Dôvody vydedenia

Vydedením rozumieme jednostranný výslovný prejav poručiteľovej vôle, ktorým sa odníma potomkovi ako neopomenuteľnému dedičovi právo, ktoré by mu inak patrilo podľa zákona. Vydedenie ako jednostranný právny úkon poručiteľa musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti. Materiálnou náležitosťou vydedenia je (okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právnych úkonov) existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. Ustanovenie § 469a ods. 1 taxatívne vypočítava dôvody vydedenia a zaraďuje ich do štyroch skupín. Pre všetky dôvody je charakteristické negatívne správanie sa potomka v rozpore s dobrými mravmi. Dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine o vydedení.

Z formulácie dôvodov vydedenia uvedených v písmenách a/ a b/ vyplýva, že na ich základe možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností existujúcich vo vzťahoch poručiteľa a potomka. Dovolací súd pri úvahe, či ide o neprejavenie opravdivého záujmu v zmysle ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, považoval za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo, najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Zákonný dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o poručiteľa je treba posudzovať s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho dôvodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom k jeho vydedeniu.

 (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 239/2009, zo dňa 24 februára 2010)

Z rozhodnutia:

Okresný súd Trnava rozsudkom z 20. novembra 2008 č.k. 16 C 17/2008-62 zamietol návrh navrhovateľa a odporcom 1/, 2/ nepriznal náhradu trov konania. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v danom prípade ide o určovaciu žalobu, na strane navrhovateľa je daný naliehavý právny záujem v tom smere, že ako zákonný dedič sa domáha svojich majetkových práv, ktoré by mu mali titulom dedenia patriť a listinou o vydedení mu bolo toto právo odopreté. Poručiteľ v danom prípade dôvody vydedenia oprel o ustanovenie § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka. Z výpovedí účastníkov i svedkyne vyplynulo, že navrhovateľ trvale neprejavoval skutočný záujem ako potomok o poručiteľa. Nie je rozhodujúce, že poručiteľ ho za svojho syna nepovažoval. Keďže navrhovateľ o poručiteľa trvale neprejavoval skutočný záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal, dôvody vydedenia sú dôvodné. Súd prvého stupňa preto návrh považoval za nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Trnave rozsudkom z 5. mája 2009, sp. zn. 9 CoD 19/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a určil, že listina o vydedení, napísaná dňa X. poručiteľom J. V., narodeným X., naposledy bytom T., zomrelým dňa X., do notárskej zápisnice notárky JUDr. D. J., pod sp. zn. N 319/2003, Nz 91634/2003, je neplatná v časti vydedenia navrhovateľa a jeho potomkov. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na okolnosti predmetnej veci, najmä na vzťah navrhovateľa a poručiteľa. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že návrh je dôvodný. Odvolací súd skonštatoval, že navrhovateľ nemôže spravodlivo znášať zákonné dôsledky vydedenia, keď situáciu, že o poručiteľa neprejavil záujem, spôsobil v značnej miere sám poručiteľ tým, že ho ako potomka zavrhol hneď po jeho narodení. Navrhovateľ sa svojim konaním nepričinil na vzniku tohto stavu, tento nezavinil ani čiastočne. Za týchto okolností nebolo možné od neho požadovať zmenu v postoji voči poručiteľovi ani po dosiahnutí plnoletosti, lebo v tom čase medzi ním a poručiteľom neexistoval žiadny skutočný vnútorný vzťah, resp. citový vzťah, v ktorom by navrhovateľ mohol pokračovať. Preto návrhu navrhovateľa vyhovel a určil, že listina o vydedení, napísaná dňa 13.10.2003 je neplatná v časti vydedenia navrhovateľa a jeho potomkov. Odvolací súd navrhovateľovi ako úspešnému v tomto konaní, nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keďže si žiadne trovy neuplatnil.

Proti rozsudku odvolacieho súd podali dovolanie odporcovia 1/ a 2/, ktorí ho žiadali zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietali nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom a trvali na tom, že dôvody vydedenia v danom prípade sú dané. Odvolaciemu súdu vytýkali, že celá jeho argumentácia je založená na tom, že poručiteľ sa o navrhovateľa dostatočne nezaujímal a preto nebol dôvod na vydedenie. V odôvodnení rozhodnutia nezohľadnil postoje, ako aj úkony matky - osoby navrhovateľovi najbližšej a úkony navrhovateľa samotného. Poukázali na to, že dňa 13.10.2003 poručiteľ zriadil vo forme notárskej zápisnice na notárskom úrade JUDr. D. J. č. N 319/2003, Nz 91634/2003 Listinu o vydedení, v ktorej jednoznačne uviedol ako dôvod vydedenia skutočnosť, že navrhovateľ sa nikdy o poručiteľa nezaujímal, nikdy ho nekontaktoval a to ani po dovŕšení svojej plnoletosti. Po dovŕšení plnoletosti navrhovateľa, zaslala matka navrhovateľa poručiteľovi písomné prehlásenie s úradne overeným podpisom, že sa navrhovateľ s poručiteľom v detstve nestýkal, v súčasnosti sa nestýka a ani v budúcnosti sa stretávať nebude. V závere notárskej zápisnice bol dôvod vydedenia kvalifikovaný v súlade s § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka tak, že navrhovateľ trvale o poručiteľa neprejavoval opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal. Zdôraznili, že matka navrhovateľa si od narodenia navrhovateľa neželala, aby sa poručiteľ stýkal s navrhovateľom, pričom poručiteľovi v tom bránila všetkými spôsobmi. Poručiteľovi teda nebolo umožnené, aby si vytvoril a rozvíjal akýkoľvek vzťah k navrhovateľovi. Túto skutočnosť dokazuje jednak písomné podanie odporcov z 9.5.2008, ich výpovede na pojednávaní 24.6.2008, výpoveď svedkyne V. Č. a najmä žiadosť o zmenu priezviska maloletého dieťaťa z 24.8.1988, ktorá bola spísaná v čase, keď navrhovateľ mal 6 rokov, a v ktorej matka navrhovateľa jednoznačne uviedla, že jej vtedajší manžel má veľmi dobrý vzťah k navrhovateľovi, nerobí medzi deťmi rozdiely a navrhovateľ ho považuje za svojho vlastného otca, pretože tohto (biologického) nepozná. Zároveň v tejto žiadosti matka navrhovateľa uviedla, že jej vtedajší manžel si mieni maloletého syna osvojiť. Preto všetky tvrdenia o tom, že sa navrhovateľ so svojou matkou snažili kontaktovať poručiteľa a vytvoriť vzťah sú vymyslené a účelové. Mali za to, že navrhovateľ v doterajšom konaní dôkazné bremeno neuniesol a ani nepreukázal, že by neboli dané dôvody pre vydedenie. Nesúhlasili ani s argumentom odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku, že navrhovateľ nemôže spravodlivo znášať zákonné dôsledky vydedenia, pretože situáciu, že o poručiteľa neprejavil opravdivý záujem, spôsobil v značnej miere poručiteľ tým, že ho ako potomka zavrhol hneď po narodení. Nemožno považovať za

rozhodujúce, že poručiteľ pôvodne navrhovateľa nepovažoval za svojho syna, pretože otcovstvo bolo určené súdom. Navrhovateľovi bola táto skutočnosť známa a svoj záujem o otca prejaviť mohol bez ohľadu na to, či predtým poručiteľ otcovstvo popieral alebo nie, a teda či bol pozitívny predpoklad, že tento záujem bude opätovaný. Navrhovateľ v doterajšom konaní žiaden prejav záujmu o otca počas jeho života nepreukázal. V podstate preukázal po poručiteľovej smrti záujem iba o jeho majetok, čo samo osobe možno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Samotná skutočnosť, že vzťah medzi navrhovateľom a poručiteľom nebol riadne vytvorený, alebo bol len formálny, nie je dôvodom na to, aby nemohlo dôjsť k vydedeniu z dôvodu neprejavenia opravdivého záujmu o poručiteľa.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení poukázal na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorého závery vychádzali z vykonaného dokazovania. Žiadal preto dovolanie odporcov 1/, 2/ zamietnuť.

Právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa a k vyhoveniu návrhu, je vecne správne.

Podľa ustanovenia § 469a ods. 1 písm. a/, b/ Občianskeho zákonníka môže poručiteľ vydediť potomka, ak v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch. Rovnako môže poručiteľ urobiť aj vtedy, ak potomok o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať.

Vydedením rozumieme jednostranný výslovný prejav poručiteľovej vôle, ktorým sa odníma potomkovi ako neopomenuteľnému dedičovi právo, ktoré by mu inak patrilo podľa zákona. Vydedenie ako jednostranný právny úkon poručiteľa musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti. Materiálnou náležitosťou vydedenia je (okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právnych úkonov) existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. Ustanovenie § 469a ods. 1 taxatívne vypočítava dôvody vydedenia a zaraďuje ich do štyroch skupín. Pre všetky dôvody je charakteristické negatívne správanie sa potomka v rozpore s dobrými mravmi. Dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine o vydedení.

Z formulácie dôvodov vydedenia uvedených v písmenách a/ a b/ vyplýva, že na ich základe možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností existujúcich vo vzťahoch poručiteľa a potomka. Dovolací súd pri úvahe, či ide o neprejavenie opravdivého záujmu v zmysle ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, považoval za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo, najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Zákonný dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o poručiteľa je treba posudzovať s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho dôvodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom k jeho vydedeniu. Formálnou náležitosťou vydedenia je listina o vydedení, ktorá musí mať formu potrebnú pre závet a musí obsahovať dôvod vydedenia. Inak  by bolo vydedenie neplatné.

K platnému vydedeniu môže dôjsť len za splnenia dôvodov uvedených v ustanovení § 469a Občianskeho zákonníka. Pôjde predovšetkým o otázku skutkovú a posúdenie okolnosti konkrétneho prípadu (R 45/1986).

Odvolací súd výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, že poručiteľ po narodení navrhovateľa zapieral voči nemu otcovstvo, ktoré muselo byť určené súdom, navrhovateľ (ako maloleté dieťa) bol zverený do výchovy matky a otcovi (poručiteľovi) bola uložená povinnosť platiť na výživu dieťaťa sumu 400 Kčs mesačne. Svoj postoj voči nemu nezmenil ani potom, čo bol v konaní o určenie otcovstva neúspešný, o navrhovateľa sa nezaujímal a nepovažoval ho za svoje dieťa. Poručiteľ súdom určené výživné riadne neplatil. Navrhovateľ sa s poručiteľom počas svojho života osobne vôbec nekontaktoval (vyvinul úsilie sa s ním stretnúť keď mal 14 rokov, avšak poručiteľ nebol doma), v kontakte s poručiteľom bola iba jeho matka, takže k osobnému kontaktu medzi navrhovateľom a poručiteľom nikdy nedošlo. Navrhovateľ poručiteľa poznal iba z rozprávania, nevznikol medzi nimi žiaden vzťah. Poručiteľ sa oženil a aj vo svojom manželstve pretrvával v presvedčení, že navrhovateľ nie je jeho dieťaťom.

Podľa názoru dovolacieho súdu výklad uvedeného ustanovenia odvolacím súdom v prejednávanej veci bol správny. Právne závery odvolacieho súdu zodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania. Jeho právny záver, že navrhovateľ nemôže spravodlivo znášať zákonné dôsledky vydedenia, keď situáciu, že o poručiteľa neprejavil opravdivý záujem, spôsobil v značnej miere sám poručiteľ tým, že ho ako potomka zavrhol hneď po jeho narodení, je správny. Navrhovateľ sa svojím konaním nepričinil na vzniku tohto stavu, tento nezavinil ani čiastočne. Mal za to, že za týchto okolností nebolo možné od neho požadovať zmenu v jeho postoji voči poručiteľovi ani po dosiahnutí plnoletosti, lebo v tom čase medzi ním a poručiteľom neexistoval žiadny skutočný vnútorný vzťah, resp. citový vzťah, v ktorom by mohol pokračovať, resp. na ktorý by mohol prípadne nadviazať. Dovolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu, ako aj s dôvodmi dovolaním napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Keďže v predmetnej veci neboli dané dôvody vydedenia uvedené v ustanovení § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu považoval za správny a preto dovolanie odporcov 1/, 2/ podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.

V dovolacom konaní procesne úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania, proti odporcom 1/, 2/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Viac zo sekcie Dedenie

Ohodnoťte článok

• 3 z 5
• 1
• 2
• 3
• 4
• 5

Hlasovalo: 1540