Sobota, 24. február 2024 | meniny má Matej , zajtra Frederik/Frederika
Predplatné
Sobota, 24. február 2024 | meniny má Matej , zajtra Frederik/Frederika
TlačPoštaZväčšiZmenši

Aplikačné problémy oprávneného použitia zbrane podľa § 26 ods. 2 Trestného zákona

Zuzana Hrušková • 31.5. 2021, 18:59

Funkcia okolností vylučujúcich protiprávnosť spočíva vo vyňatí určitých správaní prebiehajúcich za typovo rovnakých okolností, ktoré by inak napĺňali znaky trestného činu, a to z dôvodu ich nízkej nebezpečnosti alebo dokonca ich spoločenskej prospešnosti. Okolnostiam vylučujúcim protiprávnosť činu by sa nepochybne mala venovať zvýšená pozornosť, tak v právnej teórii ako aj laickej verejnosti, a to najmä z dôvodu, že niektoré z okolností vylučujúcich protiprávnosť činu umožňujú brániť sa proti protiprávnym útokom človeka aj spôsobom, ktorý môže spôsobiť útočníkovi aj vážnu ujmu na zdraví a pritom zo strany obrancu nedôjde k spáchaniu trestného činu.Väčšina laickej verejnosti si nie je vedomá právnych možností obrany proti protiprávnemu útoku človeka a taktiež jej obmedzení, čo im môže v krízových situáciách či už na ulici, ale aj v domácnosti obmedziť možnosti ich obrany. Prípadne, na druhej strane môžu  konať výrazne neprimerane danej situácii a ich konanie môže mať trestnoprávne následky. Osoba znalá okolností vylučujúcich protiprávnosť činu sa môže zachovať tak, že jednak bude bez obavy z trestného stíhania efektívne brániť svoje práva alebo práva iného, pričom si svojim konaním neprivodí trestnoprávny postih.

Podstatou oprávneného použitia zbrane ako jedenej z okolností vylučujúcich protiprávnosť činu je najmä skutočnosť, že za určitých zákonne upravených podmienok možno použiť zbraň v súlade s jej účelom aj napriek tomu, že nejde o prípad nutnej obrany či krajnej núdze. Podľa § 26 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej len Trestný zákon), je oprávnené použitie zbrane osobitným prípadom výkonu práva a povinnosti, ku ktorému je v pomere špeciality, nakoľko je schopný výrazným spôsobom zasiahnuť do základných ľudských práv a slobôd.[1]

Ustanovenie § 26 ods. 2 Trestného zákona upravuje špeciálny prípad oprávneného použitia zbrane proti inej osobe vo svojom obydlí, na ochranu života, zdravia či majetku, v prípade, ak je táto osoba v obydlí neoprávnene. Toto ustanovenie vychádza z angloamerického právneho princípu „môj dom, môj hrad“ vyjadrujúci, že obydlie je pre obyvateľa útočiskom, do ktorého mu nikto nemôže neoprávnene zasiahnuť a pokiaľ sa tak stane, môže obyvateľ voči narušiteľovi tvrdo zasiahnuť bez akejkoľvek povinnosti pýtať sa.[2]

Na prvý pohľad sa takého ustanovenie javí skôr pozitívne a prínosne, avšak pri dôslednejšom skúmaní jeho aplikačných problémov v praxi, možno dospieť k práve k opačnému záveru.

Potrebné a dôležité je zadefinovanie pojmu zbraň na účely § 26 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona, nakoľko je zbraň v zmysle ustanovenia § 26 ods. 1 Trestného zákona definovaná užšie, ako v § 122 ods. 3 Trestného zákona, v ktorom sa uvádza, že sa nepoužije, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné. V zmysle § 26 ods. 1 Trestného zákona zbraňou bude teda zbraň v technickom slova zmysle, čo znamená, že každý zákon si podľa vlastných potrieb definuje tento pojem. Vo všeobecnosti je zbraňou v technickom slova zmysle predmet, ktorý je svojou konštrukciou alebo dodatočným prispôsobením určený na útok či obranu a dokáže tak spôsobiť zranenie. V našom právnom poriadku, v prípade ak osobitné zákony používajú pojem strelná zbraň, no bližšie tento pojem nešpecifikujú, obsahuje definíciu strelenej zbrane zákon č. 190/2003 Z. z. zákon o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov.[3]

