Nedávne opatrenia v boji proti extrémizmu v Slovenskej republike

Fenomén extrémizmu sa v bežnom živote vyskytuje vo viacerých formách. Medzi inými aj vo forme diváckeho násilia, či nenávistných prejavov na internete. Navyše sa možno na domácej politickej scéne stretnúť  s ambíciami osôb spájaných s extrémistickou scénou o prienik do verejného a politického života. V dôsledku gradácie takýchto javov došlo zo strany spoločnosti k prijímaniu rôznorodých prostriedkov v boji proti extrémizmu.

V historickom vývoji pravicového extrémizmu na Slovensku (ďalej len „SR“) sa na jeho elimináciou použila úprava– (i) oprávnenia Generálneho prokurátora Slovenskej republiky podať žalobu na rozpustenie politickej strany z dôvodu uvedeného v osobitnom predpise a (ii) úprava trestných činov extrémizmu.

1.  Opatrenia na úrovni správneho práva

Úprava postavenia a činnosti politických strán a hnutí má svoj základ v ústavnom práve slobodne sa združovať. Podľa článku 29 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava“) majú občania právo zakladať politické strany a hnutia a združovať sa v nich. Predpokladom existencie politickej strany v Slovenskej republike je jej zákonnosť. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 Zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a hnutiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o politických stranách a hnutiach“) nesmie politická strana porušovať svojimi stanovami, programom alebo činnosťou Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony a medzinárodné zmluvy. V opačnom prípade je Generálny prokurátor oprávnený podať návrh na rozpustenie strany. O návrhu rozhoduje správny súd.

K takejto situácii došlo na našom území v roku 2006, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky rozpustil v súlade s ustanovením § 17 ods. 2 druhej vety Zákona o politických stranách a politických hnutiach politickú stranu Slovenská pospolitosť – Národná strana.

Materiálne dôvody rozpustenia tejto politickej strany pritom spočívali v obsahu jej stanov, ktorý sa týkal zmeny parlamentnej demokracie na stavovský princíp usporiadania SR budovaný na národnom, kresťanskom a sociálnom princípe. Zavedenie stavovského princípu konkretizoval ľudový program tejto strany tak, že spoločnosť mala byť na základe zoskupenia občanov podľa povolaní rozdelená do desiatich stavov. Ľudový program delil občanov na dve skupiny – občanov, ktorí sa mohli registrovať do stanov podľa profesií a národnostné menšiny, ktorým sa odopierala možnosť zatriediť sa podľa povolaní ako ostatným. Takéto triedenie do stanov, kde sa národnostným menšinám upierala možnosť zatriediť sa podľa povolania ako ostatným, bolo podľa generálneho prokurátora jednak diskriminačné a potláčajúce práva národnostných menšín a tiež v rozpore s článkom 30 ods. 1 Ústavy, keďže volebné právo a právo byť volený bolo priznané len registrovaným členom v stave.[1]   

Takýto postup však politické angažovanie sa osôb spájaných s extrémistickou scénou neeliminoval.

2.  Trestnoprávne opatrenia

Spoločnosť sa tak musí vysporiadavať s prejavmi extrémizmu sprísňovaním trestnoprávnej a  priestupkovej zodpovednosti jednotlivcov za kvalifikované správanie.

Priestupková zodpovednosť za extrémizmus bola upravená zákonom č. 1/2014 Z. z. o organizovaní verejných športových podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý zákon SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch doplnil. „V tomto smere návrh zákona reaguje na právnu medzeru spočívajúcu v tom, že slovenský právny poriadok nepoznal priestupky extrémizmu, v dôsledku čoho niektoré menej závažné formy protiprávneho konania, ktoré nebolo možné posúdiť ako priestupky proti verejnému poriadku alebo ako priestupky proti občianskemu spolunažívaniu, boli posudzované buď ako trestný čin, čo sa vo viacerých prípadoch javilo ako neprimerane prísne (kriminalizovanie) alebo druhá možnosť bola, že neboli postihnuté vôbec, čo je však vo vzťahu k extrémistickým prejavom a ich náznakom neprijateľné.[2]“

2.1.Hmotnoprávna úprava extrémizmu pred rekodifikáciou trestného práva

Trestnoprávna úprava extrémizmu bola charakteristická už pre obdobie pred rekodifikáciou. V zákone č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov absentoval pojem extrémizmus – zákon neposkytoval enumeráciu trestných činov extrémizmu, pojmy extrémistická skupina a trestný čin spáchaný z osobitného „nenávistného“ motívu taktiež absentovali. „Keďže tieto pojmy neboli súčasťou Trestného zákona, vymožiteľnosť práva pri spáchaní trestného činu s extrémistickým prvkom bola minimálna.[3]“  

