ÚS ČR: Právna úprava tzv. „negatívnych dlžníckych registrov“ nemá za následok porušenie ústavne zaručených práv spotrebiteľov na informačné sebaurčenie

Preverovanie majetkovej bonity (potenciálnych/existujúcich) obchodných partnerov či klientov je štandardným podnikateľským úkonom vykonaným pred dohodnutím (novej/ďalšej) spolupráce prostredníctvom uzatvorenia zmluvy či iného formálneho úkonu. Za týmto účelom podnikateľský subjekt využíva okrem vlastných interných informácií (napr. informácie o likvidite či majetkových pomeroch doložené priamo zo strany obchodného partnera, doterajšia platobná disciplína, iné vlastné pozitívne/negatívne skúsenosti z minulosti, a pod.) aj viaceré externé zdroje, ktoré sú mu k dispozícii. Okrem štandardných lustračných nástrojov existujúcich na Slovensku, ako napr. Centrálny register exekúcií, príp. jeho obmedzenejšia a bezplatná verzia Register poverení na vykonanie exekúcií, kataster nehnuteľností, príslušné notárske centrálne registre (najmä vo vzťahu k záložným právam), Register úpadcov, zoznam dlžníkov Sociálnej poisťovne či jednotlivých zdravotných poisťovní, zoznam daňových dlžníkov, databáza poistených vozidiel Slovenskej kancelárie poisťovateľov, a pod., majú poskytovatelia spotrebiteľských úverov, banky a niektoré ďalšie podnikateľské subjekty aj prístup k tzv. oficiálnym „dlžníckym registrom“, nazývanými niekedy aj „úverové registre“[1].

V európskych krajinách sú tieto naposledy zmienené registre zriadené a vedené na základe a za podmienok stanovených zákonom [prijatých častokrát v dôsledku transpozície európskej Smernice o zmluvách o spotrebiteľskom úvere[2] – ďalej len „Smernica“]. Výnimkou, samozrejme, nie je ani samotná Slovenská republika, kde medzi najznámejšie oficiálne registre, ktoré evidujú a spracúvajú údaje o klientoch, ich úverových záväzkoch a platobnej disciplíne, patria napr. „Spoločný register bankových informácií“[3] alebo „Nebankový register klientskych informácií“[4], zriadené podľa príslušných právnych predpisov[5].

V súvislosti s prevádzkovaním takýchto dlžníckych registrov však nepochybne dochádza ku kolízií potenciálnych práv jedincov na ochranu ich súkromia s oprávnenými záujmami podnikateľských subjektov prevádzkujúcich tieto registre, príp. čerpajúcich z nich údaje. Existencia dlžníckych registrov nezriedka odzrkadľuje takisto aj rôzne celospoločenské (verejné) záujmy (najmä na zabránenie prílišného predlžovania spotrebiteľov vedúcim k rôznym negatívnym dopadom na spoločnosť a štát).

Ústavnoprávnymi aspektami tzv. „negatívnych dlžníckych registrov“ sa preto v nedávnej dobe zaoberaj aj Ústavný súd Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) vo svojom nedávnom náleze zo dňa 03.11.2020, sp. zn.: Pl. ÚS 10/17 (ďalej len „Nález“ – celé znenie dostupné tu), v ktorom zamietol návrhy oboch navrhovateľov (konkrétne Mestského súdu v Prahe a skupiny senátorov) na zrušenie napadnutých ustanovení zakotvujúcich existenciu a vedenie „informačnej databázy o bonite a dôveryhodnosti spotrebiteľa“, tzn. „negatívneho registra dlžníkov“ (viď ďalej).

Cieľom tohto článku je preto bližšie predstaviť čitateľovi predmetné (skutočne extenzívne) rozhodnutie a aspoň podnietiť diskusiu o jeho ne/uplatnení na slovenské pomery (detailnejšia analýza slovenských dlžníckych registrov by presahovala možnosti tohto príspevku).

