I. Ak si jeden z manželov požičiava od inej osoby peniaze a v zmluve o pôžičke vystupuje ako dlžník, je zo zmluvy v pôžičke zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel. Samotný záväzok jedného z manželov sa tak netransformuje na spoločný záväzok obidvoch manželov vo vzťahu k veriteľovi. Uznanie dlhu zo zmluvy o pôžičke, ktorej účastníkom bol iba jeden z manželov vyvolalo účinky iba voči jeho osobe.
II. Rozhodnutie o vyporiadaní BSM má zásadne účinky len medzi bývalými manželmi a nie je možné ním zasiahnuť do práv tretích osôb, hlavne veriteľa.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2019, sp. zn. 4 Cdo 28/2019, zdroj: nsud.sk, rozhodnutie nebolo oficiálne publikované, tvorba právnej vety: najprávo.sk)
Z odôvodnenia:
1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“) v poradí štvrtým rozsudkom (prvým, žalobe vyhovujúcim) vydaným v prejednávanej veci z 10. júla 2017, č. k. 42 C 164/2012-248 zastavil konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 8 298,50 eur za obdobie od 7. februára 2012 do 9. októbra 2012 (výrok I.), žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 8 298,50 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne odo dňa 10. októbra 2012 do zaplatenia (výrok II.) a žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na plnú náhradu trov konania (výrok III.). Vychádzal so zistenia, že v konaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM) žalovanej a XY bolo rozhodnuté tak, že jeho samostatný záväzok voči (žalobkyni) zo zmluvy o pôžičke uzavretej 6. decembra 2002 na sumu 16 596,96 eur pripadá do vlastníctva žalovanej a XY v rozsahu 1/2 každému z nich. Vzhľadom na skutočnosť, že XY zaplatil žalobkyni celú pôžičku, vzniklo mu na základe rozsudku o vyporiadanie BSM právo voči žalovanej domáhať sa finančného vyrovnania a to v rozsahu jednej polovice, ktoré namiesto žalovanej uhradil žalobkyni. Tento svoj nárok potom za úplatu 5 000,- eur previedol na žalobkyňu zmluvou o postúpení pohľadávky, v zmysle ktorej si žalobkyňa dôvodne voči žalovanej uplatňovala predmetný nárok. Vychádzal z toho, že existencia dlhu so zmluvy o pôžičke uzavretej medzi XY a žalobkyňou počas trvania manželstva so žalovanou a existencie bezpodielového spoluvlastníctva bola predmetom posúdenia už v konaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva. Týmto rozhodnutím bola záväzne vyriešená otázka existencie platnosti zmluvy o pôžičke, ktorú už v tomto konaní nie je súd oprávnený posudzovať.
2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 10. júla 2018, sp. zn. 6 Co 18/2018 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a v závislom výroku o trovách konania (výrok II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie) potvrdil. Odvolanie proti výroku o zastavení konania (výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie) odmietol. Žalobkyni proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Konštatoval, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie a so zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. S odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a na dôvody tam uvedené v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. odkázal. Za nenáležité považoval odvolacie námietky žalovanej o nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne a nesprávnom procesnom postupe súdu, pokiaľ tento pripustil zmenu žaloby. Poukázal na to, že v prejednávanej veci došlo k zmene skutkových okolností v dôsledku splatenia celej pohľadávky so zmluvy o pôžičke XY a v dôsledku toho došlo k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky medzi ním a žalobkyňou dňa 10. februára 2012, ktoré skutkové okolnosti žalobkyňa na pojednávaní dňa 8. októbra 2012 súdu oznámila. Vo vzťahu k uznávaciemu prejavu XY ohľadne jeho záväzku voči žalobkyni zo dňa 21. januára 2004 odvolací súd konštatoval, že uvedený prejav XY má v zmysle § 110 ods. 1 OZ vplyv na začatie plynutia novej desaťročnej premlčacej doby, potom pohľadávka, ktorá bola predmetom postúpenia tak vzhľadom na tento úkon v čase plnenia premlčaná nebola. Pokiaľ išlo o tvrdené podvodné konanie žalobkyne a XY, založené na predstieranom a teda neplatnom právnom úkone zmluvy o pôžičke, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie poukázal na to, že existencia a platnosť zmluvy o pôžičke bola preskúmavaná v súdnom konaní o vyporiadaní BSM XY a žalovanej. Týmto bola právoplatne a záväzne vyriešená nielen otázka, že išlo o spoločný dlh manželov, ale aj samotná otázka existencie a platnosti zmluvy o pôžičke.
