V poslednom čase sa stretávame s informáciami, že slovenským súdom a justícii ako takej dôveruje čím ďalej tým menej ľudí. Chcel by som sa zamyslieť nad tým, prečo je to tak.
V prvom rade, slovenské súdnictvo od zmeny politických pomerov v roku 1989 neprešlo žiadnou výraznejšou zmenou a na problémy a procesy spojené so zmenou politického systému reagovalo pomaly, neskoro alebo vôbec. Snažíme sa až dodnes postaviť modernú a dôveryhodnú justíciu na starých spráchnivelých základoch, a to nie je možné. Nedostatočná profesijná príprava sudcov, oneskorené reakcie na neustále narastajúci počet sporov a hlavne na zmenu štruktúry sporov spôsobili, že súdy upadli do situácie, keď spory nemal kto riešiť a už vôbec nie so znalosťou veci – postupne sa súdy preťažovali, zahlcovali a nevieme sa z toho spamätať až doteraz.
Za celých dvadsaťpäť rokov nebola spracovaná komplexná vízia, ktoré by ukazovala, ako by mala justícia v skutočnosti vyzerať a pracovať. Len konštatujeme (ústami politikov a mimovládnych organizácií) že systém nefunguje – ako by mal fungovať však nikto zrozumiteľne nepovedal.
Doplácame na nedostatok nezávislosti súdnej moci na zákonodarnej a výkonnej. Pritom nezávislosť justície je prvým a základným predpokladom jej správneho a bezproblémového fungovania. Nezávislosť justície predpokladajú všetky medzinárodné relevantné dokumenty, ktorými je Slovenská republika viazaná. Moci v štáte sa majú navzájom kontrolovať a nie dusiť – ak je kontrola a systém vzájomných bŕzd a protiváh zamieňaná ovládaním a silovým riadením tak, ako je tomu u nás systém poriadne nemôže fungovať a ani nefunguje.
Nezávislosť súdnej moci na Slovensku je ohrozovaná predovšetkým úplnou finančnou kontrolou nad fungovaním justície zo strany ministerstva financií. Súdy slovenskej republiky v zásade nemajú vlastnú rozpočtovú kapitolu – v rozpočte sme naviazaní na rozpočet ministerstva spravodlivosti – čo nám nezávislosť nezabezpečuje. Súdna rada ako vrcholný orgán našej samosprávy - nemôže sama – podľa aktuálnych potrieb justície - rozhodovať o použití finančných prostriedkov. Tento nedostatok sa premieta vo všetkých úrovniach súdneho systému - obrazne povedané – na každú kúpu ceruzky na súde, resp. na každé prijatie brigádnika potrebuje predseda súdu súhlas nadriadeného orgánu, ktorý môže v konečnom dôsledku poskytnúť len toľko zdrojov, koľko mu bolo pridelené do systému výkonnou mocou – teda ministerstvom financií.
Malo by sa rozhodne veľmi rýchlo uvažovať o samostatnej rozpočtovej kapitole pre súdy, zastrešovať by ju mala Súdna rada, ktoré by mala mať možnosť oveľa autonómnejšie rozhodovať o použití finančných prostriedkov.
Vážnym problémom je prílišné spolitizovanie súdnictva. Kompetencie ministerstva spravodlivosti – ovládaného prirodzene politickým nominantom vládnucej strany voči súdom sú neúmerné - počínajúc už spomínaným prerozdeľovaním finančných prostriedkov, cez personálnu politiku, ktorá je takmer až na malé výnimky úplne v rukách ministerstva, až po politické menovanie predsedov okresných a krajských súdov. Minister spravodlivosti navyše za fungovanie justície nenesie žiadnu politickú zodpovednosť, aj keď tieto procesy riadi – ešte som nevidel, že by sa premiér ministra spravodlivosti na neradostný stav justície spýtal , alebo že by sa ministra na nedostatok dôvery občanov v justíciu dôrazne a razantne pýtali médiá... Sme verejne perzekuovaní a napádaní nedôverou za procesy, ktoré sami nemáme úplne vo svojich rukách. Je načase zamyslieť sa veľmi vážne nad prechodom kompetencií vo vzťahu k súdom Slovenskej republiky zo strany ministerstva na Súdnu radu.