Aj v období pred rekodifikáciou Trestný zákon pamätal na rasovo, či inak motivované konanie. Spáchanie trestného činu pre politické presvedčenie, národnosť, rasu, príslušnosť k etnickej skupine, vyznanie alebo preto, že je osoba bez vyznania bolo ako súčasť kvalifikovanej skutkovej podstaty možné pri trestných činoch:Vraždy, Ublíženia na zdraví, Marenia spravodlivosti a Násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi.

Skutkové podstaty trestných činov, ktoré by dnešná právna úprava subsumovala pod taxatívnu enumeráciu trestných činov extrémizmu tvorili v zmysle pôvodnej trestnoprávnej úpravy nasledovné trestné činy: Hanobenie národa, rasy a presvedčenia, Podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti, Genocídium, Podpora a propagácia hnutí smerujúcich k potlačeniu práv a slobôd občanov a Perzekúcia obyvateľstva.

2.2 Cesta k súčasnej trestnoprávnej úprave extrémizmu

Následne, uvedomujúc si nedostatočnú úpravu agendy extrémizmu, došlo k viacerým snahám o zakotvenie legálnych definícií pojmov súvisiacich s extrémizmom a zdokonalenie trestnoprávnej úpravy extrémizmu.

V legislatívnej oblasti boja proti negatívnym prejavom extrémizmu sa podkladom pre zefektívnenie boja proti nim stalinariadenie ministra vnútra SR č. 27/2001 o postupe v oblasti boja s extrémizmom a o zriadení monitorovacieho strediska rasizmu a xenofóbie, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1. apríla 2001 a nariadenie ministra vnútra SR č. 45/2004 o postupe v oblasti boja s extrémizmom a o úlohách monitorovacieho strediska rasizmu a xenofóbie účinné od 15. júna 2004  (ďalej len „nariadenie“).

Článok 2 nariadenia definoval divácke násilie, rasizmus, xenofóbiu, sekty, osobitnú formu násilia páchaného s extrémistickým motívom, extrémizmus a jeho osobitnú formu v podobe aktivít rôznych hnutí, „ktoré svojím konaním bránili v prevádzke energetických zariadení, vo výkone činnosti orgánov štátnej správy, alebo ohrozovali bezpečnosť a obmedzovali plynulosť cestnej, železničnej, lodnej alebo leteckej premávky.[4]“                    

Nad rámec súčasnej úpravy extrémizmu predmetné nariadenie definovalo aj pojem extrémista, ktorým sa rozumeli „osoby alebo skupiny osôb, ktoré sa vyznačujú najmä a) odmietaním platných všeobecne záväzných právnych predpisov a vysokou mierou názorovej, rasovej alebo etnickej neznášanlivosti, b) absenciou hmotných pohnútok a motiváciou protiprávneho konania s prvkami agresivity a brutality, c) agresívnym správaním prejavujúcim sa fyzickými aktivitami (diváckym násilím) v súvislosti s konaním spoločenských podujatí, ktoré smerujú k spôsobeniu fyzickej ujmy osobám, škode na majetku, alebo ktoré sú spôsobilé narušiť verejný poriadok.[5]“  

Nariadenie tiež vymedzilo pojem kriminalita extrémistov a extrémistických skupín, konanie s extrémistickým prvkom, organizovaná kriminalitu extrémistov.

Predseda Ústavnoprávneho výboru NRSR Ján Drgonec v materiáli z 13.1.2005 navrhoval zavedenie problematiky extrémizmu do Trestného zákona v podobe zakotvenia legálnych pojmov extrémizmus, extrémista a extrémistická skupina. Vychádzal pritom z definícií spomínaného nariadenia účinného od roku 2001. V komparácií s dnešným legislatívnym rámcom navrhoval rozšírenie pojmu „závažnejší spôsob konania“ o extrémistickú skupinu. „Smeroval tiež k doplneniu „Osobitného motívu“ o „nenávisť z dôvodu farby pleti,“ čo odôvodňoval tým, že Ústava SR aj medzinárodné dokumenty rozlišujú rasu a farbu pleti. Tento návrh bol už v rámci rekodifikačného procesu akceptovaný v tom, že v pôvodnom písmene d/ § 140 bol zakotvený osobitný motív „z národnostnej, etnickej alebo rasovej nenávisti alebo nenávisti z dôvodu farby pleti, alebo[6]...“ 