Predmet konania

Mestský súd v Prahe a skupina 17 senátorov (obaja navrhovatelia v samostatnými podaniami a každý v inom rozsahu – procesné súvislosti však nateraz nie sú podstatné) navrhli ÚS ČR zrušenie ustanovenia § 20z ods. 1 vety tretej a štvrtej zákona č. 634/1992 Zb., o ochrane spotrebiteľa, v znení zákona č. 378/2015 Zb. (ďalej len „Český zákon o OS“), ktorého predmetnom úpravy je aj podľa samotného názvu jeho piatej časti „informačná databáza o bonite a dôveryhodnosti spotrebiteľa“ (v zákone ďalej označované ako „register“) a ktorého znenie je nasledovné (napadnuté ustanovenie vyznačené tučne autorom):

㤠20z (1)

Za účelem ochrany práv a právem chráněných zájmů prodávajících a spotřebitelů, spočívající v posuzování schopnosti a ochoty spotřebitelů plnit své závazky, se prodávající, kterým vůči spotřebitelům vznikají pohledávky z úvěrů nebo jiné pohledávky na dlouhodobé nebo opětovné plnění, mohou prostřednictvím informačních databází (dále jen „registr“) vzájemně informovat o identifikačních údajích spotřebitelů a o záležitostech, které vypovídají o bonitě, platební morálce a důvěryhodnosti spotřebitelů, a to i v případě, kdy je jim podle jiného zákona46) uložena povinnost mlčenlivosti. Do činnosti registru musí být zapojeno alespoň 10 prodávajících, kteří jsou bankami podle jiného zákona upravujícího činnost bank, prodávajícími spotřebitelských úvěrů podle jiného zákona upravujícího poskytování spotřebitelských úvěrů, platebními institucemi podle jiného zákona upravujícího platební styk nebo poskytovateli platebních služeb malého rozsahu podle jiného zákona upravujícího platební styk. Registr může provozovat právnická osoba, která není prodávajícím a jejím hlavním účelem není podnikání (dále jen „provozovatel“), za podmínek stanovených tímto zákonem. Pro vzájemné informování a zpracování osobních údajů v registru není zapotřebí souhlasu spotřebitele. […]“.

Zostručnené – veta tretia citovaného ustanovenia teda vymedzuje, kto môže byť prevádzkovateľom registra a podmienky, ktoré musí spĺňať; veta štvrtá následne stanovuje, že za účelom vzájomného informovania a spracúvania osobných údajov v registri nie je potrebný súhlas spotrebiteľa. Spôsob a ďalšie podmienky spracovania týchto osobných údajov je podrobne upravený v ďalších odsekoch ustanovenia § 20z Českého zákona o OS. V tomto príspevku sa budeme detailnejšie zaoberať analýzou primárne štvrtej vety citovaného ustanovenia (nakoľko táto je z pohľadu autora ďaleko zaujímavejšia) – tretej vete venujeme iba stručné zhrnutie v závere.

Mestský súd v Prahe navrhoval zrušenie (štvrtej vety) predmetného ustanovenia v súvislosti so iniciovanou žalobou záujmového združenia právnických osôb s názvom SOLUS proti rozhodnutiu českého Úradu na ochranu osobných údajov (ďalej len „ÚOOÚ“), ktorým tento úrad udelil združeniu pokutu za administratívny delikt spočívajúci v neoprávnenom spracovaní osobných údajov spotrebiteľov v databáze (dotknutí spotrebitelia, tzn. úveroví dlžníci, totiž svoj súhlas buď odvolali alebo vôbec neudelili). Podstatou odôvodnenia podania návrhu zo strany Mestského súdu v Prahe bol teda potenciálny rozpor citovaného zákonného ustanovenia s právom každého na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 10 ods. 2 českej Listiny základných práv a slobôd[6] (ďalej len „LZPS“) a na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním osobných údajov o svojej osobe v zmysle čl. 10 ods. 3 LZPS. Zrušenie predmetnej (štvrtej) vety citovaného ustanovenia sa neskôr domáhala aj skupina senátorov, ktorí navyše navrhovali zrušenie aj tretej vety.

Argumentácia navrhovateľov a iných oslovených subjektov

Vo svojom návrhu Mestský súd v Prahe teda konštatoval rozpor napadnutého ustanovenia s vyššie citovaným článkom LZPS. Podľa názoru súdu záujmy podnikateľov a celej spoločnosti na boji proti predlžovaniu spotrebiteľov neobstoja v teste proporcionality pri porovnávaní s právami spotrebiteľov na súkromný život. „Zvolené opatření sice obstojí v jeho prvním kroku, testu vhodnosti, neboť je způsobilé dosáhnout cíle, totiž posouzení schopnosti spotřebitelů splácet dluhy; pravděpodobně také povede ke snížení počtu předlužených spotřebitelů. Dané opatření však údajně neobstojí v testu nezbytnosti. Ověřovat bonitu spotřebitelů mohou podnikatelé především na základě údajů spotřebiteli dobrovolně poskytnutých: zejména prohlášení a potvrzení, insolvenčního rejstříku nebo databází, jež v režimu § 20z zákona o ochraně spotřebitele před novelou evidentně fungovaly na základě souhlasů spotřebitelů se zpracováním osobních údajů.“. Možnosť poskytnutia pôžičky spotrebiteľovi, ktorý ju následne nebude schopný splácať, malo byť podľa názoru Mestského súdu v Prahe „súčasťou podnikateľského rizika“.