Vysokú mieru závislosti justície na politických nominantoch je vidieť aj v samotnom zložení a kreovaní Súdnej rady. Podľa viacerých medzinárodných dokumentov a odporúčaní by Súdna rada mala byť tvorená z väčšej časti sudcami, ktorých volia sudcovia – na Slovensku sú však sudcovia volení v Súdnej rade sudcami v menšine – troch členov volí vláda, troch parlament a troch národná rada – nemožno pochybovať o tom, že aj predseda Súdnej rady je pri súčasnom spôsobe voľby politickým nominantom – to, že takéto usporiadanie nie je dobré, bolo veľmi výrazne vidieť pri poslednej voľbe predsedu Súdnej rady – politické šachy v Súdnej rade, ktoré tomu predchádzali nemali s nezávislosťou súdnej moci veľa spoločného. Navyše – politickí nominanti sú ľahko odvolateľní – buď podľa toho či poslúchajú toho , kto ich do funkcie dosadil, alebo po parlamentných voľbách. Takto je veľmi vážne narušená kontinuita práce Súdnej rady na procesoch prebiehajúcich v justícii – čo nie je žiaduce.
Politickí nominanti by mali mať v Súdnej rade výraznú menšinu – mali by jej prácu skôr kontrolovať ako výrazne ovplyvňovať rozhodovaciu činnosť.
Veľká miera zasahovania politiky do justície je zrejmá aj zo spôsobu výberu ústavných sudcov Slovenskej republiky. Priamym dôkazom toho sú momentálne spory medzi prezidentom a vládou Slovenskej republiky. Nie som presvedčený o tom, že najlepšími kandidátmi na ústavných sudcov Slovenskej republiky sú politickí nominanti. Do uvedeného procesu by mali byť zaradení ľudia, ktorí sa na procese tvorby ústavného práva respektíve v procese výkonu sudcovskej funkcie výrazne podieľali.
Problémom v otázke nezávislosti slovenskej justície sú aj zanedbateľné právomoci predsedov okresných a krajských súdov. Sú síce zodpovední za chod súdu, ale reálne nedokážu ovplyvniť počet ľudí, ktorí na súde pracujú ani ich výber, ani technické a hospodárske zázemie konkrétneho súdu. Vzhľadom na maximálne kompetencie ministra spravodlivosti sú iba politicky dosadenými figúrkami s minimálnymi právomocami.
Vzhľadom na medializované prieskumy verejnej mienky treba pouvažovať aj o tom, na základe akých údajov tieto prieskumy vznikajú. V médiách sa dlhé roky stretávame iba a výlučne len s negatívnymi informáciami o stave slovenskej justície, ktoré sú verejnosti podsúvané. Nebolo počuť o žiadnych pozitívnych výsledkoch, aj keď je nesporné, že slovenskí sudcovia vo veľkej väčšine prípadov vykonávajú svoju prácu zodpovedne a svedomite. Veľmi málo ministrov spravodlivosti dokázalo poukázať na to, že súdy Slovenskej republiky dokážu každý rok vybaviť a rozhodnúť veľkú väčšinu prípadov, ktorá na nich napadne. Je to pochopiteľné. Médiá samozrejme naháňajú prípady, ktoré pôsobia na verejnú mienku veľmi impulzívne – negatívne príklady sú mediálne atraktívnejšie ako pozitívne. Nepochopiteľné však je, že sa ministerstvo spravodlivosti nedokázalo zastať sudcov ani vtedy, keď si svoju prácu urobili profesionálne a načas.
Zaujímavé je, že sa médiá a mimovládne organizácie nezaujímajú o dôveru slovenskej verejnosti voči prezidentovi, premiérovi, vláde a národnej rade. Za posledné roky nebol v médiách publikovaný ani jeden takýto prieskum. Prečo asi... ?
Treba poukázať aj na zjavné nepravdy, ktoré sa médiami verejnosti podsúvajú – častým príkladom sú platy sudcov. Médiá hovoria, že sudcovia „berú“ 3.400 eur mesačne, plat sudcu Slovenskej republiky pri nástupe do funkcie je cca 2.300 eur brutto, čo znamená, že začínajúci sudca reálne dostane asi 1.500 eur. Tento príjem je diametrálne odlišný od príjmu, ktorý deklarujú médiá.
