inak dosiahnuť, než rovnakým výrokom ako vo veci samej, musí uvedená formalistická požiadavka ustúpiť (uvedené platí najmä v prípadoch nekalej súťaže, ale aj vo veciach ochrany osobnosti). Predbežné opatrenie nemá ukladať obsahovo rovnaké povinnosti, aké by boli uložené vo veci samej, pretože by išlo o prejudikovanie rozhodnutia vo veci, avšak zároveň konštantná judikatúra stanovuje, že možno nariadiť predbežné opatrenie zakazujúce určité konanie rovnako ako petit žaloby o zdržanie sa takého konania, ktoré napĺňa skutkovo znaky nekalo súťažného konania. Je ďalej potrebné uviesť, že nejde o prejudikovanie rozhodnutia vo veci samej, pretože predbežné opatrenie nie je konečným rozhodnutím a zaniká zo zákona za podmienok stanovených v § 77 OSP a teda rozhodným hľadiskom je, aby boli dočasne upravené pomery účastníkov a tak sa zabránilo vzniku alebo zväčšeniu ujmy dotknutého účastníka. Pri rozhodnutí o nariadení predbežného opatrenia sa rozhoduje s konečnou platnosťou o právach a právom chránených záujmoch účastníkov, ale ide iba o opatrenie, ktoré má len dočasný charakter.

Predbežné opatrenie tak, ako to vyplýva z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné vydať vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov v civilnom konaní, nie je možné deklarovať ním určité právo, nie je možné nariadiť ho so spätnou účinnosťou a nie je možné nariadiť také predbežné opatrenie, ktoré by znemožnilo celkom alebo s nadmernými ťažkosťami privodiť pôvodný stav, a to faktický aj právny. Je nevyhnutné, aby predbežné opatrenie malo za cieľ zabrániť ohrozeniu vykonateľnosti konečného rozhodnutia vo veci samej do takej miery, že vznikne stav, ktorý je nezlučiteľný s nerušeným výkonom práv účastníka.

Predbežné opatrenie je teda len dočasnou úpravou a vzhľadom na charakter dočasnosti je najdôležitejšie, aby jeho vykonaním nedošlo k založeniu nenávratného alebo neobnoviteľného stavu. V danom prípade nariadenie predbežného opatrenia nenaruší žiadnym spôsobom činnosť žalovaných, ktorá je nevyhnutná pre plnenie ich úloh a neobmedzí ani ich ekonomickú činnosť, a teda zásadu primeranosti predbežného opatrenia je v danom prípade zachovaná.

Každý účastník konania si musí byť vedomý, že jeho pomery môže dočasne upraviť inštitút predbežného opatrenia, no jeho obsah nemusí byť v celom rozsahu adekvátny výsledku právoplatného skončeného konania. Predpokladá sa len to, že tento inštitút vytvorí procesnú situáciu, počas ktorej sa môže právoplatne rozhodnúť prejednávaný spor.

Odmietnutie spravodlivosti alebo základného práva v spojitosti s predbežnými opatreniami predpokladá také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné procesnými prostriedkami obsiahnutými v Občianskom súdnom poriadku. Takýmto porušením však nemôže byť samo osobe nariadenie predbežného opatrenia (porov. uznesenie ÚS SR č. 57/2000).

Nariadenie predbežného opatrenia podľa názoru Ústavného súdu SR nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, ktorých porušenie sťažovateľ namieta. Sťažovateľ je zároveň tiež oprávnený navrhnúť (domáhať sa) aj zrušenia predbežného opatrenia, ak podľa jeho názoru pominuli alebo vôbec neexistovali dôvody jeho nariadenia. Táto možnosť vyplýva priamo zo zákona [§ 77 ods. 2 OSP (I. ÚS 148/03, I. ÚS 102/05, II. ÚS 159/09)].

Ako vyplýva z vyššie citovaných ustanovení, súd pri nariadení predbežného opatrenia musí mať (aspoň) za osvedčené okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť návrhu na toto dočasné opatrenie, v danom prípade osvedčenie (pravdepodobnosť) nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana ako aj nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy (ktorým je hrozba vzniku príp. zväčšenia ujmy na právach dotknutej osoby).

Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 154 ods. 1 OSP). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 OSP). V zmysle uvedeného, súd pri svojom rozhodovaní, vychádza zo skutkového stavu, ktorý bol zistený z dôkazných prostriedkov v čase jeho rozhodovania resp. v čase vyhlásenia rozsudku. Uvedené sa rovnako vzťahuje aj na rozhodovanie súdu v prípadoch, kde súd rozhoduje uznesením. Citované ustanovenia dáva súd do pozornosti v tej súvislosti, že súd pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vychádzal zo skutočností (skutkového stavu) osvedčeného z predložených listinných dôkazov, a to ku dňu vyhlásenia uznesenia.

V prvom rade sa teda súd zameral na skúmanie, či navrhovateľ dostatočne osvedčil pravdepodobnosť svojho nároku na ochranu osobnosti, teda, či osvedčil, že jeho právo na zachovanie cti, dôstojnosti, súkromného a profesijného života ako aj mena (osobnostné práva) môžu byť dotknuté (ohrozené, porušené) konaním odporcov v 1. a 2. rade.

Zákon (občiansky zákonník) každej fyzickej osobe priznáva vo svojich ustanoveniach právo na ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy. Na druhej strane právo zaručuje aj slobodu prejavu ako aj právo na informácie vrátane ich šírenia a vyhľadávania (toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice). Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných osôb, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. Aj z ustanovenia čl. 26 ods. 4 Ústavy SR vyplýva, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatneniu jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (viď napr. PL. ÚS 7/96).

K zásahu do osobnostných práv určitej fyzickej osoby môže dôjsť nepravdivými tvrdeniami, avšak aj takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú samé o sebe pravdivé, ale boli uvedené takou formou, v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čim pôsobia difamačne. K zásahu do osobnostných práv môže napokon dôjsť aj prezentovaním neoprávnenej kritiky určitého správania tejto osoby.

Keď zákon nedefinuje pojem zásah a ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva, je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom, musia byť splnené obe vyššie uvedené náležitosti (zásah musí byť neoprávnený a tiež objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach). Zodpovednosť za neoprávnený zásah je založená na objektívnom princípe, to znamená, že sa popri neoprávnenosti zásahu do osobnosti fyzickej osoby nevyžaduje zavinenie pôvodcu tohto neoprávneného zásahu.

Pri skúmaní, či pripravovaná kniha odporcu v 1. rade, ktorá má obsahovať prepisy z vykonaných odposluchov zverejnených na internete resp. má minimálne z týchto podkladov vychádzať (čo mal súd za osvedčené z listín predložených navrhovateľom, pričom je logické, že kniha ktorú pripravuje vydať odporca v 1. rade na to, aby zachytávala túto „kauzu" musí z týchto podkladov vychádzať) môže zasahovať do osobnostných práv navrhovateľa, je osobitne významná otázka pravdivosti skutkových okolností, ktoré súd v nej uvedené resp. materiálov, (podkladov) z ktorých kniha vychádza.

Pokiaľ médiá informujú o okolnostiach súvisiacich s trestnou činnosťou, treba mať na zreteli tiež princíp prezumpcie neviny, v dôsledku uplatnenia ktorého je o určitej fyzickej osobe ako o páchateľovi trestného činu prípustné informovať verejnosť až po právoplatnom odsudzujúcom rozsudku.

Zásada prezumpcie neviny chráni každého pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom (Nölkenbockhoff v. Nemecko, rozsudok z roku 1987). Prezumpcia neviny nemôže zabrániť tomu, aby verejnosť bola informovaná o trestnom vyšetrovaní vyžaduje ale, aby informácie boli podávané so všetkou uvážlivosťou a opatrnosťou.

V danom prípade podľa súdu hrozí (vzhľadom k prezentovaniu predmetnej kauzy v médiách, ako aj na vyjadreniach niektorých novinárov), že napriek tomu, že len súd rozhoduje o vine a teste za trestné činy (čl. 50 ods. 1 Ústavy SR) a každý, proti komu sa vedie trestné konanie považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu) (čl. 50 ods. 2 Ústavy SR), že v pripravovanej knihe budú zvolené také slová, slovné spojenia a formulácie, ktoré si čitateľ môže vysvetľovať tak, že vina navrhovateľa bola súdom preukázaná. Takéto slovné spojenia a formulácie o osobe navrhovateľa nebudú dávať bežnému čitateľovi žiadny priestor na pochybnosti, či sa osoba navrhovateľa dopustila závažného trestného činu korupcie alebo nie.