Navrhovateľ takisto argumentoval, že z čl. 8 ods. 1 Smernice (viď citovaný vyššie) priamo nevyplýva poskytovateľom spotrebiteľských úverov oprávnenie viesť bez súhlasu spotrebiteľov databázy o ich záväzkoch. Smernica iba dáva členským štátom priestor (možnosť) pre právne zakotvenie takejto databázy. Navyše, databáza podľa ust. § 20z Českého zákona o OS sa netýka iba poskytovateľov spotrebiteľských úverov, avšak je možné údaje z databázy poskytnúť v súvislosti s akýmkoľvek potenciálnym dlhom spotrebiteľa nesplneným pri poskytnutí služby či dodaní tovaru (tzn. nie len čisto v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľských finančných úverov). Tieto údaje môžu byť potom sprístupnené takisto napr. telekomunikačným či energetickým spoločnostiam (ktoré sú takisto členmi združenia), pričom ak by tieto spoločnosti odmietli uzavrieť zo spotrebiteľom zmluvu, išlo by o ďaleko podstatnejší zásah do osobnostnej sféry spotrebiteľov než odmietnutie poskytnutia niektorých finančných produktov. Nesplácanie takýchto záväzkov podľa Mestského súdu v Prahe nepredstavuje ani ohrozenie ekonomiky, „jako je tomu například u nesplatitelných hypoték, spotřebitelských úvěrů apod.“.

Na záver Mestský súd konštatoval, že napadnuté ustanovenie neobstojí v treťom článku testu proporcionality – tzn. primeranosť v užšom zmysle. „Je zřejmé, že právo na ochranu soukromého života a informační sebeurčení je prima facie silnější než ekonomický zájem podnikatelů na vyhnutí se poskytování zboží a služeb nesolventním spotřebitelům. Proti sobě stojí poměrně závažný zásah do jednoho ze základních lidských práv a pouhé omezení podnikatelského rizika. Přes celospolečenský zájem na zabránění předlužování spotřebitelů je rozsah zpracovávání i poskytování osobních údajů třetím osobám široký a neurčitý.“.

Druhý navrhovateľ (predmetná skupina senátorov) sa vo vzťahu k štvrtej vete citovaného ustanovenia pripojila k argumentácii Mestského súdu v Prahe, pričom navyše konštatovala, že cieľ napadnutej úpravy je možné dosiahnuť šetrnejším spôsobom „např. využitím rejstříku exekucí, umožňujícím z veřejně dostupných zdrojů zjistit, zda spotřebitel je v úpadku, má zúžený rozsah společného jmění manželů nebo na jeho nemovitých věcech a vybraných movitých věcech vázne zástavní právo apod.“.

Ústavný súd v Náleze (okrem iného) takisto stručne zhrnul aj vyjadrenie českého ÚOOÚ k danej veci. Tento okrem iných závažných námietok (napr. v súvislosti s legislatívnym procesom predmetnej novely Českého zákona o OS, kedy predmetné ustanovenie bolo prijaté ako „prílepok“ bez riadneho pripomienkového konania, a teda vôbec nedošlo k posúdeniu vplyvov na ochranu osobných údajov v súvislosti s napadnutou právnou úpravou) konštatoval, že „[n]apadené ustanovení chrání téměř výlučně prodejce a ochranu spotřebitelů lze v tomto případě chápat nejvýše jako ochranu proti nim samým. Dále napadené ustanovení údajně neodpovídá požadavkům podle obecného nařízení“ a že „[k]oncepce § 20z zákona o ochraně spotřebitele není přiměřená, neboť jeho účel není určitý, výslovně vyjádřený a celkově legitimní a nejsou respektovány požadavky na rozsah, přesnost a omezení doby zpracovávání údajů.“. Český ÚOOÚ v danej dobe takisto údajne viedol až 70 sťažností na prevádzkovateľov úverových registrov, pričom 43 bolo vedených priamo proti združeniu SOLUS.

