Štátna karanténa predstavuje neprípustný zásah do osobnej slobody

Štátna karanténa predstavuje neprípustný zásah do osobnej slobody

Začiatkom roka 2020 sa Verejná ochrankyňa práv, Mária Patakyová obrátila na Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci porušovania základných práv a slobôd počas trvajúcej pandémie COVID – 19. Podanie na Ústavný súd Slovenskej republiky sa týkalo najmä problematiky pozbavovania osobnej slobody osôb prichádzajúcich zo zahraničia, formou povinnej štátnej karantény, čo mohlo spôsobiť zásah do základných práv a slobôd garantovaných zákonom č. 460/1992 Z. z. - Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava Slovenskej republiky“) konkrétne čl. 17 ods. 1.[1], ods. 2[2]  a čl. 20 ods. 1[3] a nasl. Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky .

Verejná ochrankyňa práv rovnako namietala aj problematiku vágne a príliš široko koncipovaných kompetencií Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky a Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky počas pandémie COVID – 19, kde konštatovala nasledovné: „Oprávnenie umožňujúce orgánom výkonnej moci vykonať čokoľvek, čo považujú za nevyhnutné a týmto spôsobom zasiahnuť do akýchkoľvek základných práv a slobôd obyvateľov a obyvateliek, a to za splnenia len vágnych podmienok, sa javí ako v rozpore s princípom právneho štátu, môže byť v nesúlade s ústavou a predstavuje závažné ohrozenie základných práv a slobôd,“[4]

Rovnako tak kritizovala aj vydávanie faktúr za nedobrovoľnú, povinnú a nútenú štátnu karanténu, pričom podľa verejnej ochrankyni práv boli tieto faktúry za absolvovanie štátnej karantény  neprimerane vysoké, rovnako tak kritizovala aj postup ukladania povinnosti znášať náklady za absolvovanie štátnej karantény, keďže v prípade ich ukladania nedochádzalo k vydávaniu rozhodnutí voči ktorým sa subjekty mohli brániť.

Verejná ochrankyňa práv taktiež kritizovala skutočnosť, že kompetencia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ktorá spočíva v možnosti pozbavenia subjektov osobnej slobody nie je viazaná len na krízovú situáciu z čoho vyplýva, že Úrad verejného zdravotníctva môže túto kompetenciu využiť aj v bežnom stave.

Ústavný súd Slovenskej republiky po preskúmaní zákona č. 355/2007 Z. z. (ďalej len „ zákon o ochrane verejného zdravia“) konštatoval, že návrh podaný navrhovateľkou možno systematicky aj obsahovo zadeliť do troch okruhov napadnutých ustanovení.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom závere konštatoval, nesúlad ústanovení § 4 ods. 1 písm. g/[5] a § 48 ods. 4 písm. aa/[6] zákona o ochrane verejného zdravia pričom Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že  v tomto prípade šírka formulácie daných ustanovení nespokytuje nevyhnutné záruky pred svojvôľov zásahov do základných práv a slobôd jednotlivca.[7]

            Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom závere konštatoval nesúlad ustanovení § 12 ods. 2 písm. f)[8], § 48 ods. 4 písm. n) a u)[9] a § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia v častiach namietaných navrhovateľkou, prirčom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že pokiaľ, ide o izoláciu osôb mimo domáceho prostredia, v tom prípade ide o pozbavenie osobnej slobody. Pokiaľ ide o posúdenie izolácie osôb v domácom prostredí, v tom prípade Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že takto realizovaná izolácia je ústavne komformná, v zmysle čoho, ponechal Ministerstvu zdravotníctva ako aj hygienikom kompetenciu nariadovania domácej izolácie.

            Pri vysporiadavaní sa s otázkou neprimeraného zásahu do základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky) Ústavný súd Slovenskej republiky  po vykonanom teste proporcionality konštatoval, že v zmysle § 58 ods. 2[10] zákona o ochrane zdravia nedochádza k rozporu zákona s Ústavou Slovenskej republiky, keďže ide o povinnosť úhrady skutočne vzniknutých nákladov.[11]

            Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, stratia nesúladne predpisy resp. ich časti účinnost, pričom takáto strata účinnosti neústavných ustanovení, spôsobuje účinky ex nunc (do budúcnosti) teda od právnej skutočnosti ktorá nastala.