Iná by bola situácia, ak by autor (odporca v 1. rade) pri písaní knihy vychádzal z oficiálnych informácií poskytnutých orgánom štátu (napr. orgánmi činnými v trestnom konaní) resp. z materiálov získaných zákonným spôsobom (čo nemôže byť v prípade materiálov údajne pochádzajúcich z prostredia SIS, keďže takéto materiály požívajú príslušný stupeň utajenia a nie sú dostupné bežnej verejnosti a to ani novinárom). Novinári (vydavateľ) nemôžu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu, pretože to je ich úloha a poslanie. Majú pri tom právo spoľahnúť sa, že štátny orgán voči nim koná v súlade so zákonmi a Ústavou SR a nemôžu znášať negatívne dôsledky toho, že tak štátny orgán prípadne nekonal (I. ÚS 2/1999). Pri tom treba rešpektovať tiež určité špecifiká bežnej periodickej tlače, určenej pre najširšiu verejnosť. Tlač tejto povahy a zamerania (na rozdiel od publikácií odborných a vedeckých) môže v niektorých prípadoch – s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem – podať informáciu aj s určitým zjednodušením. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. I keď nie každé zjednodušenie alebo provokácia musí viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb, má aj takáto úprava informácie (jej zjednodušenie) svoje limity – nesmie ísť o úpravu, ktorá prekračuje rámec primeranosti, potreby a prípustnosti a vo svojej podstate znamená zásadnú vecnú zmenu získanej informácie.

Autor knihy v danom prípade vychádzal (resp. musel vychádzať) z údajov (čo má súd za osvedčené), ktoré v súčasnosti nemožno považovať za dôveryhodné (neboli získané zákonným spôsobom a doposiaľ nie je zrejmé, či práve materiály z ktorých autor čerpal sú materiálmi autentickými a či skutočne pochádzajú z prostredia SIS, inak povedané, či tieto materiály sú skutočne Analytickými prepismi hovorov pochádzajúcich z akcie gorila a gorila 1 uskutočňovanej pracovníkmi SIS, či nejde o pozmenené materiály resp. materiály obsahujúce pravdu skresľujúce údaje).

Nie je sporné, že odporcu v 1. rade treba považovať v danom prípade za „nositeľa" slobody prejavu a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom. Rovnako tak nie je sporné, že obsahom pripravovanej knihy majú byť nepochybne veci dôležitého verejného záujmu. Ide o veci, o ktorých sú novinári v súlade so svojimi úlohami a poslaním v demokratickej spoločnosti oprávnení a povinní informovať. Pripravovaná kniha má teda informovať o otázkach legitímneho verejného záujmu – tak v zmysle informácií o dotknutých osobách, ako aj informácií o priebehu ich stretnutí a rozhovorov. Aj keď osobu navrhovateľa (na rozdiel od ostatných údajných aktérov kauzy gorila) nemožno podľa súdu považovať za osobu verejného záujmu, takéto osoby (osoby verejného záujmu) vo všeobecnosti nemôžu zabrániť tomu, aby sa stali predmetom spravodajskej činnosti v rámci podávania informácií (pokiaľ sa tak deje vo verejnom záujme) a sú z týchto dôvodov vystavené širšej kontrole verejnosti a jej prísnejšiemu hodnoteniu než ostatné osoby. V prípade týchto osôb dochádza k zúženiu priestoru ich súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich osobnostných práv. Treba však zdôrazniť, že aj pri zohľadnení tejto stránky veci nemožno prehliadať prípustné medze realizácie slobody prejavu a práva na informácie, ktoré by boli v danom prípade (vydaním pripravovanej knihy) odporcom prekročené zverejnením informácií možno aj nepravdivých, neúplných, pravdu skresľujúcich a porušujúcich zásadu prezumpcie neviny. Aj vyjadrenia politikov odznené v médiách sa v súčasnej dobe vyjadrujú zatiaľ v tom smere, že v súčasnej dobe sa len preveruje, či každá pasáž je autentická, či všetky rozhovory, ktoré viedli dotknuté osoby o iných ľuďoch sú pravdivé a pod. Už z tohto je teda zrejmé, že materiál, z ktorého autor knihy vychádzal pri jej písaní môže obsahovať okrem pravdivých informácií aj informácie nepravdivé, polopravdivé, skreslené, pričom v súčasnej dobe nie je možné verifikovať, ktoré z informácií obsiahnutých v spise napĺňajú požiadavku pravdivosti a preto by bolo možné sa na ne legitímne odvolávať. Pokiaľ nebude jasné (zákonom predpísaným spôsobom zistené – napr. závery vyšetrovania, rozhodnutia príslušných orgánov, a to najmä vzhľadom k tomu, že ide o závažné podozrenia zo závažnej trestnej činnosti), ktoré z týchto informácií sú pravdivé a ktoré nie, nie je možné o konkrétnych skutkoch publikovať, a to ani formou skutkových tvrdení ani hodnotiacich úsudkov, nakoľko by nepochybne neoprávnene zasiahli do osobnostných práv dotknutých osôb resp. navrhovateľa.

V tomto smere súd poukazuje aj na to, že iná situácia je pri politikoch (osobách) volených do funkcií priamo voličmi, resp. osobných, ktorým moc odovzdali voliči vo voľbách) ako pri iných fyzických osobách (hoci aj významných podnikateľoch, ktorí takýto mandát na výkon svojej činnosti od občanov nemajú). Preto pokiaľ ide o politikov, už samotné !objavenie" sa podozrení z páchania trestnej činnosti, by (aj keď tieto osoby neboli obvinené) malo zakladať minimálne morálnu (nie právnu) zodpovednosť v tom, že títo by mali dobrovoľne odísť zo svojich funkcií (preto pri týchto osobách je možné zverejňovať informácie v širšom rozmedzí). Uvedené však neplatí pokiaľ ide o iné fyzické osoby, kde môže do úvahy prichádzať len trestnoprávna (nie morálna) zodpovednosť (povinnosti je totiž možné ukladať len zákonom a na základe zákona), pričom, pokiaľ na to oprávnený a príslušný orgán štátu takúto zodpovednosť s konečnou platnosťou neurčí, platí, že na takúto osobu treba hľadieť ako na nevinného ( v opačnom prípade by došlo k narušeniu princípov demokratickej spoločnosti). Preto pokiaľ ide o takéto „iné" fyzické osoby (kam možno radiť aj osobu navrhovateľa) aj miera a rozsah informovania o podozreniach z trestnej činnosti musí zodpovedať riadnemu zisteniu (overeniu) skutkového stavu (čo v súčasnosti nie je možné), okrem prípadov, kedy novinár vychádza z oficiálnych zdrojov (napr. od príslušných orgánov štátu), pri ktorých sa predpokladá vyššia miera krytia zodpovednosti novinára za šírenie takýchto informácií. Uvedené rozdiely sa prejavujú aj v trestnom práve, kde trestný čin korupcie u verejného činiteľa požíva vyšší stupeň nebezpečnosti (či je vyjadrené kvalifikovanou skutkovou podstatou) ako keď takýto trestný čin spácha iná fyzická osoba.

Ak zásah spočíva v skutkových tvrdeniach difamujúcej povahy, oslobodí sa ich pôvodca od občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 13 OZ, iba ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (čo v súčasnej dobe nemôže preukázať ani samotný autor knihy).

Neoprávneným zásahom je totiž v zásade každé nepravdivé či pravdu skresľujúce tvrdenie o fyzickej osobe, ktoré zasahuje do jej osobnosti. Neoprávnený zásah môže byť vykonaný ústne, písomne i inak, pokiaľ sa z tohto iného spôsobu dá odvodiť jeho zmysel a význam. Môže spočívať v šírení nepravdivých informácií dotýkajúcich sa osobnosti fyzickej osoby, v nepravdivom obvinení za nečestné správanie, v neprípustnej kritike, ktorá prekračuje obsahom, formou príp. sledovaným cieľom z rámca objektívnej kritiky.

Výkon práva kritiky (ak by pripravovaná publikácia bola kritikou) vylučuje protiprávnosť zásahu len za predpokladu, že táto kritika je právom prípustná (oprávnená, dovolená, legitímna). To v prvom rade znamená, že pri nej nie sú prekročené medzi vecnej kritiky (kritika vychádza z pravdivých premís, t.j. z objektívne overiteľných pravdivých faktov a logicky z nich dovodzuje adekvátne hodnotiace úsudky), ďalej že ide o kritiku konkrétnu (hodnotiace úsudky sú podporené potrebnými konkrétnymi faktami, a nie len nejakými všeobecnými mlhavými floskulami a závermi) a konečne, že kritika je zároveň primeraná, čo do obsahu a formy, t.j. že nevybočuje použitými výrazmi, formuláciami i spojeniami z rámci všeobecne rešpektovaných pravidiel slušnosti a za spoločensky uznávaného cieľa.