Meritórne preskúmanie veci zo strany ÚS ČR

V posudzovanej veci išlo teda predovšetkým o kolíziu práva spotrebiteľa na ochranu pred neoprávneným spracúvaním jeho osobných údajov so záujmom subjektu poskytujúceho finančné služby, ktorý môže za určitých podmienok získavať informácie z registrov, alebo takisto aj o stret so záujmom spoločnosti na solventnosti spotrebiteľov ako kupujúcich.

Ústavný súd najskôr zhrnul všeobecné ústavnoprávne východiská, ktoré pri svojom rozhodovaní aplikoval, vychádzajúc pritom nielen zo samotného znenia LZPS, ale aj z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd[7] (ďalej len „Dohovor“), vrátane českej a európskej judikatúry. V Náleze detailne analyzoval ústavnoprávne aspekty a zakotvenie práva na ochranu súkromia, resp. jeho imanentnej súčasti - práva na informačné sebaurčenie[8]. S odkazom na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) český ústavný súd okrem iného zdôraznil, že výraz „súkromný život“ nesmie byť interpretovaný reštriktívne, čo však už neplatí o explicitných výnimkách zo zákazu zásahu štátu do práva na súkromný život (tzn. tieto majú byť naopak interpretované reštriktívne). Zároveň však ÚS ČR správne poznamenal, že v posudzovanom prípade „... nejde přímo o „kontrolu“ jednotlivce „všudypřítomnou“ veřejnou mocí, nýbrž o demokratickým zákonodárcem stanovené právo soukromých subjektů nikoli zveřejňovat, nýbrž interně zpracovávat osobní (avšak nikoli citlivé – viz dále) údaje jiných soukromých osob – spotřebitelů.“.

Následne sa ÚS ČR detailne zaoberal otázkou verejného (celospoločenského) záujmu na bonite a nepredlžovaní spotrebiteľov. V analyzovanom Náleze zhodnotil, že ústavnoprávnu ochranu zasluhujú nielen základné práva a slobody, ale aj ústavne-aprobované verejné záujmy, pričom v tomto kontexte je potrebné mať na pamäti aj zákonnú povinnosť predávajúcich posudzovať „úveruschopnosť“ spotrebiteľov pod hrozbou sankcií[9]. „Skutečnost, že veřejný nebo oprávněný zájem (jako typický neurčitý právní pojem) na ochraně spotřebitelů před jejich předlužováním, potažmo zájem na ochraně společnosti a ekonomiky před tímto předlužováním, není výslovně upraven v ústavním pořádku, neznamená, že je ústavněprávně bez významu.“. Dôsledky neschopnosti splácať úver sa totiž netýkajú len dlžníka (spotrebiteľa), ale dotýkajú sa spoločnosti ako celku (nakoľko do verejnej sociálnej siete spadne častokrát nie len samotný insolventný dlžník, ale aj osoby na ňom závislé, častokrát dôjde k narušeniu rodinných a sociálnych vzťahov, a pod.).

Po zhodnotení všeobecných ústavnoprávnych východísk prešiel ÚS ČR následne priamo k posudzovaniu ústavnosti napadnutých ustanovení.

Vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu § 20z ods. 1 vety štvrtej Českého zákona o OS ústavný súd štandardne aplikoval test proporcionality zahŕňajúci tri stupne (kritériá) – kritérium vhodnosti (spôsobilosť napadnutého ustanovenia naplniť zamýšľaný účel), kritérium potrebnosti (napadnuté ustanovenie musí byť najšetrnejším prostriedkom k dosiahnutiu zamýšľaného účelu) a kritérium primeranosti v užšom slova zmysle (napadnuté opatrenie nesmie svojimi negatívnymi dôsledkami presahovať pozitíva, ktoré predstavuje verejný záujem na tomto opatrení).

Pred samotným aplikovaním testu proporcionality na daný prípad sa však ústavný súd musel najskôr vysporiadať s otázkou, či je vôbec samotný účel napadnutých ustanovení možné považovať za legitímny. S pomocou teologického výkladu dospel ÚS ČR k záveru, že zmyslom napadnutého ustanovenia je „umožnit prodávajícím účinné posouzení bonity spotřebitelů a chránit je, potažmo společnost a chod ekonomiky před neúměrným předlužováním jejích členů“, a teda nepovažoval námietku českého ÚOOÚ (že účel je neurčitý – viď vyššie) za opodstatnenú. Išlo teda o kombináciu individuálnych záujmov predávajúcich na splatení nimi poskytnutých úverov a verejného záujmu na predchádzaniu predlžovania spotrebiteľov (čiastočne ako ochrana spotrebiteľov samých). Tento účel následne (s prihliadnutím aj na obdobnú úpravu v okolitých krajinách, vrátane Slovenskej republiky) ÚS ČR zhodnotil ako ústavnoprávne aprobovaný. „Nemohla-li by společnost a stát disponovat účinnými nástroji k prosazení zájmu na chodu hospodářství (včetně např. zájmu na snížení a předcházení počtu vedených exekučních řízení) …, a nemohla-li by veřejná moc vytvářet právní nástroje prevence neuváženého jednání spotřebitelů při žádostech o úvěr, stala by se příslušná základní práva dotčených subjektů prakticky neomezitelná. V takovém případě by se společnost stávala bezbrannou vůči některým, potenciálně nepoctivým či neuváženým jednáním jednotlivců, kteří jsou odpovědni nejen vůči sobě samým a sobě navzájem, ale i vůči společnosti jako celku.“.

