Dôvodová správa
Všeobecná časť
Na rokovanie vlády Slovenskej sa predkladá ako iniciatívny materiál návrh nariadenia vlády Slovenskej republiky, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej len „návrh nariadenia").
Návrh nariadenia sa predkladá v nadväznosti na legislatívny proces k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 229). Nová právna úprava Obchodného zákonníka totiž v § 369 ods. 2 a § 369c ods. 1 predpokladá, že vláda Slovenskej republiky nariadením ustanoví sadzbu tzv. zákonných úrokov z omeškania ako aj výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Účelom návrhu nariadenia je implementácia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (prepracované znenie), a to konkrétne v rozsahu jej čl. 2 ods. 6 a 7, čl. 3 ods. 2, čl. 4 ods. 2, čl. 6 ods. 1 a čl. 12 ods. 4, do právneho poriadku Slovenskej republiky.
Návrh nariadenia je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade aj s právom Európskej únie.
Materiál nemá finančný, ekonomický, environmentálny, sociálny vplyv ani vplyv na podnikateľské prostredie a informatizáciu spoločnosti.
Osobitná časť
K § 1
Predmetný novelizačný bod transponuje ustanovenie čl. 2 ods. 6 a 7, čl. 3 ods. 2, čl. 4 ods. 2 a čl. 12 ods. 3 smernice 2011/7/EU.
Osobitné vykonávacie nariadenie k Obchodnému zákonníku sa prijíma na podklade splnomocňovacieho ustanovenia § 369 ods. 2 a § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v znení zákona č. .../2012 Z. z. Osobitná úprava pre určenie sadzby zákonných úrokov z omeškania a teda návrat k dualistickej úprave zákonných úrokov z omeškania osobitne pre občianskoprávne záväzky[1]) a osobitne pre obchodnoprávne záväzky je vyvolaný sprísnenými podmienkami čl. 2 ods. 6 smernice 2011/7/EU, ktoré predkladateľ nechcel vztiahnuť aj na občianskoprávne záväzky.
K § 1 ods. 1
V súlade s čl. 12 ods. 3 smernice 2011/7/EU predkladateľ definuje ako sadzbu „zákonných" úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka v znení zákona č. .../2012 Z. z. v § 1 ods. 1 návrhu nariadenia fixnú ročnú sadzbu určenú základnou úrokovou sadzbou Európskej centrálnej banky zvýšenou o deväť percentuálnych bodov.
Základnou úrokovou sadzbou Európskej centrálnej banky sa v súlade s § 17 ods. 1 zákona č. 659/2007 Z. z. zavedení meny euro v Slovenskej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozumie základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, ktorú Európska centrálna banka stanovuje a zverejňuje pre hlavné refinančné obchody vykonávané Eurosystémom v rámci Európskeho systému centrálnych bánk.[2])
Pre určenie sadzby úrokov z omeškania bude rozhodná tá základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, ktorá bola platná k prvému dňu omeškania dlžníka. Použitím slov „zvýšená o deväť percentuálnych bodov" predkladateľ mal záujem vyjadriť, že v prípade, ak je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v prvý deň omeškania 0,75% p.a., bude sadzba úrokov z omeškania určená ako súčet čísla 0,75 s číslom 9, teda 9,75% p.a. (nie ako hodnota 9% z 0,75 ako sa v praxi často nesprávne interpretuje). Fixný charakter sadby úrokov z omeškania podľa odseku 1 je vyjadrený v texte ustanovenia za bodkočiarkou, ktorý ustanovuje, že raz určená sadzba úrokov z omeškania (v súlade s pravidlom definovaným v predchádzajúcej časti ustanovenia) sa použije počas celej doby omeškania dlžníka s plnením jeho peňažného záväzku, bez ohľadu na to či počas trvania omeškania dochádza k prvému dňu kalendárneho polroka (k 1.1. alebo 1.7.) k poklesu alebo zvýšeniu základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky.
K využitiu článku 12 ods. 3 smernice 2011/7/EU a prijatiu úpravy pre veriteľa výhodnejšej pristúpil predkladateľ v záujme zachovania legislatívneho stavu zavedeného ešte novelou nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. vykonanou nariadením vlády Slovenskej republiky č. 586/2008 Z. z., ktoré je do prijatia osobitného vykonávacieho nariadenia k Obchodnému zákonníku transpozičnou úpravou k smernici 2000/35/ES. Výhody tohto legislatívneho vyjadrenia spočívajú najmä v tej skutočnosti, že účastníci konania (spravidla veritelia - žalobcovia) nemusia v žalobách, a nadväzne na to súdy vo výrokoch rozhodnutí, „kúskovať" obdobie omeškania presahujúce polrok podľa vývoja základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky. Tým, že sa využila pre veriteľov priaznivejšia právna úprava (vyšší počet percentuálnych bodov pripočítavaných k základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky ako vyžaduje čl. 2 ods. 6 smernice 2011/7/EU), sa umožňuje využiť základnú úrokovú sadzbu Európskej centrálnej banky platnú odo dňa omeškania na celú dobu omeškania. Navrhnuté znenie teda rovnako ako doterajšie znenie § 3 ods. 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. v znení nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 586/2008 Z. z. a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 281/2010 Z. z. zabezpečí pre adresátov právnej normy jednoduchší výpočet sumy úrokov z omeškania, kedy sa táto nebude musieť určovať na podklade variabilnej základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky pre každý polrok omeškania osobitne, čo v minulosti[3]) pri viacerých pohľadávkach s rôznou dobou splatnosti spôsobovalo predlžovanie súdneho konania na úkor účastníka.