V danom prípade, ako už bolo uvedené, nie je v súčasnej dobe zrejmé, či materiál, z ktorého pri písaní knihy autor vychádzal, je vôbec materiálom pochádzajúcim z prostredia SIS, a či údaje v materiáli, ktorým autor disponuje, obsahujú výlučne pravdivé informácie. Z tohto pohľadu by potom prípadná kritika (v súčasnej dobe) vo forme knižnej publikácie nemohla spĺňať jej vecnosť (to, že vychádza z pravdivých premís), konkrétnosť (že hodnotiace úsudky autora sú podporené konkrétnymi faktami), primeranosť, čím by išlo o kritiku neoprávnenú a nepochybne zasahujúcu do osobnostných práv navrhovateľa. Súdna prax totiž správne upozorňuje na to, že nemožno zmiešavať informácie negatívne, t.j. ktoré zraňujú, šokujú, príp. znepokojujú a informácie nepravdivé (ktoré vychádzajú z neoverených skutočností).

Ak je konkrétna fyzická osoba nepravdivo spájaná s kritizovanou alebo odsudzovanou činnosť resp. osobou, ide pravidelne o zásah proti právu na česť alebo dôstojnosť takejto osoby. Ak dôjde k takémuto zásahu verejnou publikáciou bude spravidla takýto zásah objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť resp. vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje do práv chránených § 11 OZ. Bez významu je skutočnosť, či pôvodca si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, alebo išlo len o nedbalostné preberanie poznatkov a ich rozširovanie. Ako už bolo uvedené, v súčasnej dobe nemožno ani potvrdiť ani vyvrátiť, či meno navrhovateľa je dôvodne spájané s odsudzovanou trestnou činnosťou. Ak sa tak deje (bez toho, aby boli tieto skutočnosti potvrdené) možno hovoriť o zásahu objektívne spôsobilom znížiť dôstojnosť a česť navrhovateľa v spoločnosti (dokonca v značnej miere).

Sloboda prejavu, vrátane slobody prednášať kritiku sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, avšak aj limitované. V prípade prípustnej a oprávnenej kritiky nie sú prekročené medze vecné a konkrétne, a je dodržaná požiadavka jej primeranosti. Vecnou je však len taká kritika, ktorá vychádza z pravdivých východzích podkladov a ktorá z nich zároveň logicky dovodzuje zodpovedajúce hodnotiace úsudky (čo v súčasnej dobe nie je možné potvrdiť). Ak nie sú však tieto podklady pravdivé a ak je hodnotiaci úsudok difamujúci, tak nemožno kritiku považovať za prípustnú. Za konkrétnu je potrebné považovať kritiku, pri ktorej potrebné zdroje podkladov tvoria konkrétne uvedené skutočnosti (t.j. taká kritika nevychádza len zo všeobecných tvrdení a záverov, ktoré nie sú podporené konkrétnymi skutočnosťami). Kritika nesmie sledovať cieľ prípadného zosmiešňovania, ohovárania, škandalizácie alebo urážky určitej fyzickej osoby. Na tejto skutočnosti nemôže zmeniť nič ani skutočnosť, že dotknutou osobou je tzv. osoba verejného záujmu.

Pokiaľ ide o samotný materiál s označením Gorila, aj keď by tento bol autentický, v súčasnej dobe nikto (vzhľadom na povinnosť mlčanlivosti), a súd predpokladá, že ani autor knihy ani vydavateľ, zatiaľ nevie potvrdiť, či odposluchy v ňom obsiahnuté mali aj legálny podklad (t.j či išlo o zákonne uskutočňované odposluchy resp. ak aj bol daný súhlas príslušného súdu na odposluchy, či materiál, z ktorého autor čerpal, skutočne obsahuje len tieto legálne odposluchy.

V tomto smere aj ESĽP vo svojej judikatúre uviedol, že telefonické rozhovory uskutočnené z pracoviska môžu byť zahrnuté v pojmoch „súkromného života" a „korešpondencie" podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru. Zachytenie telefonických rozhovorov podľa juditkaútry ESĽP je „zasahovaním štátnych orgánov" v zmysle článku 8 ods. 2 Dohovoru do výkonu práva zaručených v článku 8 ods. 1 Dohovoru. Takýto zásah je neuznávaním článku 8 Dohovoru okrem prípadov, keď je „v súlade so zákonom", sleduje niektorý z legitímnych cieľov obsiahnutých v ods. 2 článku 8 a je k jeho dosiahnutiu „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti". Slová v súlade so zákonom predovšetkým znamenajú, že inkriminované opatrenie musí mať zákonný podklad vo vnútroštátnom práve, ale nadto sa týkajú aj „kvality" príslušného zákona, vyžadujú, aby bol dotknutej osobe prístupný, aby táto osoba mohla pre seba predvídať jeho dôsledky, a aby bol zlučiteľný so zásadami právneho štátu. ESĽP zdôraznil, že článok 8 ods. 2 Dohovoru vyžaduje, aby bol zákon zlučiteľný so zásadami právneho štátu. V prípade, že ide o tajné sledovacie opatrenia alebo o odposluch komunikácie štátnymi orgánmi, absencia verejnej kontroly a riziko zneužitia moci implikujú, že vnútroštátne právo musí jednotlivcovi poskytnúť určitú ochranu proti svojvoľným zásahom do práv chránených článkom 8 Dohovoru. Príslušný zákon musí byť preto formulovaný dostatočne jasným spôsobom, aby všetkým bolo zrejmé, za akých okolností a podmienok je štátny orgán k podobným tajným opatreniam oprávnený pristúpiť. Odpočúvanie telefonických rozhovorov predstavuje vážny zásah do súkromného života a korešpondencie. Existencia jasných a podrobných pravidiel je nevyhnutná, a to tým viac, že technické postupy sa neustále zdokonaľujú.

V tomto smere ESĽP uznal, že vnútroštátnym orgánom prináleží, aby ako prvé posúdili nevyhnutnosť zasahovania aj keď ESĽP prináleží, aby rozhodol otázku, či dôvody zasahovania boli relevantné a dostatočné. Vzhľadom k tomu, že v súčasnej dobe nebolo zatiaľ preukázané, že by prepisy obsiahnuté v materiáli, z ktorého čerpal autor knihy, boli výsledkom odposluchov vykonaných v súlade s príslušnými právnymi predpismi a teda spĺňali podmienku oprávnenosti zásahu do práv navrhovateľa garantovaných v čl. 8 Dohovoru, nie je možné v súčasnej dobe vylúčiť aj zásah do osobnostných práv navrhovateľa, ktoré mu garantuje čl. 8 Dohovoru.

Článok 10 Dohovoru totiž nezabezpečuje celkom neobmedzenú slobodu prejavu ani v prípadoch, keď sa tlač zaoberá otázkami vážneho verejného záujmu (čo nepochybne kauza „Gorila" je). Za podmienok ods. 2 príslušného článku Dohovoru v sebe výkon slobody zahŕňa aj „povinnosti a zodpovednosť", čo sa vzťahuje aj na tlač. Tieto „povinnosti a zodpovednosť" môžu mať dopad tam, kde je predmetom skúmania útok na povesť súkromných osôb a ohrozenie „práv iných". Z tohto dôvodu je poistka, ktorú článok 10 priznáva novinárom vo vzťahu k spravodajstvu o otázkach verejného záujmu, podmienená tým, že títo konajú v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné (nie približné) a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou.

Tlač nesmie prekročiť isté hranice, najmä vo vzťahu k povesti a právam iných a potrebné zabrániť prezradenie tajných (utajovaných, dôverných) informácií, napriek tomu má povinnosť sprístupňovať informácie a myšlienky o všetkých otázkach verejného záujmu. Aj keď ESĽP uznáva významnú úlohu, ktorá v demokratickej spoločnosti tlači prináleží, zároveň zdôrazňuje, že novinári v princípe nemôžu byť zbavený – prostredníctvom ochrany, ktorú im dáva článok 10 Dohovoru (sloboda prejavu) – povinnosti rešpektovať trestné zákony. Bolo preto potrebné rozhodnúť, či s ohľadom na konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu záujem informovať verejnosť cestou vydania knižnej publikácie, prevažuje nad „povinnosťami a zodpovednosťou", ktoré pre novinárov vyplývali z dôvodu pochybného pôvodu im zaslaných dokumentov. V súčasnosti teda nielenže materiály (pokiaľ skutočne pochádzajú z prostredia SIS), z ktorých autor čerpal pri písaní knihy obsahujú doposiaľ „utajované" skutočnosti, ku ktorým sa vzťahuje povinnosť zabrániť ich prezradeniu (teda nie je možné v súčasnej dobe vo forme knižnej publikácie informovať verejnosť o utajovaných skutočnostiach aj keď ide o otázky verejného záujmu), ale aj existuje (zatiaľ) pochybný pôvod tohto dokumentu (t.j. dokumentu, z ktorého autor čerpá). Preto v tomto čase s ohľadom na súčasný stav „kauzy" súd považoval záujem na ochrane osobnostných práv navrhovateľa za vyšší ako záujem informovať verejnosť o konkrétnych skutkoch popísaných v predmetnom materiáli. V súčasnosti je teda možné verejne o istých skutočnostiach hovoriť, resp. publikovať informácie o nich, avšak len v rozsahu toho, čo je, resp. čo sa stalo verejne prístupnou informáciou do doby, kým nebudú informácie zo spisu odtajnené a tak prístupné širokej verejnosti.

