Od 1.9.2020 majú zamestnávatelia na základe opatrení Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky („ÚVZ“) nové úlohy v súvislosti so zamedzením šírenia ochorenia COVID-19. Ako tieto opatrenia aplikovať v praxi?
V zmysle nových opatrení ÚVZ č. OLP/6850/2020 („Opatrenie 1“) a č. OLP/6911/2020 („Opatrenie 2“) majú zamestnávatelia a prevádzkovatelia v súvislosti s prístupom zamestnancov na pracovisko/do priestorov prevádzky kontrolovať u zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ale aj inom obdobnom pomere, vrátane SZČO, splnenie povinností absolvovať domácu izoláciu po návrate z rizikovej krajiny v zmysle Opatrenia 1.
V zmysle Opatrenia 1:
- Osoby, ktoré sa od 1.9.2020 vrátia do SR a počas predchádzajúcich 14 dní navštívili krajinu EÚ, ktorá nie je na zozname menej rizikových krajín (tento zoznam je v Prílohe 1 tohto Opatrenia 1), musia po návrate absolvovať domácu izoláciu. U týchto osôb sa domáca izolácia môže ukončiť uplynutím 10 dní domácej karantény (ak nemajú žiadne príznaky) alebo obdržaním negatívneho testu na COVID-19, ktorý absolvovali najskôr v piaty deň domácej izolácie (podľa toho, čo nastane skôr).
- Pre osoby, ktoré v posledných 14 dňoch pred návratom do SR boli v krajine mimo EÚ, ktorá nie je na spomenutom zozname menej rizikových krajín, sa domáca izolácia skončí vždy až obdržaním negatívneho výsledku testu na COVID-19 (aj keby to trvalo dlhšie, ako 10 dní od začiatku izolácie).
- Osoby prichádzajúce cez hranicu SR s Ukrajinou sa musia pri vstupe do SR preukázať registráciou na webe http://korona.gov.sk/ehranica.
- Taktiež osoby prichádzajúce do SR medzinárodnou leteckou dopravou, ktoré boli v predchádzajúcich 14 dňoch v krajine, ktorá nie je na spomenutom zozname menej rizikových krajín, sa tiež budú musieť pri vstupe do SR preukázať registráciou na webe http://korona.gov.sk/ehranica. (tento posledný bod platí od 10.9.2020).[1]
V závislosti od krajiny, v ktorej sa zamestnanec zdržiaval, resp. ktorú navštívil za posledných 14 dní, teda musí takáto osoba v zmysle Opatrenia 2 zamestnávateľovi predložiť
- negatívny výsledok RT-PCR testu na ochorenie COVID-19, ktorý bol vykonaný najskôr v piaty deň po návrate zo zahraničia v laboratóriách na území Slovenskej republiky; alebo
- (alternatíva platí len pri návrate z rizikovej krajiny v rámci Európskej únie) potvrdenie o prekročení štátnej hranice Slovenskej republiky, ktoré je staršie ako 10 dní, a teda by malo preukazovať, že osoba sa zdržala v domácej izolácii, tak ako to požaduje Opatrenie 1.
Okrem vyššie uvedeného je možné ešte takisto využiť jednu z explicitných výnimiek z uvedených povinností uvedenú v príslušných opatreniach, ktorými sa však v tomto príspevku nebudeme bližšie zaoberať.
Pokiaľ osoba, o ktorej sa predpokladá, že takúto rizikovú krajinu navštívila, nie je schopná splnenie podmienok domácej izolácie preukázať predložením jedného z vyššie uvedených dokumentov, je zamestnávateľ/prevádzkovateľ povinný túto skutočnosť oznámiť príslušnému regionálnemu ÚVZ a odoprieť osobe vstup do všetkých priestorov pracoviska alebo prevádzky.
Realita je však zložitejšia ako znenie opatrení ÚVZ, a to vo vzťahu k viacerým praktickým aspektom plnenia týchto povinností:
A. Opatrenie 2 presne nešpecifikuje, čo možno považovať za potvrdenie o prekročení štátnej hranice
Pojem „potvrdenie o prekročení štátnej hranice“ nie je v Opatrení 1 bližšie špecifikovaný. Vzhľadom nato, že pozemné hraničné priechody sú doposiaľ (s výnimkou hranice s Ukrajinou a obmedzeniami na maďarskej hranici) otvorené, musí sa zamestnávateľ/prevádzkovateľ vysporiadať s preukazovaním podmienok zotrvania v domácej izolácii (tzn. čo možno považovať za spomenuté potvrdenie a čo nie). Domnievame sa, že v závislosti od konkrétneho prípadu a situácie do úvahy môže prísť aj napr. preukázanie sa cestovným lístkom, letenkou/palubným lístkom (boarding pass), potvrdením o odubytovaní sa, faktúrou z ubytovacieho zariadenia, potvrdením o registrácii na webe korona.gov.sk, a pod. Uvedené by si mal každý zamestnávateľ dôkladne zvážiť od prípadu k prípadu.