Vo vzťahu k prvému zmienenému kritériu vhodnosti (spôsobilosť napadnutého ustanovenia naplniť zamýšľaný účel) ÚS ČR len v krátkosti uzavrel, že napadnuté ustanovenie je bezpochyby spôsobilé prispieť k ochrane spomínaných (súkromných a verejných) záujmov. „Mohou-li prodávající na základě informací z registru lépe vyhodnotit schopnost spotřebitele žádajícího o úvěr svůj dluh splatit, nastane logicky méně situací, v nichž se ukáže, že spotřebitel není schopen daný dluh splatit. Jednotlivě tudíž prodávající poskytnou méně úvěrů nesolventním spotřebitelům a jejich pohledávky budou ve větší míře spláceny, v souhrnu pak bude vedeno méně vykonávacích a insolvenčních řízení vůči těm, kteří své dluhy již nejsou vůbec schopni nebo ochotni splácet.“.

Vo vzťahu k druhému zmienenému kritériu potrebnosti (tzn. či ide o najšetrnejší z alternatívnych prostriedkov k dosiahnutiu stanoveného cieľa) ÚS ČR takisto konštatoval, že táto podmienka je naplnená, nakoľko diskutovaný účel by za súčasnej situácie iným (avšak rovnako účinným prostriedkom) byť dosiahnutý nemohol. Ústavný súd neakceptoval námietku navrhovateľov, že poskytovatelia úverov si už v súčasnosti predsa môžu získavať informácie o bonite spotrebiteľov z iných zdrojov, napr. český insolvenčný alebo exekučný register, tzv. bankový register klientskych informácií či centrálny register úverov. Spomínané databázy sa totižto čiastočne vzťahujú k údajom o dlhoch inej povahy alebo v inej fáze (ne)splácania. „V případě insolvenčního nebo exekučního rejstříku jde o informace o dluzích, s jejichž plněním se dlužníci dostali do platební neschopnosti nebo věřitelé disponují exekučními tituly a bylo již zahájeno vykonávací řízení k uspokojení daných pohledávek. Případné zjištění informací z příslušných rejstříků zčásti postrádá preventivní charakter, na nějž § 20z zákona o ochraně spotřebitele míří, neboť podstatná část takto vedených dlužníků již není schopna své dluhy splácet. Bankovní registr klientských informací zase obsahuje informace pouze o dluzích z úvěrových smluv uzavřených s bankovními subjekty. Centrální registr úvěrů pak eviduje úvěrové závazky právnických osob a podnikajících fyzických osob.“.

