Možno definovať v najširšom slova zmysle ako zákonom priznanú možnosť zamestnanca organizovane prerušiť výkon práce. Ďalej možno štrajk definovať ako prostriedok pracovného boja.
Zákon síce priznáva zamestnancovi právo na štrajk, ale jeho vyhlásenie ani organizovanie mu neprislúcha, naopak organizovať a vyhlasovať štrajk výlučne prislúcha odborovému orgánu/odborovej organizácií (definícia obsiahnutá v § 230 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce).
Právo na štrajk je zakotvené v nasledujúcich právnych predpisoch:
- Ústava Slovenskej republiky – čl. 37 ods. 4„Právo na štrajk sa zaručuje. Podmienky ustanoví zákon. Toto právo nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci a zamestnanci hasičských a záchranných zborov“
- Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach – čl. 8 písm. d)„štáty sa zaväzujú zabezpečiť právo na štrajk za predpokladu, že sa uskutočňuje v súlade so zákonmi príslušného štátu“
- Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce – čl. 10„Zamestnanci a zamestnávatelia majú právo na kolektívne vyjednávanie; v prípade rozporu ich záujmov zamestnanci majú právo na štrajk a zamestnávatelia majú právo na výluku“
- Zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní - § 16„Ak nedôjde k uzavretiu kolektívnej zmluvy ani po konaní pred sprostredkovateľom a zmluvné strany nepožiadajú o riešenie sporu rozhodcu, môže sa ako krajný prostriedok v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy vyhlásiť štrajk“
Osobitný zákon,ktorý by bližšie špecifikoval realizáciu práva na štrajka ktorý je spomenutý v druhej vete čl. 37 ods. 4 Ústavy SR nebol do dnes prijatý, resp. v našom právnom poriadku absentuje.
Druhy štrajkov:
- štrajk súvisiaci so sporom o uzatvorenie kolektívnej zmluvy
- ústavnoprávny štrajk alebo „divoký štrajk“
- solidárny štrajk
Povinnosti odborovej organizácie
Príslušná odborová organizácia je povinná písomne poskytnúť zamestnávateľovi informácie týkajúce sa štrajku, ako aj informácie ktoré sú jej známea ktoré by mohli pomôcť zamestnávateľovi zaviesť rozvrhy práce na zabezpečenie nevyhnutných činností a nevyhnutných služieb počas štrajku, a to v lehote najneskôr dva pracovné dni pred začatím štrajku.[1]Zástupcovia príslušnej odborovej organizácie sú povinní umožňovať primeraný a bezpečný prístup na pracovisko zamestnávateľa. V tomto smere je potrebné vidieť aj zákaz brániť zamestnancom, ktorí chcú pracovať, v prístupe na toto pracovisko ako aj odchodu z neho. Ďalej príslušná odborová organizácia je povinná poskytnúť zamestnávateľovi nevyhnutnú súčinnosť po celú dobu trvania štrajku.
Nezákonnosť štrajku
Dôvody neplatnosti štrajku sú vymedzené v § 20 ods. 1 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, ide o taxatívny výpočet dôvodov:
a)ktorému nepredchádzalo konanie pred sprostredkovateľom (§ 11 a 12); to neplatí v prípade solidárneho štrajku (§ 16 ods. 3),
b)ktorý bol vyhlásený alebo pokračuje po začatí konania pred rozhodcom (§ 13 a 14) alebo po uzavretí kolektívnej zmluvy,
c)ktorý nebol vyhlásený alebo sa nezačal za podmienok ustanovených v § 17,
d)vyhlásený alebo začatý z iných dôvodov, než sú uvedené v § 16,
e)solidárny, pokiaľ zamestnávateľ účastníkov tohto štrajku najmä s ohľadom na hospodársku nadväznosť nemôže ovplyvniť priebeh alebo výsledok štrajku zamestnancov, na podporu ktorých požiadaviek je solidárny štrajk vyhlásený,
f)v prípade brannej pohotovosti štátu a v čase mimoriadnych opatrení,
g)zamestnancov zdravotníckych zariadení alebo zariadení sociálnych služieb, pokiaľ by ich účasťou na štrajku došlo k ohrozeniu života alebo zdravia občanov,
h)zamestnancov pri obsluhe zariadení jadrových elektrární, zariadení so štiepnym materiálom a zariadení ropovodov alebo plynovodov,
i)sudcov, prokurátorov, príslušníkov ozbrojených síl a ozbrojených zborov, príslušníkov a zamestnancov hasičských zborov a záchranných zborov a zamestnancov pri riadení a zabezpečovaní letovej prevádzky,
j)zamestnancov zabezpečujúcich telekomunikačnú prevádzku a zamestnancov obsluhujúcich a prevádzkujúcich verejné vodovody, ak by ich účasťou na štrajku došlo k ohrozeniu života alebo zdravia občanov,
k)zamestnancov, ktorí pracujú v oblastiach postihnutých živelnými udalosťami, v ktorých boli príslušnými štátnymi orgánmi vyhlásené mimoriadne opatrenia.
Okrem dôvodov vymedzených v § 20 ods. 1 predmetného zákona sa za neplatný štrajk považuje „aj štrajk štátnych zamestnancov vymenovaných za predstavených a štátnych zamestnancov, ktorí plnia služobné úlohy bezprostredne na ochranu života a zdravia, ak by ich účasť na štrajku ohrozila život alebo zdravie obyvateľstva“( § 20 ods. 2 zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní).
Právne postavenie účastníka štrajku
Účastníkom štrajku sa rozumie zamestnanec, ktorý s ním súhlasil a to po celú dobu jeho trvania, v prípade že sa zamestnanec pripojí neskôr k štrajku považuje sa za jeho účastníka odo dňa pripojenia sa k štrajku.[2]
Zamestnávateľ je povinný ospravedlniť neprítomnosť zamestnanca v práci, počas jeho účasti na štrajku. Zamestnancovi, ktorý sa zúčastnil na štrajku neprislúcha mzda, ani náhrada mzdy. Účasť zamestnanca na štrajku po právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým bol štrajk vyhlásený za nezákonný sa považuje za neospravedlnenú neprítomnosť v práci.
Prostriedky ochrany zamestnávateľa – zodpovednosť za škodu
Zamestnávateľ môže podať návrh na súd, aby súd preskúmal zákonnosť štrajku a v prípade, ak súd vyhlási štrajk za nelegálny, zamestnávateľovi vznikne právo uplatniť si voči odborovej organizácií nárok na náhradu škody, ktorá mu v dôsledku nelegálneho štrajku vznikla( to platí v prípade štrajku súvisiaceho so sporom o uzatvorenie kolektívnej zmluvy).
Zodpovednosť za škodu ktorá vznikne v dôsledku štrajku je upravená v § 23 ods. 1 a nasl. zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní.
V prípade ústavnoprávneho štrajku („divokého štrajku“) nedostatočná právna úprava spôsobuje, že jeho nelegálnosť je potrebné posudzovať v každom prípade individuálne. Čo sa týka náhrady škody zostáva otázne, od koho si môže zamestnávateľ tento nárok uplatniť, či od štrajkového výboru alebo od štrajkujúcich zamestnancov?
Spôsoby ukončenia štrajku
- rozhodnutím odborového orgánu, ktorý štrajk vyhlásil alebo rozhodol o jeho začatí (napr. pod tento spôsob ukončenia štrajku je možne subsumovať dosiahnutie cieľa, ktorý nebolo možné dosiahnuť bez vyhlásenia štrajku)
- rozhodnutím súdu, respektíve vyhlásením štrajku za nezákonný