Problémom je aj skutočnosť, že na Slovensku si každý politik dovolí komentovať rozhodnutia súdov. Medzinárodné odporúčania politikom doporučujú, aby sa týchto komentárov zdržali. Nie je etické, aby sa politici vyjadrovali k tomu, ako súd rozhodol. Ich povinnosťou je súdne rozhodnutie v plnom rozsahu rešpektovať. Tvrdenia niektorých politikov o absurdnosti našich rozhodnutí, o ich neprijateľnosti a nepochopiteľnosti len deklarujú absurdnosť, nepochopiteľnosť a neprijateľnosť dnešného fungovania mocí v štáte. Žiadny z politikov nemá potuchu o relevantných údajoch nachádzajúcich sa v konkrétnom súdnom spise – jeho komentáre sú iba naháňaním politických bodov. Navyše – veľká väčšina politikov, ktorí si dovolia komentovať súdne rozhodnutia má oveľa nižšiu podporu ako je dôvera verejnosti v súdnu moc.
Problematické je aj hodnotenie doterajších opatrení, ktoré mali zlepšiť fungovanie justície. Elektronické kolky, ktoré boli zavedené, chod justície výrazne spomalili. Je veľký problém spárovať platby súdnych poplatkov, ktoré na súdy prichádzajú. Neistota v spôsobe zaplatenia súdneho poplatku spôsobila, že účastníci konania podávajú návrhy bez poplatkov a čakajú, kým im súd poplatok vyrubí. Už len táto skutočnosť spôsobí zbytočný pohyb v spise, ktorý trvá aspoň tri mesiace. Prospech z toho má pravdepodobne iba spoločnosť, cez ktorú sa súdne poplatky platia.
Podľa medializovaných údajov sa za posledné dva roky na technické zabezpečenie justície preinvestovalo cca 120 miliónov eur. Tieto prostriedky sa minuli na práce súvisiace s elektronickým súdnym spisom, súdnymi registrami a konkrétnym zabezpečením techniky pre sudcov. Myslieť si, že nové elektronické hračky zabezpečia lepšie fungovanie justície je iluzórne. Tieto prostriedky mali byť v prvom rade použité na mzdy vyšších súdnych úradníkov a asistentov, ktorých nevyhnutne potrebujeme. Toto by však nezabezpečilo provízie z obstarávania....
Problematickou je aj situácia ohľadne personálneho obsadenia súdov. Podľa môjho názoru, má Slovenská republika dostatok sudcov – problémom je možnosť poslať do dôchodku tých, ktorí už dôchodkový vek dosiahli. Majú poväčšine minimálny alebo žiadny výkon v praxi, poberajú však sudcovský plat v najvyššej tabuľkovej kategórii a okrem toho starobný dôchodok. Za veľmi dôležité považujem politické vyriešenie tejto situácie – my sami toto riešiť nedokážeme.
Veľmi vážnym problémom je aj nedostatočné ohodnotenie súdnych asistentov, vyšších súdnych úradníkov a ďalšieho personálu. Dôsledkom toho je neustála výrazná fluktuácia hlavne v okresoch s malou mierou nezamestnanosti. Je potrebné uvedomiť si, že bez kvalitných súdnych úradníkov na všetkých úrovniach si ani najlepší sudcovský zbor s nápadom vecí neporadí.
Problematická je aj situácia ohľadne právneho prostredia, v ktorom slovenská justícia pôsobí. Neustále zmeny základných právnych predpisov štátu spôsobujú nemožnosť riadneho výkonu súdnej moci. Na Slovensko sa od roku 1989 valí neutíchajúca legislatívna smršť. Nestabilita právneho poriadku Slovenskej republiky priamo ohrozuje základné demokratické fungovanie štátu. Nie je mysliteľné, aby boli zákony menené tak často, rýchlo a nekvalitne, že sa v nich nevyznajú ani profesionálni právnici. Vážnym problémom sú nepriame novely, ktoré legislatívnu smršť ešte viac zahmlievajú. Je potrebné poukázať na to, že Česká republika nepriame novely zákonov označila ako protiústavné. Dovolím si vyjadriť pochybnosť nad tým, či nové procesné pravidlá v občianskom práve zabezpečia zrýchlenie a zefektívnenie súdnych procesov na Slovensku. Boli prijaté veľmi rýchlo, bez zodpovedajúcej diskusie v právnickej obci. Za súčasného stavu procesov v slovenskej justícii, rýchlosť a efektívnosť vybavovania súdnych sporov v najbližších rokoch skôr spomalia. Chaos spôsobí aj to, že novými pravidlami sa majú riadiť iba veci, ktoré napadnú na súdy po nadobudnutí účinnosti týchto kódexov.
