Cieľom tohto článku je upriamiť pozornosť na príkaznú zmluvu a jej praktického využitia, v špecifických prípadoch – napríklad v prípade krátkej spolupráce osoby napríklad s podnikateľským subjektom a za podmienok jej vhodného využitia.
Všeobecné ustanovenia príkaznej zmluvy upravuje § 724 až 732 Občianskeho zákonníka. Podstata príkaznej zmluvy spočíva v tom, že príkazníkovi sa ukladá obstarať nejakú vec alebo vykonať inú činnosť v záujme príkazcu, avšak príkazník ďalej už nezodpovedá za to, či sa výsledok obstarania alebo výkonu činnosti dostaví. Na úvod je nutné zdôrazniť, že hoci pojem obstarať vec nie je zákonom bližšie špecifikované, nie je možné ho obmedziť len vo význame veci hnuteľnej či nehnuteľnej, pretože ide o vykonanie akéhokoľvek druhu činnosti v záujme príkazcu.
Jedným z definičných znakov príkaznej zmluvy je osobné konanie príkazníka, pričom koná v mene príkazcu, resp. na jeho účet. Zákon vyslovene pripúšťa aj takú možnosť, kedy príkazník nevykoná činnosť osobne, ale poverí tým inú osobu. Avšak tu príkazník podstupuje riziko, že ak ním poverený zástupca spôsobí škodu, zodpovedá za ňu príkazník, akoby ju spôsobil on sám. Ak by súhlas na ustanovenie zástupcu udelil sám príkazca v takom prípade zodpovedá príkazník len do miery zavinenia pri výbere zástupcu.
Príkazník plní príkaz podľa svojich schopností a znalostí, čo znamená, že má vynaložiť všetko potrebné úsilie, ktoré je možné od neho požadovať v spojitosti s výkonom činnosti. Príkazník je zároveň viazaný pokynmi príkazcu, preto je jeho konanie do určitej miery limitované. Od týchto pokynov sa môže príkazník odchýliť len vtedy, ak je to nevyhnutné v záujme príkazcu a ak nemôže včas od neho dostať súhlas.
Ďalšou dôležitou súčasťou zmluvy je, že pokiaľ ide o plnenie príkazu, príkazník musí o jeho postupe priebežne informovať príkazcu. Význam informačnej povinnosti spočíva najmä v spôsobe, ako dosiahnuť účel príkazu, a zároveň spôsob, ktorým môže príkazca zadávať pokyny.
Z ustanovenia § 730 ods.1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že oprávnenie požadovať odmenu od príkazcu je možné iba vtedy, ak bola stranami dohodnutá, alebo ak je to obvyklé vzhľadom na výkon povolania príkazníka (typickým príkladom je zastupovanie advokátom v konaní pred súdom). Aká bude výška odmeny, je ponechané na dohodu zmluvných strán.
Príkazník je oprávnený vopred žiadať poskytnutie primeraných prostriedkov, ak to povaha obstarania veci alebo výkon činnosti vyžaduje, pričom príkazca uhradí aj náklady, ktoré vznikli príkazníkovi v spojitosti s vykonaním činnosti. Toto ustanovenie nie je povinnou náležitosťou zmluvy, čo znamená, že zmluvné strany môžu rozsah poskytnutia prostriedkov, ako aj úhradu nákladov zúžiť, resp. rozšíriť dohodou. Príkazca preto nemusí vôbec uhrádzať náklady príkazníkovi, ak sa na tom spoločne dohodli.
Zákon nutne nevyžaduje, aby bola príkazná zmluva uzavretá písomne, avšak v praxi pomerne často platí pravidlo, že to, čo nie je na papieri sa ťažko preukazuje.
Ustanovenie § 1 ods.2 Zákonníka práce, ktoré definuje závislú prácu založenú na vzťahu nadriadenosti a podriadenosti, ktorú zamestnanec vykonáva osobne, v stanovenom pracovnom čase, v mene zamestnávateľa a zároveň je viazaný jeho úlohami a pokynmi, definícia závislej práce vykazuje určitú podobnosť príkaznej zmluve: príkazník, vykonáva činnosť na jeho účet príkazcu a je viazaný jeho pokynmi.
Treba zdôrazniť, že v zmysle Zákonníka práce by mal zamestnávateľ v čo najväčšej miere zabezpečovať predmet výkonu činnosti práve závislou prácou, ktorej podmienky podrobne upravuje pracovná zmluva. V praxi existuje prekážka, na ktorú môže zamestnávateľ pri uzatváraní príkaznej zmluvy naraziť. Ide o zákonné obmedzenie v zmysle § 1 ods. 3 poslednej vety Zákonníka práce, ktorý vyslovene zakazuje zamestnávateľovi pri výkone závislej práce uzatvárať iný než pracovný pomer. Právnym základom závislej práce totiž nikdy nemôže byť zmluva uzavretá režime Občianskeho či Obchodného zákonníka. má.
V zásade platí, že uzavrieť príkaznú zmluvu je vhodné najmä vtedy, ak výkon činnosti nenapĺňa znaky závislej práce podľa Zákonníka práce. Je nutné dodať, že Zákonník práce poskytuje nepresnú a širokú definíciu závislej práce, čo môže vyvolávať právnu neistotu subjektov právnych vzťahov.
V prípade, ak predmet činnosti nespadá pod závislú činnosť, je možné v niektorých prípadoch usporiť i na daňovo – odvodových povinnostiach.
To, do akej miery podlieha príjem z príkaznej zmluvy zdaneniu a odvodom do poisťovní závisí od postavenia príkazníka. Nastať môžu nasledovné situácie:
1.) Ak činnosť vykonávaná v príkaznej zmluve je krátkodobá, nespĺňa znaky závislej práce a príkazník je fyzickou osobou, ktorá má živnostenské alebo iné oprávnenie, tento príjem sa posudzuje podľa § 6 ods.1 a 2 zákona o dani z príjmov. Príkazníkovi vyplatená odmena je zdaniteľným príjmom a tvorí súčasť základu dane z príjmov z podnikania. Príkazca ako platiteľ odmeny nie je povinný zdaňovať alebo odvádzať poistné na sociálne a zdravotné poistenie.
2.) Ak činnosť vykonávaná v príkaznej zmluve je krátkodobá, alebo jednorazová, nespĺňa znaky závislej práce a príkazník nemá živnostenské alebo iné oprávnenie, ide o ostatný príjem, ktorý podlieha režimu upravenému v § 8 zákona o dani z príjmov. Príkazník musí tento príjem priznať v daňovom priznaní spoločne s ostatnými zdaniteľnými príjmami. Zdravotná poisťovňa vyčísli poistné na zdravotné poistenie prostredníctvom ročného zúčtovania poistného. Príkazca ako platiteľ odmeny nie je povinný zdaňovať alebo odvádzať poistné na sociálne a zdravotné poistenie.
Príkazca môže dať prednosť príkaznej zmluve vtedy, ak ide o krátkodobú spoluprácu, za podmienok, že sa ňou nezastiera pracovný pomer alebo obdobný vzťah, a to z jednoduchého dôvodu: nepodlieha odvádzaniu sociálneho a zdravotného poistenia za príkazníka. Na strane druhej, príkazník a jeho získaná finančná odmena sa považuje za príjem podľa zákona o daní z príjmov, a preto ten sa v konečnom dôsledku daňovým a odvodovým povinnostiam nevyhne.
