Medzitýmny rozsudok

O uplatnenom práve, t. j. o veci samej resp. merite sporu, rozhoduje v zásade súd formou rozsudku. Rozsudkom by sa malo v zásade vždy rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Len výnimočne, ak je to účelné, môže súd rozhodnúť rozsudkom najskôr len o časti prejednávanej veci (tzv. čiastočný rozsudok) alebo o základe prejednávanej veci (tzv. medzitýmny rozsudok).

Medzitýmnym rozsudkom sa rozhoduje o tom, či je základ nároku daný, dôvodný resp. opodstatnený. Napríklad pri náhrade škody sa môže rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o tom, že nárok na náhradu škody je daný. A následne po právoplatnosti tohto rozsudku (ktorým sa však v zásade konanie nekončí) sa konečným rozsudkom rozhodne o výške uplatneného nároku.

Inštitút medzitýmneho rozsudku (niekedy nazývaného aj medzirozsudok) nachádzame v ustanovení § 152 O. s. p.

NS SR konštatuje v 5 Obdo 5/2011, že „Medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe uplatneného nároku. Základ uplatneného nároku definuje iba teória a judikatúra. Základom predmetu konania budú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku. Za základ prejednávanej veci, o ktorom môže súd rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, treba spravila považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť, ak má súd o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku (RV/1968). Posúdenie predbežnej otázky nemožno v žiadnom prípade vyjadriť formou výroku, ale sa môže prejaviť len v spôsobe rozhodnutia o návrhu vo veci samej a možno ho uviesť len v odôvodnení rozhodnutia (R61/1965). Medzitýmnym rozsudkom môže byť rozhodnuté len o základe prejednávanej veci, nikdy len o dielčej spornej právnej otázke, týkajúcej sa uplatneného žalobného návrhu (R44/1996). Rozhodnutím o základe prejednávanej veci nie je riešenie predbežnej otázky pre rozhodovanie vo veci samej."