V tejto súvislosti sa ÚS SR zaoberal aj komplexne otázkou zákonnej úpravy úverového registra ako takého (nakoľko tá je zásadná pri posudzovaní ústavnosti konkrétnych napadnutých ustanovení). Ústavný súd poukázal na relatívne jasné a detailné pravidlá upravujúce rozsah a používanie úverového registra v ČR (resp. osobných údajov v ňom vedených), ktoré podľa jeho názoru spĺňajú požiadavky na tzv. „minimálny štandard“, ktorý musí právna úprava obsahovať, aby ju bolo možné považovať za dostatočne šetrnú k právu na informačné sebaurčenie, a to konkrétne s komparáciou kritérií stanovených ESĽP vo svojej rozhodovacej praxi[10]. Okrem iného poukázal súd na to, že v zmysle ustanovenia § 20z Českého zákona o OS sú poskytovatelia úverov povinní získané informácie použiť výhradne k predchádzaniu podvodného konania spotrebiteľov a k posúdeniu ich schopnosti a ochoty plniť zmluvné záväzky (účel spracúvania). Ďalej musia tieto subjekty uchovať získané údaje v tajnosti a chrániť ich pred zneužitím. Prevádzkovatelia registrov musia uzatvoriť s poskytovateľmi registrov zmluvu, ktorej súčasťou sú aj dojednania o organizačno-technických opatreniach na zabezpečenie údajov (ochrana údajov). Spotrebitelia musia byť upozornení ohľadne spracúvania ich údajov v registri (informačná povinnosť). Na výzvu spotrebiteľa je poskytovateľ úveru povinný opraviť alebo vymazať nesprávne či nepravdivé údaje (kontrola spotrebiteľa nad svojimi údajmi). Český zákon o OS ďalej vymenúva, ktoré konkrétne údaje môžu byť v registri spracúvaní (zásada minimalizácie údajov), maximálnu dobu spracúvania údajov v registri, povinnosť oznámenia vzniku registru príslušnému úradu či právo spotrebiteľa na výpis údajov vedených o ňom v registri. V neposlednom rade ÚS ČR prihliadol a poukázal aj na zákonnú povinnosť poskytovateľov úverov overiť spotrebiteľskú bonitu pred poskytnutím úveru a na prípadné zákonné sankcie za nedostatočné či nezodpovedné splnenie tejto povinnosti. Následne ÚS ČR uzavrel: „Obsah práv a povinností spotřebitele, prodávajících a subjektů vedoucích registr je širší než obsah samotného napadeného ustanovení... Tím není řečeno, že napadené ustanovení i v jeho širším kontextu musí být v souladu s ústavním pořádkem, neboť ani upřesňující kritéria naznačená výše nemusejí být z pohledu ústavně zaručených základních práv a svobod dostatečná... Zřejmé však je, že zejména vymezení podmínek poskytování údajů z registru, obrana spotřebitele proti nepřesným či nesprávným údajům, podmínka souhlasu spotřebitele s poskytováním údajů z pozitivního registru a následky námitek spotřebitele, tj. podmínky odpovídající požadavkům podle čl. 21 obecného nařízení, značně konkretizují napadené ustanovení. To proto nelze „číst“ tak, jako by souhlasu spotřebitele vůbec nebylo potřeba. Naopak může souhlas podle zákona o ochraně spotřebitele scházet jen v zákonem vymezených situacích a podle vcelku konkrétně vyjádřených pravidel.“.

K vyššie uvedenej námietke Mestského súdu v Prahe, že z čl. 8 ods. 1 Smernice priamo nevyplýva poskytovateľom spotrebiteľských úverov viesť bez súhlasu spotrebiteľov databázy o ich záväzkoch, ÚS ČR len stručne poznamenal, že (i s ohľadom na priamu povinnosť im vyplývajúcu z Českého zákona o OS) to samo o sebe ešte neznamená, že poskytovatelia úverov tieto databázy využívať vo svojom záujme vyslovene nesmú. „Nelze se ztotožnit s náhledem městského soudu, že nestanovuje-li unijní právo povinnost prodávajících příslušné údaje ověřovat a vyhledávat, tak toto činit nemohou. Pro důsledné posouzení bonity spotřebitele a vyhovění zákonnému požadavku náležité péče při poskytování úvěru je jim to naopak dovoleno, a to do té míry, v níž je přiměřeně zachováno právo spotřebitelů na soukromí.“.

Mestský súd ďalej namietal, že údaje z registru môžu byť poskytnuté v súvislosti s akýmkoľvek potenciálnym dlhom spotrebiteľa, napr. v súvislosti s produktmi a službami mobilných operátorov či poskytovateľov energií. Na uvedené ÚS ČR reagoval, že „není zřejmé, v čem by sama skutečnost, že i tyto druhy společností jsou členy sdružení, měla způsobovat neústavnost napadeného ustanovení.“.

S odkazom (najmä, nie však výlučne) na vyššie uvedené ÚS ČR aj vo vzťahu k druhému kritériu potrebnosti konštatoval jeho naplnenie.