Pri prechode cez hranice autom/motocyklom/iným obdobným prostriedkom ale žiadne osobitné potvrdenie nie je zamestnancovi vydané. Preto, ak sa predpokladá, že osoba/zamestnanec navštívila rizikovú krajinu v rámci EÚ, do krajiny vstúpila cez nekontrolovanú Schengenskú hranicu, pričom zamestnávateľ nemá k dispozícií iný hodnoverný dôkaz alebo doklad o prekročení hranice svojho zamestnanca (hoci aj neoficiálny, ako napr. výpis z GPS trackingového systému služobného vozidla, výpis zo sledovania polohy na google maps alebo inej GPS aplikácií, a pod.), je podľa nášho názoru (na účely neskoršieho preukázania splnenia povinností vyplývajúcich z príslušných opatrení zo strany zamestnávateľa) vhodné chýbajúce potvrdenie nahradiť aspoň čestným vyhlásením zamestnanca o tom, kedy hranicu SR prekročil.
B. Určenie zamestnancov, ktorí majú preukazovať splnenie povinnosti domácej izolácie
Povinnosť zamestnávateľa/prevádzkovateľa overovať plnenie povinností domácej izolácie a zamedziť vstupu sa nevzťahuje paušálne na všetky osoby vstupujúce na pracovisko/prevádzku. Má sa uplatniť iba u tých osôb, pri ktorých má zamestnávateľ vedomosť alebo odôvodené podozrenie, že danej osobe povinnosť domácej izolácie (a splnenia ďalších povinností - testovania) vznikla. Takúto vedomosť má zamestnávateľ jednoznačne napr. o osobách, ktoré realizovali zahraničné pracovné cesty alebo vyslanie či dočasné pridelenie do/z rizikovej krajiny. O odôvodnené podozrenie by mohlo ísť napr. aj v prípade nástupu nového zamestnanca do zamestnania, návrate zamestnanca do práce po dovolenke, návrate zamestnanca po viacerých dňoch pracovného voľna alebo nepravidelnom zdržiavaní sa na pracovisku, a pod.
V praxi však môžu nastať aj situácie, kedy určenie „odôvodneného“ podozrenia nemusí byť jednoznačné, napr. zamestnanec, ktorý riadne a pravidelne dochádza dennodenne na pracovisko, sa vracia do práce po predĺženom víkende. V takýchto prípadoch je vhodnejšie postupovať preventívne a čestné vyhlásenie si aj v prípade takéhoto podozrenia vyžiadať. Zároveň však zamestnávateľ nesmie za účelom zisťovania takýchto podozrení aktívne zasahovať do súkromia zamestnanca (viď aj ďalej).
C. Osoby, ktoré sa vyskytovali v menej rizikových krajinách, ale v tzv. rizikových regiónoch
Opatrenie 1 a Opatrenie 2 neukladajú povinnosti osobám, ktoré sa vracajú z tzv. menej rizikových krajín. Hoci existuje monitor tzv. rizikových regiónov, ÚVZ neposkytuje žiadne konkrétne inštrukcie vo vzťahu k zamestnancom/osobám, ktoré sa zdržiavali v týchto rizikových regiónoch v rámci menej rizikových krajín (napr. región Viedne v Rakúsku), napr. z dôvodu pracovných ciest.
V tejto chvíli máme zato, že zamestnávateľ nie je povinný naplniť požiadavky príslušných opatrení, ak sa zamestnanec/osoba vracia z rizikového regiónu nachádzajúceho sa v menej rizikovej krajine. Vo vzťahu k týmto rizikovým regiónom je dôležité dôsledne aplikovať ostatné odporúčania/povinnosti stanovené ÚVZ (rúško, hygiena, rozostupy, a pod.) a takisto kontinuálne monitorovať to, ktoré krajiny by mohli byť časom zo zoznamu menej rizikových krajín vyradené.
D. Náležité splnenie povinností na ochranu osobných údajov
Napokon je potrebné upozorniť na to, že zamestnávateľ pri plnení uvedených povinností získava osobné údaje, vrátane informácií o súkromí zamestnancov/SZČO, ktoré bežne nespracúva. S tým sú samozrejme spojené viaceré povinnosti a praktické otázky v zmysle príslušných predpisov na ochranu osobných údajov.
Zamestnávateľ by mal v zmysle článku 13 GDPR informovať dotknuté osoby (zamestnancov a osoby, ktorých sa povinnosť môže týkať, tzn. aj SZČO) o povinnosti vykonať domácu karanténu po návrate z rizikovej krajiny tak, ako to vyplýva Opatrenia 1, a upozorniť ich na povinnosť kontroly týchto podmienok zamestnávateľom pri návrate na pracovisko predložením požadovaných dokladov/vyhlásení. Tiež by ich mal informovať o ďalších podmienkach spracúvania takto získaných údajov, najmä pokiaľ ide o dobu uchovania a prístup k týmto údajom. Spôsob poskytnutia informácie nie je určený, každý zamestnávateľ/prevádzkovateľ si musí zvoliť vhodný a zákonom aprobovaný spôsob splnenia informačnej povinnosti (napr. rozoslanie hromadného emailu, aktualizácia existujúcej privacy policy, poskytnutie informácií na formulári čestného vyhlásenia, jasné označenie kontroly zo strany zamestnávateľa/prevádzkovateľa na recepcii budovy, a pod.) a zodpovedajúcim spôsobom zaškoliť aj zamestnancov, ktorí majú povinnosti určené opatreniami kontrolovať.