K § 1 ods. 2
V § 1 ods. 2 návrhu nariadenia formuluje predkladateľ možnosť pre veriteľa požadovať namiesto fixných zákonných úrokov z omeškania určených podľa § 1 ods. 1 návrhu nariadenia úroky z omeškania určené sadzbou úrokov z omeškania určenou za použitia variabilnej základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky sledovanej na polročnej báze vždy k prvému dňu kalendárneho polroka omeškania (t.j. k 1.1. a 1.7. príslušného kalendárneho roka). Predmetné ustanovenie je podľa názoru predkladateľa nevyhnutné, aby bol pri § 1 ods. 1 návrhu nariadenia zabezpečená podmienka výhodnosti pre veriteľa podľa čl. 12 ods. 3 smernice 2011/7/EU. Ak by totiž počas omeškania dlžníka s plnením peňažného záväzku došlo k takému vývoju základnej úrokovej Európskej centrálnej banky, ktorý by pri výpočte sumy úrokov z omeškania na variabilnej báze priniesol veriteľovi v konečnej sume vyššie úroky z omeškania ako tie, ktoré by priniesla sadzba úrokov z omeškania podľa ustanovenia § 1 ods. 1 návrhu nariadenia, mal by predkladateľ veriteľovi garantovať možnosť posúdiť výhodnosť výpočtu sumy úrokov z omeškania a ich uplatnenie aj na variabilnej báze. V tejto súvislosti považuje predkladateľ za potrebné uviesť, že vypustením kritéria „výhodnosti" zo znenia ustanovenia a použitím slov „môže veriteľ požadovať" chce zdôrazniť, že ide o právo veriteľa s tým, že to či to je pre ňho v konečnom dôsledku výhodnejšie v porovnaní s tým, čo mu garantuje ustanovenie § 1 ods. 1 návrhu nariadenia závisí od jeho vlastného zhodnotenia. Nie vždy bude totiž zvýšenie základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky uplatniteľnej na príslušný polrok napr. aj o viac ako jeden percentuálny bod viesť automaticky k vyššej konečnej sume úrokov z omeškania určenej na variabilnej báze v porovnaní so sumou úrokov z omeškania určenou na fixnej báze. Dôvodov pre takýto záver môže byť v konkrétnom prípade viac, hlavný však bude spočívať v tom, že pri variabilnej báze (v situácii omeškania dlžníka presahujúceho hneď niekoľko polročných intervalov) sa bude zohľadňovať nielen zvýšenie základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, ale aj jej prípadné zníženie, ktoré môže v konečnom dôsledku viesť aj k „nižšiemu konečnému výnosu" veriteľa na úrokoch z omeškania. Predkladateľ usudzuje, že vzhľadom na vyšší počet percentuálnych bodov pripočítavaných k základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky bude dochádzať k uplatňovaniu zákonných úrokov z omeškania v sadzbe určenej podľa § 1 ods. 1 návrhu nariadenia.
Vyššie riziko, ktoré predmetné ustanovenie prináša pre dlžníkov v tom rozsahu, že do momentu uplatnenia nebude dlžník vedieť, či bude veriteľ od neho požadovať úroky z omeškania určené na fixnej alebo variabilnej báze, je podľa názoru predkladateľa odôvodnené, nakoľko je neporovnateľné s neistotou veriteľa, ktorému nebola zaplatená ani pohľadávka, teda veriteľ sám už znáša negatívne následky nezaplatenia istiny riadne a včas. Okrem toho je opodstatnené, aby právna úprava prenášala úrokové riziko práve na osobu, ktorá si neplní včas svoje peňažné záväzky – dlžníka. Riziko postihujúce dlžníka bude samozrejme eliminované, pokiaľ splní včas svoje záväzky.