Za veľmi negatívne považujem aj neustále a každoročné diskusie o platoch sudcov. Je potrebné si uvedomiť, že plat sudcu je jeho jediným príjmom – na rozdiel od členov vlády a poslancov, ktorí si môžu popri výkone svojich ústavných povinností výrazne privyrobiť. Politické elity získavajú body na diskusii o našich platoch minimálne dvakrát. Prvýkrát vtedy, keď nám platy okrešú, zmrazia, druhýkrát vtedy, keď po rozhodnutí Ústavného súdu poukazujú na našu nenažranosť. Je potrebné, aby boli platy sudcov jednoznačne deklarované ústavným zákonom, ktorý by nepodliehal svojvôli momentálnej politickej garnitúry.
Problémom je aj skutočnosť, že súdy Slovenskej republiky vykonávajú množstvo činností, ktoré so súdnictvom absolútne nesúvisia. Mnohokrát sme navrhovali, aby súdy neriešili veci týkajúce sa obchodného registra, dedičských záležitostí respektíve vydávania poverení súdnym exekútorom. Neboli sme však vypočutí. Súdy majú súdiť a nie vykonávať registratúrnu činnosť alebo servis notárom a exekútorom, ktorí sú v konečnom dôsledku súkromnými podnikateľmi.
Veľmi problematickým je aj nerovnomerné zaťaženie súdov Slovenskej republiky. Nie je možné, aby sudca okresného súdu mal v jednom okrese ročný nápad 200 vecí a v inom okrese trojnásobne viac za ten istý plat. Nie je prípustné, aby v trestných veciach riešili najzávažnejšie kauzy iba sudcovia okresných súdov v sídle kraja ( za ten istý plat ), ktorí sú potom preťažení a zákonite robia chyby. Výkonnej moci sme v spolupráci s trestnými sudcami navrhli konkrétne riešenie tohto problému, bez adekvátnej odozvy.
Vážny problém vidím aj v tom, že sa sami nedokážeme vnútorne očistiť. Nie je prípustné, aby v justícii ďalej pôsobili viacnásobne disciplinárne stíhaní kolegovia. Disciplinárne senáty by mali fungovať rýchlo a odborne a oddeliť zrno od pliev. Za súčasného stavu je však práca v disciplinárnom senáte málo atraktívna, neohodnotená a prinášajúca iba väčšiu záťaž sudcu namiesto primeraného ohodnotenia.
Veľké výzvy pred nás kladie aj momentálna migračná vlna. Nezaznamenal som, aby sa ministerstvo spravodlivosti pripravovalo na možné problémy tak razantne, ako napríklad ministerstvo vnútra.
Tento článok nemá za úlohu vyčerpávajúco riešiť príčinu nedôvery občanov v súdnu moc – má poukázať len na základné body , ktoré v justičnom prostredí problémy spôsobujú a povzbudiť odbornú obec , aby o nich diskutovala. Návrhy na zlepšenie situácie by mali vyjsť v prvom rade od nás – sudcov – to by sme však museli prestať byť ľahostajní a zahnaní do defenzívy. Je nepochybné , že procesy v justičnom prostredí je možné a potrebné zmeniť tak , aby systém fungoval rýchlejšie , správne a aby sa dôvera občanov v justíciu zvýšila. Je však otázne, či zákonodarná a výkonná moc má skutočný záujem na tom , aby justícia fungovala tak ako má ... .
Autor: JUDr. Peter Rajňák, sudca
Článok bol dňa 17. 12. 2015 uverejnený na portáli www.pravnelisty.sk. Portál najprávo.sk tento článok prebral s výslovným súhlasom portálu www.pravnelisty.sk.