Navrhovalo sa aj rozšírenie pojmu nebezpečné zoskupenie o extrémistickú skupinu. Tento návrh však zrealizovaný nebol. Vo vzťahu k skutkovej podstate trestného činu Hanobenie národa, rasy, presvedčenia sa odporúčalo zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby na tri roky. Analogická verzia tohto odporúčania prenikla do Trestného zákona až prijatím novelizácie z roku 2009.[7]

Ďalší významný pokus o zavedenie účinnej úpravy extrémizmu mal svoj základ v návrhu  veľkej novely Trestného zákona z roku 2007. V dôsledku pripomienok sudcov, prokurátorov, advokátov, odbornej, ako aj laickej verejnosti, sa po jeden a pol ročnej platnosti rekodifikovaného Trestného zákona dospelo k záveru, že bude potrebné niektoré ustanovenia (aj tie upravujúce problematiku extrémizmu) novelizovať. Predpokladané nadobudnutie účinnosti bolo pritom stanovené na 1. január 2009.[8]

Účinnosť zastrešujúcej trestnoprávnej úpravy extrémizmu pripravenej už v rámci spomínaného návrhu novelizácie z roku 2007 bola teda charakteristická pre rok 2009. Prijatie zákona č. 257/2009 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov sa v dôsledku gradácie násilných aktov spojených s trestnou činnosťou, ktoré neboli do tohto obdobia v spoločnosti prirodzené, prípadne sa vyskytovali v menšej intenzite, ukázalo ako nevyhnutné. Išlo pritom najmä o rozmach diváckeho násilia, pre ktoré bolo charakteristické „výtržnícke správanie sa skupín divákov na športových podujatiach, ktoré je spojené s prejavovaním názorov, resp. s propagáciou hnutí smerujúcich k potláčaniu základných práv a slobôd osôb, taktiež o podnecovanie k násiliu alebo nenávisti z dôvodu rasy, farby pleti alebo národa, verejné ospravedlňovanie genocídia, zločinov proti ľudskosti alebo vojnových zločinov, resp. ich verejné popierane alebo vážne zľahčovanie, a to bez ohľadu na to, či už ide o holokaust alebo akékoľvek iné obdobné činy.[9]“

Prijatím tejto novelizácie sa pritom vyhovelo viacerým medzinárodným záväzkom vyplývajúcich najmä z rámcového rozhodnutia Rady o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva, Dodatkového protokolu k Dohovoru o počítačovej kriminalite a Dohovoru o podplácaní zahraničných verejných činiteľov v medzinárodných obchodných transakciách.

Novela priniesla legálnu definíciu extrémistickej skupiny ako okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby, extrémistického materiálu a nového osobitného extrémistického motívu v podobe pohnútky „verejne podnecovať k násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu ,národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu alebo pre ich náboženské vyznanie, ak je zámienkou pre vyhrážanie sa z predchádzajúcich dôvodov.[10]“

Legálne zadefinovanie extrémistického materiálu bolo odôvodnené zavedením nových skutkových podstát deklarujúcich jeho výrobu, rozširovanie a prechovávanie. Pre naplnenie subjektívnej stránky skutkovej podstaty týchto trestných činov sa pritom vyžadovalo minimálne uzrozumenie s tým, že ide o extrémistický  materiál v zmysle legálnej zákonnej definície. Ukotvením týchto skutkových podstát pritom došlo k naplneniu medzinárodných záväzkov o trestnosti skutkov rasistickej a neznášanlivej povahy páchaných prostredníctvom počítačových systémov.

Zavedená bola aj skutková podstata trestného činu Podnecovanie, hanobenie a vyhrážanie osobám pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine alebo pôvodu rodu.

Novela tiež zakotvila taxatívnu enumeráciu trestných činov extrémizmu skladajúcu sa z trestných činov, ktoré majú extrémistický motív vyjadrený v subjektívnej stránke základnej skutkovej podstaty a z trestných činov, pri ktorých tvorí extrémistický motív až znak kvalifikovanej skutkovej podstaty.

V neposlednom rade novelizácia priniesla (i) zmenu názvu XII. Hlavy Trestného zákona a jej prvého dielu v zmysle doplnenia trestných činov extrémizmu, (ii) sprísnila postih doposiaľ existujúcich trestných konaní a (iii) dotkla sa pôvodných znení niektorých súvisiacich skutkových podstát (Násilie proti skupine obyvateľov, Výtržníctvo, Podpora a propagácia skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd, Hanobenie národa, rasy a presvedčenia, Podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti).