3.1. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p., lebo rozhodnutia súdov nižších inštancií spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Namietala, že odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku jej pasívnej vecnej legitimácie a aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, pri riešení ktorej sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Uviedla, že v otázke pôžičky uzavretej jedným z manželov platí, že ide o individuálny dlh tohto manžela. Na tomto nič nemení ani skutočnosť, že po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa vykonáva vyporiadanie pohľadávok a zväzkov manželov. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 29. septembra 2009, sp. zn. 4 Cdo 123/2008.
3.2. Dovolateľka ďalej namietala nesprávne právne posúdenie veci v otázke kedy nastanú účinky postúpenia pohľadávky voči nej. Postúpením pohľadávky, ktorú mal mať XY voči jej osobe sa pred súdom prvej inštancie preukazovala iba žalobkyňou, a to na pojednávaní, na ktorom žalovaná nebola prítomná a nemohla sa účinne voči uvedenému preukázaniu zmluvy o postúpení pohľadávky brániť. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 25. marca 2004, sp. zn. 32 Odo 776/2003 a uznesenia Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 9 Co 342/2012, v ktorých sa konštatuje, že je povinnosťou súdu doručiť zmluvu o postúpení pohľadávky žalovanej strane a až po takomto doručení dôjde k splneniu povinnosti oznámiť postúpenie pohľadávky žalovanému.
3.3. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. žalovaná poukázala na právnu otázku zjavne nedôvodnej žaloby, ktorej zmenený predmet konania sa týkal nároku vzniknutého po začatí konania, v ktorom sa zmena pripustila.
3.4 Dovolateľka navrhla, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu prípadne aj súdu prvej inštancie a vec im vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Zároveň žiadala o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, ktorý odôvodňovala svojimi finančnými pomermi neumožňujúcimi jej zaplatiť záväzok z napadnutého rozsudku v určenej lehote.
4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovanej navrhla, aby ho dovolací súd ako nedôvodné zamietol. Žalovaná v podanom dovolaní rozsiahle a zmätočne popisuje celý priebeh sporu, pričom právne otázky, ktoré uvádza ako podstatné pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej neboli súdmi nižších inštancií riešené a nezaložili na nich svoje rozhodnutia. V prípade, že dovolací súd nebude považovať dovolanie žalovanej za prípustné, navrhla ho odmietnuť.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 444 C.s.p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443). Dospel k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné, a preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1, 2 a § 450 C.s.p.).
7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa.
8. V zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
9. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 C.s.p. môže byť len otázka „právna“ (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
10. Vychádzajúc z obsahu podaného dovolania (§ 124 C.s.p.) možno ustáliť, že „právnou“ otázkou, ktorou bola podľa dovolateľky založená prípustnosť ňou podaného dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., bolo posúdenie existencie solidarity manželov v prípade vzniku záväzku zo zmluvy o pôžičke uzavretej iba jedným z manželov za trvania manželstva a vyporiadania tohto záväzku po zániku ich bezpodielového spoluvlastníctva súdnym rozhodnutím za situácie, že každému s manželov bola „prikázaná“ rovnaká časť tohto záväzku. Za právne významnú následne považovala aj otázku, či uznanie dlhu z takejto pôžičky zaviazaným manželom je účinné aj vo vzťahu k tomu manželovi, ktorý tento úkon nevykonal, nebol účastníkom zmluvy o pôžičke a následne s ním vyjadril nesúhlas. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. septembra 2009 sp. zn. 4 Cdo 123/2008, ktoré k uvedeným otázkam zaujalo negatívne stanovisko, na rozdiel od napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
11. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. V zmysle judikatúry R 71/2018 patria do tohto pojmu predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, alebo iných publikovaných materiáloch tam uvedených.