O použitie zbrane v súlade so zákonom pôjde vtedy, keď sú pri jej použití dodržané všetky zákonom stanovené podmienky použitia zbrane, ale i podmienky, ktoré upravujú právne normy nižšej právnej sily splnomocnené zákonom za účelom konkrétnejšej úpravy podmienok použitia zbrane. Oprávnené použitie zbrane je teda upravené viacerými zákonmi, pričom každý si sám definuje, čo sa v jednotlivých prípadoch zbraňou rozumie, určuje, kto ju môže použiť, v akej konkrétnej situácii a za splnenia akých podmienok a zároveň vymedzuje spôsob, akým možno zbraň použiť. Pri tomto inštitúte, ak je zbraň použitá v súlade so zákonom, je irelevantné, či predmetná zbraň je súkromná alebo služobná – ak by však bola v nelegálnej držbe, mohla by nastúpiť trestná zodpovednosť za trestný čin podľa § 294 a § 296 Trestného zákona, teda trestný čin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami.[4]

Rekodifikácia Trestného zákona v roku 2005 priniesla do slovenského právneho poriadku nové ustanovenie, a to ustanovenie § 26 ods. 2 Trestného zákona, ktoré predstavuje priame a konkrétne zákonné splnomocnenie a oprávnené použitie zbrane, možno podľa neho priamo konať. Subjektom, ktorý je oprávnený použiť zbraň, je na účely tohto ustanovenia v zásade ktokoľvek, kto použije zbraň vo svojom obydlí, na ochranu života, zdravia alebo majetku proti inej osobe, ktorá do obydlia neoprávnene vnikne alebo v obydlí neoprávnene zotrváva, pričom oprávnená osoba nemôže úmyselne spôsobiť smrť, a zároveň sa nejedná o nutnú obranu.[5]

Nakoľko predmetné ustanovenie neobsahuje odkaz na iný zákon, ktorý by na účely tohto ustanovenia zbraň definoval, bude sa zbraň vykladať v súvislosti  s ustanovením § 122 ods. 3 Trestného zákona, ktoré ako jediné v Trestnom zákone obsahuje definíciu zbrane.  Definícia zbrane uvedená v § 122 ods. 3 Trestného zákona sa na oprávnené použitie zbrane podľa § 26 ods. 2 Trestného zákona teda vzťahuje, z čoho vyplýva, že za zbraň možno považovať každú vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším – napríklad železná tyč, kuchynský nôž, strelné zbrane, tupé predmety, bodné a sečné zbrane alebo iný predmet vhodný na útok či obranu napr. žieravina.

Definícia obydlia vychádza z § 122 ods. 5 Trestného zákona, obydlím sa rozumie dom či byt, prípadne iné priestory slúžiace na bývanie, vrátanie priestorov a pozemkov, ktoré k nim patria vtedy, ak sú ako súčasť obydlia uzavreté. Za uzavreté pozemky a pozemky patriace do obydlia sa považujú aj vtedy, ak je plot len mierne porušený a zjednodušuje prístup k pozemku len v menšej miere alebo aj v prípade, ak sú oplotené nízkym plotom. Ak je ale oplotenie narušené vo výraznej a zjavne badateľnej miere, o uzavreté priestory patriace do obydlia v tejto situácii nepôjde.[6] Na účely inštitútu oprávneného použitia zbrane môže v rámci § 26 ods. 2 Trestného zákona konať a použiť zbraň len osoba, ktorá toto obydlie oprávnene užíva, a to aspoň prechodne. Takto konať nemôže osoba, ktorá sa v obydlí zdržiava síce oprávnene, avšak bez užívacieho práva k tomuto obydliu (pretože nejde o jej obydlie), ktoré zákon výslovne vyžaduje. V  prípade, že by bola táto osoba na oprávnené použitie zbrane splnomocnená osobou, o ktorej obydlie ide, mohla by konať v súlade s § 26 ods. 2 Trestného zákona.