Obzvlášť významné bolo upravenie trestného činu Výtržníctva. V dôsledku rozširujúceho sa výtržníctva fanúšikov pri športových podujatiach sa tento krok stal nevyhnutnosťou. V tomto ohľade sa zaviedla nová okolnosť podmieňujúca použitie vyššej trestnej sadzby spočívajúca v členstve v extrémistickej skupine. Zákonným znakom Výtržníctva sa tiež stalo hanobenie štátneho symbolu, bez ohľadu na to, či ide o štátny symbol Slovenskej republiky alebo iného štátu. Hanobením sa pritom rozumie akékoľvek ničenie, poškodzovanie alebo znevažovanie úpravy štátneho symbolu,  napríklad pomaľovaním alebo pálením vlajky.[11]

Druhý extrémistický koncept s účinnosťou od 1.1.2017 sprísnil trestnoprávnu legislatívu na viacerých úrovniach. Týmto konceptom sa implementovali zmeny vyplývajúce z intenzívnej spolupráce s Výborom pre predchádzanie a elimináciu rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatných foriem intolerancie pri Rade vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť.[12]

Komparáciou s prvým extrémistickým konceptom došlo k zjednoteniu doposiaľ dvoch existujúcich foriem rasového motívu pod jedno ustanovenie. Vo vzťahu k pojmu extrémistický materiál novela zaviedla väčšiu prehľadnosť a rozšírenie pojmu o popieranie genocídy a vojnových zločinov, za ktoré páchateľov odsúdil nielen medzinárodný súd, ktorého právomoc uznala Slovenská republika ale podľa novej právnej úpravy aj slovenský súd. Významným opatrením v tejto agende tiež bolo zavedenie obráteného dôkazného bremena. V dôsledku tejto zmeny zpôvodnej povinnosti orgánov činných v trestnom konaní dokazovať úmysel podnecovať k nenávisti, násiliu a ďalším nežiaducim javom vzniká obvinenému povinnosťou preukázať, že extrémistický materiál slúži na realizáciu vzdelávacích, zberateľských alebo výskumných aktivít. Týmto krokom zákonodarcu však došlo k nalomeniu procesnej zásady trestného konania o prezumpcií neviny obvineného, podľa ktorej je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní  dokázať obvinenému vinu. „Obvinený nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, ktorá by svedčila v jeho prospech a bola by dôležitá pre rozhodnutie. Dokazovať svoju nevinu je právom obvineného.[13]“

Taxatívna enumerácia trestných činov extrémizmu bola doplnená o novú skutkovú podstatu trestného činu Apartheid a diskriminácia skupiny osôb, ktorý je súčasťou zoznamu nepremlčateľných trestných činov.

Novelizácia sa dotkla aj zakotvených skutkových podstát trestných činov: Výroby extrémistického materiálu, Hanobenia národa, rasy a presvedčenia, Podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti.

Názov trestný čin Popieranie a schvaľovanie holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti bol premenovaný vzhľadom na jeho rozšírenie o nový odsek 2. Radikálnou zmenou prešla skutková podstata trestného činu Neľudskosť – z pôvodného znenia skutkovej podstaty sa vypustil odkaz na medzinárodnú zmluvu a priamo sa ukotvil demonštratívny výpočet trestných činov proti ľudskosti v zmysle článku 7 Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu.   

S prihliadnutím na názov trestného činu Založenie, podpora a propagácia hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd novelizácia rozšírila trestnosť podpory a propagácie takéhoto hnutia aj o jeho založenie.

Významným legislatívnym krokom v tejto oblasti je možnosť klasifikácie trestných činov rasovo motivovaných nielen na základe skutočnej ale po novom aj domnelej príslušnosti skupiny osôb alebo jednotlivca k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, a pod.“[14]

2.3  Procesnoprávna úprava extrémizmu

Opatrenia v boji proti extrémizmu na trestnoprávnej úrovni nespočívajú len v hmotnej úprave, ale aj v osobitnom prístupe vo vyšetrovaní trestných činov motivovaných predsudkami. „S cieľom udržať dôveru verejnosti vo výkon spravodlivosti, zmluvný štát musí zabezpečiť, že vo vyšetrovaní incidentov týkajúcich sa použitia sily musí byť uskutočnený rozdiel medzi prípadmi neprimeraného použitia sily a rasovou vraždou.[15]“

Pozitívnu povinnosť štátov účinne vyšetrovať trestné činy z nenávisti viackrát deklaroval aj Európsky súd pre ľudské práva. V tejto súvislosti upozornil na „dôležitosť toho, aby vyšetrovanie rasovo motivovaného útoku bolo vykonané s ráznosťou a nestrannosťou, s ohľadom na potrebu zaistenia trvalého odsúdenia rasizmu spoločnosťou a zachovania dôvery menšín v schopnosť vnútroštátnych orgánov ochrániť ich pred hrozbou rasistického násilia.[16]“ Za predpokladu existujúceho násilia a neznášanlivosti voči etnickej skupine tiež zdôraznil, že „...existujúci pozitívny záväzok vyžaduje od štátov vyšší štandard pri reagovaní na incidenty motivované predsudkami.[17]“

Snahou Slovenskej republiky zabezpečiť účinné vyšetrovanie trestných činov extrémizmu bola v dôsledku novelizácie Trestného poriadku z roku 2013 ukotvená obligatórna povinnosť viesť vyšetrovanie prečinov extrémizmu a rozšírená enumerácia trestných činov, na vyšetrenie a odhalenie ktorých možno použiť informačno-technické prostriedky - odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a použitie agenta o trestné činy extrémizmu.

Druhý extrémistický koncept, účinný od 1.1.2017, sa Trestného poriadku obsahovo dotkol v podobe rozšírenia pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu o trestné činy extrémizmu podľa §140a Trestného zákona „ktoré predstavujú závažné konanie proti hodnotám spoločnosti chráneným Trestným zákonom.[18]“

K účinnosti vyšetrovania trestných činov extrémizmu a rasovo motivovaných trestných činov tiež v zmysle tohto konceptu napomôžu znalci z nového odboru „Spoločenské a humanitné vedy,“ ktorí „budú spolupracovať predovšetkým s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi pri prešetrovaní trestných činov extrémizmu ako aj orgánmi verejnej moci pri prešetrovaní priestupkov extrémizmu.[19]“

Nový znalecký odbor sa pritom delí sa na dve oblasti Politický extrémizmus a Náboženský extrémizmus.

Záverom

Vzhľadom na legislatívne kroky zákonodarcu prijímané s cieľom zabezpečiť účinný boj proti nežiaducim extrémistickým prejavom možno ustáliť, že si Slovenská republika uvedomuje závažnosť fenoménu extrémizmu. S prihliadnutím na alarmujúcu situáciu vo svete v podobe migračnej krízy,pôsobenia skupín s extrémistickou ideológiou, rozmachom extrémistických politických strán a ich prienikom do verejného života sa štát takýmito opatreniami snaží plniť medzinárodné a európske záväzky v tejto oblasti a tým prispieť k zabezpečeniu bezpečnosti európskeho kontinentu.

Autor: Mgr. Sabina Demovičová

Zoznam literatúry

Case of Menson v. United Kingdom

Case of R.B. v. Hungary

Dôvodová správa k navrhovanej veľkej novelizácie z roku 2007.

Dôvodová správa k zákonu č.257/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 200/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

Dôvodová správa k zákonu č. 1/2014 Z. z. o organizovaní verejných športových podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Dôvodová správa k zákonu č. 316/2016 Z. z. o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej Únií a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

MAŠĽANYOVÁ, D. 2012. Postih extrémizmu podľa slovenského Trestného zákona. In Aktuálne otázky Trestného zákonodarstva. Pocta prof. JUDr. Milanovi Čičovi, DrSc. et. mult. Dr. h. c. k 80. narodeninám. Zborník príspevkov z celoštátnej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 19. januára 2012. Bratislava : Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva. 2012. ISBN 978-80-89447-63-3.

Nariadenie ministra vnútra č. 45/2004 o postupe v oblasti boja s extrémizmom a o úlohách monitorovacieho strediska rasizmu a xenofóbie, zo dňa 15. júna 2004.

Nový znalecký odbor pre oblasť extrémizmu. [online]. [cit.2018.5.29.] Dostupné na internete: https://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=2171

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa  1. marca 2006, sp. zn. 3Sž 79/2005-54.

ŠIMOVČEK,I. a kol. 2016. Trestné právo procesné. 2.rozšírené vydanie. Plzeň : Aleš Čeněk, 2016. 407s. ISBN 978-80-738-061-70.