12. Najvyšší súd v rozhodnutí pod sp. zn. 4 Cdo 123/2008 konštatoval, že základnou podmienkou aplikácie ustanovenia § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka je existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. Za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom podľa platnej právnej úpravy (§ 143 Občianskeho zákonníka) môže byť len to, čo môže byť predmetom vlastníctva, teda iba veci v právnom zmysle, t. j. ovládateľné hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúžia potrebám ľudí. Za predmet vlastníctva a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa preto nepovažujú pohľadávky a záväzky (dlhy), ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Na tomto závere nič nemení ani to, že pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva sa vykonáva aj vyporiadanie spoločných pohľadávok a záväzkov manželov (dopadajúce len na vzťah medzi manželmi a nie aj na ich vzťah k tretím osobám) podľa zásad platných pre vyporiadanie tohto spoluvlastníctva (vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v širšom zmysle). Ďalej uviedol, že podľa súdnej praxe sa za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí nepovažujú napr. zmluva o pôžičke uzavretá len jedným z manželov (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 21.12.1973 sp. zn. 3 Cz 57/73 publikovaný v Zborníku stanovísk správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR, vydanom Najvyšším súdom ČSSR, SEVT Praha 1986), ručiteľský záväzok jedného z manželov (R 61/1973) alebo zmluva o výpožičke uzavretá len jedným z manželov (R 71/1994). Pri nezmenenej právnej úprave predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov sú tieto závery súdnej praxe stále použiteľné aj dnes. Rovnaký záver platí aj pre zmluvu o pristúpení k dlhu uzavretú len jedným z manželov. I keď pri uvedených právnych úkonoch ide o rozdielne právne inštitúty, z hľadiska ustanovenia § 145 Obč. zákonníka je pre ne charakteristické to, že sa priamo netýkajú predmetu bezpodielového spoluvlastníctva, teda spoločných vecí, preto je aplikácia tohto ustanovenia v súvislosti s nimi vylúčená. Keďže ani zmluva o pristúpení k dlhu, uzavretá len jedným z manželov, sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí.
13. Súd záväzkovo-právny vzťah jedného z manželov podľa žiadneho ustanovenia hmotného práva nemôže zmeniť na záväzkovo-právny vzťah obidvoch manželov ako dlžníkov veriteľa, ktorý nebol a ani nemohol byť účastníkom konania (sporu) o vyporiadanie BSM (rozsudky NS SR sp. zn. 4 Cz 50/83, 3 Cz 18/89 a ďalšie). Preto ak si jeden z manželov požičiava od inej osoby peniaze a v zmluve o pôžičke vystupuje ako dlžník, je zo zmluvy v pôžičke zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel (Bulletin NS ČR č. 23/1987). Samotný záväzok jedného z manželov sa tak netransformuje na spoločný záväzok obidvoch manželov vo vzťahu k veriteľovi.
14. Rozhodnutie o vyporiadaní BSM má zásadne účinky len medzi bývalými manželmi a nie je možné ním zasiahnuť do práv tretích osôb, hlavne veriteľa (R 42/1972, s. 135/263 per analogiam). Ak súd pri vyporiadaní BSM rozhoduje aj o vyporiadaní spoločného (oddeleného) dlhu manželov, nemôže byť rozhodujúce, či tento dlh je premlčaný. V tomto konaní ide o vyporiadanie spoločného (oddeleného) dlhu medzi bývalými manželmi a nie o vzťah medzi veriteľom a dlžníkom a že námietku premlčania môže vzniesť voči veriteľovi len dlžník (R 7/1991 Zb. rozh.).
15. V tejto súvislosti treba uzavrieť, že z hľadiska súčasného rozhodovania už nemôže byť rozhodujúca úvaha, či pôvodné rozhodnutie o vyporiadaní BSM medzi žalovanou a jej býv. manželom mohlo založiť základ pre vznik pohľadávky voči žalovanej po tom, čo jej bývalý manžel uhradil celý záväzok žalobkyni, teda aj tú časť, ktorou bola žalovaná zaťažená rovným dielom. Inak by totiž išlo o neprípustnú reparáciu právoplatného súdneho rozhodnutia, ktorým sú ako účastníci, tak aj súd viazaní (§ 226, § 228 CSP), inými prostriedkami, než predpokladá zákonná úprava (§ 355 až § 465 CSP).