Hoci tlač zohráva v demokratickej spoločnosti kľúčovú úlohu, a nemôže prekračovať určité hranice, najmä pokiaľ ide o povesť a práva iných, jej úlohou je, aby oznamovala – pri rešpektovaní svojich povinností a zodpovednosti – informácie myšlienky o všetkých otázkach všeobecného záujmu. Táto úloha zahŕňa aj informovanie o súdnych konaniach a ich komentovanie, ktoré za predpokladu, že nepresahuje vyššie uvedené hranice, prispievajú k verejnosti konania, a sú celkom v súlade s článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Avšak medze prípustného komentovania prebiehajúceho trestného konania (v súčasnosti bolo vo veci kauzy „Gorila" začaté trestné konanie tým, že bolo vydané uznesenie o začatí trestného stíhania a vytvorený špecializovaný vyšetrovací tím, hoci nebolo doposiaľ vznesené obvinenie konkrétnej osobe) nemôžu zahrňovať výroky, ktoré by pravdepodobne poškodili, či už úmyselne alebo neúmyselne, šance dotknutej osoby na spravodlivý súd alebo podkopali dôveru verejnosti v úlohe súdov. Skutočnosť, že dotknutá osoba mala podľa článku 6 ods. 2 Dohovoru právo byť pokladaná za nevinného až do preukázania viny, je tak rovnako relevantné pre nájdenie rovnováhy záujmov, ktoré treba vykonať. V danom prípade sú informácie zo spisu podávané tlačou (ale aj obsiahnuté v pripravovanej knihe, ak táto má vychádzať z materiálu zverejneného na internete) také resp. sa podávajú takým spôsobom (či už z dôvodu predvolebného boja alebo nie), že túto zásadu „prezumpcie neviny" nerešpektujú a už v súčasnosti (kedy nebolo ešte ani vznesené obvinenie konkrétnym osobám) už verejnosť na základe takto médiami podávaných informácií, vníma tieto osoby (údajných aktérov kauzy „Gorila") ako osoby odsúdené resp., ktoré musia byť odsúdené (hoci ešte nebola podaná ani obžaloba) a ktorým už treba iba uložiť primeraný (čo najtvrdší) trest, pričom otázka možnej neviny (príp. nepreukázania viny) je absolútne nemožná. V súčasnej dobe (z informácií tak, ako sú verejnosti podávané) iný záver ako ten, že sa aktéri kauzy Gorila skutočne dopustili závažných trestných činov, nie je ani možný, čo nemožno považovať za správne.

Ak je však úlohou tlače upozorniť verejnosť na údajnú korupciu vo verejnej správe a u volených zástupcov občanov, skutočnosť, že tlač (prípadne aj autor knihy) označí konkrétne osoby (vrátane ich mien a funkcií), im ukladá povinnosť poskytnúť dostatočné skutkové podklady. To platí o to viac, že obvinenia vznesené týmto spôsobom sú veľmi závažné a mohli by založiť a mohli by založiť trestnú zodpovednosť. Tu je nutné pripomenúť, že výkon slobody prejavu so sebou nesie isté povinnosti a zodpovednosť, a že ochrana, ktorú článok 10 Dohovoru poskytuje novinárom, je podmienená tým, že títo konajú v dobrej viere tak, aby pri dodržaní novinárskej etiky poskytli presné a vierohodné informácie (v súčasnosti autor knihy nemôže byť v dobrej viere, že poskytuje presné a vierohodné informácie, keď tieto sú stále predmetom utajenia, a nie je overená autenticita zdrojov odporcu v 1. rade, z ktorých vychádza pri písaní knihy). Platí, že novinári, ktorí píšu články o prebiehajúcich konaniach (vrátane trestných) musia dbať na to, aby neprekročili hranice dobrého chodu spravodlivosti, a aby rešpektovali právo na prezumpciu neviny dotknutej osoby.

Ochrana práv novinárov šíriť informácie o otázkach všeobecného záujmu vyžaduje, aby teda konali v dobrej viere a na presnom skutkovom základe a poskytli „spoľahlivé a presné" informácie v súlade s novinárskou etikou. Táto povinnosť vyžaduje vychádzať z dostatočne presného a spoľahlivého skutkového základu, ktorý by bol primeraný povahe a miere ich tvrdení s ohľadom na to, že čím závažnejšie tvrdenie, tým spoľahlivejší musí byť skutkový základ. V danom prípade ide o veľmi závažné podozrenie z páchania závažných trestných činov a preto o to viac musí mať autor knihy spoľahlivo zistené a presné informácie (nestačí len materiál stiahnutý z internetu bez preukázania jeho autenticity resp. materiál nezákonne získaný od bývalého príslušníka SIS – takýto materiál postačuje len na informovanie verejnosti o existencii podozrení formou bežnej tlače, avšak neobstojí ako podklad pre vydanie publikácie vo forme knihy), z ktorých vychádza.

Za danej situácie mal súd za dostatočne osvedčený záver o pravdepodobnosti nároku navrhovateľa na ochranu jeho osobnostných práv a teda mal osvedčené, že navrhovateľovi v súčasnosti hrozí (dokonca bolo zasiahnuté) zásah do jeho osobnostných práv, pričom v súčasnej dobe nie je naplnený žiaden zákonný predpoklad, ktorý by potvrdzoval oprávnenosť takéhoto zásahu (v tomto štádiu konania ním nie je ani výkon práva na slobodu prejavu, nakoľko aj tento je limitovaný ochranou osobnostných práv navrhovateľa a to vzhľadom k doposiaľ nedostatočne zistenému skutkovému stavu, z ktorého by mal autor čerpať pri písaní svojej knihy).

V tomto smere súd poukazuje aj na stanovisko NS ČR (sp. zn. 21Cdo 1009/99-R 39/1999), v zmysle ktorého pripustením dôkazu, ktorý bol zadovážený alebo účastníkom získaný v rozpore so všeobecne záväznými predpismi (tzv. nezákonný dôkaz), by došlo k porušeniu práv fyzickej osoby či právnickej osoby. Preto súd takýto dôkaz ako neprípustný nemôže a nesmie vykonať (takýmto dôkazom je napr. konkrétne záznam telefonického rozhovoru s treťou osobou, ktorý bol vykonaný bez vedomia jeho účastníka). Vzhľadom k tomu, aj keby sa autor knihy (odporca v 1. rade) odvolával na materiál, ktorý pochádza z prostredia SIS, tak takýto materiál by nebolo možné použiť ako dôkaz v civilnom konaní, nakoľko k takémuto materiálu nemôže mať novinár bežný prístup a je teda zrejmé, že nebol získaný spôsobom upravujúcim príslušným zákonom.

Rovnako tu nemožno hovoriť ani o naplnení podmienok pre zákonné licencie (§ 12 OZ). Za prejav úradnej licencie nemožno považovať každé konanie alebo pojednávanie pred súdom či iným orgánom štátu, ale len prípady, ktoré výslovne upravuje zákon. Takýmto zákonom je aj Trestný poriadok, ktorý v tejto súvislosti upravuje odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky v trestnom konaní. Občianskoprávne predpisy však nič podobného neupravujú. Magnetofónový záznam telefonického rozhovoru fyzických osôb je záznamom prejavov osobnej povahy hovoriacich osôb a takýto záznam môže byť preto použitý (i ako dôkaz v občianskoprávnom konaní) zásadne iba so súhlasom fyzickej osoby, ktorá bola účastníkom tohto rozhovoru. Ak by súdy pripustili vykonanie dôkazu prečítaním záznamu telefonických rozhovorov proti výslovnému nesúhlasu jedného z účastníkov rozhovoru, došlo tým zásahu do jeho základného práva na ochranu tajomstva správy podanej telefónom podľa článku 13 Listiny práv a slobôd a dôsledne vzaté i do základného práva účastníka na spravodlivý proces podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd – a dôkaz ako taký je potrebné považovať za neprípustné.

Ak teda v danom prípade zdrojom skutkového základu pre písanie knihy má byť materiál pochádzajúci sa získaný z prostredia SIS nezákonným spôsobom, a ak sa autor knihy naň odvoláva (prípadne kniha obsahuje aj časti analytických prepisov) nemožno tu hovoriť o tom, že ide o riadny podklad pre jeho skutkový základ tvrdení, pričom ani v občianskom súdnom konaní takýto dôkaz nie je možné použiť, preto sa naň ako na zdroj skutkových tvrdení vo svojej knihe nemôže odvolávať.

Zodpovednosť podľa § 13 OZ totiž nemôže byť vylúčená ani dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu (napr. tým, že pôvodca neoprávneného zásahu konal v dobrej viere, resp. si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, spoliehal sa pri rozširovaní svojich tvrdení z ľahkovážnosti a bez potrebného overenia na serióznosť a pravdivosť poskytnutých podkladov, skratka nestaral sa o to, či ním šírené tvrdenie je pravdivé alebo nie je).