Ako to už pri ústavnoprávnom bilancovaní kolidujúcich práv a záujmov býva, najpálčivejším problémom je dôkladne sa vysporiadať s tretím spomínaným kritériom – primeranosť zásahu v užšom zmysle (napadnuté opatrenie nesmie svojimi negatívnymi dôsledkami presahovať pozitíva, ktoré predstavuje verejný záujem na tomto opatrení). Ústavný súd prisvedčil navrhovateľom v tom, že napadnuté ustanovenie predstavuje zásah do základného práva na informačné sebaurčenie v zmysle LSZP (a to dokonca podstatným spôsobom), ako aj v tom, že ústavne zaručené právo na informačné sebaurčenie je prima facie silnejšie než kolidujúce individuálne a verejné záujmy (viď vyššie). Avšak, slovami ÚS ČR - aj vzhľadom k (v odôvodnení) načrtnutej spoločenskej realite v ČR, nie je možné v napadnutom ustanovení vidieť natoľko závažný hodnotový konflikt alebo natoľko intenzívny zásah do základného práva podľa čl. 10 ods. 3 LZSP, ktoré by vzhľadom k legitimite účelu, vhodnosti a potrebnosti bolo možné považovať neprimerané.

Odôvodnenie svojho záveru ÚS ČR založil na východiskovom konštatovaní, že z citovanej dikcie čl. 10 ods. 3 LZSP jednoznačne (využitím argumentu a contrario) plynie, že toto právo môže byť obmedzené „oprávneným“ spôsobom. Ústavný súd potom v krátkosti analyzoval niektoré štatistické údaje týkajúce sa zadlženosti spotrebiteľov v ČR[11], pričom takisto pripomenul, že problematika spotrebiteľských úverov predstavovala nedávno v Českej republike pálčivý problém, a to (okrem samotných spotrebiteľov) takisto aj pre ekonomiku či štátny aparát. „Byť úrokové sazby některých společností byly mnohdy shledány v rozporu s dobrými mravy, částečně i tyto pro mnohé spotřebitele fatální závazky poukázaly na některé problémy při uzavírání úvěrových smluv, včetně schopnosti některých spotřebitelů zdravě a objektivně posoudit své možnosti dluhy řádně a včas splácet.“. Následne ÚS ČR takisto zdôraznil, že „[s]e zpracováním osobních údajů (i finanční povahy) se v dnešní době setkává prakticky každý, téměř každý den a ze strany mnoha různých subjektů“, pričom „[v] posuzované věci není zpracování osobních údajů podle zákona o ochraně spotřebitele excesivní v tom smyslu, že by zasahovalo nejosobnější sféru spotřebitelů. A to i proto, že jsou o něm podle zákona dopředu informováni, údaje nejsou citlivé ani nejsou zveřejňovány, nýbrž „pouze“ interně zpracovávány za přísných podmínek. Stejně tak nelze odhlédnout od zodpovědnosti vůči sobě i třetím osobám, kterou každý nese při uzavírání smluvních vztahů.“.

V súvislosti s popísanými problémami a nadväzujúcim verejným záujmom na splácaní dlhov sa teda v minulosti naskytla zásadná otázka, ako predchádzať najzávažnejším (sociálnym, ekonomickým, a pod.) dopadom takto nesplatených pohľadávok spotrebiteľov. „Jeví se příliš přísným, aby prodávající nedisponovali dostatečnou platformou pro skutečně účinné posouzení bonity spotřebitele a spoléhali pouze na informace, které buďto získají přímo od spotřebitele, a nemohou si je tedy dostatečně ověřit, nebo z nichž seznají, že spotřebitel je dávno předlužen. V opačném případě by byla nepřiměřená povinnost prodávajících důsledně prověřovat úvěruschopnost spotřebitelů, která plní právě preventivní funkci a jejíž realizace by se tak stala značně omezenou.“.

Na základe uvedeného ÚS ČR uzavrel, že napadnuté ustanovenie (štvrtá veta) je a bolo, mimo iné aj vzhľadom k počtu vedených exekučných a insolvenčných konaní v ČR, ústavne súladnou reakciou na nutnosť riešenia tejto „nelibé společenské situace“. Napadnuté ustanovenie nezasahuje do samotnej podstaty základného práva na ochranu súkromia jednotlivca, nepredstavuje ani zásah, ktorý by si žiadal ochranu pred „všade prítomnou verejnou mocou“. Primeraným v užšom slova zmysle je aj preto, že osobné údaje nie sú ďalej rozširované (ale zdieľané len za účelom posúdenia úveruschopnosti, pričom riziko závažnej ujmy pre spotrebiteľa je minimálne), zákon zakotvuje požiadavku na dostatočné záruky a účinnú ochranu pred zneužitím, v registri nie sú spracúvané tzv. „citlivé údaje“, spotrebitelia disponujú určitými oprávneniami v súvislosti s nepresnými alebo nepravdivými údajmi, pričom sa majú možnosť obrátiť na český ÚOOÚ či súd. Takisto počet (70) iniciovaných sťažnosti evidovaných českým ÚOOÚ (viď vyššie) zhodnotil ÚS ČR vzhľadom na náročnosť vedenia takejto databázy a tisícom evidovaných spotrebiteľov „nikoli jako enormní“. Ústavný súd takisto poukázal na fakt, že obdobné registre vedené bez súhlasu spotrebiteľov sú vedené aj v iných krajinách, pričom napr. doba uchovávania údajov je dokonca mnohokrát dlhšia než v tomto prípade.