16. Z porovnania právnych záverov, na ktorých v napadnutom rozsudku založil svoje rozhodnutie odvolací súd, s podstatou záverov najvyššieho súdu, ktoré sú vyjadrené vo vyššie uvedených rozhodnutiach vyplýva, že v preskúmavanej veci – v právnych otázkach, ktorých sa týka toto rozhodnutie – došlo zo strany odvolacieho súdu k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.
17. V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, že 6. decembra 2002 uzatvorila žalobkyňa, ako veriteľ, zmluvu o pôžičke s XY (v tom čase manželom žalovanej), ako dlžníkom, na základe ktorej mu poskytla sumu 500 000,- Sk, ktorú sa tento zaviazal vrátiť do 31. januára 2003. Následne XY písomným podaním z 21. januára 2004 označeným ako „UZNANIE DLHU“ prehlásil, že uznáva dlh, ktorý mu vznikol na základe zmluvy o pôžičke. Manželstvo žalovanej a XY bolo rozvedené a rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 10. júla 2010, bolo ich bezpodielové spoluvlastníctvo vyporiadané. V rámci vyporiadania bolo rozhodnuté, že do výlučného vlastníctva každého z bývalých manželov pripadá záväzok voči (žalobkyni) zo zmluvy o pôžičke v rozsahu 1/2, t. j. v sume po 8 298,50 eur.
18. Vychádzajúc z právnych záverov rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 123/2008, zo zmluvy o pôžičke bol voči žalobkyni zaviazaný výlučne XY, a to aj keď túto uzavrel v čase trvania manželstva so žalovanou. Rovnako jeho podanie označené ako „UZNANIE DLHU“ zaväzovalo iba jeho osobu a nebolo účinné voči žalovanej. Na tomto závere nič nezmenila ani skutočnosť, že pri zániku ich bezpodielového spoluvlastníctva sa vykonalo vyporiadanie aj tohto záväzku, pretože vyporiadanie malo dopad len na vzťah medzi manželmi a nie aj na ich vzťah k tretím osobám (vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v širšom zmysle). Odvolací súd tak dospel k nesprávnemu záveru, že žalovaná sa stala spoludlžníčkou žalobkyne spolu s bývalým manželom k predmetnému záväzku, a to aj za situácie ak bol tento zahrnutý do vyporiadania ich bezpodielového spoluvlastníctva. Samozrejme, správnejšie by bolo – ale iba za predpokladu, keď by tento záväzok uznala za existentný v rámci konania o vyporiadanie BSM aj žalovaná – ak by bol preberateľom celého záväzku jeho dlžník (XY), lebo pri vyporiadaní by sa započítal tento záväzok iba jemu, a potom by žalovaná dostala zo spoločného majetku menej, samozrejme iba vtedy, ak by to nerozporovala v konaní o vyporiadanie BSM, čo sa aj stalo.
19. Keďže nešlo o solidárny dlh medzi žalovanou a jej bývalým manželom, nemohol mu vo vzťahu k žalovanej vzniknúť nárok na plnenie, ktorý potom riešil jeho postúpením žalobkyni. Tým, že súdy nesprávne vychádzali z existencie spoluzáväzku medzi žalovanou a jej bývalým manželom, neprávne právne posúdili aj existenciu a charakter pohľadávky, ktorá bola predmetom postúpenia zmluvy o postúpení z 10. februára 2012 uzavretej medzi žalobkyňou a XY.
20. Vzhľadom na uvedené závery bolo právne bezvýznamné, aby sa dovolací súd bližšie zaoberal dovolacími námietkami, týkajúcimi sa nesprávneho právneho posúdenia platnosti uznania záväzku zo zmluvy o pôžičke manželom žalovanej a jeho plnenia s poukazom na premlčanie. Len na doplnenie, najvyšší súd poukazuje na už vyslovené závery, že uznanie dlhu zo zmluvy o pôžičke, ktorej účastníkom bol iba jeden z manželov vyvolalo účinky iba voči jeho osobe.
21. Dovolací súd na základe vyššie uvedených záverov napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 C.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 450 C.s.p.).
22. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C.s.p.). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 454 ods. 3 C.s.p.).
23. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :0.