V tomto smere úlohou novinára (ak sa mu do rúk dostal materiál obsahujúci informácie o možnom korupčnom správaní sa subjektov verejného záujmu a nie je schopný zákonnou cestou overiť si ich pravdivosť) bolo v tomto štádiu veci poukázať verejnosti na existenciu týchto skutočností ako aj bolo povinnosťou odovzdať takéto materiály príslušným štátnym orgánom (tam sa úloha novinára končí), avšak jeho povinnosťou už nie je prípad vyšetrovať a poukázať na vlastné závery svojho vyšetrovania (a to najmä pokiaľ ide o závažnú trestnú činnosť) a tieto formou komentára alebo skutkových tvrdení prípadne úsudkov podávať verejnosti. Samozrejme novinár je oprávnený naďalej následný priebeh (ak nastane) konania (napr. vyšetrovania alebo trestného konania) podrobne sledovať (aj o ňom písať), a v prípade nečinnosti príslušných orgánov na takéto nedostatky znova poukazovať a tak týmto spôsobom vykonávať funkciu „strážneho psa!. Nie je však oprávnený viesť vlastné vyšetrovanie (ak tak nemôže urobiť zákonným spôsobom) a z nich vyvodené závery predkladať verejnosti ako skutkové tvrdenia (inak povedané novinár nemôže byť novinárom a zároveň policajtom, vyšetrovateľom, prokurátorom a aj sudcom). Ak novinár vedie vlastné zisťovanie a popri tom získa určité dôkazy potrebné pre vyšetrovanie, rovnako je povinný tieto odovzdať na to príslušným orgánom, avšak nie s nimi nakladať ako vyšetrovateľ a vlastné závery podsúvať verejnosti (okrem prípadov, že sa mu skutočne zákonným spôsobom a v súlade s novinárskou etikou podarí hodnoverne preukázať pravdivosť ním tvrdených skutkových záverov a bude ochotný aj niesť prípadnú zodpovednosť v prípade preukázania opaku).

V ďalšom sa súd zaoberal aj otázkou naliehavého záujmu navrhovateľa na nariadení predbežného opatrenia, nakoľko aj tento predpoklad musí byť súdu pri jeho rozhodovaní aspoň osvedčený. Ako už bolo uvedené vyššie, zabezpečovacia funkcia predbežného opatrenia sa prejavuje najmä v jeho schopnosti zabrániť dočasnou a provizórnou úpravou nepriaznivým následkom (najmä vzniku neodvrátiteľnej ujmy), ktoré mohli pred začatím konania alebo už v začatom konaní nastať. V tejto súvislosti je potrebné si položiť otázku, čo v momentálnej situácii (za daného skutkového stavu) je potrebné chrániť viac: Sú to osobnostné práva navrhovateľa alebo právo odporcu v 1. rade na poskytovanie informácií verejnosti prostredníctvom vydania knižnej publikácie (resp. aj možnosť autora knihy „zarobiť" na tejto kauze)?

Je zrejmé, že v súčasnosti je verejnosť prostredníctvom médií (či už rozhlasu, televízie alebo tlači) dostatočne informovaná o existencii predmetnej kauzy, o podozreniach zo závažnej trestnej činnosti vysokopostavených politikov ako aj podnikateľov, a to v rozsahu, v akom to zákon pripúšťa (pričom médiá každý deň sledujú vývoj tejto kauzy a prinášajú verejnosti nové informácie), a je teda zrejmé, že médiám (novinárom) v súčasnosti nie je obmedzované ich právo na poskytovanie informácií, v dôsledku čoho si môžu bez obmedzenia plniť nezastupiteľnú úlohu tzv. „strážneho psa". Preto si treba položiť otázku, či v danom momente je skutočne potrebné a nevyhnutné informovať verejnosť o obsahu spisu Gorila (ktorého autenticita a pravdivosť výrokov v ňom uvedených nebola doposiaľ preukázaná) aj formou vydania knižnej publikácie, v ktorej nepochybne budú aj hodnotiace úsudky autora vychádzajúce z ním zisteného skutkového stavu resp. z materiálu, ktorý má k dispozícii? Nemôže sa týmto zhoršiť ešte viac právne postavenie navrhovateľa resp. môže sa vydaním knižnej publikácie vytvoriť v postavení navrhovateľa nenávratný stav? Podľa súdu v danom momente prevláda potreba (resp. je vyššia potreba) chrániť osobnostné práva navrhovateľa ako je potreba informovať verejnosť o jednotlivých pasážach spisu Gorila formou knižnej publikácie. Navrhovateľ v tomto momente (ak tvrdí, že jeho práva boli porušené, že skutočnosti uvedené v spise sú nepravdivé a pod.) nemá totiž inú možnosť ako sa brániť voči „verejne vzneseným obvineniam na jeho osobu" inak ako podaním civilnoprávnej žaloby na ochranu osobnosti a to aj formou dožadovania sa vydania predbežného opatrenia na dočasný zákaz šírenia informácií o jeho osobe vydaním publikácie, ktorá jeho postavenie v spoločnosti nepochybne ešte viac zhorší (treba si uvedomiť, že v súčasnej dobe nebolo navrhovateľovi vznesené obvinenie a preto sa nemôže brániť v trestnom konaní, pričom sa má hľadieť na neho ako na osobu nevinnú). V opačnom prípade by mohlo dôjsť na strane navrhovateľa k odopretiu spravodlivosti – tzv. denegatio justitie.

To, že u osobnostných práv navrhovateľa hrozí nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, mal súd za osvedčené aj z listín založených v súdom spise (najmä novinových článkoch v ktorých sú vyjadrenia aj samotného autora knihy), z ktorých nepochybne vyplýva skutočnosť, že autor knihy (odporca v 1. rade) je pripravený knihu vydať v najbližších dňoch (mesiacoch). Vydanie takejto knihy a jej rozšírenie do verejnosti nepochybne spôsobí vznik ďalšej ujmy navrhovateľa v jeho osobnostných právach resp. už vzniknutú ujmu mnohonásobne zväčší. Zároveň sa v osobnostnej sfére navrhovateľa vytvorí taký stav, ktorý už nebude možné v budúcnosti odvrátiť žiadnou nápravou podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Aj preto bolo potrebné posúdiť, komu by vznikla väčšia ujma na právach, ak by súd navrhované predbežné opatrenie nevydal. Je potrebné si uvedomiť aj to, že ak pominú dôvody pre nariadenie predbežného opatrenia (resp. tu neboli od počiatku) je možné domáhať sa jeho zrušenia samostatným návrhom. Avšak na druhej strane nevydanie predbežného opatrenia za súčasného stavu poznania, by viedlo k takému poškodeniu práv navrhovateľa, ktoré by v budúcnosti (ak by sa preukázali skutočnosti uvedené v spise za nepravdivé, resp. ak by sa ich nepodarilo preukázať) nebolo možné žiadnym spôsobom napraviť.

Je pravdou, že nariadením predbežného opatrenia môže vzniknúť domáhať sa jeho zrušenia samostatným návrhom. Avšak na druhej strane nevydanie predbežného opatrenia za súčasného stavu poznania, by viedlo k takému poškodeniu práv navrhovateľa, ktoré by v budúcnosti (ak by sa preukázali skutočnosti uvedené v spise za nepravdivé, resp. ak by sa ich nepodarilo preukázať) nebolo možné žiadnym spôsobom napraviť.

Je pravdou, že nariadením predbežného opatrenia môže vzniknúť škoda aj v majetkovej sfére odporcov (napr. vo forme dočasnej straty honorárov za dielo, zisku z predaja výtlačkov a pod.), avšak táto škoda by bola vyčísliteľná a bolo by ju možné od navrhovateľa vymáhať (§ 77 ods. 3 OSP). Na druhej strane však vzniknutá ujma v právach navrhovateľa by bola takého rozsahu, že by ju nebolo možné napraviť už vôbec (len veľmi ťažko, ak nie vôbec, je možné napraviť a očistiť svoje meno u verejnosti pri tak rozsiahlej medializácii predmetnej kauzy, v tomto smere by nepomohla žiadna morálna satisfakcia ani náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch). Inak povedané raz poškodené dobré meno, česť a dôstojnosť už nie je možné napraviť do pôvodného stavu žiadnou morálnou ani materiálnou satisfakciou. Zároveň ak má publikovanie „Gorily v knižnej podobe" motivovať tú časť obyvateľstva, ktorá disponuje volebným právom, aby si osvojila publikované poznatky a postoje autora, dokonca v čase, krátko predchádzajúcom volebnému boju politických strán, môže publikovanie viesť ku nenapraviteľnému skresleniu reality a deformovaniu politicky korektného zápasu o voliča.

