Generálny prokurátor napadol na Ústavnom súde SR povinné kvóty pre slovenskú hudbu

Zákonom č. 278/2015 Z. z. bola prijatá novela zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii, ktorou okrem iných zmien a doplnení bol do právnej úpravy zavedený pojem „slovenské hudobné dielo“ a uložená povinnosť vysielateľom s licenciou vyhradiť najmenej 25% času vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac slovenskému hudobnému dielu.

Ustanovenia, ktoré nadobudli účinnosť od 1. apríla 2016 napadol na Ústavnom súde Generálny prokurátor a domáha sa vydania nálezu, ktorým by sa konštatoval ich rozpor s Ústavou SR a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Napadnuté ustanovenia

§ 28a

Slovenské hudobné dielo

Slovenské hudobné dielo na účely tohto zákona je hudobné dielo, ktorého najmenej jeden autor hudby alebo najmenej jeden autor textu má alebo mal trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, alebo hudobné dielo s textom v slovenskom jazyku.

§ 28b

Slovenské hudobné dielo vo vysielaní rozhlasovej programovej služby

(1) Slovenským hudobným dielam je vysielateľ s licenciou povinný vyhradiť najmenej 25% času vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac a vysielateľ na základe zákona najmenej 35% času vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac, a to vo vysielaní každej rozhlasovej programovej služby takého vysielateľa osobitne.

(2) Na účely výpočtu podielu podľa odseku 1 sa časom vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac rozumie celkový čas vyhradený vysielaniu hudobných diel vo vysielaní rozhlasovej programovej služby za kalendárny mesiac.

(3) Do podielu podľa odseku 1 sa započítavajú iba slovenské hudobné diela zaradené do vysielania v čase od 6.00 hodiny do 24.00 hodiny, ktoré nie sú doplnkovým vysielaním a nie sú z väčšej časti sprevádzané hovoreným slovom.

(4) Z času vysielania vyhradeného slovenským hudobným dielam podľa odseku 1 je vysielateľ povinný vyhradiť najmenej 20% vysielaniu nových slovenských hudobných diel; za nové slovenské hudobné dielo sa považuje hudobné dielo vysielané do piatich rokov od jeho prvého uvedenia na verejnosti.

Generálny prokurátor napadol aj ustanovenie § 28c citovaného zákona upravujúce informačnú povinnosť vysielateľa rozhlasovej programovej služby a intertemporálne ustanovenia súvisiace s novelou účinnou od 1. apríla 2016.

Nepravá retroaktivita

„Mám za to, že zákonodarcom takto definované povinnosti vysielateľov, osobitne vysielateľov s licenciou a spôsob ich úpravy priznávajúci jej účinky aj na tých vysielateľov, ktorí v čase nadobudnutia účinnosti napadnutej právnej úpravy už sú držiteľmi licencie, sú v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu garantovaného čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj v rozpore s povinnosťou štátnych orgánov konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ustanovenej čl. 2 ods. 2 ústavy.“ konštatuje generálny prokurátor vo svojom návrhu. Ďalej podotýka, že v podmienkach právneho štátu však štandardne platí, že právny predpis a jeho ustanovenia by mali pôsobiť do budúcnosti a nie do minulosti. „Mám za to, že napadnutá právna úprava, aj s ohľadom na napadnuté ustanovenie § 76dh, má spätnú, retroaktívnu pôsobnosť. Vzťahuje sa na každého vysielateľa s licenciou, t. j. aj na toho, ktorému bola udelená licencia na vysielanie rozhlasovej programovej služby pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 278/2015 Z. z. Vzhľadom na to, že táto právna úprava nemení samotné právne postavenie vysielateľov, nakoľko im ho neodníma, považujem toto pôsobenie napadnutej právnej úpravy za retroaktivitu nepravú.“

Generálny prokurátor zdôraznil, že v prípade nepravej retroaktivity a hodnotenia jej ústavnej akceptovateľnosti sa štandardne posudzuje existencia závažných dôvodov, ktoré odôvodňujú a legitimizujú namietaný zásah, ako aj hľadisko proporcionality zásahu do právneho postavenia subjektu dotknutého prijatým právnym predpisom. „Mám za to, že napadnutá právna úprava také závažné dôvody, ktoré by takýto zásah ústavne konformným spôsobom legitimizovali, neobsahuje.“ dodal.

V návrhu ďalej konštatuje, že napadnutá právna úprava priamo mení podmienky, za ktorých vysielatelia ako obchodné spoločnosti vstupovali do prostredia rozhlasového vysielania, teda mení podmienky, za ktorých vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť, a tým zasahuje do existujúcich podnikateľských oprávnení. Ide teda de facto o zmenu udelenej licencie na vysielanie rozhlasovej programovej služby.

„Po zvážení všetkých hľadísk potrebných pre posúdenie proporcionality zásahu mám za to, že zákonodarca mal a v súčasnosti stále má možnosť, ako dosiahnuť ním deklarovaný cieľ podpory hranosti slovenských hudobných diel v rozhlasovom vysielaní. V rámci Slovenskej republiky je zriadený Rozhlas a televízia Slovenska ako verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania (§ 2 ods. 1 zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Nevidím žiadny legitímny dôvod na to, aby boli v prípade existencie verejnoprávnej inštitúcie na naplnenie verejnoprospešného cieľa použité aj súkromné subjekty. V prípade, že zákonodarca považuje za nevyhnutné, aby deklarovaný verejnoprospešný cieľ napĺňali aj súkromní vysielatelia, mal tak urobiť s účinkami do budúcnosti. Právna úprava by sa mala vzťahovať až na tých vysielateľov, ktorí budú žiadať o udelenie licencie na vysielanie rozhlasovej programovej služby po nadobudnutí účinnosti právnej úpravy, nakoľko len tak, poznajúc všetky zákonné podmienky, si môžu dôsledne zvážiť všetky aspekty svojho podnikania v tomto segmente.“ uviedol generálny prokurátor.

Hudobné dielo je tovar, ako každý iný

Obchodné spoločnosti, ktoré sa uchádzali o udelenie licencie na vysielanie rozhlasovej programovej služby, použili na jej získanie a následne na zabezpečenie a prevádzkovanie samotného rozhlasového vysielania určité zdroje (svoj majetok). Očakávaním týchto subjektov je, že v konkurenčnom prostredí viacerých vysielateľov, pri používaní finančných prostriedkov v súlade s vlastnou nastavenou stratégiou a za podmienok, za akých na tento trh vstupovali, získajú čo najväčšiu poslucháčsku základňu. Vysielatelia rozhlasového vysielania nepredávajú poslucháčom vysielanie, nakoľko vysielanie v prostredí analógového vysielania šíreného terestriálne na základe štátom pridelených frekvencií je pre poslucháčov bezplatné (hoci vysielatelia za tieto pridelené frekvencie štátu platia). Vysielatelia však predávajú produkty mediálnej komerčnej produkcie v zákonom ustanovených formátoch - reklama, sponzoring, umiestnenie produktu. Je prirodzeným záujmom tých, ktorí si tieto produkty objednávajú, aby sa ich reklama dostala k čo najväčšiemu množstvu adresátov (poslucháčov), t. j. potenciálnych spotrebiteľov. Príjmy každého vysielateľa s licenciou sú tak priamo závislé od jeho poslucháčskej základne. Každý vysielateľ, ktorý sa správa trhovo, poskytuje služby vysielania tak, aby si svoju poslucháčsku základňu udržal, resp. aby ju rozširoval. Objem poslucháčskej základne zisťujú pre jednotlivých vysielateľov prieskumné agentúry a generálny prokurátor predpokladá, že každý markantnejší výkyv smerom nadol musí znamenať prehodnotenie obsahu vysielania, prípadne aj jeho priame zmeny.

„Hudobné diela považujem za tovar ako každý iný. Je prirodzené, že ak je o ten ktorý tovar záujem, prispôsobuje sa tomu aj ponuka. Ak o tovar prirodzený záujem nie je, žiadny obchodník ho nebude ponúkať. V opačnom prípade v konkurenčnom prostredí viacerých subjektov ponúkajúcich ten istý sortiment neobstojí a v dlhodobejšom meradle, v záujme svojho udržania sa na trhu, bude musieť prehodnotiť, či tento tovar bude naďalej ponúkať (s rizikom skončenia podnikania) alebo nie. Problematika hudobných diel ako tovarov je rovnaká. Ak je hudobné dielo kvalitné, je oň prirodzený záujem, bez ohľadu na to, odkiaľ pochádza. Naopak, ak tieto kvalitatívne požiadavky nespĺňa, záujem poslucháčov nevzbudí a hrať sa nebude. To, či je niektoré dielo kvalitné alebo nie, určujú výlučne poslucháči, ktorí potom rozhodnú tým, že danú rozhlasovú stanicu počúvajú. Nemôže tak robiť štát prostredníctvom kvót. Nerobí tak v žiadnom inom podnikateľskom segmente. Je nepredstaviteľné, aby v demokratickom a právnom štáte boli prostredníctvom zákonom ustanovených kvót podnikatelia nútení nakupovať určité objemy konkrétneho tovaru (napr. potravín) bez ohľadu na ich kvalitu a vlastnosti, ako aj bez ohľadu na to, či je po tomto tovare dopyt alebo nie.“

Celý návrh si prečítajte TU.

Zdroj: Ústavný súd SR
Ilustračné foto: najprávo.sk