Svoje meritórne preskúmavanie napadnutého ustanovenia (štvrtej vety) teda ÚS ČR zhrnul a zakončil nasledovne: „Ústavní soud neztratil ze zřetele, že jde v posuzované věci o značný zásah do soukromí spotřebitelů, který nemůže být v materiálně pojatém právním státě brán samozřejmě, a je třeba jej důsledně a pečlivě zvažovat. Současně ale připomíná, že provozovatelé mohou s prodávajícími sdílet zpracovávané údaje jen za dodržení poměrně přísných a konkrétních pravidel.“.

Vo vzťahu k tretej vete napadnutého ustanovenia ÚS ČR takisto vykonal test proporcionality, pričom dospel k rovnakému záveru. Stanovený cieľ, tzn. aby register viedol do istej miery nezávislý subjekt, je legitímny (dokonca sa javí bezpečnejším oddeliť túto činnosť od obchodnoprávnych vzťahov medzi spotrebiteľom a poskytovateľom úveru). Tretia veta je takisto nepochybne schopná sledovaný cieľ dosiahnuť (test vhodnosti). Vo vzťahu k testu potrebnosti je teoreticky možné uvažovať o tom, aby register viedol miesto samotných predávajúcich alebo osobitnej súkromnej osoby orgán štátu, čo je prima facie „bezpečnejší“ variant, avšak prísne vzato nemá hlbšie opodstatnenie – skutočnosť, že samotný register je vedený súkromnou osobou orgány verejnej moci príslušných kontrolných právomocí nezbavuje. Zverenie fungovania registra samotným predávajúcim by takisto nebolo šetrnejším riešením, nakoľko by naopak hrozilo nebezpečenstvo manipulácie s údajmi, ktoré by mali byť zdieľané s ich priamou konkurenciou. Napadnuté ustanovenie (tretia veta) spĺňa aj kritérium primeranosti v užšom zmysle – v žiadnom svojom aspekte nezasahuje do podstaty práva na informačné sebaurčenie a takisto v žiadnom ohľade významne, nie to ešte neprimerane nezasahuje do ústavne zaručených práv a slobôd.

Vzhľadom na vyššie uvedené teda ÚS ČR návrhy Mestského súdu v Prahe a skupiny senátorov zamietol, nakoľko napadnutá úprava je vhodná, potrebná i primeraná.

Záver

Úverové registre sa stali štandardným nástrojom znižovania úverového rizika vo všetkých krajinách s vyspelou ekonomikou. Ide o nástroj, ktorý je prospešný nielen pre samotné podnikateľské subjekty, ale sleduje aj legitímny, a v modernej spoločnosti významný cieľ. Za predpokladu, že sú v právnom poriadku a praxi nastavené dostatočné kritériá a mechanizmy proti jeho zneužitiu, nemožno sa podľa názoru autora legitímne odvolávať na protiústavný zásah do ochrany súkromia. Právo na súkromie je samozrejme jedným zo základných fundamentov právneho štátu a na jeho ochranu sa musí vyvinúť maximálne úsilie. Avšak ani súkromie jednotlivca bezpochyby nie je natoľko významnou hodnotou, ktorej musí byť poskytnutá vždy absolútna ochrana za každých okolností. Niekedy sa však zdá, že niektorí jednotlivci či skupiny v čase (nie až tak dávneho) „boomu“ regulácie na ochranu spotrebiteľa a ochranu osobných údajov, zabúdajú, že existujú aj iné (súkromné či verejné) záujmy hodné právnej a spoločenskej ochrany.

Autor tohto príspevku preto víta predmetný Nález ÚS ČR a (v prípade posudzovania obdobného prípadu zo strany slovenských verejných či súdnych autorít) pevne verí, že jeho odôvodnenie a závery môžu byť prospešné aj pre slovenské právne pomery (aspoň principiálne, nakoľko úprava samozrejme nie je identická).

JUDr. Peter Fedor
advokát
Emailový kontakt: peter.fedor@cechova.sk
Telefónny kontakt: +421 2 5441 4441