Keďže v čase rozhodovania súdu hrozí, že bude kniha v najbližších dňoch vydaná, pričom je zatiaľ na mieste poskytnúť väčšiu ochranu práv navrhovateľovi ako autorovi a vydavateľovi knihy, a že prípadným vydaním a rozšírením diela vznikne nenapraviteľný stav poškodenia osobnostných práv navrhovateľa, mal súd za osvedčenú aj druhú z podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia, a to nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy.

Pri nariaďovaní predbežného opatrenia teda prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení, preto nie je vylúčené, aby súd predbežným opatrením zakázal šírenie každej publikácie, ktorá doposiaľ ešte nebola vydaná, pokiaľ je dostatočne osvedčená, že existuje. Ak by totiž bola kniha už vydaná a šírená vo verejnosti stratilo by navrhované predbežné opatrenie svoj význam (keďže vzhľadom na aktuálnosť témy, by sa mohlo len v prvom týždni predať niekoľko tisíc kusov jej výtlačkov).

Súd mal teda z predložených listinných dôkazov za dostatočne osvedčené, že a) na internete boli zverejnené materiály, ktoré neoprávnene zasahujú do súkromia navrhovateľa a majú vo vzťahu k nemu difamačné účinky; b) že uvedené materiály navodzujú dojem, že pochádzajú z prostredia Slovenskej informačnej služby, i keď ich autenticita bola z viacerých strán spochybnená; c) že odporca v 1. rade napísal knihu, ktorú plánuje vydať a ktorá bude vychádzať z totožného obsahu, akým je obsah uvedených materiálov; d) že odporca v 2. rade je vydavateľom, ktorý plánuje knihu odporcu v 1. rade vydať; e) že kniha bude obsahovať aj skutočnosti, ktoré by mali byť predmetom utajenia; f) že odporca v 1. rade nezískal a nemohol získať materiály legálnym spôsobom; g) že v súčasnosti prevláda význam chrániť osobnostné práva navrhovateľa oproti právu na slobodu prejavu u odporcov; h) že nevydaním predbežného opatrenia sa u navrhovateľa vytvorí taký stav porušenia práva, že ho nebude možné ani s odstupom času napraviť žiadnym spôsobom upraveným v § 13 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ ide o osobu odporcu v 2. rade tento je vydavateľom, do portfólia ktorého patrí aj denník SME, v ktorom odporca v 1. rade pôsobil ako novinár a kde si mohol vybudovať profesionálne a iné kontakty a ktorému ponúkal článok na tému súvisiacu s Materiálom. Vzhľadom na predchádzajúci vzťah odporcu v 1. rade k denníku SME, je pravdepodobné (osvedčené), že odporca v 1. rade sa skutočne pokúsi vydať túto knihu práve v tomto vydavateľstve, teda prostredníctvom odporcu v 2. rade (odporca v 1. rade plánuje knihu vydať na Slovensku). Navyše, ak bol odporca v 1. rade v čase písania tejto knihy v pracovnom vzťahu s odporcom v 2. rade, dá sa predpokladať, že kniha je zamestnaneckým dielom a v súlade s ustanovením § 50 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve, práve odporca v 2. rade vykonáva ako zamestnávateľ majetkové práva autora k tomuto dielu. Je zrejmé, že ak sa má predbežné opatrenie vzťahovať na autora knihy, musí nepochybne (aby sa naplnil účel dočasnej úpravy) upraviť aj vzťahy voči vydavateľovi takejto knihy (v opačnom prípade by nariadenie predbežného opatrenia stratilo svoj význam). Vzhľadom na vyjadrenia navrhovateľa je najpravdepodobnejšie, že predmetnú knihu by mal vydať práve odporca v 2. rade. Ak odporca v 2. rade skutočne plánuje vydať túto knihu, jej vydaním by nepochybne došlo k zásadnému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa a teda jej vydaním (konaním odporcu v 2. rade) bezprostredne hrozí vznik neodvrátiteľnej ujmy na osobnostných právach navrhovateľa (vyššie uvedené argumenty pre nariadenie predbežného opatrenia vzťahujúce sa k osobe odporcu v 1. rade možno preto primerane použiť aj pokiaľ ide o osobu odporcu v 2. rade). Ak sa v priebehu konania nepreukáže skutočnosť, že predmetnú knihu by mal vydať práve odporca v 2. rade, tak vydanie predbežného opatrenia nebude mať voči nemu žiadne obmedzujúce účinky a neovplyvní jeho činnosť (navrhovateľ v takomto prípade bude musieť v ďalšom znášať trovy, ktoré odporcovi v 2. rade v súvislosti s týmto konaním vznikli, príp. aj škodu, ak by mala súvis s nariadeným predbežným opatrením).

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal súd za to, že navrhovateľ osvedčil existenciu neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv ako aj existenciu hrozby bezprostredne hroziacej neodvrátiteľnej ujmy (a to v konaní oboch odporcov), a preto súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel.

Podľa § 78 ods. 1 OSP pred začatím konania o veci samej možno na návrh zabezpečiť dôkaz, ak je obava, že neskoršie ho nebude možno vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami.

Podľa § 102 ods. 1, veta prvá OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

Zabezpečenie dôkazu je zabezpečovacím prostriedkom, ktorý možno využiť v civilnom konaní. Popri zabezpečovacom charaktere má tento inštitút aj funkciu preventívnu. Preventívne pôsobenie zabezpečenia dôkazu sa prejavuje najmä v tom, že zabraňuje vzniku situácie, kedy sa jeden z účastníkov konania bez vlastného zavinenia mohol dostať do stavu dôkaznej núdze v dôsledku absencie relevantného dôkazného prostriedku. Dôkaz možno zabezpečiť pred začatím konania, taktiež vo veci samej, a to aj bez návrhu. Navrhovateľ v návrhu na zabezpečenie dôkazu musí predovšetkým označiť vec, ktorej sa zabezpečenie dôkazu má dotýkať, konkrétne označiť dôkaz, ktorý sa má zabezpečiť, označiť skutočnosti, ktoré sa predmetným dôkazom majú preukazovať, uviesť miesto, kde sa predmetný dôkaz nachádza resp. kde by sa mohol nachádzať, prečo má rozhodujúci význam pre samotný výkon zabezpečenia. Navrhovateľ musí osvedčiť nevyhnutnosť zabezpečenia dôkazu z titulu, že tento dôkaz nebude možné neskôr vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami. Tieto skutočnosti možno deklarovať najmä tým, že navrhovateľ preukáže existenciu dôvodnej obavy, že odporca alebo iná osoba, ktorá má u seba vec, ktorá je nositeľom dôkazného prostriedku, ju zničí. To isté môže platiť aj pre subjekt, ktorý má listinu, ktorej význam je pre konanie vo veci samej nepochybný, a na ktorý by sa vzťahovala aj tzv. edičná povinnosť.

Zabezpečenie dôkazu z dôvodu, že ho bude možné neskôr vykonať len s veľkými ťažkosťami prichádza do úvahy najmä vo veciach zodpovednosti za škodu, prípadne nevyhnutnosti navrátenia veci do pôvodného stavu a pod. napokon musí súd skúmať, akú relevanciu vo veci samej majú skutočnosti, ktoré sa majú zabezpečovaným dôkazom preukázať. Je nevyhnutné posúdiť, či dôkazy, ktoré sa navrhujú zabezpečiť, môžu mať pravdepodobný význam pre predpokladané konanie. Prostredníctvom zabezpečenia dôkazu je možno zabezpečiť akýkoľvek dôkaz.

Navrhovateľ v tomto smere argumentoval tým, že obava, že dôkaz o obsahu knihy nebude môcť byť vykonaný spočíva v tom, že odporca v 1. rade naznačil určité pochybnosti o jej vydaní, preto by mohol tvrdiť, že k vydaniu nedôjde a knihu nie je potrebné predkladať ako dôkaz. Bez ohľadu na to, či kniha skutočne vyjde vo vydavateľstve alebo nie, jej samotná existencia je zásahom do práv navrhovateľa, a preto na preukázanie existujúceho obsahu knihy bude potrebné vykonať dôkaz na základe dôkazného prostriedku, ktorý zachytáva obsah knihy. Dôkazným prostriedkom môže byť listina s obsahom knihy alebo zvuková alebo zvukovo-obrazová nahrávka s obsahom knihy. Keďže obsah knihy má k dispozícii odporca v 1. rade aj odporca v 2. rade, žiada sa zabezpečenie dôkazu voči obom.

Navrhovateľ vo svojom návrhu (aj keď nie konkrétnym názvom, avšak presným vymedzením v žalobnom petite) riadne označil, aký dôkaz má súd pred začatím konania zabezpečiť (že má ísť o listinu, zvukový alebo zvukovo-obrazový záznam, na ktorom je zachytený obsah knihy alebo inej publikácie, alebo ich rozpracovaných častí, ktoré odporca pripravuje alebo už pripravil na základe informácií o obsahu materiálu, ktorého obsah je uvedený v prílohe tohto uznesenia, ak sa takéto informácie týkajú priamo alebo nepriamo navrhovateľa), označil skutočnosti, ktoré sa predmetným dôkazom majú preukazovať (existenciu neoprávneného zásahu do osobnostných práv navrhovateľa), uviedol miesto, kde sa predmetný dôkaz nachádza resp. kde by sa mohol nachádzať (u odporcov v 1. a 2. rade), ako aj skutočnosť, prečo má rozhodujúci význam pre samotný výkon zabezpečenia (ide o kľúčový dôkaz v súdnom konaní, ide o materiál, ktorý má obsahovať difamujúce tvrdenia).