Použitím slov „k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania" chce predkladateľ vyjadriť pre potreby konkrétneho prípadu omeškania, že má ísť o situáciu, kedy sa na omeškanie aplikuje nová právna úprava (viď prechodné ustanovenie) a k omeškaniu došlo 3.3.2013 a trvalo až do 31.1.2014 tak, že za prvú periódu omeškania v trvaní od 3.3.2013 do 30.6.2013 sa sadzba úrokov z omeškania odvodí ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1.1.2013 zvýšená o osem percentuálnych bodov (t.j. 8,75% p. a.).[4]) Pre všetky ďalšie nasledujúce periódy omeškania, t.j. od 1.7.2013 do 31.12.2013 a od 1.1.2014 do 31.1.2014, bude do vzorca dosadená základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná pre druhú periódu k 1.7.2013 a pre tretiu periódu k 1.1.2014. Pojem „príslušný kalendárny polrok" sa teda viaže (v závislosti od konečnej doby omeškania) k tomu polroku, ktorý je rozhodný pre jednotlivé periódy vždy dňom 1.1. alebo 1.7. daného kalendárneho roka, v ktorom omeškanie vzniklo alebo trvá.
K § 1 ods. 3
K doplneniu nového § 1 ods. 3 do návrhu nariadenia došlo v dôsledku uplatnenia zásadnej pripomienky Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ale aj vzhľadom na obyčajné pripomienky iných subjektov, z ktorých vyplynulo, že adresáti tohto právneho predpisu majú isté výkladové nejasnosti ohľadom vzájomného vzťahu ustanovení § 1 ods. 1 a § 1 ods. 2. Napriek tomu, že prekladateľ mal zo ta, že už samotné použitie slov „Namiesto úrokov z omeškania podľa sadzby určenej podľa odseku 1" dostatočne vyjadruje, že predmetné ustanovenia sú voči sebe navzájom v alternatívnom postavení s tým, že voľba jedného (fixného) režimu vylučuje uplatnenie druhého (variabilného) režimu, pristúpil z dôvodu potreby úpravy zákazu kombinácie oboch režimov napr. len na vybrané časové úseky omeškania k doplneniu návrhu nariadenia o nový odsek 3 v § 1, ktorý výslovne upravuje výlučný charakter voľby režimu podľa § 1 ods. 2, a teda povahu vzťahu ustanovení § 1 ods. 1 a § 1 ods. 2, ktoré sú voči sebe v postavení vylučujúcich alternatív, teda veriteľ vždy vykoná voľbu medzi uvedenými režimami, teda možnosťami, ktoré sú voči sebe navzájom vylučujúcimi. Neprichádza teda do úvahy ich kombinované uplatnenie na omeškanie s plnením jedného a toho istého záväzku. Rovnako nie je prípustné pri variabilnom režime voliť spomedzi sadzieb platných pre jednotlivé polročné intervaly s tým, že z uvedených sadzieb sa bude na určenie konečnej sumy úrokov z omeškania aplikovať len tá najvyššia sadzba. Pre takýto postup neexistuje právny základ, naviac by totiž bol v rozpore so smernicou a rovnako aj s jej transpozičnou úpravou. Nie je však vylúčené, aby počas konania, v ktorom sa uplatňuje právo na zaplatenie úrokov z omeškania, veriteľ zmenil žalobný návrh v tom zmysle, že variabilnú sadzbu „zmení" za fixnú a naopak. Jeho právo na voľbu sa vo svojej podstate konzumuje až právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej.
Použitie slov „spôsob určenia úrokov z omeškania" má za cieľ vo vzťahu k § 1 ods. 2 vyjadriť a reflektovať tú skutočnosť, že pri voľbe variabilného režimu výpočtu úrokov z omeškania (teda konečnej sumy úrokov z omeškania za celú dobu omeškania), bude s istou pravdepodobnosťou (v závislosti od výšky základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky vždy k 1.1. a 1.7. príslušného kalendárneho polroka) určených hneď niekoľko sadzieb úrokov z omeškania s obmedzenou časovou platnosťou (vždy len na príslušný kalendárny polrok, v ktorom omeškanie trvá), preto ustanovenie upravuje, že tento spôsob, pravidlo, resp. vzorec určenia konečnej sumy úrokov z omeškania (súčtom jednotlivo určených súm úrokov z omeškania vypočítaných pre príslušné kalendárne polroky, v ktorých omeškanie trvá) bude výhradne použitý počas celej doby omeškania.
K § 2
Predmetný novelizačný bod transponuje ustanovenie čl. 6 ods. 1 smernice 2011/7/EU.
Ustanovenie určuje výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky u osoby dlžníka, ktorú smernica 2011/7/EU definuje minimálne na úrovni 40 €. Členské štáty s v rámci transpozície smernice 2011/7/EU v súlade s jej čl. 12 ods. 3 môžu ustanoviť paušálnu náhradu vo vyššej sume ako 40 €, uvedené však predkladateľ vyhodnotil v podmienkach Slovenskej republiky a najmä vzhľadom na skutočnosť, že nárok na paušálnu náhradu vzniká bez ohľadu na sumu nezaplatenej (splatnej) pohľadávky veriteľa a dobu dlžníkovho omeškania (jeden deň alebo jeden rok), za nevhodné a hlavne neprimerané a neproporcionálne opatrenie.
Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky predstavuje náhradu tzv. administratívnych interných monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú veriteľovi pri kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov (ide najmä o náklady na vedenie evidencie pohľadávok, náklady súvisiace s telefonickou alebo písomnou urgenciou dlžníka, táto však nie je podmienkou pre vznik nároku na paušálnu náhradu nákladov).
Teória transakčných nákladov samozrejme rozlišuje aj ďalšie druhy transakčných nákladov[5]) vznikajúce v dôsledku porušenia zákonných alebo zmluvných povinností. Paušálna náhrada však má slúžiť len na „náhradu" toho druhu nákladov, ktoré vznikajú veriteľovi v súvislosti s monitorovaním jeho pohľadávok a „stavu (prípadne rozsahu) ich uspokojenia". Paušálna náhrada nákladov teda nijakým spôsobom nevylučuje existenciu nároku veriteľa na náhradu ďalšej škody, ktorá veriteľovi vznikla v súvislosti s „uplatnením" pohľadávky napr. v súdnom konaní.
K § 3 (prechodné ustanovenie)
Predmetným ustanovením navrhuje predkladateľ upraviť otázku interoperability právnej úpravy v súlade so znením bodu 13. (§ 768k ods. 2) vládneho návrhu zákona (tlač 229) a princípom aretroaktivity. Nová právna úprava „zákonných" úrokov z omeškania bude dopadať len na právne vzťahy, ktoré vznikli po nadobudnutí účinnosti návrhu nariadenia. Rozhodnou skutočnosťou pre určenie právnej úpravy teda bude deň, kedy vznikol záväzok bez ohľadu na to, či k omeškanie nastalo pred alebo po účinnosti návrhu nariadenia. Ak teda záväzok vznikol pred 1. februárom 2013, k plneniu veriteľa zo záväzku (v súlade s dohodou strán záväzku) došlo až po 1. februári 2013 a dlžník sa dostal do omeškania, úprava otázky určenia tzv. zákonných úrokov z omeškania sa bude spravovať právnou úpravou predpisov občianskeho práva účinných k 31. januáru 2013.
K nepoužitiu slov „a výška úrokov z omeškania nebola stranami dohodnutá" považuje predkladateľ za potrebné uviesť, že tieto boli nadbytočné, nakoľko prechodné ustanovenie musí byť vykladané prísne v rozsahu vecnej pôsobnosti nariadenia ako takého a teda, keďže jeho vecná pôsobnosť je limitovaná len na prípady neexistencie osobitnej dohody zmluvných strán na výške úrokov z omeškania (čo je v súlade so splnomocňujúcom ustanovením § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka), citovaný dovetok bol vypustený z dôvodu nadbytočnosti.
K § 4 a prílohe
V súlade s čl. 4 v spojení s čl. 30 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky sa v záverečnom ustanovení uvádza odkaz na transpozičnú prílohu, ktorá uvádza odkaz na transponovanú smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (prepracované znenie).
K § 5 (Účinnosť)
S ohľadom na transpozičný termín smernice (pozri čl. 12 ods. 1 smernice 2011/7/EU) a na navrhnutú účinnosť vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 229) sa navrhuje účinnosť nariadenia na 1. februára 2013.
[1]) Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 586/2008 Z. z. a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 281/2010 Z. z.
[2]) K uvedenému bližšie pozri čl. 12 ods. 12.1 Protokolu o Štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky, časť 3.1.2 prílohy I usmernenia Európskej centrálnej banky č. ECB/2000/7 (2000/776/ES) z 31. augusta 2000 o nástrojoch a postupoch menovej politiky Eurosystému (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 10/zv. 1) v platnom znení.
[3]) Pozri právnu úpravu Obchodného zákonníka do prijatia novely vykonanej zákonom č. 484/2008 Z. z., na ktorú nadväzovala aj novela nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. vykonaná nariadením vlády Slovenskej republiky č. 586/2008 Z. z.
[4]) S platnosťou od 11.7.2012 je základná úroková sadza ECB určená 0,75% p. a.
Zdroj: http://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/udajove-kategorie-sdds/urokove-sadzby/urokove-sadzby-ecb
[5]) Ide napr. o tzv. prispôsobovacie náklady, ktoré vznikajú, keď musí dôjsť z nepredvídateľných okolností k zmene záväzku (napr. dodatkovaniu kúpnej zmluvy), tieto náklady zahŕňajú aj náklady na príslušnú zmenu a jej následné zavedenie (resp. presadenie) v praxi zmluvných strán, prípadne jej vymoženie v súdnom konaní.