Článok sa venuje problematike prenechávania nehnuteľného (gro takej agendy tvoria pozemky vo vlastníctve obcí) majetku obcí do nájmu, kedy je takáto právomoc zverená zásadami starostom obcí. Vo väčšine prípadov býva takáto právomoc zverená starostovi do určitej výmery, povedzme do 100 m² prípadne sú známe aj prípady z aplikačnej praxe, kedy je právomoc starostu reglementovaná resp. podmienená dĺžkou nájomného vzťahu.
Avšak som presvedčený, že uvedené právomoci dané zásadami nemajú oporu v zákone i keď sú z časti aprobované aj súdnou praxou.
Odôvodnenie:
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy
Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
V § 9 ods. 1 zákona o majetku obcí je demonštratívnym spôsobom (najmä) vymenované čo upravia zásady hospodárenia s majetkom obce. I keď právna norma vymenúva, ktorú problematiku je možné upraviť zásadami právnym minimom je dôvodné sa domnievať, že toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne nakoľko nakladanie s majetkom obcí podlieha kontrole verejnosti a je pod väčším drobnohľadom ako súkromné vlastníctvo.
S poukazom na uvedenú právnu úpravu je zrejmé, že z uvedeného výpočtu nevyplýva, že by v zásadách mohla byť upravená možnosť zveriť rozhodovaciu právomoc primátorovi v prípade prenájmu pozemku, a to bez ohľadu na rozlohu pozemku.
Nakoľko nakladanie s pozemkami (ako majetkom obce) vo vlastníctve obce bez ohľadu na rozlohu patrí medzi najdôležitejšie otázky, mala by táto právomoc spadať výlučne do kompetencie mestského zastupiteľstva v zmysle § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení. (Zákon primátorovi umožnil priamy prenájom iba v prípade ak prenájom netrvá dlhšie ako 10 dní. )
Obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý užíva, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním,
Dokonca ani uvedené znenie nesplnomocňuje primátora na prenájom nehnuteľného majetku, ale táto právomoc prináleží výlučne mestskému zastupiteľstvu ako dôležitého úkonu.
K takémuto záveru som dospel preto, aby každý prenájom bez ohľadu na rozlohu schvaľovalo zastupiteľstvo a bola zachovaná „rovnosť zbraní“ záujemcov o prenájom a nedochádzalo k rozporom a zamedzilo sa prípadným negatívnym prejavom a osobným nezhodám starostu voči žiadateľom alebo naopak k preferovaniu prípadných žiadateľov v prípade záujmu o prenájom pozemkov vo vlastníctve mesta. O takto dôležitých otázkach by mal prima facie rozhodovať zastupiteľský zbor a nie jednotlivec, ktorý môže svoje osobitné záujmy postaviť nad záujmy mesta a svojím osobným postojom ekonomicky poškodiť mesto ako také. I keď sa to tak nemusí javiť i taká menšia, svojím spôsobom bezvýznamná rozloha môže predstavovať dôležitú otázku.
K tomu by som rád uviedol že, nakladanie s nehnuteľnosťami ako aj nájomné vzťahy z nich vyplývajúce sa spravujú zákonom č. 64/1964 Zb. Občianskym zákonníkom ako lex generalis a jedná sa o občianskoprávne vzťahy. V zmysle § 2 ods. 1 občianskeho zákonníka v občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci rovnaké postavenie. Je teda dôvodné pochybovať o tom, či zverením možnosti priameho prenájmu starostovi nebude takáto rovnosť narušená autoritatívnym správaním sa starostu napríklad vtedy, ak starostovi ako osobe nebude žiadateľ sympatický. Tu je na mieste sa taktiež domnievať, že by mohlo dôjsť ku konaniu v rozpore s jednou z najdôležitejších zásad súkromného práva a to neminem laedere (nikomu neškodiť) pretože prípadná zaujatosť starostu voči konkrétnemu žiadateľovi môže spôsobiť škodu ako mestu (v podobe straty príjmu z nájmu a taktiež predmet nájmu môže byť predmetom napríklad ochrany majetku prípadne znemožnenie podnikateľskej činnosti.) Taktiež takáto právomoc môže slúžiť jednotlivcom (v tomto prípade starostovi) ako akt pomsty v podobe neprenechania pre žiadateľa dôležitého pozemku do nájmu aj keď len malej výmery.
K tomu by som rád uviedol, že v zásadách má byť upravený výlučne len postup pri prenechaní majetku do dočasného užívania avšak v žiadnom ustanovení nie je zakotvená právomoc zveriť možnosť alebo zásadami splnomocniť starostu prenajať nehnuteľný majetok mesta.
Uvedené podporuje aj Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obdo 45/2013
Podľa zákona o obecnom zriadení a zákona o majetku obcí, prenechanie majetku obcí nie je taxatívne uvedené, či pozitívne vymenované ako podliehajúce schvaľovaniu obecného zastupiteľstva (s výnimkou prenechania majetku obce do nájmu z dôvodu hodného osobitného zreteľa podľa § 9a ods. 1 písm. e) zákona o majetku obcí). Ale zásady hospodárenia s majetkom obce určené obecným zastupiteľstvom upravujú postup pri prenechaní majetku obce do užívania.
Logickou interpretáciou uvedeného rozsudku môžeme dospieť k záveru, že zásadami nemôže byť starostovi zverená právomoc rozhodovať o priamom prenájme v rozsahu nejakej výmery, a to z dôvodu, že jediný spôsob priameho prenájmu je osobitný zreteľ. Pretože ako inak by starostovi zdôvodnil prenájom parcely v bezprostrednej blízkosti nehnuteľnosti o výmere povedzme 90 m? Jediná možnosť je osobitný zreteľ a to spadá do kompetencie zastupiteľstva bezvýhradne.
K tomu je potrebné dodať aj skutočnosť, že majetkoprávne vzťahy, o ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo a ktoré spadajú do jeho kompetencie (teda aj prenechanie majetku obce do nájmu) a ktoré by urobil len starosta obce, bez predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva nezaväzujú obec, pretože chýba prejav vôle. Ak by tento úkon urobil len starosta nezaväzoval by obec pretože by chýbal prejav vôle. Starosta nemôže urobiť bez prejavu vôle obce majetkoprávny úkon, pretože ani zákon o majetku obci ani zásady ako také mu k takémuto úkonu nedávajú oprávnenie.
Autor:
Mgr. Tomáš Tahotný, LL.M
Uvedený článok predstavuje čisto súkromné právne názory autora.
Autor v súčasnosti pôsobí ako referent pre právnu agendu v samospráve.