S uvedeným je (okrem iného) spojená aj otázka výberu právneho základu spracúvania osobných údajov zo strany zamestnávateľa. Zrejmým právnymi základom sa javí splnenie zákonnej povinnosti prevádzkovateľa uloženej opatreniami a zákonných povinností v oblasti BOZP v súlade s článkom 6 ods. 1 písm. c) GDPR, do úvahy ale prichádzajú aj iné právne základy[2]. Každá spracovateľská operácia by teda mala prejsť dôkladnou analýzou v závislosti od kontextu a praktickej implementácie výkonu týchto povinností zo strany zamestnávateľa.
Získavané osobné údaje by sa mali získavať len tam, kde je to odôvodnené (zásada primeranosti a minimalizácie spracúvania). Napr. v prípade zamestnancov, ktorí každodenne dochádzajú na pracovisko, nemožno konštatovať odôvodnené podozrenie, že by mali podliehať požiadavkám domácej izolácie a ich kontrole. Zároveň je potrebné dbať aj na rozsah získavaných údajov, ktorý by nemal presiahnuť údaje nevyhnutné na posúdenie a kontrolu povinností stanovenými opatreniami ÚVZ. Preto podľa nášho názoru nebude vhodné aby zamestnávateľ v čestnom prehlásení iniciatívne vyžadoval určenie dní alebo dĺžku pobytu v rizikovej krajine či nevyhnutne určenie destinácie, v ktorej sa zamestnanec nachádzal, ak na hodnotenie postačuje vyhlásenie, že nejde o niektorú z rizikových krajín.
Ako už bolo spomenuté - je dobré mať na pamäti, že niektoré údaje získané na základe tejto kontroly (napr. to výsledky testovania na ochorenie COVID-19) sú údajmi osobitnej kategórie. Preto by sa malo osobitne dbať na ich zabezpečenie a prístup k týmto údajom by mal byť vymedzený iba čo najužšiemu okruhu osôb (vyškolenému v oblasti povinností súvisiacich so spracúvaním osobných údajov).
Opatrenia ÚVZ nestanovujú dobu, po akú je zamestnávateľ povinný/oprávnený údaje o zamestnancoch vstupujúcich na pracovisko po domácej izolácii uchovávať. Uvedené si preto musí každý prevádzkovateľ vyhodnotiť samostatne. Nakoľko však samotné opatrenia ÚVZ majú v zásade platnosť len do skončenia mimoriadnej situácie, dlhodobejšie spracúvanie získaných osobných údajov je podľa nášho názoru rizikové (ak si zamestnávateľ neuplatní iný právny základ, napr. spomínaný oprávnený záujem).
Autori:
Peter Fedor, advokát
Emailový kontakt: peter.fedor@cechova.sk
Telefónny kontakt: +421 2 5441 4441
Zuzana Zoláková, koncipientka
Emailový kontakt: zuzana.zolakova@cechova.sk
Telefónny kontakt: +421 2 5441 4441
[1]Zároveň sa pri prílete z akejkoľvek krajiny od 07. 09. 2020 ukladá povinnosť vyplniť Formulár na vyhľadanie cestujúceho v súvislosti s ochranou verejného zdravia (Public Health Passenger Locator Form). Jeho elektronickú verziu zverejnilo ministerstvo dopravy a výstavby tu.
[2] S odkazom na nedávno zverejnený Dokument Európskeho dozorného úradníka pre ochranu údajov ohľadom merania teploty, ktorý sa na uvedené podľa nášho názoru uplatní analogicky a s ktorým sa slovenský Úrad na ochranu osobných údajov v plnom rozsahu stotožnil, môžeme uvažovať o právnych základoch v zmysle čl. 9(2)(b), čl. 9(2)(g) alebo čl. 9(2)(i) GDPR, ak sa spracúvajú citlivé údaje – napr. negatívny výsledok z testu. Vo vzťahu k ostatným, „necitlivým“ údajom by podľa nášho názoru bolo možné uvažovať o čl. 6(1)(c) až (f) GDPR. Najrelevantnejším právnym základom sa zdá byť splnenie zákonnej povinnosti prevádzkovateľa – uvedený záver pripúšťa aj EDPS. Nemožno však vylúčiť ani oprávnený záujem prevádzkovateľa (napr. dlhodobejšie uchovanie údajov za účelom ochrany pred potenciálnymi žalobami zo strany dotknutých osôb), či splnenie úlohy realizovanej vo verejnom záujme (prevencia pred šírením pandémie).