Občianske právo

Právo z občianskoprávneho vzťahu zaniká (okrem iného) spôsobom predpokladaným v § 580 OZ. Predpoklady zániku pohľadávok započítaním sú a/ vzájomnosť pohľadávok (musí ísť o dva záväzky medzi tými istými subjektami, kde veriteľ jednej pohľadávky je zároveň dlžníkom druhej a naopak), b/ rovnaký druh plnenia (ten je splnený, ak ide o pohľadávky peňažné), c/ spôsobilosť pohľadávok na započítanie (nejde o pohľadávky, ktorých započítateľnosť je vylúčená zákonom alebo dohodou účastníkov) a d/ právny úkon smerujúci k započítaniu (jednostranný či dvojstranný). Ku kompenzácii treba, aby jeden z účastníkov urobil prejav smerujúci k započítaniu adresovaný druhému účastníkovi. Forma takéhoto právneho úkonu nie je predpísaná, musí spĺňať všeobecné náležitosti stanovené v § 34 a nasl. OZ a z jeho obsahu musí byť zrejmé, aká pohľadávka a v akej výške sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. K zániku peňažných pohľadávok v rozsahu, v ktorom sa vzájomne kryjú, dochádza okamihom, kedy sa pohľadávky stretli. Z ustanovenia § 581 ods. 2 OZ je zrejmé, že zákon vylučuje možnosť jednostranným prejavom započítať pohľadávky premlčané. Nezáleží pritom na tom, kedy bol urobený prejav smerujúci k započítaniu; premlčanie sa posudzuje k okamihu, kedy sa pohľadávky stretli. Inými slovami povedané, pre posúdenie, či je pohľadávka premlčaná (a teda či ju možno použiť na započítanie, prípadne započítanie proti nej úspešne namietať) je rozhodujúci okamih, kedy sa pohľadávky stretli. Pri splnení zákonných predpokladov platí, že ak bola vzájomná pohľadávka premlčaná už v okamihu, kedy dospela pohľadávka neskôr splatná, je zánik záväzku jednostranným započítaním vylúčený.

Ak škodu, ktorú spôsobí maloletý alebo ten, kto je v čase jej spôsobenia postihnutý duševnou poruchou, prichádzajú do úvahy ako subjekty zodpovednosti podľa § 422 Občianskeho zákonníka jednak tí, ktorí zanedbali dohľad (dozor) založený zákonom či úradným rozhodnutím alebo dohodou, jednak maloletí alebo tí, ktorí sú postihnutí duševnou poruchou. Tými, ktorí zanedbali náležitý dohľad (dozor), budú v prvom rade rodičia zásadne ide o obidvoch rodičov - § 34 ods. 1 Zákona o rodine - bez ohľadu na to, či sú manželmi alebo nie sú. Ak však bude maloleté dieťa zverené súdnym rozhodnutím, či súdom schválenej dohody len jednému z rodičov, bude z hľadiska zanedbania náležitého dohľadu, a tým aj jeho zodpovednosti prichádzať do úvahy zásadne len tento rodič, prípade jeho manžel (nie druh), ktorý žije s dieťaťom v spoločnej domácnosti, a to aj keď nie je otcom dieťaťa, ak v rámci svojej zákonnej povinnosti (§ 33 Zákona o rodine) výslovne či mlčky prevzal povinnosť podieľať sa na výchove dieťaťa.

Záväzkové právne vzťahy, pre ktoré je charakteristické, že veriteľovi zakladajú právo na plnenie (pohľadávku) a dlžníkovi povinnosť na plnenie (dlh) vznikajú nielen z dvojstranných právnych úkonov (zmlúv), ale aj mimozmluvne pri splnení zákonom stanovených podmienok, teda okrem iného aj z bezdôvodného obohatenia, ako výslovne stanovuje zákon. Bezdôvodné obohatenie teda predstavuje záväzkový právny vzťah, z ktorého pohľadávka vzniká tomu, na koho úkor sa iný bezdôvodne obohatil, a dlh tomu, kto obohatenie získal. Ak tento dlh (povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie) nespočíva v povinnosti vydať vec, ale v platobnej povinnosti, je nepochybné, že ide o dlh peňažný, s ktorého riadnym a včasným nesplnením spája ustanovenie § 517 OZ nepriaznivý dôsledok vzniku omeškania na strane dlžníka s právom veriteľa požadovať okrem plnenia aj úroky z omeškania.

Z formulácie dôvodov vydedenia uvedených v písmenách a/ a b/ vyplýva, že na ich základe možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností existujúcich vo vzťahoch poručiteľa a potomka. Dovolací súd pri úvahe, či ide o neprejavenie opravdivého záujmu v zmysle ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, považoval za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo, najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Zákonný dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o poručiteľa je treba posudzovať s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho dôvodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom k jeho vydedeniu.

Základom pre výpočet výšky úrokov z omeškania nemusí byť len výška čiastky, s platením ktorej je dlžník v omeškaní, ale aj iná čiastka.