Navrhovateľ súčasne musí osvedčiť aj nevyhnutnosť zabezpečenia dôkazu z titulu, že tento dôkaz nebude možné neskôr vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami.

Keďže podľa samotného vyjadrenia odporcu v 2. rade, ktoré odznelo vo viacerých médiách, je tento knihu pripravený vydať, je zrejmé, že kniha (resp. jej rozpracovaná časť) musí už v tomto čase reálne existovať, minimálne v podobe listiny, zvukového alebo zvukovo-obrazového záznamu, na ktorom je zachytený obsah knihy. Zároveň treba dať za pravdu navrhovateľovi, že ak kniha v súčasnej podobe vychádza z obsahu spisu „Gorila", už jej samotná existencia za súčasného stavu predstavuje (vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti) zásah do práv navrhovateľa.

V tomto smere súd ďalej poukazuje na to, že obsah pripravovanej knihy je (má byť) kľúčovým dôkazom v predmetnom spore (ak by kniha resp. jej spracovaná časť v súčasnej dobe neexistovala, čo by však bolo v rozpore so samotným tvrdením jej autora, resp. by bola neskôr zničená, stratil by tento spor na svojom predmete). Tým, že kniha je výsledkom tvorivej činnosti jej autora, je zrejmé, že autor až do jej vydania (sprístupnenia širokej verejnosti) je oprávnený robiť do nej zásahy v tom smere, že ju môže upravovať podľa vlastných predstáv a v tomto prípade by ju mohol (pokiaľ tento dôkaz nebude zabezpečený uložením povinnosti odporcom predložiť listinu príp. iný nosič, na ktorom je obsah knihy zachytený už v súčasnej dobe a to v takom znení, v akom je pripravená) aj v priebehu súdneho konania meniť podľa jeho priebehu a výsledkov dokazovania v súdnom konaní. Keďže predmetom sporu (ktorý je vymedzený navrhovateľom v žalobnom návrhu) má byť ochrana práv navrhovateľa smerujúca voči zverejneniu konkrétnej publikácie od autora, ktorým je odporca v 1. rade, t.j. publikácie ktorej obsahom sú skutočnosti obsahujúce resp. vychádzajúce z materiálu (Gorila), je potrebné, aby bola takáto publikácia predložená súdu v stave, ktorý zodpovedá jej súčasnému vyhotoveniu (t.j. bez prípadných budúcich zásahov zo strany jej autora). Bez zabezpečenia tohto dôkazu by totiž hrozilo, že autor by ju mohol podľa svojej potreby v priebehu súdneho konania prepisovať, odovzdať inej osobe, aby ju táto vydala pod svojím menom, prípadne aj zničiť, a týmto spôsobom obísť účel nariadeného predbežného opatrenia, čím súčasne hrozí nebezpečenstvo, že tento dôkaz (súd podotýka, že musí ísť o listinu, zvukový alebo zvukovo-obrazový záznam, na ktorom je zachytený obsah knihy alebo inej publikácie, alebo ich rozpracovaných častí, ktoré odporca pripravuje alebo už pripravil na základe informácií o obsahu materiálu, ktorého obsah je uvedený v prílohe tohto uznesenia, ak sa takéto informácie týkajú priamo alebo nepriamo navrhovateľa) nebude možné neskôr vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami.

Zabezpečenie tohto dôkazu jeho predložením súdu, sleduje aj procesné hľadisko a to tým, že po predložení tohto dôkazu bude môcť navrhovateľ upraviť žalobný petit vo veci samej tak, aby bol v čase rozhodovania súdu materiálne aj formálne vykonateľný.

Keďže odporca v 2. rade má byť vydavateľom predmetnej knihy (čo bolo zatiaľ osvedčené) je zrejmé, že aj on by mal s ňou v súčasnej dobe disponovať, a preto ak takúto (doposiaľ nezverejnenú) publikáciu od autora obdržal, aj na neho sa vzťahuje edičná povinnosť.

Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd za to, že aj návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zabezpečenia dôkazu je v súčasnej dobe dôvodný a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

O trovách predbežného opatrenia súd rozhodne v rozhodnutí vo veci samej s poukazom na ustanovenie § 145 OSP.

Podľa ustanovenia § 82a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch") súdy sú povinné zverejňovať právoplatné rozhodnutia vo veci samej, rozhodnutia, ktorými sa končí konanie, rozhodnutia o predbežnom opatrení a rozhodnutia o odklade vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu, a to do 15 pracovných dní od dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia; ak rozhodnutie nebolo vyhotovené ku dňu jeho právoplatnosti, lehota na zverejnenie rozhodnutia začína plynúť dňom vyhotovenia rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 82a ods. 2 zákona o súdoch po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa končí konanie, súdy v tej istej lehote zverejnia aj všetky rozhodnutia vydané počas tohto súdneho konania, ktoré boli zrušené, potvrdené alebo zmenené súdom vyššieho stupňa a rozhodnutia, ktoré zrušujú rozhodnutie súdu nižšieho stupňa. Ak bolo vydané opravné uznesenie, zverejňuje sa aj toto uznesenie. Nezverejňujú sa súdne rozhodnutia vydané v konaní, v ktorom bola verejnosť vylúčená z pojednávania pre celé pojednávanie alebo pre jeho časť. Najvyšší súd zverejňuje aj právoplatné rozhodnutia disciplinárnych senátov do troch pracovných dní od dňa nadobudnutia právoplatnosti.

Podľa ustanovenia § 82a ods. 3 zákona o súdoch pred zverejnením rozhodnutia podľa odseku 1 sa v nich anonymizujú údaje, ktorých anonymizovaním bude pri zverejňovaní zabezpečená ochrana práv a právom chránených záujmov.

Podľa ustanovenia § 82a ods. 5 zákona o súdoch súdy sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného zákona42a) všetky súdne rozhodnutia, vrátane neprávoplatných rozhodnutí a rozhodnutí, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej. Súdy pritom robia opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 211 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe k informáciám") informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba.

Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy.

V tomto konaní sú predmetom sporu medzi účastníkmi skutočnosti, ktoré by podľa obsahu žaloby a návrhu na nariadenie predbežného opatrenia mohli závažným spôsobom zasiahnuť do osobnostnej sféry navrhovateľa.

Súdne rozhodnutia môžu obsahovať aj informácie, ktorých zverejnenie je „citlivé". Ide najmä o osobné údaje, informácie týkajúce sa súkromia, obchodné tajomstvo a pod. Ochrana týchto informácií pred zverejnením sa zabezpečí štandardným spôsobom – vylúčením týchto informácií z rozhodnutia.

Ak sa v konaní preukáže dôvodnosť žalobného nároku, bolo by popretím účelu súdnej ochrany, ktorej sa navrhovateľ v tomto súdnom konaní domáha vydaním rozsudku a predbežného opatrenia, ak by sa zverejnením rozhodnutí v tejto veci šírili informácie, resp. tvrdenia, ktorých šírenie by bolo práve predmetom neoprávneného zásahu do osobnostnej sféry navrhovateľa.

V danom prípade, inak povedané, ak by sa zverejnila príloha tohto uznesenia, ktorá tvorí jeho neoddeliteľnú súčasť (samotné uznesenie neobsahuje konkrétne skutočnosti uvedené v prílohe uznesenia), a ktorá obsahuje tie skutočnosti voči ktorým sa navrhovateľ v podstate bráni podanou žalobou resp. návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, nemalo by praktický význam ani samotné predbežné opatrenie, nakoľko by sa informácie, ktorých dočasného zákazu šírenia sa navrhovateľ domáha návrhom na nariadenie predbežného opatrenia dostali opäť k verejnosti (v podstate by sa legálnym spôsobom šírili ďalej).

Podľa ustanovenia § 116 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku verejnosť možno pre celé pojednávanie alebo pre jeho časť vylúčiť, len keby verejné prejednanie veci ohrozilo ochranu utajovaných skutočností, obchodné tajomstvo, dôležitý záujem účastníkov konania alebo mravnosť.

Dôležitý záujem účastníkov konania súd posudzuje individuálne so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. Môže ísť napríklad o prejednávanie žaloby na ochranu osobnosti či rozvodu manželstva spoločensky exponovaných účastníkov, ak súd uzná, že verejné prejednanie veci za prítomnosti novinárov môže narušiť ich spoločenský status.

Keďže v predmetnej veci pri pojednávaní veci samej bude potrebné minimálne na časť konania vylúčiť verejnosť (minimálne v časti v ktorej sa budú prejednávať skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky opierajúce sa resp. vychádzajúce z dokumentu „Gorila"), nakoľko tu je hrozba, že verejné prejednanie veci by ohrozilo ochranu utajovaných skutočností ako aj dôležitý záujem účastníkov konania, platí tu (pokiaľ ide o zverejnenie prílohy uznesenia, ktorá tvorí jeho neoddeliteľnú súčasť) zákaz obsiahnutý v ustanovení § 82a ods. 2 zákona o súdoch, v zmysle ktorého sa nezverejňujú súdne rozhodnutia vydané v konaní, v ktorom bola verejnosť vylúčená z pojednávania pre celé pojednávanie alebo pre jeho časť.

Rovnako tak pokiaľ ide o sprístupňovanie informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby (čo navrhovateľ odmietol udeliť).

Vzhľadom k tomu podľa vyššie citovaných ustanovení (§ 82a ods. 2 zákona o súdoch, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám) príloha predmetného uznesenia nemôže podliehať zverejneniu podľa zákona o súdoch a ani sprístupneniu podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. 

Zdroj: http://www.scribd.com/doc/80551248/uznesenie 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 847
FacebookVybrali SMETwitterDeliciousLinkedIn

NOVÝ PRÍSPEVOK

Najčítanejšie (Judikatúra)

Najbližšie semináreZobraziť všetky semináre

2. ODBORNÁ KONFERENCIA K PRACOVNÉMU PRÁVU (Seminár)

Jedinečné podujatie svojho druhu, na ktorom sa špičkoví odborníci z ČR a SR podelia o svoje ...

Zobraziť všetky Nové v judikatúre

Poddlžnícka žaloba

Ak poddlžník nevyplatí oprávnenému riadne a včas pohľadávku, má oprávnený možnosť vo vlastnom mene a na vlastný účet túto ...

Právo zamestnanca na úroky z omeškania pri nevyplatení mzdy, náhrady mzdy a odstupného

Záver, podľa ktorého by zamestnávateľa nestíhala sankcia v podobe úroku z omeškania, pokiaľ sa dostane do omeškania s plnením mzdy, ...

Pochybnosť o splnení podmienok konania (čl. 3 ods. 1 CSP)

Podľa Čl. 3 ods. 1 CSP súd musí vykladať každé ustanovenia Civilného sporového poriadku v súlade Ústavou Slovenskej republiky, verejným ...

Finančný leasing a prevádzkovateľ vozidla podľa § 427 Občianskeho zákonníka

Ak predmetom leasingovej zmluvy je nájom motorového vozidla s právom kúpy prenajatej veci, vzniká od odovzdania predmetu leasingu zo strany ...

Zaujímavé odkazy

Hľadanie poisťovateľa podľa EČVhttps://ws.skp.sk/pvia/poistovatel.xhtml?lang=sk

S nárokom na poistné plnenie sa obráťte na zobrazeného poisťovateľa

Zistenie platnosti technickej a emisnej kontroly podľa evid. čísla vozidlahttps://www.stkonline.sk/overenie-stk

Overenie termínu platnosti technickej a emisnej kontroly zdarma

Konkurzy a reštrukturalizáciehttps://ru.justice.sk/ru-verejnost-web/pages/searchKonanie.xhtml?query=

Zoznam konkurzov a reštrukturalizácií

Katastrálna mapahttps://zbgis.skgeodesy.sk/mkzbgis/sk/kataster/?bm=zbgis&z=8&c=19.530000,48.800000#

Zistenie vlastníka nehnuteľnosti klikom na mape.

Online zmluvyhttp://www.onlinezmluvy.sk/

Vzory zmlúv a všetko k nim na jednom mieste.

Digitálna parlamentná knižnicahttp://www.nrsr.sk/dl/

Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica je elektronická forma úplných ...

Registre

Vyhľadávanie v Obchodnom vestníkuhttps://www.justice.gov.sk/PortalApp/ObchodnyVestnik/Formular/FormulareZverejnene.aspx

Vyhľadávanie v Obchodnom vestníku

Notársky centrálny register záložných právhttp://www.notar.sk/%C3%9Avod/Not%C3%A1rskecentr%C3%A1lneregistre/Z%C3%A1lo%C5%BEn%C3%A9pr%C3%A1va.aspx

Vyhľadajte si záložcu, veriteľa alebo záloh v Notárskom centrálnom registri záložných ...

Štatistický register organizáciíhttp://slovak.statistics.sk/wps/portal/ext/Databases/register_organizacii/!ut/p/b1/jY_BDoIwEEQ_qYMtFo-LkVJDGosWoRfTgzEYAQ_G7xeJV9G9TfLeTJZ5VjPfh2d7CY926MPtnf3yRNbafVFVUNUig-aRgnEOyOQINCOAL0eYfCt1kqYRITHlBvpAO1VuRQQRf_wZ4K_9taJcyAJIChVDU-7KleUcxH_5R-YnZK5hAmZeNPnQndm9c67GVbwAlOWrBg!!/dl4/d5/L2dJQSEvUUt3QS80SmtFL1o2X1ZMUDhCQjFBMDgxVjcwSUZTUTRRVU0xR1E1/

Register obsahuje registračné údaje o ekonomických subjektoch a vedie ho Štatistický úrad SR.

Obchodný registerhttp://www.orsr.sk/

Obchodný register je verejný zoznam, do ktorého sa zapisujú zákonom stanovené údaje ...

Živnostenský registerhttp://www.zrsr.sk/

Živnostenský register tvorí súbor určených údajov o podnikateľoch. Údaje do registra ...

Register stratených a odcudzených dokladovhttp://www.minv.sk/?stratene-a-odcudzene-doklady

Overte si, či sa vám niekto nepreukázal strateným alebo odcudzeným dokladom inej osoby.

Čítali sme

Prehľad zmien vo volebných zákonochhttps://www.teraz.sk/slovensko/prehlad-zmien-vo-volebnych-zakonoch/447758-clanok.html

Na prvých voľbách do NR SR sa zúčastnilo 75,65 percent voličov, odovzdali dokopy 2.875.458 ...

Sadzobník pokút 2020: Toto sú najvyššie pokuty za bežné priestupky za volantomhttps://www.cas.sk/clanok/947268/sadzobnik-pokut-2020-toto-su-najvyssie-pokuty-za-bezne-priestupky-za-volantom/

Výška pokút ostáva zachovaná pre aktuálny rok v rovnakej výške ako v rokoch 2019 a 2018.

Šéf ústavného súdu Fiačan preverí informácie o Mamojkovi, o disciplinárke ešte nerozhodolhttps://www.webnoviny.sk/sef-ustavneho-sudu-fiacan-preveri-informacie-o-mamojkovi-o-disciplinarnom-stihani-este-nerozhodol/

Šéf Ústavného súdu SR Ivan Fiačan preverí všetky informácie o sudcovi Mojmírovi Mamojkovi.

Kauza Kočnerova Threema nebol jediný problém Okresného súdu Bratislava I, chýbali mu aj sudcoviahttps://www.webnoviny.sk/kauza-kocnerova-threema-nebol-jediny-problem-okresneho-sudu-bratislava-i-chybali-mu-aj-sudcovia/

Okresný súd Bratislava I mal problémy aj predtým, než v justícii začala rezonovať ...

Zeman jmenoval ústavním soudcem Šámala. Soud je tak po více než roce kompletníhttps://www.lidovky.cz/domov/zeman-jmenoval-ustavnim-soudcem-samala-soud-je-tak-po-vice-nez-roce-kompletni.A200220_153034_ln_domov_ele

Prezident Miloš Zeman ve čtvrtek na Pražském hradě jmenoval dosavadního předsedu ...

Prezidentka a verejná ochrankyňa práv sa zaoberali témou seniorovhttps://www.teraz.sk/slovensko/prezidentka-a-verejna-ochrankyna-prav/447462-clanok.html

Sú to zistenia, ktoré sú dôležité aj pre výkon môjho mandátu. Venovali sme sa ...

Nové časopisy

Bulletin slovenskej advokácie 1-2/2020

Bulletin slovenskej advokácie 1-2/2020

Recenzovaný časopis pre právnu vedu a prax vydávaný Slovenskou advokátskou komorou.

Justičná revue 12/2019

Justičná revue 12/2019

Časopis pre právnu prax.

Zo súdnej praxe 6/2019

Zo súdnej praxe 6/2019

Vždy aktuálne informácie z jurisdikcie vrcholových súdov SR.

Bulletin slovenskej advokácie 12/2019

Bulletin slovenskej advokácie 12/2019

Recenzovaný časopis pre právnu vedu a prax vydávaný Slovenskou advokátskou komorou.

Justičná revue 11/2019

Justičná revue 11/2019

Časopis pre právnu prax.

Právny obzor 6/2019

Právny obzor 6/2019

Právny obzor je teoretický časopis pre otázky štátu a práva.

PoUtStŠtPiSoNe
: