Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky nevyhovelo návrhu skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania vo veci namietaného nesúladu ustanovení § 8 ods. 2 druhej a tretej vety, § 12 ods. 2 druhej a tretej vety a § 17 ods. 2 písm. l) zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky. Sudcom spravodajcom v tejto veci bol doc. JUDr. Ladislav Orosz, CSc.
Portál najprávo.sk vám prináša v plnom znení vyjadrenie predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky Ivetty Macejkovej k rozhodnutiu pléna o zákone o miestnych daniach:
„Vzhľadom na závažnosť a rozsah problému, ktorého sa toto rozhodnutie dotýka, uvádzam ešte pred zverejnením celého odôvodnenia rozhodnutia nasledovné:
Skupina poslancov svojím návrhom napádala ústavnosť troch ustanovení zákona o miestnych daniach, ktoré sa týkajú ako dane z pozemkov, tak aj dane zo stavieb. Išlo o tieto ustanovenia:
- § 8 ods. 2 druhá a tretia veta, ktorý umožňuje obciam ustanoviť prostredníctvom všeobecne záväzných nariadení (ďalej len „VZN") rôzne sadzby dane z pozemkov pre jednotlivé skupiny pozemkov,
- § 12 ods. 2 druhá a tretia veta, ktorý umožňuje obciam ustanoviť prostredníctvom VZN rozdielne sadzby dane zo stavieb pre jednotlivé druhy stavieb,
- § 17 ods. 2 písm. 1), ktorý umožňuje obciam prostredníctvom VZN znížiť alebo oslobodiť od dane z pozemkov určité skupiny pozemkov, ale zároveň neumožňuje toto oprávnenie uplatniť vo vzťahu k pozemkom, ktoré sa nachádzajú v zastavanej časti obce (intraviláne) a na ktorých zároveň vykonávajú samostatne hospodáriaci roľníci poľnohospodársku činnosť ako svoju hlavnú činnosť.
Skupina poslancov vzniesla proti označeným ustanoveniam zákona o miestnych daniach dve základné námietky:
- poslanci namietali, že zákon o miestnych daniach v súvislosti s oprávnením obcí určiť ročné sadzby dane z pozemkov a stavieb neustanovuje maximálnu výšku ročnej sadzby týchto daní, čo je podľa ich názoru v rozpore s viacerými ustanoveniami ústavy (išlo o spoločnú námietku k dvom napadnutým ustanoveniam zákona o miestnych daniach – k § 8 ods. 2 a ods. 3 druhej a tretej vete, resp. k § 12 ods. 2 druhej a tretej vete uvedeného zákona).
- námietka týkajúca sa § 17 ods. 2 písm. 1) zákona o miestnych daniach bola založená na tvrdení, že zákonodarca ústavne neakceptovateľným spôsobom znevýhodnil (diskriminoval) skupinu samostatne hospodáriacich roľníkov oproti ostatným skupinám daňovníkov tým, že neumožnil, aby obce znížili alebo oslobodili od dane z pozemkov tie pozemky, na ktorých uskutočňujú poľnohospodársku výrobu samostatne hospodáriaci roľníci.
Pri preskúmavaní namietaného nesúladu príslušných ustanovení zákona o miestnych daniach s príslušnými ustanoveniami ústavy vychádzal ústavný súd z dvoch zásadných všeobecných východísk:
1. Problematika daní a poplatkov patrí do sféry tzv. politických otázok, pri posudzovaní ktorých by mali byť ústavné súdy zdržanlivejšie a rešpektovať vysokú mieru autonómie (diskrécie) parlamentu.
Z uvedeného dôvodu môže ústavný súd z hľadiska ochrany ústavnosti svojím rozhodnutím zasiahnuť do sféry daní a poplatkov len vo výnimočných, resp. dostatočne odôvodnených prípadoch, a to vtedy, ak zistí, že pri prijímaní príslušného daňového zákona nebol rešpektovaný princíp legality, uloženie predmetnej dane nesleduje žiadny legitímny cieľ a nemá racionálny základ, predmetná daň predstavuje pre daňovníkov (skupiny daňovníkov) zjavne nadmernú záťaž, teda z hľadiska vzťahu medzi sledovaným verejným záujmom a legitímnymi individuálnymi záujmami daňovníkov (skupín daňovníkov) je extrémne disproporčná, uloženie predmetnej dane (vrátane jej náležitosti) je prejavom zjavného, resp. svojvoľného porušenia ústavného princípu rovnosti.
2. Zo skutočnosti, že jedným z koncepčných princípov, na ktorých je založená Ústava Slovenskej republiky, je právo obcí a miest na výkon územnej samosprávy, ktoré im zaručuje vysokú autonómiu pri rozhodovaní o miestnych záležitostiach vrátane rozhodovania o miestnych daniach a poplatkoch. Za týchto okolností nie je namieste, aby zákonodarca tam, kde to nie je nevyhnutné, obmedzoval autonómiu obcí zvlášť pri zabezpečovaní úloh, ktoré patria do sféry samosprávnej pôsobnosti obcí, resp. vyšších územných celkov.
V konkrétnostiach považoval ústavný súd za rozhodujúce, že celý návrh skupiny poslancov bol vo svojej podstate založený na zovšeobecňujúcej úvahe, že obce a mestá, resp. orgány miestnej samosprávy zneužijú pomerne veľkorysý normotvorný priestor, ktorý im zákon o miestnych daniach vymedzil pre rozhodovanie o jednotlivých náležitostiach miestnych daní (autonómne ustanovovanie sadzieb daní z nehnuteľností a rozhodovanie o oslobodení, resp. znížení miestnych daní podľa miestnych podmienok).
Proti prípadom takého zneužitia však existujú právne mechanizmy ochrany, keďže preskúmavanie neústavnosti, resp. nezákonnosti VZN obcí a vyšších územných celkov patrí do právomoci ústavného súdu [rozhodovanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. c) a d) ústavy] a existujú aj ďalšie právne prostriedky na ochranu práv a slobôd, resp. oprávnených záujmov jednotlivých skupín daňovníkov (protest prokurátora, právomoc miestne príslušných krajských súdov rozhodovať o návrhu príslušného prokurátora vo veci namietaného nesúladu VZN so zákonom podľa § 250zfa Občianskeho súdneho poriadku).
Za týchto okolností by podľa názoru ústavného súdu vyhovenie návrhu skupiny poslancov vo svojej podstate predstavovalo neprimeraný zásah do ústavou garantovanej autonómie obcí a miest, a teda ústavného práva na výkon územnej samosprávy. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenia zákona o miestnych daniach nie sú v rozpore so žiadnym z ustanovení ústavy, ktoré označila skupina poslancov.
Celé odôvodnenie rozhodnutia ústavného súdu bude zverejnené na www.concourt.sk po nadobudnutí jeho právoplatnosti.
JUDr. Ivetta Macejková, PhD.
predsedníčka Ústavného súdu Slovenskej republiky"
Ilustračné foto: najprávo.sk