Umožňuje-li zákon zajištění pouze části závazku ručením (ust. § 307 odst. 2 obch. zák.), nelze ani zánik ručení, jehož trvání je vázáno jen na dosavadního věřitele, způsobený postoupením pohledávky dlužníka na dalšího věřitele, považovat za nedovolený. Není tedy možno ani přisvědčit námitce dovolatele, že by se v daném případě jednalo o obcházení úpravy postoupení pohledávky v ust. § 524 odst. 1 obč. zák.

Právny úkon, ktorý má vadu majúcu za následok jeho tzv. relatívnu neplatnosť v zmysle ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, sa považuje za platný (so všetkými právnymi dôsledkami z neho vyplývajúcimi), pokiaľ ten, na ochranu ktorého je dôvod neplatnosti právneho úkonu určený (oprávnená osoba), sa neplatnosti nedovolá. Ak sa oprávnená osoba relatívnej neplatnosti právneho úkonu dovolá, je právny úkon neplatný od svojho začiatku (ex tunc). To platí i tam, kde na základe tohto relatívne neplatného právneho úkonu vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností vecné právo. Pri dovolaní sa neplatnosti ide o jednostranný právny úkon, ktorý sa musí adresovať druhému účastníkovi právneho úkonu, resp. všetkým účastníkom právneho úkonu, ak ten, kto sa dovoláva relatívnej neplatnosti právneho úkonu, nie je účastníkom tohto právneho úkonu. Dôjdením dovolania sa neplatnosti ostatným účastníkom právneho úkonu sa končí relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva neplatnosť, ktorú svojimi účinkami možno prirovnať k absolútnej neplatnosti. Zákon pre to, aby nastali účinky tzv. relatívnej neplatnosti právneho úkonu neustanovuje žiadnu formu dovolania sa tejto neplatnosti. Možno tak urobiť i žalobou (vzájomnou žalobou) podanou na súde alebo námietkou v rámci obrany proti uplatnenému právu (nároku) v konaní pred súdom. Otázku relatívnej neplatnosti je možné v občianskom súdnom konaní vždy riešiť ako otázku predbežnú. Bez dovolania sa relatívnej neplatnosti je právny úkon platný a súd či iný orgán právnej ochrany bez tohto jednostranného právneho úkonu nemôže z úradnej povinnosti prihliadnuť na relatívnu neplatnosť (napríklad správa katastra je zásadne povinná, ak niet dovolania sa relatívnej neplatnosti, povoliť vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bez ohľadu na to, že právny úkon je relatívne neplatný).

Úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom (podobne ako napríklad dobrá viera). To znamená, že samy o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť.

Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti". Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.

Bez dohody účastníkov o tom, že založia podielové spoluvlastníctvo k stavbe uzavretej pred začatím stavby, nemôže vzniknúť podielové spoluvlastníctvo k stavbe.

Nie je pochybností o tom, že darom a tým aj osobným majetkom jedného z manželov môže byť aj vec darovaná druhým manželom z jeho samostatného majetku. Rozdielne názory sú však v otázke darovania medzi manželmi, ak ide o vec patriacu do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a určenú už pri nákupe na darovanie jednému z manželov. Darovanie medzi manželmi však nie je možné, nakoľko by to vo svojich dôsledkoch znamenalo obchádzanie kogentných ustanovení o rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Každý z manželov má totiž vlastnícke právo k celej veci, a to tak, že práva jedného manžela sú obmedzené rovnakými právami druhého. Právne vzťahy, ktoré vyplývajú z bezpodielového spoluvlastníctva manželov majú výraz len vo vzťahu k celej veci, a to či ide o vzťahy medzi manželmi navzájom alebo o vzťahy k tretím osobám, takže tu nie je podiel, ktorý by mohol byť samostatným predmetom majetkovoprávnych konaní. Ak teda má každý z manželov vlastnícke právo k celej veci, obmedzené však rovnakým právom druhého manžela, potom nemôže jeden z manželov toto svoje právo previesť na druhého manžela, a to ani darovacou zmluvou.

Podstata zákonných (legálnych) vecných bremien spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného práva. Tieto zákonné vecné bremená predstavujú verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva v nadväznosti na § 123 Občianskeho zákonníka, ktorý limituje oprávnenie vlastníka „medzami zákona“. Obsahom zákonných vecných bremien je najmä právo zriaďovať na cudzích pozemkoch rôzne siete, vstupovať na cudzie pozemky s cieľom údržby týchto sietí a pod. Jedným z charakteristických znakov tzv. legálnych vecných bremien je, že ich režim sa riadi vždy podľa predpisov, ktoré boli platné ku dňu ich vzniku. Napriek skutočnosti, že nový zákon ruší zákon predchádzajúci, zostávajú ustanovenia predchádzajúcich zákonov upravujúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam prostredníctvom spätného odkazu stále aplikovateľné.