Narušiteľom je osoba, ktorá nemá oprávnenie do obydlia vojsť a zdržiavať sa v ňom, pričom tieto oprávnenia upravujú najmä právne normy súkromnej povahy a na ich základe vykonané zmluvné vzťahy. Z uvedeného vyplýva, že inštitút oprávneného použitia zbrane vo svojom obydlí nemožno použiť proti osobám, ktoré sa v obydlí zdržiavajú oprávnene.[7] Platí  to teda aj v prípade, že sú tieto osoby nebezpečné, napríklad v prípadoch domáceho násilia, s výnimkou prípadu, kedy by bolo užívacie právo násilníka na dom či byt obmedzené alebo vylúčené podľa zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.

Účinok konania v rámci § 26 ods. 2 Trestného zákona sa musí prejaviť v obydlí, nie mimo neho. Voči narušiteľovi teda oprávnená osoba v rámci tohto inštitútu nesmie zasiahnuť ani v prípade, ak je zjavné, že sa narušiteľ chce do obydlia vrátiť, možno však proti nemu aplikovať nutnú obranu. Konanie v rámci § 26 ods. 2 Trestného zákona sa zároveň musí udiať v čase, kedy nejde o nutnú obranu.

Aplikačné problémy § 26 ods. 2 Trestného zákona

Už v prípade definície zbrane možno vnímať prvý aplikačný problém tohto ustanovenia. Nepôjde o trestný čin v prípade, ak ochraňujúca osoba použije na účely ochrany záujmov uvedených v § 26 ods. 2 Trestného zákona akýkoľvek predmet, ktorým možno urobiť útok proti telu dôraznejším. V prípade ak by však za úplne totožných podmienok ochraňujúca osoba zakročila proti narušiteľovi bez „akéhokoľvek predmetu – zbrane“, teda holými rukami, čím by mu spôsobila ťažkú ujmu na zdraví, mala by byť trestne zodpovedná za spáchanie trestného činu. Nemožno totiž pripustiť stav, v ktorom ak by ochraňujúca osoba spôsobila ťažkú ujmu narušiteľovi, napríklad ostrým predmetom, bolo by to v súlade s týmto inštitútom, teda by bola vylúčená protiprávnosť takéhoto konania, ale ak by narušiteľa zmlátila holými rukami, a tým mu spôsobila rovnakú ujmu, už bude trestne zodpovedná za spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví.[8] Ochraňujúca osoba by nemala byť motivovaná  k tomu, aby proti narušiteľovi použila v zásade tvrdšie prostriedky, ako tie, ktoré by považovala za adekvátne v konkrétnej situácii použiť. Nakoľko analógia v okolnostiach vylučujúcich protiprávnosť činu možná nie je, nemožno použiť ani výklad, ktorý by sa dovolával zmyslu celého tohto ustanovenia, ktorým je ochrana života, zdravia či majetku vo svojom obydlí.

Druhý aplikačný problém sa týka požiadavky, že toto konanie sa musí udiať v čase, keď nejde o nutnú obranu. Trvanie útoku proti domovej slobode vymedzil judikát Najvyššieho súdu SSR, sp. zn. 4 Tz 40/1978 (R 9/1980), z ktorého vyplýva, že v situácii, kedy sú splnené podmienky na oprávnené použitie zbrane podľa § 26 ods. 2 Trestného zákona musia byť zároveň naplnené znaky útoku proti domovej slobode, a tento inštitút sa  použije len v prípade, keď nepôjde o nutnú obranu. Uvedené nastane len v prípade intenzívneho excesu z nutnej obrany, ak pri ňom zároveň nemožno použiť ani § 25 ods. 3 Trestného zákona o nutnej obrane. Oprávnené použitie zbrane podľa § 26 ods. 2 Trestného zákona sa tak môže veľmi ľahko stať nástrojom tých, ktorí úmyselne a bez ospravedlňujúcich dôvodov, prekročia medze nutnej obrany.

Za ďalší problém možno považovať, hoci ak aj možno tento inštitút použiť do momentu nastúpenia priamo hroziaceho alebo trvajúceho útoku na život, zdravie či majetkové vzťahy, to, že v tomto prípade ochraňujúca osoba bude vyvodzovať ohrozenie týchto záujmov len zo samotnej existencie prítomnosti neoprávnenej osoby v obydlí.[9] Takéto podmienky sú benevolentné voči ochraňujúcej osobe. Ako príklad možno uviesť situáciu, kedy by narušiteľom bolo dieťa trhajúce ovocie zo stromu v susedovej  oplotenej záhrade, proti ktorému by v zmysle vyššie uvedeného mohla byť použitá zbraň.

Tretím aplikačný problémom tohto ustanovenia je fakt, že pri jeho aplikácii poskytuje ochraňujúcej osobe možnosť absolútnej ľubovôle, keďže táto osoba nesmie len úmyselne spôsobiť smrť. Z hľadiska spôsobu ako aj následku jej konanie nie je inak limitované – môže teda úmyselne spôsobiť aj ťažkú ujmu narušiteľovi, z nedbanlivosti môže spôsobiť aj smrť narušiteľa. Nakoľko ustanovenie § 26 ods. 2 Trestného zákona chráni nielen život a zdravie, ale aj majetok, možno takto konať aj v prípade zásahu na ochranu majetku relatívne malej hodnoty. Pri takto široko koncipovanom inštitúte možno ľahko skĺznuť do jeho zneužitia a dokazovanie, v prípade nie až tak zjavného zneužitia, je v takýchto prípadoch veľmi náročné.[10]

Z uvedeného vyplýva, že koncepčné zaradenie obsahu ustanovenia § 26 ods. 2 Trestného zákona pod oprávnené použitie zbrane je zmätočné a poskytuje široký priestor pre jeho zneužitie. Využitie tohto ustanovenia treba v praxi podrobne sledovať a analyzovať, a v prípade dokázania pravdepodobnosti jeho negatívneho pôsobenia v spoločnosti, pristúpiť k jeho oprave, prípadne, de lege ferenda, by bolo efektívne aj jeho kompletné zrušenie a vymedzenie ako osobitný prípad nutnej obrany. Ako vzor môže poslúžiť judikát Najvyššieho súdu SSR (R 9/1980), ktorý judikuje, že nutná obrana je prípustná aj proti útoku smerujúcemu proti domovej slobode spôsobom, ktorý je v našom prípade  uvedený v § 194 Trestného zákona – útok trvá dovtedy, kým sa nepodarí útočníka, ktorý do obydlia s úmyslom vykonania násilia, z domu alebo bytu vyhnať.

Autor:
Bc. Zuzana Hrušková
študent,
Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave

 


 

Zoznam použitej literatúry:

BURDA, E. Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, 305 s. ISBN 978-80-7179-281-9.

BURDA, E., ČENTÉŠ, J., KOLESÁR, J., ZÁHORA, J. a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2010. 1130 s. ISBN 978-80-7400-324-0

IVOR, J. a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. 2., doplnené a prepracované vydanie. Bratislava : Iura Edition, 2010, 532 s. ISBN 978-80-8078-308-2

Judikát Najvyššieho súdu SSR, sp. zn. 4 Tz 40/1978 (R 9/1980)

Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon

Zákon č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník



[1] IVOR, J. a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. 2., doplnené a prepracované vydanie. Bratislava : Iura Edition, 2010, s. 174.

[2] Tamže, s. 116.

[3] Tamže, s. 121.

[4] Tamže, s. 118 – 119.

[5] Tamže, s. 121.

[6] BURDA, E., ČENTÉŠ, J., KOLESÁR, J., ZÁHORA, J. a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2010. s. 217.

[7] BURDA, E. Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Praha : C. H. Beck, 2012. s. 123.

[8] Tamže, s. 121

[9] Tamže, s. 124

[10] Tamže, s. 125.

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 561

Nové v judikatúre

Hľadať všade
PoUtStŠtPiSoNe
: