TlačPoštaZväčšiZmenši

K dôvodom nevymenovania kandidáta na funkciu generálneho prokurátora

19.12. 2012, 20:51 |  najpravo.sk

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 24. októbra 2012, č. k. PL. ÚS 4/2012-77

 

 

Uznesenie

Doplnenie odôvodnenia sudkyne Ivetty Macejkovej

Odlišné stanovisko sudkyne JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej, CSc.

Odlišné stanovisko sudcu Jána Lubyho a sudcu Ladislava Orosza

Odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa

 

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 24. októbra 2012, č. k. PL. ÚS 4/2012-77

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. októbra 2012 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika prerokoval návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených poslancom doc. JUDr. R. P., Ph.D. J.S.D., na podanie výkladu čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky a podáva tento

výklad:

Prezident Slovenskej republiky je povinný zaoberať sa návrhom Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky, a ak bol zvolený postupom v súlade s právnymi predpismi, v primeranej lehote buď vymenovať navrhnutého kandidáta, alebo oznámiť Národnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje.

Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie, alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky).

Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné.

Odôvodnenie:

I.

Zhrnutie návrhu

1. Dňa 29. februára 2012 bol Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") doručený návrh skupiny 60 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov" alebo „navrhovatelia") na začatie konania o výklad čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava").

2. Z obsahu návrhu vyplýva, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada") svojím uznesením č. 499 (5. volebné obdobie, 2010 – 2012) zo 17. júna 2011 navrhla prezidentovi Slovenskej republiky (ďalej len „prezident" alebo „prezident republiky") vymenovať za generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor") kandidáta J. Č. Prezident pôvodne odkladal rozhodnutie o návrhu, pretože chcel počkať na rozhodnutie ústavného súdu v konaní o súlade niektorých zákonných ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku"), na základe ktorých sa okrem iného zmenil spôsob voľby kandidáta na generálneho prokurátora z tajnej na verejnú (PL. ÚS 95/2011). Tento dôvod mal uviesť vo viacerých svojich tlačových vyjadreniach. K vymenovaniu však nepristúpil ani následne, hoci už bolo známe, že ústavný súd uvedenému návrhu nevyhovel. Doteraz pritom prezident o návrhu národnej rady nerozhodol ani inak. Navrhovatelia zdôrazňujú, že v tomto období, naopak, verejne označil otázku menovania navrhnutého kandidáta za „terciárnu záležitosť" a vo viacerých svojich vystúpeniach naznačil úmysel prenechať návrh na vymenovanie generálneho prokurátora národnej rade, ktorá vzíde z volieb konajúcich sa 10. marca 2012. Taktiež mal vysloviť svoj názor, že pri posudzovaní kandidáta môže prihliadnuť aj na iné, než zákonom stanovené podmienky menovania.

3. Navrhovatelia sa domnievajú, že prezident svojím postupom porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy, ktoré ustanovujú jeho právomoc vymenovať generálneho prokurátora na návrh národnej rady. Ústava zveruje kreačnú právomoc vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi národnej rade a prezidentovi, pričom ide o kombináciu voľby kandidáta národnou radou a menovania prezidentom. Účasť národnej rady na tomto procese zaručuje demokratickú legitimitu monokratického vedenia prokuratúry, ktoré svoju pôsobnosť vykonáva po ustanovenú dobu bez toho, aby podliehalo akejkoľvek politickej zodpovednosti. Aby však voľba konkrétneho kandidáta mohla vyvolať nejaký právny účinok, jej výsledkom musí byť návrh, o ktorom je prezident povinný rozhodnúť. Iný výklad by, naopak, znamenal popretie pôsobnosti národnej rady pri kreácii predmetnej funkcie a sústredenie celej pôsobnosti do kompetenčného portfólia prezidenta republiky, a bol by preto výkladom contra constitutionem. Je teda zrejmé, že úlohou národnej rady v tomto procese je vybrať konkrétnu osobu a predložiť ju prezidentovi na vymenovanie.

4. Rovnako dôležitou okolnosťou v tomto procese je i zákaz svojvôle pri výkone súčinnostnej právomoci prezidenta republiky. V tejto súvislosti navrhovatelia odkazujú na závery ústavného súdu v analogickej veci, z ktorých vyplýva, že prezident je oprávnený posúdiť, či návrh spĺňa „zákonné podmienky, čo však nie je možné stotožňovať so svojvôľou a zamieňať ho s politickým posúdením kandidatúry. Tak ako prezident i národná rada musí pri posudzovaní, či navrhnutý kandidát spĺňa požiadavky..., rešpektovať doktrinálne prípustné interpretačné postupy, svoj záver musí rozumne odôvodniť a musí rešpektovať prípadný záväzný výklad ústavného súdu alebo súdov, ktorý by bol relevantný na posúdenie príslušnej otázky." (PL. ÚS 14/06). Inými slovami, prezident republiky je rovnako ako národná rada pri výkone svojich právomocí viazaný princípom legality a princípom zákazu svojvôle a svoje rozhodnutie je povinný rozumne odôvodniť. Je pritom zrejmé, že jeho rozhodnutie o návrhu, na ktorom sa uzniesla príslušná väčšina zákonodarného zboru, nemôže mať podobu tlačovej správy alebo vyjadrenia hovorcu.

5. Pokiaľ ide o otázku lehoty, v akej by prezident republiky mal o návrhu národnej rady rozhodnúť, navrhovatelia považujú za zrejmé, že ak by sa absencia explicitnej úpravy lehoty mala vykladať ako „kedykoľvek", bolo by to nielen v rozpore s princípom právnej istoty, ale aj v rozpore s ústavne judikovaným záväzkom štátnych orgánov ku vzájomnej spolupráci a k účinnému spolupôsobeniu pri výkone tých ústavných právomocí, ktoré takéto spolupôsobenie pre naplnenie svojho účelu vyžadujú. Absencia výslovnej úpravy lehoty je vyjadrením vážnosti a dôstojnosti úradu prezidenta a jeho úlohy v procese kreácie generálneho prokurátora a zároveň je reflexiou predpokladu, že nositelia štátno-mocenských oprávnení budú tieto oprávnenia vykonávať v súlade s ich účelom, ktorým je, okrem iného, zabezpečenie riadneho chodu ústavných orgánov. Nie je jej však možné prisudzovať taký význam, že vytvára prezidentovi priestor na aplikačnú svojvôľu, spočívajúcu v práve nekonať. S ohľadom na záväzok „uplatniť svoje spolupôsobenie pri výkone ústavnej právomoci" (I. ÚS 7/96) ju treba naopak interpretovať tým spôsobom, že prezident musí o vymenovaní kandidáta rozhodnúť bez zbytočného odkladu.

6. Prezident, samozrejme, nie je povinný vyhovieť akémukoľvek návrhu národnej rady na vymenovanie kandidáta do funkcie generálneho prokurátora, má však povinnosť rozhodnúť o tomto návrhu, pričom vo svojom rozhodovaní je viazaný práve a len tými faktormi, ktoré sa týkajú splnenia zákonných a ústavných podmienok. Konkrétne ide o podmienky zvoliteľnosti kandidáta a ďalej podmienky, ktoré sa vzťahujú na proces jeho výberu. Pokiaľ ich pritom navrhnutý kandidát spĺňa, ako je to aj v prípade J. Č., prezident je povinný návrhu národnej rady vyhovieť.

7. Z týchto dôvodov navrhovatelia navrhli, aby ústavný súd po prerokovaní návrhu podal nasledujúci výklad predmetných ustanovení: „Prezident Slovenskej republiky je pri výkone svojej právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. t) v spojení s čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky povinný bez zbytočného odkladu rozhodnúť o návrhu Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie kandidáta do funkcie generálneho prokurátora. Pri rozhodovaní o tomto návrhu je prezident Slovenskej republiky povinný posúdiť a odôvodniť, či navrhnutý kandidát na vymenovanie do tejto funkcie generálneho prokurátora spĺňa predpoklady na vymenovanie do tejto funkcie, ustanovené právnymi predpismi, a či bol za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora zvolený v súlade s právnymi predpismi, ktoré túto voľbu upravujú."

II.

Priebeh konania

8. Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna 21. marca 2012 a uznesením č. k. PL. ÚS 4/2012-21 ho podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde") prijal na ďalšie konanie.

9. Ústavný súd si následne vyžiadal stanovisko prezidenta ako účastníka tohto konania. S ohľadom na obsah a závažnosť výkladovej otázky, o ktorú v tomto konaní ide, požiadal o stanovisko aj niektoré ďalšie štátne orgány, ktoré by s ohľadom na svoju pôsobnosť mohli k tejto otázke uviesť relevantné poznatky. Konkrétne tak ústavný súd oslovil generálneho prokurátora, národnú radu, predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „predseda najvyššieho súdu") a ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti").

II.A

Vyjadrenie prezidenta Slovenskej republiky

10. Prezident sa v úvode svojho stanoviska z 31. mája 2012 vyjadril k otázke, či je v danej veci vôbec daná existencia sporu ako jedna z podmienok konania o výklad ústavných zákonov. Zdôraznil, že ústavný súd je viazaný podaným návrhom len v rozsahu, v ktorom sa preukáže, že vec je sporná, pričom môže prijať len taký výklad, aký je obsiahnutý v petite návrhu, alebo ho odmietnuť. Iné znenie výkladu prijať nemôže. Navrhovatelia svoju domnienku o existencii sporu opierajú len o nepresné a neúplné citácie vyjadrení tlačového hovorcu prezidenta a tretích osôb. Nie je pravda, že o návrhu na vymenovanie kandidáta J. Č. už rozhodol a že ho odmietol vymenovať z dôvodu, že mu nedôveruje. Pokiaľ sa v rozhovore s rožňavským mestským poslancom I. K., o ktorom informoval portál www.inforoznava.sk, vyjadril týmto spôsobom, mal tým na mysli „nedôveru" s ohľadom na množstvo pochybností, ktoré sa spájali s jeho voľbou, pričom „nevymenovanie" sa malo týkať len obdobia do verdiktu ústavného súdu. I keby však už nejaké rozhodnutie prijal, v žiadnom prípade by ho nepublikoval prostredníctvom rozhovoru s miestnymi poslancami, ale relevantný prejav vôle by uskutočnil primeranou formou. Pokiaľ ide o jeho výrok zo 14. októbra 2011, ktorým označil vymenovanie J. Č. za terciárnu záležitosť, treba ho vnímať v kontexte toho, že niekoľko dní pred jeho vyslovením nebola vyslovená dôvera vláde, v dôsledku čoho vznikla ústavná kríza, ktorá si vyžiadala zmenu ústavy. V tom istom čase zároveň hrozil kolaps poskytovania zdravotnej starostlivosti v dôsledku hromadných výpovedí lekárov. Je zrejmé, že otázka vymenovania generálneho prokurátora nemohla byť v danom momente na vyššom, ako na treťom mieste.

11. Predložený návrh pozostáva z dvoch výkladových otázok, pričom prvá sa týka toho, kedy má prezident o návrhu národnej rady na vymenovanie generálneho prokurátora rozhodnúť. Podľa prezidenta neexistuje spor o jeho povinnosti rozhodnúť o návrhu bez zbytočného odkladu. Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že prezident je povinný rozhodnúť „v lehote, ktorá je primeraná okolnostiam prípadu" (I. ÚS 7/96), teda bez zbytočného odkladu potom, čo budú splnené všetky ústavné či iné podmienky späté s uplatnením tej jeho ústavnej právomoci, ktorá predstavuje spolupôsobenie pri výkone ústavnej právomoci inej zložky štátnej moci, v danom prípade národnej rady. Prezident tento názor nijak nespochybňuje, pričom ani národná rada nikdy nevyjadrila názor, že prezident nekoná „bez zbytočného odkladu", keď sa rozhodol vyčkať na rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa legálnosti voľby kandidáta na generálneho prokurátora. Návrh na prijatie uznesenia, ktoré by takýto názor vyslovilo, národná rada neschválila (5. volebné obdobie, 2010 – 2012, 28. schôdza, hlasovanie č. 144 z 8. februára 2012). Keďže však ústava použitím tvaru „vymenúva" (nie „vymenuje") neukladá povinnosť vymenovať, ale umožňuje posúdiť, či parlamentom zvolený kandidát spĺňa požadované podmienky na funkciu generálneho prokurátora, nemožno považovať za zbytočný odklad, pokiaľ hlava štátu o vymenovaní kandidáta, ktorého voľbu sprevádzalo množstvo pochybností, rozhodne až po verdiktoch ústavného súdu o podnetoch, ktoré podali kandidáti D. T. a J. Č. Takýto odklad treba naopak považovať za rozumný, pretože posúdenie týchto otázok je v tomto prípade nevyhnutným predbežným predpokladom na rozhodnutie prezidenta.

12. Z výkonu ústavnej právomoci jedného štátneho orgánu nemožno odvodiť aj jeho oprávnenie určovať lehotu, dokedy má druhý štátny orgán splniť svoj záväzok spolupôsobiť pri jej výkone. Pokiaľ takúto lehotu nestanovil ústavodarca výslovne, je možné ju vyvodzovať len zo záväzku spolupôsobenia druhého štátneho orgánu, ktorý pre ňu vyplýva z ústavnej zásady spolupráce oboch štátnych orgánov. Dĺžka tejto lehoty ale môže byť rôzna a je podmienená jedine splnením ústavných či iných podmienok spätých s uplatnením tej ústavnej právomoci jednotlivej zložky štátnej moci, ktorá predstavuje jej spolupôsobenie pri výkone ústavnej právomoci inej zložky štátnej moci. Až po splnení týchto podmienok vzniká záväzok príslušnej zložky štátnej moci bez zbytočného odkladu uplatniť svoje spolupôsobenie, pretože ústava už nevymedzuje žiadne ďalšie podmienky (a ani lehoty), ktoré by jeho uplatnenie podmieňovali. Podľa právneho názoru ústavného súdu (I. ÚS 7/96) zabezpečuje takýto výklad ústavnej zásady spolupráce zložiek štátnej moci nielen reálne uplatnenie ústavných právomocí každej z nich, ale aj ich uplatnenie v zodpovedajúcich lehotách. Súčasne je týmto výkladom vylúčená nutnosť určenia lehoty na rozhodnutie prezidenta o návrhu národnej rady na vymenovanie kandidáta do funkcie generálneho prokurátora.

13. Z uvedeného vyplýva, že prezident koná v súlade s ústavou, pokiaľ čaká na rozhodnutie príslušného orgánu, v danom prípade ústavného súdu, o otázke, či sú splnené ústavné podmienky späté s uplatnením ústavnej právomoci prezidenta pri vymenúvaní kandidáta na generálneho prokurátora. Až potom, čo bude zrejmé, že tieto ústavné podmienky sú alebo nie sú splnené, nastane povinnosť prezidenta rozhodnúť bez zbytočného odkladu. Nakoniec, aj samotní navrhovatelia sa domáhajú výkladu, podľa ktorého má prezident pri výkone predmetnej právomoci posúdiť a odôvodniť, či navrhovaný kandidát bol zvolený v súlade s právnymi predpismi, ktoré túto voľbu upravujú. On sám však nie je oprávnený posúdiť, či nebol za kandidáta na generálneho prokurátora zvolený už skôr kandidát D. T. alebo či voľba kandidáta J. Č. bola vykonaná v súlade s ústavou a zákonmi, na ktoré ústava odkazuje. Má síce v tomto smere dôvodné pochybnosti, a to predovšetkým s ohľadom na prebiehajúce konanie o sťažnosti D. T., k posúdeniu týchto otázok je však oprávnený práve ústavný súd. Prezident by v tomto smere nakoniec nemohol ani vykonávať dokazovanie o sporných skutkových okolnostiach, ani rozhodnúť o právnych otázkach súvisiacich s ústavnosťou voľby. Jediné, čo môže, je dočasne odložiť rozhodnutie o vymenovaní kandidáta navrhnutého národnou radou do rozhodnutia ústavného súdu o podanej sťažnosti, pretože práve jeho rozhodnutie môže mať podstatný vplyv na posúdenie, či boli splnené podmienky na vymenovanie kandidáta. Nad rámec uvedeného prezident dodal, že v danej veci je problematickou iná otázka, a to, či samotná národná rada konala bez zbytočného odkladu. K voľbe kandidáta na vymenovanie generálneho prokurátora síce pristúpila už v novembri 2010, následne však v jeho voľbe nepokračovala päť mesiacov a čakala na zmenu zákona o rokovacom poriadku s cieľom dosiahnuť zvolenie kandidáta vybraného koaličnými politickými stranami, aby nakoniec pristúpila k voľbe podľa novelizovaného zákona potom, čo ústavný súd rozhodol o pozastavení jeho účinnosti. Pre jej nečinnosť pritom na rozdiel od postupu prezidenta neboli dané nijaké ústavné, ale výlučne politické dôvody.

14. Prezident opätovne zdôraznil, že navrhovaný výklad, obsiahnutý v prvej vete návrhu skupiny poslancov, považuje za samozrejmý a nesporný. O jeho obsahu neexistuje spor medzi prezidentom a národnou radou ani medzi prezidentom a navrhovateľmi. Jeho prijatie by preto odporovalo ústavnej požiadavke spornosti veci a návrh by mal byť v predmetnej časti odmietnutý ako zjavne neopodstatnený. Ako však uviedol, spor neexistuje ani čo sa týka výkladu obsiahnutého v druhej vete návrhu skupiny poslancov, čím vo svojom vyjadrení prešiel k druhej posudzovanej výkladovej otázke, ktorou je existencia povinnosti „posúdiť a odôvodniť", či kandidát spĺňa predpoklady na vymenovanie ustanovené právnymi predpismi a či bol zvolený v súlade s právnymi predpismi.

15. Výklad tejto otázky, ktorú skupina poslancov označuje za spornú, bol ústavným súdom jednoznačným spôsobom podaný v súvislosti s vymenovaním viceguvernéra Národnej banky Slovenska (PL. ÚS 14/06). Ústavný súd vtedy uviedol, že národná rada v hlasovaní „vyslovuje politický súhlas s kandidátom, neosvedčuje však záväzne splnenie príslušných podmienok", ktoré musí kandidát spĺňať. Posúdenie ich splnenia posudzuje len ako predbežnú otázku pred samotným hlasovaním o vyslovení súhlasu s kandidátom, pričom záväznosť jej posúdenia sa vzťahuje len na ňu samotnú a nezaväzuje prezidenta, ktorý je ich oprávnený tiež posúdiť. Závery vyplývajúce z citovaného výkladu ústavného súdu sa per analogiam uplatnia i v tomto prípade, a to v tom zmysle, že prezident pri výkone svojej právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. t) v spojení s čl. 150 ústavy posudzuje, či kandidát na funkciu generálneho prokurátora, ktorého navrhla národná rada, spĺňa predpoklady na vymenovanie do tejto funkcie ustanovené právnymi predpismi a či bol za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora zvolený v súlade s právnymi predpismi, ktoré túto voľbu upravujú. Pokiaľ dospeje k záveru, že tieto podmienky nie sú splnené, tak návrhu nevyhovie.

16. V citovanej veci prezident odmietol vymenovanie viceguvernéra z dôvodu, že navrhnutý kandidát nespĺňal zákonom požadované predpoklady na vymenovanie, a preto ani ústavný súd nemal dôvod zaoberať sa výkladom, či v prípade, ak by tieto podmienky spĺňal, bol prezident povinný ho vymenovať alebo by mohol jeho vymenovanie odmietnuť. Navrhovatelia túto skutočnosť vo svojom návrhu, v ktorom rozsiahle citujú z odôvodnenia uznesenia sp. zn. PL. ÚS 14/06, dostatočne nereflektujú. Okrem toho, že spor medzi prezidentom a navrhovateľmi o výklad obsiahnutý v druhej vete návrhu skupiny poslancov aktuálne neexistuje a že ústavný súd analogický spor už v minulosti vyriešil, je vznik takéhoto sporu navyše aj v budúcnosti objektívne obmedzený. Ak by totiž aj prezident navrhnutého kandidáta nevymenoval a pri rozhodovaní o návrhu by posúdil a odôvodnil, že navrhnutý kandidát na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi alebo nebol za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora zvolený v súlade s právnymi predpismi, ktoré túto voľbu upravujú, spor o výklad navrhnutý skupinou poslancov by nevznikol, keďže prezident by v zhode s týmto výkladom posúdil a odôvodnil nesplnenie predpokladov na vymenovanie kandidáta. Spor by v takom prípade mohol vzniknúť len o ústavnosť samotného posúdenia a odôvodnenia, výklad navrhnutý skupinou poslancov by však tento spor neriešil ani by mu nepredchádzal. To by pritom platilo i v prípade, ak by síce boli splnené uvedené podmienky, prezident by však zvoleného kandidáta do funkcie nevymenoval z iných dôvodov. Práve otázka, či mohol postupovať týmto spôsobom, by síce mohla byť predmetom sporu, no ani tento spor by nebolo možné vyriešiť prijatím výkladu obsiahnutého v druhej vete návrhu výkladu.

17. Z formulácie obsiahnutej v odôvodnení návrhu, podľa ktorej považujú navrhovatelia za správny len ten výklad, že prezident je oprávnený nevyhovieť práve a len v prípade, ak zvolený kandidát buď nespĺňa zákonom a ústavou ustanovené podmienky zvoliteľnosti, alebo bol zvolený v rozpore s pravidlami ustanovenými pre voľbu kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, vyplýva, že navrhovateľom sa ako sporný javí skôr výklad pojmu „vymenúva" obsiahnutého v čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy. Ide, samozrejme, o výklad v tom smere, či z pojmu „vymenúva" vyplýva pre prezidenta povinnosť alebo len právo vymenovať navrhnutého kandidáta, ktorý inak spĺňa ústavné a zákonné podmienky na vymenovanie vrátane podmienky, že bol riadne zvolený. Ústavný súd už v minulosti prijal výklad pojmov „vymenúva a odvoláva" (PL. ÚS 14/06), uviedol však, že uvedená dikcia nemá jednoznačný obsah a je nevyhnutné posúdiť ju v kontexte ostatných relevantných ustanovení ústavného poriadku z prípadu na prípad, pričom treba vziať do úvahy aj ústavnú systematiku vzťahov všetkých štátnych orgánov, ktoré sa v danej oblasti ocitnú vo vzájomnej interakcii. Výklad obsahu pojmov „vymenúva" a „odvoláva" obsiahnutý vo viacerých článkoch ústavy pritom vo vzťahu k vymenúvaniu a odvolávaniu generálneho prokurátora dosiaľ neprijal.

18. Prezident zastáva názor, že zo systematiky vzťahov všetkých štátnych orgánov, ktoré sa ocitnú vo vzájomnej interakcii v procese vedúcom k vymenovaniu generálneho prokurátora, je zrejmé, že prezident v tejto súvislosti nemôže mať výlučne len notariálnu právomoc. V opačnom prípade by výber generálneho prokurátora bol výlučne v rukách jednej, a to zákonodarnej moci. Takáto ústavná koncepcia by neprispievala k zabezpečeniu všestrannosti pohľadu na výber kandidáta a hlavne by odporovala skutočnosti, že v modernom demokratickom a právnom štáte nemožno princíp deľby moci chápať len abstraktne a izolovane, ale musí byť premietnutý do reálnych vzťahov medzi orgánmi predstavujúcimi zložky jednotlivých mocí, v spojení so systémom vzájomných bŕzd a protiváh. Prezident poukazuje na to, že prokuratúra plní spoločensky významné úlohy, pričom s ohľadom na jej funkcie ju nie je možné zaradiť do sústavy orgánov výkonnej moci. Niektoré jej funkcie sú dokonca typické skôr pre moc súdnu, ako napríklad diskréčne právomoci v prípravnom trestnom konaní či oprávnenia schváliť zmier. Sám generálny prokurátor, ktorý stojí na čele prokuratúry a z výkonu svojej funkcie nie je politicky zodpovedný, je zas okrem iných významných právomocí aktívne legitimovaný na podanie návrhu na rozhodovanie o súlade zákonov s ústavou. Výklad pojmu „vymenúva" však nie je predmetom návrhu skupiny poslancov, pričom o ňom ani nemohol nastať spor. Otázka, či má prezident pri posudzovaní návrhu len notariálnu alebo aj rozhodovaciu právomoc, by bola aktuálna až potom, čo z rozhodnutí ústavného súdu vyplynie, že kandidát bol národnou radou zvolený v súlade s ústavou a ostatnými právnymi predpismi. V opačnom prípade by totiž k odmietnutiu vymenovania došlo z dôvodov, že neboli splnené podmienky na jeho vymenovanie, a otázka prípadnej diskréčnej právomoci prezidenta by sa nestala aktuálnou.

19. Na základe týchto dôvodov prezident navrhol, aby ústavný súd návrh skupiny poslancov v celom rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnený, pretože nebol preukázaný spor medzi národnou radou a prezidentom.

II.B

Vyjadrenie prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky

20. Za generálneho prokurátora, ktorého funkcia nebola v priebehu tohto konania obsadená, sa vyjadril jeho prvý námestník. Vo svojom vyjadrení z 30. apríla 2012 spochybnil existenciu právneho záujmu na vyslovení navrhovanej interpretácie, resp. jej spôsobilosť vyriešiť predmetný spor. Interpretácia ústavy, ktorú navrhovatelia vymedzili v prvej vete návrhu, teda že prezident je povinný rozhodnúť o návrhu na vymenovanie kandidáta na funkciu generálneho prokurátora bez zbytočného odkladu, je na jednej strane vecne správna, či dokonca samozrejmá a nesporná, na strane druhej však nie je spôsobilá vyriešiť spor o výklad, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa existuje medzi navrhovateľmi a prezidentom. V danom prípade predovšetkým nie je možné skutkový základ obmedziť len na skutočnosť, že prezident dosiaľ nerozhodol o návrhu na vymenovanie J. Č. do funkcie generálneho prokurátora, ako to tvrdia navrhovatelia. Z vyjadrení prezidenta je totiž zrejmé, že si je vedomý svojej povinnosti rozhodnúť o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora „bez zbytočného odkladu", no za zbytočný nepovažuje odklad z dôvodu, že na ústavnom súde prebieha konanie o ústavnej sťažnosti, ktorou sa kandidát D. T. domáha zrušenia hlasovania národnej rady zo 17. júna 2011. Navrhovaný výklad by preto nemal vplyv na vyriešenie skutočného sporu o výklad ústavy, pretože tým je otázka, či môže prezident odkladať svoje rozhodnutie o vymenovaní generálneho prokurátora (vykonať odklad, ktorý nie je zbytočný), ak pred ústavným súdom existuje konanie o ústavnej sťažnosti, ktoré má charakter predbežnej otázky pre rozhodnutie prezidenta. Ak preto chceli navrhovatelia dosiahnuť vyriešenie tohto sporu, mali svoj petit formulovať inak. Sám prvý námestník pritom zastáva názor, že prebiehajúce konanie je dôvodom, pre ktorý prezident môže dočasne odložiť prijatie rozhodnutia, avšak za podmienky, že ústavná sťažnosť nie je zjavne bezdôvodná, resp. že ústavná sťažnosť vyvoláva relevantné skutkové otázky (nielen otázky právne), ktoré by prezident nebol oprávnený riešiť sám. Patrí medzi ne i otázka, či tajné hlasovanie národnej rady skutočne prebehlo tajným spôsobom.

21. V druhej vete petitu navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd vyslovil, že prezident je pred prijatím rozhodnutia o vymenovaní generálneho prokurátora oprávnený a povinný posúdiť, či navrhovaný kandidát spĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie, a to nielen hmotnoprávne, ale i predpoklady vo vzťahu k procesu voľby. Aj táto interpretácia ústavy je správna a nemožno jej nič vytknúť, opäť však nedáva žiadnu odpoveď na otázku, či je prezident oprávnený návrhu národnej rady nevyhovieť aj v prípade, ak sú všetky zákonné predpoklady na vymenovanie kandidáta splnené. Z odôvodnenia návrhu vyplýva, že navrhovatelia sa vlastne domáhajú iného výkladu, podľa ktorého prezident v takomto prípade nemá právo návrh na vymenovanie generálneho prokurátora zamietnuť, v tomto zmysle však obsah odôvodnenia nezodpovedá, resp. nie je zosúladený s petitom návrhu. Ide pritom o otázku, ktorá si skutočne zasluhuje pozornosť. Podľa čl. 150 ústavy prezident generálneho prokurátora „vymenúva" na návrh národnej rady, pričom nie je jednoznačné, či tento pojem pripúšťa jeho voľnú úvahu, a teda či zahŕňa i jeho oprávnenie návrhu nevyhovieť. Práve takýto výklad pojmu „vymenúva" totiž zaujal vo svojej skoršej judikatúre ústavný súd (I. ÚS 39/93). Aby však ústavný súd mohol dať na takúto otázku odpoveď, musí najskôr zistiť, či sa skutočne stala spornou medzi navrhovateľmi a prezidentom. Javí sa totiž, že prezident svoje rozhodnutie odkladá práve z dôvodu prebiehajúceho konania o ústavnej sťažnosti D. T., a nie z dôvodu, že kandidáta J. Č. nechce vymenovať napriek tomu, že podmienky na jeho vymenovanie považuje za splnené. Z tvrdení navrhovateľov ani z iných skutočností teda nevyplýva, že by spor o výklad ústavy v tomto smere existoval. Ústavný súd by tak mal návrh na výklad ústavy zamietnuť.

II.C

Ostatné vyjadrenia

22. Minister spravodlivosti vo svojom vyjadrení z 10. mája 2012 uviedol, že nepovažuje za vhodné sa k návrhu vyjadrovať, keďže sa výlučne týka výkladového sporu medzi prezidentom a národnou radou.

23. Predseda národnej rady a predseda najvyššieho súdu sa k návrhu skupiny poslancov nevyjadrili.

24. Prijaté vyjadrenia zaslal ústavný súd navrhovateľom pre prípad, že by na ne chceli prostredníctvom svojho zástupcu reagovať, túto možnosť však nevyužili.

III.

Vlastné posúdenie

25. Podľa čl. 128 ústavy podáva ústavný súd výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade ústavy alebo ústavného zákona sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia.

26. Ústavný súd v danej veci rozhodol v pléne na základe čl. 131 ods. 1 ústavy v platnom znení, podľa ktorého rozhoduje v pléne i o veciach podľa čl. 128 ústavy. Skutočnosť, že § 48 zákona o ústavnom súde naďalej ustanovuje, že o návrhu na podanie výkladu koná senát ústavného súdu, pritom nie je rozhodujúca pre určenie, v akom zložení rozhoduje ústavný súd, pretože nadobudnutím účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým došlo k zmene čl. 131 ods. 1 ústavy, sa toto zákonné ustanovenie stalo obsoletným (PL. ÚS 14/06).

III.A

Vymedzenie predmetu sporu

27. V konaní o výklad ústavných zákonov je ústavný súd viazaný návrhom oprávneného subjektu v rozsahu, v ktorom bolo preukázané, že je vec sporná (I. ÚS 20/94, I. ÚS 7/96). Predmet výkladu je však vymedzený návrhom na výklad konkrétneho ustanovenia ústavy alebo ústavného zákona, nie návrhom konkrétneho výkladu zo strany účastníkov konania. Ústavný súd je oprávnený podať aj taký výklad sporného ustanovenia, ktorý nebude totožný so žiadnou z predložených verzií (I. ÚS 30/99). Po predložení návrhu a vyjadrení účastníkov konania, ktorí môžu vo vzťahu k návrhu výkladu príslušného ustanovenia predložiť protinávrh, tak spravidla ustáli predmet sporu, o ktorom bude v prípade splnenia ostatných náležitostí konania rozhodovať (I. ÚS 3/98 z 22. januára 1998). Vychádza pritom nielen zo znenia navrhnutého výkladu, ale tiež z obsahu jeho odôvodnenia.

28. V danej veci sa ústavný súd zoznámil s obsahom návrhu skupiny poslancov a jednotlivými vyjadreniami, pričom dospel k záveru, že medzi účastníkmi existuje relevantný spor o výklad predmetných ústavných ustanovení. Navrhovatelia vychádzajú z implicitného predpokladu, že i keď má prezident právo posúdiť návrh v primeranej lehote, ktorá závisí na konkrétnych okolnostiach, časový rámec jeho rozhodovania nesmie presiahnuť určitý maximálny (hraničný) rozsah. Doba, počas ktorej nie je funkcia generálneho prokurátora obsadená, nesmie ohroziť riadne fungovanie ústavných orgánov, a práve k tomu by došlo, pokiaľ bude tento stav trvať niekoľko mesiacov, resp. dlhšie. Prezident, naopak, zastáva názor, že dôvodný odklad takémuto časovému obmedzeniu z povahy veci nemôže podliehať, a preto kým trvajú relevantné pochybnosti o splnení zákonných podmienok na vymenovanie, nie je povinný ani oprávnený o návrhu rozhodnúť.

29. Z oboch vyjadrení je ďalej zrejmé, že kým navrhovatelia sa domnievajú, že prezident môže odmietnuť vymenovať kandidáta „práve a len" za predpokladu, že nespĺňa ústavou a zákonom stanovené predpoklady na vymenovanie do tejto funkcie, prezident s takýmto výkladom nesúhlasí. Upozorňuje pritom na to, že s ohľadom na postavenie prokuratúry a generálneho prokurátora, ktorý je na jej čele, by nezodpovedalo princípom demokratického a právneho štátu, rešpektujúceho trojdelenie štátnej moci, keby sa na výbere generálneho prokurátora podieľala výlučne len zákonodarná moc a prezident by pri jeho vymenovaní mal len notariálnu právomoc.

30. Treba zdôrazniť, že uvedený spor o výklad nie je abstraktný, ale skutočne existuje v súvislosti s postupom prezidenta pri rozhodovaní o návrhu národnej rady, aby bol do funkcie generálneho prokurátora vymenovaný J. Č., ktorý bol národnou radou zvolený 17. júna 2011. Výklad ústavného súdu, ktorý by zodpovedal otázky tvoriace predmet sporu, by pritom umožnil bez ďalšieho o tomto návrhu rozhodnúť. Vzhľadom na to, že o návrhu nebolo do dnešného dňa rozhodnuté, je zrejmé, že pre riešenie sporu má význam otázka časového aspektu rozhodovania. Význam ale nemožno uprieť ani ďalšej predloženej otázke, ktorá sa týka rozsahu úvahy prezidenta pri posudzovaní návrhu národnej rady. Prezident síce považoval uvedenú otázku za predčasnú, pretože v prípade kandidáta J. Č. pretrvávali pochybnosti, či bol zvolený v súlade so zákonom, jeho názor na rozsah uváženia, ktoré má prezident pri výkone predmetnej právomoci, sa však od názoru navrhovateľov očividne odlišuje. Za predpokladu, že by bol správny práve jeho výklad, by tak mohol odmietnuť vymenovať navrhnutého kandidáta i z iného dôvodu. Sám pritom netvrdí, že navrhnutého kandidáta vymenuje bez zbytočného odkladu, ak nebudú žiadne pochybnosti týkajúce sa zákonnosti jeho voľby, ale, naopak, pripúšťa, že následne zaujme stanovisko, podľa ktorého je možné odmietnuť tento návrh i z iných dôvodov. O tom napokon svedčí i dnešný stav, keď po odmietnutí ústavnej sťažnosti D. T. (IV. ÚS 433/2012) neprebieha pred ústavným súdom žiadne konanie, ktoré by mohlo spochybniť spôsob, akým bol J. Č. zvolený za kandidáta na generálneho prokurátora. V uvedenom konaní sa sťažovateľ neúspešne domáhal toho, aby ústavný súd prikázal národnej rade predložiť návrh na jeho vymenovanie prezidentovi, pretože sa domnieval, že vo voľbách 17. mája 2011 získal nadpolovičnú väčšinu hlasov poslancov. Súčasne navrhol zrušiť výsledok hlasovania národnej rady zo 17. júna 2011. Pokiaľ preto prezident považuje výsledok tohto konania za relevantný pre svoj ďalší postup, je zrejmé, že tak koná s ohľadom na svoj názor, že môže navrhnutého kandidáta odmietnuť i v prípade, ak sú splnené zákonné podmienky na jeho menovanie. Dôvod na zamietnutie návrhu pre nedostatok spornosti veci tu teda zjavne nie je.

31. Na základe uvedených skutočností považuje ústavný súd za predmet tohto konania podanie výkladu, ktorým budú zodpovedané otázky, či má prezident podľa § 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy povinnosť vymenovať kandidáta na generálneho prokurátora, ktorého mu navrhla národná rada, pokiaľ tento spĺňa ústavou a zákonom stanovené predpoklady na vymenovanie, a aký je časový aspekt výkonu tejto prezidentovej právomoci.

III.B

Výklad predmetných ustanovení

32. Ustanovenie § 102 ods. 1 písm. t) ústavy ustanovuje, že prezident „vymenúva a odvoláva... generálneho prokurátora", pričom ide o čiastočne duplicitné ustanovenie vo vzťahu k čl. 150 ústavy, podľa ktorého je na čele prokuratúry Slovenskej republiky „generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky".

33. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že prezident republiky môže za generálneho prokurátora vymenovať len osobu, ktorú mu navrhla národná rada. Nie je v nich však už výslovne ustanovené, či je prezident vždy povinný vymenovať jej kandidáta alebo či jeho vymenovanie môže odmietnuť a vyžiadať si od národnej rady nový návrh. Sprvu uvedená povinnosť neplynie z doslovného znenia iných ústavných ustanovení, pričom opak netvrdia ani navrhovatelia. Tí ju, naopak, odvodzujú z niektorých princípov, ktoré sa vo všeobecnosti viažu na výkon štátnej moci, a to zo zákazu svojvôle a princípu legality. Ústavný súd, samozrejme, zastáva právny názor, podľa ktorého musí prezident pri výkone svojich právomocí postupovať v súlade s právnymi predpismi a musí sa vyvarovať svojvôle (PL. ÚS 14/06), no nestotožňuje sa s takým pojatím týchto princípov, ktoré z prípadného oprávnenia prezidenta posudzovať u navrhnutého kandidáta splnenie iných než zákonom stanovených predpokladov bez ďalšieho vyvodzuje arbitrárnosť tohto postupu. Vedú ho k tomu nasledujúce dôvody:

34. Ústava Slovenskej republiky je založená na princípoch demokratického a právneho štátu, ktoré sa ako základné princípy slovenského právneho poriadku premietajú i do postavenia a výkonu právomocí zo strany orgánov verejnej moci. Oba tieto princípy platia súčasne, pričom zjednodušene je možné povedať, že výkon štátnej moci sa musí vždy opierať o demokratickú legitimitu a musí k nemu dochádzať na základe zákona a v jeho medziach. Tento záver sa uplatní i na úrovni ústavných orgánov, ktoré sú podľa ústavy, ústavných zákonov či „podústavných" právnych predpisov oprávnené prijímať rozhodnutia v oblasti vnútornej a zahraničnej politiky. Je nevyhnutné, aby tieto rozhodnutia boli vždy výsledkom vôle väčšiny, ktorá je vyjadrená buď priamo občanmi, alebo prostredníctvom ich zástupcov, ktorí svoj mandát odvíjajú od demokratických volieb. V oboch prípadoch pritom musia byť rozhodnutia prijímané na základe právomoci stanovenej ústavou a v obsahových medziach z nej vyplývajúcich.

35. Konkrétny spôsob, akým bude dochádzať k prijímaniu jednotlivých rozhodnutí, závisí vždy na rozhodnutí ústavodarcu. Práve ústava ustanovuje základný kompetenčný rámec pre výkon štátnej moci, ktorého súčasťou sú jednak materiálne obmedzenia (typicky predovšetkým základné práva a slobody a niektoré ústavné princípy) a jednak obmedzenia formálne alebo procedurálne, ktorých zmyslom nie je zamedziť prijatiu rozhodnutia určitého obsahu, ale pôsobiť (okrem iného) preventívne proti zneužitiu moci, ku ktorému by existoval väčší priestor, pokiaľ by určitá právomoc bola zverená len jednému orgánu. Jednou z možností, ako čeliť takémuto riziku, je podmienenie prijatia určitého rozhodnutia súhlasom viacerých orgánov, čím je zabezpečená ich vzájomná kontrola.

36. Práve uvedené mechanizmy vystihujú podstatu deľby moci ako jednej zo základných charakteristických čŕt organizácie štátnej moci v moderných demokratických ústavných systémoch. Ústavný súd pod deľbou moci nerozumie len formálne rozdelenie na moc zákonodarnú, moc výkonnú a moc súdnu, ktorým sa s ohľadom na obsah ústavy napokon ani nevyčerpávajú všetky ústavou zriadené štátne orgány, pretože nezahŕňa napr. postavenie Národnej banky Slovenska, Najvyššieho kontrolného úradu, prokuratúry, verejného ochrancu práv či Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Podstatou tejto deľby je, naopak, rozdelenie jednotlivých právomocí v rámci ústavného systému medzi viac orgánov za súčasnej existencie účinných mechanizmov, ktoré prostredníctvom vzájomnej účasti na výkone týchto právomocí alebo možnosti následnej kontroly bránia ich zneužitiu. Takéto pojatie nie je v rozpore s charakteristikou ústavného systému Slovenskej republike ako parlamentnej formy vlády, ktorá vyjadruje predovšetkým spôsob, akým je v našom ústavnom systéme vyjadrený vzájomný vzťah vlády a parlamentu. Jej podstatou však nie je dominancia parlamentu vo vzťahu ku všetkým orgánom verejnej moci pri výkone akejkoľvek právomoci. I národná rada je totiž podľa ústavy orgánom, ktorý je pri výkone svojich právomocí viazaný ústavou a ďalšími záväznými právnymi predpismi, a teda môže postupovať len na ich základe a v nimi stanovených medziach. V parlamentnej forme vlády je navyše prirodzené, že vzhľadom na politickú zodpovednosť vlády voči parlamentu nie je možné na ich vzťah nazerať výlučne prizmou dvoch oddelených a vzájomne sa „brzdiacich" a „vyvažujúcich" mocí. Tieto funkcie, naopak, vo významnom rozsahu plnia iné – národnej rade sa nezodpovedajúce – štátne orgány vrátane prezidenta a významnú úlohu v tomto smere zohráva i parlamentná opozícia, napr. s ohľadom na jej možnosť vyjadriť sa k návrhom zákonov či iných rozhodnutí v parlamentnej rozprave, získavať informácie o činnosti orgánov moci výkonnej a podrobovať ich verejne kritike či podať ústavnému súdu návrh na posúdenie súladu zákona či iného právneho predpisu s ústavou.

37. Z uvedených dôvodov nie je možné apriórne vylúčiť, že v prípade, keď na prijatí určitého rozhodnutia podľa ústavy participuje prezident a národná rada, závisí výsledné rozhodnutie na ich vzájomnej zhode. To znamená, že jedným z akceptovateľných riešení je i také vymedzenie niektorých právomocí, keď je na prijatie rozhodnutia potrebný súhlas národnej rady i prezidenta. Právomoci prezidenta sú rovnako ako v prípade národnej rady stanovené ústavou, pričom i on opiera svoju legitimitu o jej ustanovenia a mandát vyplývajúci z demokratických volieb. Od účinnosti ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. a voľby prezidenta v roku 1999 je navyše prezident tak ako národná rada volený priamo občanmi. Nesúhlas prezidenta s určitým návrhom národnej rady je preto vo svojej podstate rovnako legitímne rozhodnutie, akým je podpora tohto návrhu zo strany národnej rady. Je vecou ústavodarcu, aby rozhodol, či a v akých prípadoch sú takéto kontrolné mechanizmy pri prijímaní politických rozhodnutí potrebné.

38. Základná otázka, s ktorou sa musí ústavný súd vysporiadať v tomto konaní, spočíva v tom, či prezident pri výkone právomoci vymenovať generálneho prokurátora vystupuje vo vzťahu k národnej rade ako spolurozhodujúci orgán, ktorý musí s jej kandidátom na základe vlastného posúdenia tiež súhlasiť, alebo ako orgán, ktorý je návrhom národnej rady viazaný a musí ho rešpektovať. Ide o to, či výber generálneho prokurátora závisí na zhode prezidenta a národnej rady, alebo je len v rukách národnej rady, pričom prezident musí jej výber potvrdiť. Možnosť nevyhovieť návrhu a vyžiadať si iného kandidáta v prípade, že kandidát navrhnutý národnou radou nespĺňa zákonom stanovené predpoklady na výkon tejto funkcie, v tomto konaní, samozrejme, nie je sporná a ústavný súd sa k nej už v minulosti vyjadril v súvislosti s výkladom čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy (PL. ÚS 14/06). Na jeho závery je možné odkázať i vo vzťahu k ustanoveniam, ktoré sú predmetom tohto výkladu.

39. Ústavný súd podotýka, že v danej veci nerozhoduje o tom, ktorá alternatíva je vhodnejšia, správnejšia alebo účelnejšia. Takáto úvaha náleží len ústavodarcovi, ktorý schválením ústavy a jej následných zmien a doplnení stanovil, aký konkrétny spôsob deľby moci, pokiaľ ide o rozdelenie právomocí, vzájomnú participáciu štátnych orgánov pri ich výkone a následnej kontrole, má existovať v našom systéme organizácie štátnej moci. Obe možnosti sú možné a z hľadiska princípov demokratického a právneho štátu akceptovateľné. Úlohou ústavného súdu nie je nahrádzať rozhodnutie ústavodarcu vyjadrené ustanoveniami ústavy, ale interpretovať ho. Musí pritom vziať do úvahy nielen doslovné znenie ustanovení, ktorých výklad je predmetom tohto konania, ale i celú úpravu postavenia prezidenta v ústavnom systéme a jeho vzťah k ostatným orgánom. Za relevantné je tak možné považovať i to, aký význam prikladal ústavodarca uváženiu prezidenta pri výkone jeho právomocí v dobe prijatia ústavy, aká bola následná relevantná prax ústavných orgánov, a nakoniec, či sa tohto vymedzenia nedotkli i neskoršie zmeny ústavy. K viacerým z týchto východísk sa ústavný súd vyjadril už v minulosti (predovšetkým I. ÚS 39/93, PL. ÚS 14/06).

40. Ústava v pôvodnom znení z roku 1992 vymedzila postavenie a právomoci prezidenta spôsobom, ktorý nezodpovedá tradičnému modelu usporiadania vzťahov medzi hlavou štátu, vládou a parlamentom v parlamentnej forme vlády. V žiadnom prípade mu nebolo možné prisudzovať len reprezentatívnu funkciu, pretože pri výkone viacerých svojich právomocí, ktoré vykonával spoločne s iným ústavným orgánom, mohol postupovať podľa vlastného uváženia a bez toho, aby bol viazaný návrhom vlády. Tiež mu boli zverené významné samostatné právomoci. Jeho postavenie bolo (fakticky) koncipované na princípe jeho politickej zodpovednosti voči národnej rade a rovnocennom alebo v niektorých aspektoch dokonca nadradenom postavení voči vláde (I. ÚS 39/93). Vo svojej podstate tak ústava nadviazala na právnu úpravu obsiahnutú v Ústave Československej socialistickej republiky z roku 1960 a neskôr v ústavnom zákone č. 143/1968 Zb. o československej federácii v znení neskorších predpisov, a to predovšetkým pokiaľ ide o jej výklad a spôsob aplikácie v ponovembrovom období, ktoré predstavovalo posledné obdobie jej účinnosti. Ústava prevzala vtedajší základný model vzájomných vzťahov jednotlivých orgánov (PL. ÚS 14/06).

41. V dôsledku uvedenej kontinuity bola v prípade, že na výkone určitej právomoci participoval prezident a vláda, základným predpokladom prijatia určitého rozhodnutia zhoda oboch orgánov. Ústavný súd ich vzájomné vzťahy vymedzil tak, že „hoci sú obe zložky výkonnej moci v Slovenskej republike (prezident a vláda) navzájom oddelené, zároveň spolupracujú a sú navzájom previazané spolupôsobením pri realizácii svojich ústavných právomocí... Vzájomná spolupráca prezidenta a vlády pri výkone ich ústavných právomocí sa prejavuje tak, že bez ústavou určeného výkonu ústavnej právomoci jednej z nich nie je možné ani uplatnenie (reálny výkon) ústavnej právomoci druhej z nich." (I. ÚS 7/96). Oba orgány ale mali samostatnú možnosť uváženia v tom zmysle, či akceptujú návrh alebo stanovisko druhého z nich. To znamená, že prezident napr. nemohol vymenovať určitého štátneho funkcionára sám, pokiaľ jeho menovanie bolo podmienené návrhom zo strany vlády, zároveň však nemusel vyhovieť návrhu vlády na vymenovanie konkrétnej osoby. Oba orgány tak museli dospieť k zhode, že určitá osoba je vhodným kandidátom na túto funkciu.

42. Je potrebné poznamenať, že uvedený prípad je prvým, keď prezident vyjadril výhrady k návrhu národnej rady na vymenovanie generálneho prokurátora. Z tejto skutočnosti však nie je možné vyvodzovať záver o ústavnej zvyklosti, pretože ani v jednom z doterajších prípadov menovania nenastal spor o rozsah jeho uváženia. V prospech výkladu, podľa ktorého prezident nie je povinný vymenovať kandidáta na generálneho prokurátora, svedčí, naopak, nepochybne skutočnosť, že záver o požiadavku zhody či konsenzu dvoch orgánov bol v období, keď bola ústava účinná v pôvodnom znení, zakaždým akceptovaný zo strany všetkých v konflikte stojacich štátnych orgánov, čo je možné demonštrovať napríklad na postoji vlády k právomoci prezidenta poverovať vyslancov. Vláda vtedy vo svojom liste výslovne akceptovala možnosť, aby prezident (z akéhokoľvek dôvodu) nevyhovel jej podnetu (I. ÚS 51/96, PL. ÚS 14/06). Uvedený príklad je špecifický tým, že ústava nestanovovala vláde návrhové oprávnenie vo vzťahu k vyslancom, reflektovala však jej postoj i v iných rovnako relevantných prípadoch.

43. Všeobecný princíp, z ktorého by vyplývala povinnosť prezidenta vyhovieť návrhom vlády alebo národnej rady, nie je možné odvodiť ani v dôsledku novelizácie ústavy ústavnými zákonmi č. 9/1999 Z. z. a č. 90/2001 Z. z., ktoré sa významným spôsobom dotkli i ústavnej úpravy postavenia prezidenta. Tieto ústavné zákony čiastočne zmenili i vymedzenie niektorých právomocí prezidenta, keď priamo obmedzili jeho uváženie stanovením povinnosti vyhovieť návrhu predsedu vlády na vymenovanie a odvolanie člena vlády a zavedením inštitútu kontrasignácie, týmto zmenám však nie je možné pripísať také dôsledky, že by na ich základe došlo k tak zásadnému prehodnoteniu vzťahu prezidenta k ostatným orgánom, ktoré by v prípadoch jeho právomocí vykonávaných na návrh vylúčilo na jeho strane akýkoľvek priestor pre vlastné rozhodovanie, ktoré by presahovalo rámec posúdenia jeho súladu s ústavou či zákonom. Takýto záver pochopiteľne nie je možné odvodzovať ani zo zmeny spôsobu voľby prezidenta na voľbu priamu, pretože tou došlo k posilneniu jeho demokratickej legitimity. To síce samo osebe neznamená posilnenie jeho právomocí, rozhodne však nejde o skutočnosť, ktorá by z povahy veci odôvodňovala ich prísne reštriktívny výklad.

44. Ústavný súd zastáva názor, že takto vymedzené východiská opodstatňujú záver o oprávnení prezidenta odmietnuť návrh národnej rady na vymenovanie generálneho prokurátora nielen z dôvodu jeho nesúladu s právnymi predpismi, ale i z iných dôvodov. Takýto výklad napokon plne reflektuje i postavenie prokuratúry v našom ústavnom systéme. Tá je totiž koncipovaná ako samostatný ústavný orgán, ktorého funkcia spočíva v ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a štátu a ktorý nie je súčasťou výkonnej ani zákonodarnej moci. Práve z tohto dôvodu, teda aby došlo k reálnemu zabezpečeniu takto vymedzeného nestranného postavenia prokuratúry, ktoré je nevyhnutným predpokladom jej riadneho pôsobenia, zveril ústavodarca výber osoby generálneho prokurátora medzi viac ústavných orgánov, ktoré sú s ohľadom na spôsob ich voľby spôsobilé nezávisle od seba sprostredkovať vymenovanej osobe demokratickú legitimitu pre výkon jeho funkcie. Táto skutočnosť však ešte neznamená, že jeho uváženie pri výkone tejto právomoci nepodlieha určitým ďalším materiálnym obmedzeniam, ktoré musí prezident pri výkone svojej funkcie rešpektovať.

45. Základné obmedzenie v tomto zmysle vyplýva zo samotnej funkcie, akú má prezident v ústavnom systéme, a ktorej podstatou nie je byť konkurentom jednotlivých zložiek moci a ústavných orgánov, ale naopak garantom, že ústavou predpokladaná štruktúra štátnych orgánov bude riadnym spôsobom fungovať a bude tak môcť slúžiť v prospech všetkých občanov. Ústavodarca v tomto zmysle spresnil znenie ústavy novelou uskutočnenou ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., keď doplnením druhej vety čl. 101 ods. 1 ústavy zdôraznil povinnosť prezidenta zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov. Uvedené má význam i pre výklad predmetných ustanovení. Je namieste zdôrazniť, že v prípade právomoci vymenovať generálneho prokurátora nie je možné považovať postavenie prezidenta a národnej rady za totožné. Kým výber osoby kandidáta na vymenovanie generálneho prokurátora z okruhu všetkých do úvahy prichádzajúcich osôb je úlohou národnej rady, ktorá o ňom rozhoduje voľbou z kandidátov nominovaných poslancami, prezident sa pri výkone svojej funkcie vyjadruje ku konkrétnej osobe. Zmysel jeho uváženia preto nespočíva v samotnom výbere kandidáta zo všetkých osôb splňujúcich zákonom stanovené predpoklady, ale v hodnotení vhodnosti zvolenej osoby pre výkon predmetnej funkcie, a to z hľadísk, ktoré odpovedajú už uvedenej základnej povinnosti prezidenta zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov. Táto povinnosť sa vo všeobecnosti premieta do výkonu jeho právomocí.

46. Uvedené znamená, že prezident nemá možnosť nevymenovať kandidáta na funkciu generálneho prokurátora z akéhokoľvek dôvodu. Rozsah jeho uváženia síce presahuje posúdenie toho, či kandidát, ktorého prezidentovi navrhla národná rada, spĺňa zákonom stanovené podmienky, akékoľvek ďalšie dôvody, pre ktoré by sa prezident rozhodol nevymenovať ho, však musia obstáť práve s ohľadom na jeho povinnosť zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov. Prezident by tak mal predovšetkým zvažovať, či určité skutočnosti vzťahujúce sa na osobu kandidáta dôvodne nespochybňujú jeho schopnosť vykonávať svoju funkciu spôsobom, ktorý nebude znižovať vážnosť tejto funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu. Tieto skutočnosti pritom nemusia spočívať iba v určitom autoritatívnym spôsobom konštatovanom porušení právnej povinnosti, v žiadnom prípade však nesmú byť prejavom svojvôle, ktorej zákaz predstavuje jeden z princípov právneho štátu (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05) vzťahujúci sa na činnosť všetkých ústavných orgánov vrátane prezidenta. V prípade predmetnej právomoci to znamená, že je plne v súlade s postavením prezidenta, aby s ohľadom na požiadavku nestrannosti prokuratúry a generálneho prokurátora, ako aj všeobecne na význam tejto funkcie v ústavnom systéme vzal pri posúdení navrhnutého kandidáta do úvahy všetky skutočnosti, ktoré možno považovať za relevantné na jej riadny výkon.

47. Pokiaľ prezident dospeje k záveru, že v dôsledku týchto závažných skutočností nemôže kandidáta vymenovať, je jeho povinnosťou túto skutočnosť oznámiť národnej rade a aspoň stručne zverejniť dôvody, ktoré ho k tomuto kroku viedli. Povinnosť zverejniť dôvody, ktoré ho viedli k nevymenovaniu kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, vyplýva z požiadavky transparentnosti výkonu štátnej moci, resp. princípu verejnej kontrolovateľnosti výkonu štátnej moci občanmi, od ktorých táto moc pochádza (čl. 2 ods. 1 ústavy). Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že tento princíp považuje za integrálnu súčasť generálneho princípu demokratického a právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.

48. Uvedené závery ale nezbavujú prezidenta a národnú radu zodpovednosti za to, aby zabezpečili, že funkcia generálneho prokurátora nezostane dlhodobo neobsadená. I keď ústava nestanoví žiadnu lehotu, v rámci ktorej má prezident rozhodnúť o tom, či navrhnutého kandidáta vymenuje do funkcie generálneho prokurátora alebo nie, musí sa i toto jeho rozhodovanie uskutočniť v určitom primeranom časovom rámci. K posúdeniu navrhnutého kandidáta by tak malo dôjsť v primeranej lehote, čo znamená v dobe, ktorú možno považovať za nevyhnutnú pre zváženie všetkých relevantných skutočností na výkon uvedenej právomoci v jednotlivých konkrétnych prípadoch. Uvedená požiadavka pritom platí nielen pre povinnosť národnej rady predložiť prezidentovi kandidáta na túto funkciu, ale aj pre povinnosť prezidenta rozhodnúť o tomto návrhu. Je zrejmé, že z povahy rozhodovania o vymenovaní, ktoré je výsledkom voľby poslancov národnej rady a súhlasu prezidenta republiky, môže a bude dochádzať k tomu, že dosiahnutie potrebného konsenzu nebude otázkou dní, ale týždňov či výnimočne mesiacov. Je preto možné zhrnúť, že z ústavy nevyplýva žiadna presná časová hranica, ktorej prekročenie by nevyhnutne znamenalo porušenie povinnosti rozhodnúť v primeranej lehote. Takýto záver bude vždy závisieť na posúdení konkrétnych dôvodov, pre ktoré nebolo možné rozhodnúť skôr. Postup prezidenta ani národnej rady však nesmie fakticky viesť k tomu, že ním bude predlžované obdobie, v ktorom nie je funkcia generálneho prokurátora obsadená.

49. Zo všetkých týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa, sudcu Jána Lubyho, sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza. Sudkyňa Ivetta Macejková dopĺňa odôvodnenie rozhodnutia.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2012

Doplnenie odôvodnenia sudkyne Ivetty Macejkovej vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012

Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde") pripájam doplnenie odôvodnenia k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava").

Ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 na základe návrhu skupiny 60 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia") podal tento výklad čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy:

„Prezident Slovenskej republiky je povinný zaoberať sa návrhom Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky, a ak bol zvolený postupom v súlade s právnymi predpismi, v primeranej lehote buď vymenovať navrhnutého kandidáta, alebo oznámiť Národnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje.

Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie, alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky).

Prezident Slovenskej republiky uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné."

S rozhodnutím väčšiny pléna ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012, pokiaľ ide o jeho výrokovú časť, súhlasím. Pripájam však doplnenie odôvodnenia, pretože považujem za potrebné doplniť dôvody väčšiny pléna, o ktoré sa opiera výrok uvedeného rozhodnutia.

I.

K existencii sporu o výklad ústavy a jeho vymedzeniu

1. Z dikcie čl. 128 ústavy, ako aj § 45 zákona o ústavnom súde možno vyvodiť, že nevyhnutnou podmienkou prijatia návrhu na začatie konania podľa čl. 128 ústavy na ďalšie konanie (meritórne prerokovanie) je existencia ústavne relevantného sporu, ktorý musí navrhovateľ v návrhu na začatie konania preukázať (obdobne napr. uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 11/09 zo 17. júna 2009).

2. Pri predbežnom prerokovaní návrhu v tejto veci hlasovali štyria členovia pléna ústavného súdu proti jeho prijatiu na ďalšie konanie, keďže, pokiaľ ide o petit (návrh výroku rozhodnutia), ktorého sa navrhovatelia domáhali (pozri časť I bod 7 uznesenia sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012), neexistoval medzi navrhovateľmi a prezidentom Slovenskej republiky (ďalej len „prezident") spor (pozri časť II body 11 až 15 uznesenia sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012).

3. Prezident vo svojom vyjadrení k návrhu zdôraznil, že navrhovateľmi navrhovaný výklad považuje za „samozrejmý a nesporný", a to aj pokiaľ ide o povinnosť a zároveň oprávnenie prezidenta posúdiť a odôvodniť, či navrhnutý kandidát na funkciu generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor") spĺňa predpoklady na vymenovanie do tejto funkcie ustanovené právnymi predpismi a či bol za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora zvolený v súlade s právnymi predpismi, ktoré túto voľbu upravujú. Prezident v tejto súvislosti poukázal na závery ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 14/06 (nevymenovanie viceguvernéra Národnej banky Slovenska; ďalej len „viceguvernér národnej banky").

4. Väčšina pléna ústavného súdu však hlasovala za prijatie návrhu na ďalšie konanie dospejúc k záveru, že medzi účastníkmi existuje relevantný spor o výklad ustanovení čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy, považujúc za predmet sporu, a teda aj predmet konania v danej veci podanie výkladu, ktorým budú zodpovedané otázky, či má prezident podľa čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy povinnosť vymenovať kandidáta na generálneho prokurátora, ktorého mu navrhla národná rada, pokiaľ tento spĺňa ústavou a zákonom stanovené predpoklady na vymenovanie, a aký je časový aspekt výkonu tejto prezidentovej právomoci (pozri časť III.A bod 31 odôvodnenia uznesenia sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012).

5. Považujem za potrebné pripomenúť tieto fakty kvôli zdôrazneniu skutočnosti, že na predmet sporu v predmetnej veci, ako ho vymedzil ústavný súd, nepostačuje bez ďalšieho per analogiam aplikovať závery ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 14/06. V označenej veci odmietol prezident vymenovať navrhovaného kandidáta na funkciu viceguvernéra národnej banky z dôvodu, že kandidát nespĺňal zákonom požadované predpoklady na vymenovanie do tejto funkcie. Ústavný súd vtedy vymedzil predmet sporu tak, že je „potrebné dať predovšetkým odpoveď na otázku, ako má prezident postupovať v prípade pochybnosti, či navrhnutý kandidát na funkciu viceguvernéra spĺňa všetky zákonom ustanovené predpoklady na to, aby mohol byť do tejto funkcie vymenovaný" (pozri časť III bod 10 odôvodnenia uznesenia sp. zn. PL. ÚS 14/06 z 23. septembra 2009). V tomto kontexte je preto potrebné interpretovať aj vyjadrenie ústavného súdu, že rozsah politického uváženia prezidenta pri uvedenej menovacej právomoci v sebe síce môže zahrňovať i posúdenia zákonných podmienok, podľa názoru ústavného súdu však takéto posúdenie nie je na možnosti politického uváženia závislé (časť III bod 33 odôvodnenia uznesenia sp. zn. PL. ÚS 14/06 z 23. septembra 2009). Ústavný súd nemal dôvod zaoberať sa výkladom, či v prípade, ak by kandidát na funkciu viceguvernéra národnej banky zákonné podmienky na vymenovanie do tejto funkcie spĺňal, by bol prezident povinný ho vymenovať alebo by mohol jeho vymenovanie odmietnuť. Táto otázka nebola predmetom sporu. Obdobne ani výrok ústavného súdu o tom, že oprávnenie prezidenta posúdiť splnenie zákonných podmienok nemožno stotožňovať zo svojvôľou a zamieňať ho s politickým posúdením kandidatúry (časť III bod 37 odôvodnenia uznesenia sp. zn. PL. ÚS 14/06 z 23. septembra 2009), sa netýka riešenia otázky, či je prezident oprávnený odmietnuť vymenovanie kandidáta na funkciu viceguvernéra národnej banky, ak spĺňa zákonné podmienky na vymenovanie do tejto funkcie. Uvedeným výrokom ústavný súd iba bližšie charakterizoval povahu rozhodovania prezidenta pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok zo strany navrhovaného kandidáta, keď vzápätí dodal: „Tak ako prezident i národná rada musí pri posudzovaní, či navrhnutý kandidát spĺňa požiadavky podľa § 7 ods. 4 zákona č. 566/1992 Zb., rešpektovať doktrinálne prípustné interpretačné postupy, svoj záver musí rozumne odôvodniť a musí rešpektovať prípadný záväzný výklad ústavného súdu alebo súdov, ktorý by bol relevantný na posúdenie príslušnej otázky."

6. Uvedené vyjadrenia ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 14/06 preto nie sú priamo aplikovateľné na podanie výkladu v rámci otázky, ktorá je predmetom konania v posudzovanej veci, teda či má prezident podľa čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy povinnosť vymenovať kandidáta na generálneho prokurátora, ktorého mu navrhla národná rada, pokiaľ tento spĺňa ústavou a zákonom stanovené predpoklady na vymenovanie.

II.

K predmetu sporu

1. Pri hľadaní odpovede na predmet sporu o výklad ústavy považujem za vhodné najprv aspoň v skratke odpovedať na otázku, či Slovenská republika predstavuje model ideálnej parlamentnej demokracie, teda demokracie so „silným" parlamentom a „slabým" prezidentom plniacim viac-menej len reprezentatívnu funkciu.

2. Ako už skôr ústavný súd konštatoval, ústavodarca nie je v otázke organizačného usporiadania štátnych orgánov viazaný ideálnymi modelmi formy vlády. Rozlišovanie medzi prezidentskou a parlamentnou formou vlády, prípadne formou vlády parlamentu má nepochybne význam z hľadiska ústavnoprávnej teórie a vo významnej miere sa dozaista premieta do úvah o ústavnom usporiadaní v jednotlivých štátoch. Je ale vecou politického rozhodnutia ústavodarcu, aby určil, ktoré orgány verejnej moci budú vykonávať určité právomoci. Ani súčasné znenie ústavy nie je výsledkom izolovaných úvah jej tvorcov, ale bezpochyby sa doň v určitej miere premietli poznatky ústavnoprávnej teórie vrátane poznatkov ústavnoprávnej komparatistiky, ako aj doterajší ústavný vývoj na území Slovenska (časť III bod 25 odôvodnenia uznesenia sp. zn. PL. ÚS 14/06 z 23. septembra 2009).

3. O „slabom" prezidentovi možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak si všetky jeho rozhodnutia vyžadujú kontrasignáciu vlády, ak je u neho okrem ustanovených prípadov vylúčené politické uváženie, ak je prezident povinný sa podvoliť politickej vôli parlamentu alebo odstúpiť a pod. (bližšie pozri časť III body 25 a 26 uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 14/06 z 23. septembra 2009).

4. V porovnaní s týmito typickými znakmi „slabého" prezidenta je v podmienkach Slovenskej republiky pri zachovaní parlamentnej formy vlády ústavné postavenie prezidenta posilnené. Povinnosť kontrasignácie vo vzťahu k aktom prezidenta nie je konštruovaná generálne, ale týka sa len niekoľkých taxatívne vymedzených právomocí prezidenta. Vo vzťahu k zákonodarnej moci disponuje prezident právom relatívneho veta. Ak Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada") vysloví vláde nedôveru alebo ak zamietne jej návrh na vyslovenie dôvery a prezident vládu odvolá, pričom ju poverí vykonávaním jej pôsobnosti až do vymenovania novej vlády, je výkon pôsobnosti vlády podľa čl. 119 písm. m) a r) ústavy v každom jednotlivom prípade viazaný na predchádzajúci súhlas prezidenta. Prezident taktiež na základe vlastného uváženia vymenúva sudcov ústavného súdu z dvojnásobného počtu kandidátov navrhnutých národnou radou alebo troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky. Prezident disponuje silnou demokratickou legitimitou – priamym mandátom, keďže je volený priamo občanmi Slovenskej republiky v priamych voľbách tajným hlasovaním. Odvolať ho z funkcie pred skončením volebného obdobia možno iba ľudovým hlasovaním, na základe uznesenia národnej rady prijatého najmenej trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov. Na odvolanie prezidenta je potrebné, aby za jeho odvolanie v ľudovom hlasovaní hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých oprávnených voličov. Ak prezident nebol v ľudovom hlasovaní odvolaný, rozpustí národnú radu do 30 dní od vyhlásenia výsledkov ľudového hlasovania. V takom prípade začína prezidentovi plynúť nové volebné obdobie.

5. Postavenie slovenského prezidenta je teda oveľa silnejšie než napríklad postavenie typicky „slabého" nemeckého prezidenta. Aj v novelách ústavy prevládali tendencie ďalšieho posilňovania postavenia slovenského prezidenta. Ako exemplárny príklad môže slúžiť predposledná novela ústavy – ústavný zákon č. 356/2011 Z. z., ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorým sa v snahe riešiť ústavnú krízu bezprecedentným – v ideálnom modeli parlamentnej demokracie nemysliteľným – spôsobom posilnilo postavenie slovenského prezidenta.

6. Vychádzajúc z uvedeného tak v žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že Slovenská republika predstavuje ideálny model parlamentnej demokracie so slabým postavením prezidenta. Preto aj pri diskusii o ústavnej úprave právomocí prezidenta nepostačuje argumentácia princípom parlamentnej formy vlády na odôvodnenie takého výkladu ústavy, v rámci ktorého by slovenský prezident vo vzťahu k iným slovenským ústavným orgánom mal mať nerovnocenné, podriadené postavenie. Takáto argumentácia sa neopiera o platnú ústavnoprávnu úpravu a nepodporuje ju ani objektívna slovenská ústavno-politická prax a realita.

7. Vo vzťahu prezidenta k vláde ústavný súd konštatoval, že hoci sú obe zložky výkonnej moci v Slovenskej republike (prezident a vláda) navzájom oddelené, zároveň spolupracujú a sú navzájom previazané spolupôsobením pri realizácii svojich ústavných právomocí. Vzájomná spolupráca prezidenta a vlády pri výkone ich ústavných právomocí sa prejavuje tak, že bez ústavou určeného výkonu ústavnej právomoci jednej z nich nie je možné ani uplatnenie (reálny výkon) ústavnej právomoci druhej z nich (uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 7/96 z 11. júla 1996). V tejto súvislosti ústavný súd neskôr tiež dodal, že oba orgány mali a stále majú vlastnú možnosť uváženia pri výkone právomocí, a teda oba orgány mohli a môžu uplatňovať vlastnú politickú líniu, pričom relevancia tohto záveru je zvlášť opodstatnená po zavedení priamej voľby prezidenta občanmi (časť III bod 28 uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 14/06 z 23. septembra 2009).

8. Tento názor ústavného súdu možno uplatniť i na hodnotenie vzťahu prezidenta k moci zákonodarnej a konštatovať, že hoci je prezident ako predstaviteľ výkonnej moci oddelený od národnej rady ako predstaviteľky zákonodarnej moci, zároveň navzájom (v ústavou predpokladaných prípadoch) spolupracujú a sú navzájom previazaní spolupôsobením pri realizácii svojich ústavných právomocí. Vzájomná spolupráca prezidenta a národnej rady pri výkone ich ústavných právomocí sa prejavuje v tom, že v prípadoch, v ktorých ústava predpokladá ich spoluprácu, bez ústavou určeného výkonu ústavnej právomoci jedného z nich nie je možné ani uplatnenie (reálny výkon) ústavnej právomoci druhého z nich.

9. V súvislosti s ústavnou formuláciou právomocí prezidenta ústavný súd konštatoval, že ústavné postavenie prezidenta je jednoznačné iba vtedy, keď mu ústava výslovne priznáva oprávnenie (vyjadrené formuláciou „môže urobiť") alebo výslovne ukladá povinnosť (vyjadrenú formuláciou „je povinný"). V iných prípadoch ústavné postavenie prezidenta treba dotvoriť buď interpretáciou právnych noriem uvedených v texte ústavy, alebo zmenou znenia jednotlivých ustanovení ústavy (uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 39/93 z 2. júna 1993).

10. Vo vzťahu k personálnym návrhom predloženým prezidentovi možno vychádzajúc z už uvedeného konštatovať, že v prípade, ak z ústavy nevyplýva povinnosť prezidenta rešpektovať predložený personálny návrh [v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. g) ústavy v spojení s čl. 111 ústavy – prezident „vymenuje a odvolá" členov vlády], ale ústava len bez ďalšej konkretizácie predpokladá spolupôsobenie prezidenta pri riešení personálnych otázok [napr. čl. 102 ods. 1 písm. h), písm. t) a i. – prezident „vymenúva a odvoláva"], má prezident rovnocenné postavenie s predkladateľom personálneho návrhu, a to v tom zmysle, že aj prezident je (rovnako ako predkladateľ personálneho návrhu) oprávnený tento personálny návrh autonómne uvážiť a rozhodnúť sa, či ho akceptuje alebo neakceptuje.

11. Vzhľadom na vysokú demokratickú legitimitu, ktorá u prezidenta vyplýva zo skutočnosti, že je priamo volený občanmi, je pritom bez ústavnoprávnej relevancie, či v prípade, keď ústava bez ďalšej konkretizácie predpokladá spolupôsobenie prezidenta pri riešení personálnych otázok, bol personálny návrh prezidentovi predložený predstaviteľom občanmi priamo nevolenej výkonnej moci alebo predstaviteľom občanmi volenej zákonodarnej moci.

12. Ústava nepriznáva národnej rade bezprostredné právomoci vo vzťahu k občanmi priamo volenému prezidentovi. Preto v prípade, ak ústava bez ďalšieho používa formuláciu „vymenúva a odvoláva", nemožno prijať takú interpretáciu ústavy, ktorá by prezidentovi uložila všeobecnú povinnosť prijať personálne návrhy národnej rady bez možnosti ich odmietnuť.

13. Inak povedané, v prípade, ak z ústavy nevyplýva povinnosť prezidenta rešpektovať predložený personálny návrh, teda ak ústava bez ďalšieho používa formuláciu „vymenúva a odvoláva", je povaha personálneho návrhu predloženého výkonnou mocou a zákonodarnou mocou totožná. Silný demokratický mandát, ktorý prezident získava v priamych voľbách, ako i možnosť odvolania prezidenta len ľudovým hlasovaním ho oprávňuje vystupovať vo vzťahu k národnej rade omnoho autonómnejšie, než to bolo u prezidenta, ktorý bol volený národnou radou a ktorého mohla národná rada kedykoľvek odvolať, ak sa za odvolanie vyslovila trojpätinová väčšina všetkých poslancov.

14. V prípade, ak z ústavy nevyplýva povinnosť prezidenta rešpektovať zákonodarnou mocou predložený personálny návrh (teda, ak ústava bez ďalšieho používa formuláciu prezident „vymenúva a odvoláva"), predstavuje oprávnenie prezidenta autonómne sa rozhodnúť, či predložený personálny návrh akceptuje alebo neakceptuje, súčasť jeho vyvažovacích a kontrolných právomocí voči zákonodarnej moci.

15. Vychádzajúc z uvedeného možno vo vzťahu k personálnemu návrhu národnej rady na vymenovanie generálneho prokurátora konštatovať, že oprávnenie občanmi priamo voleného prezidenta autonómne sa rozhodnúť, či návrh národnej rady na vymenovanie národnou radou vybraného kandidáta na generálneho prokurátora akceptuje alebo neakceptuje, má kontrolnú funkciu voči zákonodarnej moci a predstavuje jednu z právomocí, ktoré ústava občanmi priamo volenému prezidentovi priznáva na účely zabezpečenia vyváženosti moci v štáte, ako i zabezpečenia riadneho chodu ústavných orgánov.

16. Rovnocenné postavenie prezidenta s národnou radou pri rozhodovaní o osobe generálneho prokurátora tak okrem iného predstavuje prostriedok ako zabrániť prípadnému zneužitiu moci, ku ktorému by existoval väčší priestor, ak by bolo rozhodovanie o osobe generálneho prokurátora zverené len národnej rade.

17. V súlade s princípom deľby moci, ako i s nevyhnutnosťou vzájomnej kontroly jednotlivých zložiek štátnej moci brániacej jej zneužitiu nemôže prezident takisto sám voľne rozhodnúť o osobe generálneho prokurátora, keďže môže rozhodovať len o osobe, ktorú mu navrhne národná rada. Oba orgány teda musia dospieť k zhode na osobe generálneho prokurátora.

18. Pri určení kritérií, ktoré majú byť základom rozhodnutia prezidenta, či akceptuje, alebo neakceptuje návrh národnej rady na vymenovanie ňou vybraného kandidáta na post generálneho prokurátora, je vhodné zaoberať sa najskôr kritériami, ktoré sú základom pre rozhodovanie samotných poslancov národnej rady:

Pred samotnou voľbou poslanci v prvom rade skúmajú, či u osôb uchádzajúcich sa o funkciu generálneho prokurátora sú splnené zákonné predpoklady na jej výkon vymedzené v § 7 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Ak zákonné predpoklady na výkon funkcie generálneho prokurátora spĺňajú viaceré osoby, ktoré sa v národnej rade o túto funkciu uchádzajú, musia si poslanci medzi týmito viacerými uchádzačmi vybrať, pričom právna úprava im, prirodzene, nestanovuje žiadne kritériá, na základe ktorých by sa mali medzi jednotlivými uchádzačmi rozhodnúť. Rozhodujúc sa len na základe svojho svedomia a presvedčenia by mali vybrať toho z uchádzačov, o ktorom sú – po zvážení jeho morálnej integrity, osobných a osobnostných predpokladov, doterajšieho pôsobenia a správania, ako aj po zvážení jeho verejne známych postojov k rôznym spoločenským otázkam – vnútorne presvedčení, že najlepšie zabezpečí požiadavku dôsledného, nestranného a nezávislého plnenia úloh prokuratúry a generálneho prokurátora, teda by mali vybrať toho z uchádzačov, v ktorého majú najväčšiu osobnú dôveru.

19. V prípadoch, keď ústava bez ďalšej konkretizácie predpokladá spolupôsobenie prezidenta pri riešení personálnych otázok (prezident „vymenúva a odvoláva"), už ústavný súd skôr konštatoval, že prezidentova právomoc nemá len notariálny charakter. Prezident je po predložení personálneho návrhu oprávnený skúmať nielen to, či bol v predchádzajúcom konaní dodržaný ustanovený procesný postup, ale je taktiež oprávnený skúmať aj to, či kandidát, ktorý mu bol navrhnutý, spĺňa zákonom ustanovené (vecné) predpoklady na vymenovanie do funkcie (uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 14/06 z 23. septembra 2009).

20. Autonómne rozhodovanie prezidenta o návrhu národnej rady na vymenovanie generálneho prokurátora a rozsah jeho uváženia v tejto veci však zahŕňa nielen posudzovanie predchádzajúceho procesného postupu a posudzovanie splnenia zákonných predpokladov na výkon funkcie generálneho prokurátora vo vzťahu k navrhnutému kandidátovi, ale aj posudzovanie ďalších skutočností.

21. Zo skutočnosti, že prezident je v rovnocennom postavení s predkladateľom personálneho návrhu, okrem iného vyplýva, že okruh hodnotiacich kritérií, ktoré je prezident oprávnený posudzovať, nemôže byť užší, než je okruh hodnotiacich kritérií, ktoré posudzuje predkladateľ personálneho návrhu.

22. Ak sú poslanci národnej rady pri výbere medzi viacerými uchádzačmi o funkciu generálneho prokurátora nespochybniteľne oprávnení vybrať toho z uchádzačov, o ktorom sú po zvážení jeho morálnej integrity, osobných a osobnostných predpokladov, doterajšieho pôsobenia a správania, ako i po zvážení jeho verejne známych postojov k rôznym spoločenským otázkam vnútorne presvedčení, že bude garantom dôsledného, nestranného a nezávislého plnenia úloh prokuratúry a generálneho prokurátora, a teda vyberajú toho z uchádzačov, v ktorého majú najväčšiu osobnú dôveru, nemôže byť ani občanmi priamo volenému prezidentovi, ktorý má v procese vymenovania generálneho prokurátora rovnocenné postavenie s národnou radou, upreté oprávnenie nevyhovieť návrhu národnej rady na vymenovanie kandidáta, o ktorom nie je vnútorne presvedčený, že zaistí dôsledné, nestranné a nezávislé plnenie úloh prokuratúry a generálneho prokurátora v súlade s požiadavkou riadneho chodu ústavných orgánov, ktorý je prezident v zmysle čl. 101 ods. 1 druhej vety ústavy povinný zabezpečiť, pričom nie je viazaný príkazmi, ale svoj úrad vykonáva (obdobne ako poslanci národnej rady) podľa svojho svedomia a presvedčenia.

23. Vymenovanie osoby, vo vzťahu ku ktorej existujú závažné skutočnosti dôvodne spochybňujúce jej schopnosť vykonávať funkciu generálneho prokurátora spôsobom neznižujúcim vážnosť tejto ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, pritom nemožno v žiadnom prípade charakterizovať ako výkon úradu podľa svedomia a presvedčenia.

24. Stručne zhrnuté, ak poslancom nemožno uprieť právo hlasovaním vysloviť dôveru alebo nedôveru osobám uchádzajúcim sa o funkciu generálneho prokurátora, nemožno toto ústavné právo uprieť ani priamo volenému prezidentovi, ktorý má v procese vymenúvania generálneho prokurátora rovnocenné postavenie s národnou radou.

25. Tento názor potvrdzuje aj doterajšia ústavno-politická prax v Slovenskej republike, keď prezident M. K. v dvoch prípadoch odmietol dva personálne návrhy, ktoré mu boli predložené.

V prvom prípade prezident 3. marca 1993 odmietol návrh na vymenovanie I. L. za riaditeľa Slovenskej informačnej služby, pričom pre verejnosť prezident tento svoj krok odôvodnil tým, že „Pán L. nemá moju dôveru".

Článok 102 písm. g) ústavy v znení účinnom 3. marca 1993 ustanovoval, že prezident vymenúva a odvoláva vedúcich ústredných orgánov a vyšších štátnych funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanovuje zákon; vymenúva profesorov a rektorov vysokých škôl, vymenúva a povyšuje generálov. V nadväznosti na tento článok § 3 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení účinnom 3. marca 1993 ustanovoval, že riaditeľa informačnej služby vymenúva a odvoláva na návrh vlády Slovenskej republiky prezident Slovenskej republiky.

Ako vyplýva z uvedeného, prezident neodôvodnil svoje odmietavé stanovisko k predloženému personálnemu návrhu procesnými nedostatkami či nesplnením zákonných predpokladov, ale „len" nedostatkom dôvery, pričom napriek vtedajšej napätej spoločensko-politickej atmosfére nebolo toto jeho rozhodnutie ústavne relevantným spôsobom spochybnené. Ak vládna moc chcela vylúčiť posudzovanie dôveryhodnosti kandidáta na post riaditeľa Slovenskej informačnej služby prezidentom, musela iniciovať novelizáciu zákonnej úpravy vymenovania riaditeľa Slovenskej informačnej služby, a to zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 72/1995 Z. z., ktorým sa § 3 ods. 2 zákona č. 46/1993 Z. z. zmenil v tom zmysle, že riaditeľa Slovenskej informačnej služby vymenúva a odvoláva na návrh predsedu vlády Slovenskej republiky vláda Slovenskej republiky.

V druhom prípade prezident v novembri 1993 odmietol návrh na vymenovanie I. L. za ministra pre správu a privatizáciu národného majetku, pričom pre verejnosť tento svoj krok odôvodnil tým, že „Pán L. nespĺňa predpoklady na vykonávanie tejto funkcie a nemá ani moju osobnú dôveru".

Článok 102 písm. f) ústavy v znení účinnom v novembri 1993 ustanovoval, že prezident vymenúva a odvoláva predsedu a ostatných členov vlády, poveruje ich riadením ministerstiev a prijíma ich demisiu; predsedu a ostatných členov vlády odvoláva v prípadoch uvedených v čl. 115 a 116. Na uvedené nadväzoval čl. 111 ústavy, ktorý vo vtedy účinnom znení ustanovoval, že na návrh predsedu vlády prezident vymenúva a odvoláva ďalších členov vlády a poveruje ich riadením ministerstiev. Za podpredsedu vlády a ministra môže vymenovať občana, ktorý je voliteľný do národnej rady.

Ako vyplýva z uvedeného, ani v tomto prípade prezident neodôvodnil svoje odmietavé stanovisko k predloženému personálnemu návrhu procesnými nedostatkami či nesplnením zákonných predpokladov, ale „len" presvedčením o absencii osobných predpokladov kandidáta a nedostatkom dôvery.

Aby sa v budúcnosti vylúčilo posudzovanie osobných predpokladov a dôveryhodnosti kandidáta na post člena vlády prezidentom, muselo sa pristúpiť k novelizácii ústavnej úpravy, a to ústavným zákonom č. 9/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z., ktorým sa čl. 111 ústavy zmenil v tom zmysle, že na návrh predsedu vlády prezident vymenuje a odvolá ďalších členov vlády a poverí ich riadením ministerstiev. Zmyslom tejto zmeny bolo obmedzenie voľného uváženia prezidenta pri rozhodovaní o tom, či vyhovie návrhu predsedu vlády, pričom dôvodová správa výslovne uvádza, že toto ustanovenie deklaruje právo predsedu vlády navrhovať prezidentovi ďalších členov vlády a povinnosť prezidenta návrhy predsedu vlády rešpektovať.

I z dôvodovej správy tak logicky vyplýva presvedčenie ústavodarcu, že len v prípade, ak ústavná úprava výslovne ustanovuje, že prezident „vymenuje" kandidáta, je prezident takéhoto kandidáta povinný vymenovať. Teda, ak ústavná úprava používa slovo „vymenúva", je prezident oprávnený vymenovať kandidáta, pričom kritériom na jeho rozhodnutie môže byť i (ne)existencia osobnej dôvery prezidenta v navrhovaného kandidáta, ako to potvrdila i slovenská ústavno-politická prax.

Ak pritom „len" nedostatok dôvery mohol byť dôvodom nevymenovania člena vlády, resp. riaditeľa Slovenskej informačnej služby, nepochybne takýto dôvod nevymenovania musí byť prípustný i pri – z hľadiska riadneho chodu ústavných orgánov – nemenej významnom poste generálneho prokurátora stojaceho na čele nezávislého a nestranného ústavného orgánu povereného ochranou záujmov fyzických a právnických osôb a štátu.

26. Vychádzajúc z už uvedeného je zároveň potrebné osobitne zdôrazniť, že ak ústavno-politická prax akceptovala prezidentovo právo nevyhovieť personálnemu návrhu „len" z dôvodu absencie osobnej dôvery prezidenta v navrhovaného kandidáta, a to za situácie, keď išlo o prezidenta voleného národnou radou, tým skôr nie je možné takéto právo upierať občanmi demokraticky priamo volenému prezidentovi, ktorého demokratická legitimita je v porovnaní s prezidentom voleným národnou radou nepochybne rádovo vyššia.

27. Reflektovanie názoru prezidenta priamo zvoleného občanmi pri vymenúvaní generálneho prokurátora stojaceho na čele nezávislej a nestrannej prokuratúry zvyšuje legitimitu výberu navrhovaného kandidáta.

28. Vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi menovacia kompetencia prezidenta, a teda jeho autonómna účasť na menovaní kandidáta, plní zároveň inštitucionálnu záruku nezávislosti generálneho prokurátora, je brzdou pred nominovaním kandidáta, ktorý by nezávislosť prokuratúry nemusel garantovať.

29. Vychádzajúc z uvedených dôvodov možno zhrnúť, že prezident pri výkone svojej právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy, riadiac sa v zmysle čl. 101 ods. 1 ústavy svojím svedomím a presvedčením, autonómne posudzuje:

- súlad procesu voľby kandidáta na funkciu generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ktorého mu navrhla národná rada, s príslušnými právnymi predpismi,

- splnenie zákonných predpokladov na vymenovanie kandidáta do tejto funkcie, ako i

- dôveryhodnosť navrhnutého kandidáta z hľadiska garancie dôsledného, nestranného a nezávislého plnenia úloh prokuratúry a generálneho prokurátora v súlade s jeho ústavným postavením a poslaním prokuratúry, a to s osobitným dôrazom na posúdenie jeho nezávislosti a nestrannosti, keďže vzhľadom na hierarchické usporiadanie prokuratúry je nezávislosť a nestrannosť generálneho prokurátora základným predpokladom nezávislosti a nestrannosti prokuratúry ako celku, pričom nezávislosť a nestrannosť prokuratúry ako celku sú nevyhnutným atribútom jej riadneho chodu, ktorý je prezident v zmysle čl. 101 ods. 1 ústavy povinný svojím rozhodovaním zabezpečiť.

30. Úlohou ústavného súdu pritom nie je hodnotiť vhodnosť existujúcej ústavnej úpravy menovacích právomocí prezidenta, hodnotiť, či je správne, aby mal prezident možnosť posudzovať nielen predchádzajúci procesný postup a naplnenie zákonných predpokladov, ale aj dôveryhodnosť kandidáta na generálneho prokurátora. Je na ústavodarcovi, aby zvolil z jeho uhla pohľadu to najvhodnejšie ústavnoprávne riešenie.

31. Čo sa týka časového aspektu rozhodovania prezidenta o návrhu národnej rady na vymenovanie generálneho prokurátora, z ústavnej úpravy vymenovania generálneho prokurátora je zrejmé, že v procese rozhodovania o obsadení tejto funkcie dochádza k spolupôsobeniu (uplatneniu právomocí) dvoch ústavných orgánov.

32. Z výkonu ústavnej právomoci jedného štátneho orgánu nemožno odvodiť aj jeho oprávnenie určovať lehotu, dokedy má druhý štátny orgán splniť svoj záväzok spolupôsobiť pri jej výkone. Takáto lehota je obsiahnutá v záväzku spolupôsobenia druhej zložky štátnej moci, ktorý pre ňu vyplýva z ústavnej zásady spolupráce jednotlivých zložiek štátnej moci.

33. V prípadoch, v ktorých to ústavodarca považoval za vhodné a účelné, sám určil lehoty, v ktorých má príslušný štátny orgán Slovenskej republiky uplatniť tú ústavnú právomoc, ktorá predpokladá spolupôsobenie inej zložky štátnej moci. Tak podľa čl. 113 ústavy je vláda povinná do 30 dní po svojom vymenovaní predstúpiť pred národnú radu, prezident môže podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) ústavy vrátiť národnej rade zákon s pripomienkami do 15 dní od doručenia schváleného zákona a i.

34. V uvedených prípadoch je uplatnenie záväzku spolupôsobenia pri výkone ústavnej právomoci určitej zložky štátnej moci podmienené aj dodržaním ústavou určenej lehoty, s ktorou sa taktiež spájajú ústavou predvídané právne účinky jej uplatnenia.

35. V ostatných prípadoch uplatňovania tých ústavných právomocí jednotlivých zložiek štátnej moci, ktoré predpokladajú spolupôsobenie inej zložky štátnej moci, sa uplatňuje ústavná zásada ich vzájomnej spolupráce a záväzok spolupôsobenia z nej vyplývajúci.

36. Ako už bolo uvedené, súčasťou tohto záväzku je aj jeho splnenie v určitej lehote, ktorá však (na rozdiel od tých výslovne uvedených v ústave) nie je stanovená fixne. Dĺžka tejto lehoty môže byť preto rôzna a je podmienená jedine splnením ústavných či iných podmienok spätých s uplatnením tej ústavnej právomoci jednotlivej zložky štátnej moci, ktorá predstavuje jej spolupôsobenie pri výkone ústavnej právomoci inej zložky štátnej moci.

37. Po splnení týchto podmienok vzniká záväzok príslušnej zložky štátnej moci uplatniť svoje spolupôsobenie pri výkone ústavnej právomoci inej zložky štátnej moci, pretože ústava už nestanovuje žiadne ďalšie podmienky (a ani lehoty), ktoré by uplatnenie spolupôsobenia podmieňovali (mutatis mutandis uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 7/96 z 11. júla 1996).

38. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že prezident je povinný o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora rozhodnúť v primeranej lehote, ktorej dĺžku je vždy potrebné posudzovať podľa okolností konkrétneho prípadu. Ide o čas objektívne potrebný na zadováženie relevantných informácií potrebných pre rozhodnutie prezidenta po predložení návrhu národnou radou. Ak by tomu, aby zodpovedne posúdil relevantné hmotnoprávne alebo procesnoprávne otázky, prípadne skutočnosti týkajúce sa osoby kandidáta, bránila existencia predbežnej otázky, rozhodnutie ktorej spadá do právomoci iného orgánu, je prezident povinný rozhodnúť bez zbytočného odkladu po rozhodnutí predbežnej otázky týmto iným orgánom.

V Košiciach 24. októbra 2012

Odlišné stanovisko sudkyne JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej, CSc. k veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012

Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov pripájam moje odlišné stanovisko k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie") o výklade čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") prijatému v konaní podľa čl. 128 ústavy na základe návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada").

S uznesením, ktoré odsúhlasila väčšina pléna ústavného súdu, sa nemôžem stotožniť. Vedú ma k tomu viaceré dôvody, ktorých spoločným znakom je skutočnosť, že výklad prijatý väčšinou pléna ústavného súdu modifikuje právomoc prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident") spôsobom, ktorý podľa môjho názoru možno realizovať len zmenou ústavy.

Ústavný súd podľa čl. 128 ústavy podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná.

Účelom výkladu podľa čl. 128 ústavy, aj vzhľadom na jeho všeobecnú záväznosť, nie je riešenie „individuálne určeného prípadu", ale objasnenie zmyslu a obsahu sporného ustanovenia ústavy alebo ústavného zákona.

Výklad prijatý uznesením sa týka v zásade len čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy za pomoci argumentácie čl. 101 ods. 1 druhej vety ústavy. Je spracovaný na takmer 25 stranách, avšak vlastného odôvodnenia výroku uznesenia sa týkajú v zásade len tri strany (s. 22 - 24), z toho niektoré časti výroku uznesenia si napriek odôvodneniu vyžadujú ďalší výklad a k niektorým častiam výroku odôvodnenie chýba.

Podľa čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy prezident vymenúva generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor").

Podľa čl. 150 ústavy na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident na návrh národnej rady.

Podľa čl. 101 ods. 1 druhej vety ústavy prezident svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov.

Ústavné postavenie prezidenta vychádza z princípu deľby moci a z parlamentnej formy vlády. „Ústavné postavenie hlavy štátu je v zásade tzv. slabé; má viac reprezentatívnu funkciu, čo patrí k charakteristickým znakom parlamentnej formy vlády (Svák, J. - Cibulka, Ľ. Ústavné právo Slovenskej republiky. Bratislava: Eurokódex, 1999 - 2002, s. 334)." Ústavným zákonom č. 9/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z. [zaviedla sa ním priama voľba prezidenta občanmi Slovenskej republiky (čl. 101 ods. 2 ústavy) a do právomoci prezidenta pribudlo oprávnenie/ povinnosť zakotvené v čl. 101 ods. 1 ústavy „svojím rozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov" (nie ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. z 23. februára 2001, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ako sa uvádza v bode 45 na s. 22 uznesenia)], ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. z 23. februára 2001, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, a ústavným zákonom č. 356/2011 Z. z., ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, sa upravila právomoc prezidenta. Uvedené ústavné zmeny nemali však za následok zmenu formy vlády smerom k prezidentskej forme vlády; prezident naďalej reprezentuje „neutrálnu moc", ktorá plní nezastupiteľnú funkciu vo vzťahu k národnej rade, vláde Slovenskej republiky a k súdnej moci stále v intenciách tradičných prerogatív hlavy štátu v parlamentnej forme vlády.

V prípade výkladu realizácie jednej z „(vy)menovacích" právomocí prezidenta zakotvených v čl. 102 ods. 1 ústavy [písm. g), h), s) a t)], a to právomoci prezidenta vymenovať generálneho prokurátora [písm. t)], bola relevantná otázka zohľadňujúca časový aspekt vymenovania navrhnutého kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, ako aj otázka, či prezident má oprávnenie preskúmavať splnenie predpokladov na vymenovanie národnou radou zvoleného kandidáta na generálneho prokurátora, a ak áno, v akom rozsahu a či takéto prieskumné oprávnenie zapadá do systému ďalších prieskumných oprávnení prezidenta pri menovaní ďalších v ústave uvedených funkcionárov.

Ústavný súd sa už zaoberal prieskumným oprávnením prezidenta pri realizácii jeho ústavných právomocí v súčasných ústavnoprávnych podmienkach, a to v konaní o výklade o vymenovaní navrhnutého kandidáta za viceguvernéra Národnej banky Slovenskej republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 14/06 (uznesenie z 23. septembra 2009) podľa čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy, kde rozsah prieskumného oprávnenia limitoval preskúmaním zákonom ustanovených predpokladov na výkon tejto funkcie.

Pokiaľ ide o prvý odsek výroku uznesenia, súhlasím s tou jeho časťou, v ktorej sa uvádza (a je podľa mňa nespochybniteľné), že prezident je povinný zaoberať sa návrhom národnej rady na vymenovanie generálneho prokurátora v súlade s čl. 102 ods. 1 písm. t) v spojení s čl. 150 ústavy; táto povinnosť korešponduje aj s čl. 101 ods. 1 druhou vetou ústavy. Ďalšia časť prvého odseku výroku však nerešpektuje podľa mňa pravidlá formálnej logiky, keď zo zvolenia kandidáta na funkciu generálneho prokurátora národnou radou v súlade s právnymi predpismi sa nesprávne vyvodzujú dva protikladné závery pre ďalší postup prezidenta, a to buď prezident navrhnutého kandidáta za generálneho prokurátora vymenuje, alebo oznámi národnej rade, že navrhnutého kandidáta nevymenuje, bez naznačenia akejkoľvek väzby na druhý odsek výroku uznesenia, z čoho môže vyplynúť, že pri vymenovaní aj nevymenovaní navrhnutého kandidáta platí rovnaká podmienka – zvolenie kandidáta postupom v súlade s právnymi predpismi. Absencia tejto väzby spochybňuje konzistenciu ďalších odsekov výrokov uznesenia (druhý a tretí odsek výroku). Tým, že sa opomenula väzba možnosti nevymenovania navrhnutého kandidáta zvoleného postupom v súlade s právnymi predpismi podľa prvého odseku výroku uznesenia (ale aj nezvoleného kandidáta v súlade s právnymi predpismi, s čím sa vo výroku uznesenia vôbec nepočíta) na nevymenovanie navrhnutého kandidáta podľa druhého odseku výroku uznesenia z dôvodov v ňom uvedených, stráca výrok uznesenia ako celok svoju vnútornú logickú súvislosť. Oprávnenie prezidenta viažuce sa na posúdenie splnenia zákonných a osobnostných predpokladov kandidáta na funkciu generálneho prokurátora (druhý odsek výroku uznesenia), ktorému by malo predchádzať preskúmanie postupu národnej rady - či kandidáta na funkciu generálneho prokurátora zvolila postupom v súlade s právnymi predpismi (prvý odsek výroku uznesenia), z výroku nevyplýva.

Čo je však podľa môjho názoru ešte vážnejšie, je preskúmanie postupu národnej rady prezidentom (či tento postup bol v súlade s právnymi predpismi), výsledkom ktorého bolo zvolenie kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, ktoré podľa mňa nie je súčasťou právomoci prezidenta upravenej v čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy. Prvý odsek výroku teda vychádza z chybnej premisy. Podľa môjho názoru právomoc prezidenta korigovať, resp. naprávať prípadné „chybné kroky" postupu národnej rady, nemôže byť súčasťou právomoci prezidenta vymenovať (aj keď na základe národnou radou mu predloženého návrhu na kandidáta) generálneho prokurátora (t. j. právomoci vo vzťahu ku konkrétnej, individuálne určenej osobe). Na posúdenie súladu postupu voľby kandidáta národnou radou s právnymi predpismi sú iné ústavnoprávne nástroje, ktoré sú uplatniteľné mimo právomoci prezidenta zakotvenej v čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy a môžu byť uplatnené na to oprávnenými subjektmi (napr. IV. ÚS 433/2012).

Väčšina pléna ústavného súdu v prvom odseku výroku uznesenia vyjadrila názor, že prezident je povinný rozhodnúť jedným z dvoch spôsobov uvedených v tomto výroku v primeranej lehote, bez toho, aby túto lehotu aspoň v odôvodnení uznesenia bližšie špecifikovala. V tejto súvislosti poukazujem na časť odôvodnenia uznesenia viažuceho sa k tejto otázke (s. 24), v ktorom sa uvádza, že „je zrejmé, že z povahy rozhodovania o vymenovaní, ktoré je výsledkom voľby poslancov národnej rady a súhlasu prezidenta republiky, môže a bude dochádzať k tomu, že dosiahnutie potrebného konsenzu nebude otázkou dní, ale týždňov či výnimočne mesiacov. Je preto možné zhrnúť, že z ústavy nevyplýva žiadna presná časová hranica, ktorej prekročenie by nevyhnutne znamenalo porušenie povinnosti rozhodnúť v primeranej lehote.".

Podľa môjho názoru bez ohľadu na odôvodnenie uznesenia, ale predovšetkým s poukazom na čl. 101 ods. 1 druhú vetu ústavy, treba v uvedenom prípade zohľadniť požiadavku uvedenú v tomto ustanovení, že prezident má povinnosť svojím rozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov. Práve táto požiadavka je podľa mňa kľúčom k výkladu bližšej špecifikácie dĺžky lehoty na vymenovanie kandidáta na generálneho prokurátora (alebo jeho nevymenovanie) od predloženia návrhu na vymenovanie zvoleného kandidáta do funkcie generálneho prokurátora prezidentovi. Dlhodobá absencia generálneho prokurátora na čele prokuratúry aj vzhľadom na jej vnútroorganizačné vzťahy nekorešponduje s požiadavkou zabezpečenia riadneho chodu ústavných orgánov predpokladaného v čl. 101 ods. 1 druhej vety ústavy, a preto by k vymenovaniu/nevymenovaniu generálneho prokurátora malo dôjsť „pri prvej možnej príležitosti", t. j. bez zbytočného odkladu. Iba takéto časové vymedzenie na vymenovanie generálneho prokurátora prezidentom podľa čl. 102 ods. 2 písm. t) ústavy je primerané obsahu čl. 101 ods. 1 druhej vete ústavy.

Podľa väčšiny pléna ústavného súdu druhý okruh ústavnoprávnych problémov spojených s realizovaním návrhu národnej rady na vymenovanie generálneho prokurátora sa viaže na skúmanie predpokladov navrhnutého kandidáta na výkon tejto funkcie (druhý odsek výroku uznesenia).

Väčšina pléna ústavného súdu schválením druhého odseku výroku uznesenia vyjadrila názor, že prezident nemá povinnosť vymenovať národnou radou navrhnutého kandidáta na generálneho prokurátora jednak v prípade, že navrhnutý kandidát „nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie", ale aj v prípade, že nespĺňa osobnostné predpoklady na výkon tejto funkcie spočívajúce v „závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky).". Pritom jediným dôvodom nevymenovania kandidáta za generálneho prokurátora podľa tejto časti druhého odseku výroku, vyplývajúcim z odôvodnenia prijatého uznesenia väčšinou pléna ústavného súdu, je pochybnosť o jeho schopnosti reálneho zabezpečenia nestrannosti prokuratúry a nestrannosti generálneho prokurátora, ktoré je nevyhnutným predpokladom ich riadneho pôsobenia. V odôvodnení sa opakovane zdôrazňuje, že založenie „predmetnej právomoci... znamená, že je plne v súlade s postavením pr ezidenta, aby s ohľadom na požiadavku nestrannosti prokuratúry a generálneho prokurátora, ako aj všeobecne na význam tejto funkcie v ústavnom systéme vzal pri posúdení navrhnutého kandidáta do úvahy všetky skutočnosti, ktoré možno považovať za relevantné na jej riadny výkon" (bod 46, s. 23).

Súhlasím s tým, že navrhnutý kandidát na funkciu generálneho prokurátora zvolený národnou radou musí spĺňať zákonom ustanovené predpoklady na jej výkon, na ktorý bol národnou radou vybraný (zvolený), a že prezident je oprávnený preskúmať splnenie týchto zákonom ustanovených predpokladov. Nemôžem sa však stotožniť s názorom väčšiny pléna ústavného súdu, aby sa uznesením o výklade rozšírilo „prieskumné" oprávnenie prezidenta na skúmanie osobnostných predpokladov navrhnutého kandidáta (v rozsahu uvedenom v druhom odseku výroku uznesenia). Výkladom takto založené prieskumné oprávnenie prezidenta prekračuje podľa mňa limity ústavou zakotvenej právomoci prezidenta v čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy. Rozšírenie prieskumného oprávnenia prezidenta za hranicu prieskumu zákonných predpokladov národnou radou navrhnutého kandidáta na funkciu generálneho prokurátora do sféry hodnotenia jeho osobnostných predpokladov na túto funkciu nemožno podľa mňa riešiť výkladom relevantného článku ústavy, ale iba štandardným ústavnoprávnym postupom, t. j. novelou ústavy.

Väčšina pléna ústavného súdu sa v súvislosti s oprávnením prezidenta preskúmať osobnostné predpoklady kandidáta na funkciu generálneho prokurátora odvoláva na čl. 101 ods. 1 druhú vetu ústavy s tým, že práve týmto preskúmaním sa zabezpečí riadny chod ústavných orgánov kreovaných v ústave a v príslušných zákonoch v ustanovených limitoch. Zabezpečenie riadneho chodu ústavných orgánov rozhodovaním prezidenta podľa čl. 101 ods. 1 druhej vety ústavy sa však podľa mňa vzťahuje len na zabezpečenie obsadenia ústavnej funkcie navrhovaným kandidátom za ústavou a zákonom ustanovených podmienok bez skúmania osobnostných predpokladov kandidáta na výkon relevantnej ústavnej funkcie, ktoré sa posudzujú v inom inštitucionálnom rámci; v tom spočíva aj účel čl. 101 ods. 1 druhej vety ústavy.

Podľa môjho názoru ústavnú relevanciu má v nadväznosti na uvedené len čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy, t. j. vymedzenie vecného obsahu a rozsahu inštitútu vymenovania. Nazdávam sa, že inštitút vymenovania sa vzťahuje len na osobu navrhnutého kandidáta (ako už bolo uvedené), nie na postup národnej rady pri voľbe kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, ktorý predchádzal predloženiu návrhu národnej rady na vymenovanie zvoleného kandidáta na funkciu generálneho prokurátora prezidentovi (ako už tiež bolo uvedené). Podľa mňa jediným právne relevantným kritériom na vymenovanie alebo nevymenovanie navrhnutého kandidáta na generálneho prokurátora je preto splnenie zákonom ustanovených predpokladov [ako to ústavný súd konštatoval aj v uznesení o výklade čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy vo veci sp. zn. PL. ÚS 14/06]. Prekročenie limitov skúmania zákonných predpokladov vytvára neodôvodnený priestor, keď aj nie pre uplatnenie svojvôle, tak určite pre vyjadrenie subjektívneho vzťahu prezidenta k navrhovanému kandidátovi, navyše bez možnosti efektívnej obrany kandidáta voči takémuto úsudku. Takto rozšírené prieskumné oprávnenie prezidenta o rozmer osobnej povahy pri inštitúte vymenovania založené na posúdení iných ako zákonom ustanovených predpokladov kandidáta na výkon tejto funkcie vytvára prinajmenšom priestor na spochybnenie objektívnosti rozhodnutia prezidenta o vymenovaní (nevymenovaní) navrhnutého kandidáta na generálneho prokurátora napriek „poistke" uvedenej v treťom odseku výroku uznesenia, ktorá obsahuje zákaz svojvôle vo vzťahu k dôvodom nevymenovania navrhnutého kandidáta. Aj keď tretí odsek výroku uznesenia určitým spôsobom eliminuje možný subjektivizmus (svojvôľu) prezidenta pri posúdení iných ako zákonom ustanovených predpokladov na výkon funkcie generálneho prokurátora, podľa môjho názoru takýto výklad ústavného súdu neštandardne rozširuje posúdenie predpokladov na výkon funkcie národnou radou zvoleného kandidáta, a preto som sa s ním nemohla stotožniť. Pokiaľ by prezident ako dôvod nevymenovania navrhnutého kandidáta na generálneho prokurátora uviedol závažné skutočnosti, ktoré sa vzťahujú na osobu kandidáta a ktoré dôvodne spochybňujú „jeho schopnosť" vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, bolo by prinajmenšom spochybniteľné aj ďalšie zotrvanie navrhnutého, ale nevymenovaného kandidáta v štruktúre organizácie prokuratúry vo funkčnom (služobnom) zaradení prokurátora.

V súvislosti s tým, že poskytnutie širokej úvahy prezidentovi pri hodnotení osobnostných predpokladov kandidáta na funkciu generálneho prokurátora je v odôvodnení založené na požiadavke zabezpečiť nestrannosť generálneho prokurátora, ako aj prokuratúry „výberom" vhodného kandidáta, treba poukázať na to, že podľa § 7 ods. 3 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov za generálneho prokurátora môže byť vymenovaný len prokurátor, ktorý dosiahol vek najmenej 40 rokov a aspoň päť rokov vykonával justičnú prax, ak s vymenovaním súhlasí. Splnenie týchto predpokladov (túto skutočnosť nemôžem ponechať bez povšimnutia a nevyjadriť svoj názor, že tieto predpoklady by mali byť predmetom ústavnej, a nie zákonnej úpravy) overuje národná rada pred hlasovaním o návrhu na vymenovanie. Znamená to, že kandidát na funkciu generálneho prokurátora musí byť predovšetkým prokurátorom a musí spĺňať ďalšie zákonom ustanovené predpoklady na funkciu generálneho prokurátora a podľa druhého odseku výroku uznesenia musí aj svojím doterajším pôsobením v organizačnej štruktúre orgánov prokuratúry preukázať, že jeho pôsobenie vo funkcii generálneho prokurátora nezníži vážnosť nielen funkcie generálneho prokurátora, ale aj celej prokuratúry, a nenaruší ich nestrannosť.

V nadväznosti na uvedené má preto právnu relevanciu aj § 6 ods. 2 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 154/2001 Z. z."), podľa ktorého do funkcie prokurátora možno vymenovať štátneho občana Slovenskej republiky, ktorý

a) v deň vymenovania dosiahol vek najmenej 25 rokov,

b) má vysokoškolské právnické vzdelanie,

c) má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu,

d) je bezúhonný a jeho morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu prokurátora bude riadne vykonávať,

e) ovláda štátny jazyk,

f) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,

g) nie je členom politickej strany ani politického hnutia,

h) zložil odbornú justičnú skúšku,

i) súhlasí s vymenovaním do funkcie prokurátora na určenú prokuratúru; súhlas musí mať písomnú formu.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že súčasťou predpokladov na výkon funkcie prokurátora sú aj morálne vlastnosti uchádzača, ktoré poskytujú záruku, že funkciu prokurátora bude každý prokurátor riadne vykonávať. Zákonom ustanovené predpoklady na výkon funkcie prokurátora preukazuje uchádzač o funkciu prokurátora vo výberovom konaní (§ 8 ods. 1 zákona č. 154/2001 Z. z.) a až na základe výsledkov výberového konania môže byť vymenovaný do funkcie prokurátora. Zložením zákonom predpísaného sľubu (§ 8 ods. 3 zákona č. 154/2001 Z. z.) sa pritom zaväzuje vykonávať funkciu prokurátora o. i. „nestranne a spravodlivo a... chrániť dôstojnosť funkcie prokurátora". Tieto predpoklady musí spĺňať nielen každý uchádzač o funkciu prokurátora, ale aj každý prokurátor, a to po celý čas výkonu svojej funkcie (§ 6 ods. 7 zákona č. 154/2001 Z. z.), t. j. aj v čase, keď sa uchádza o funkciu generálneho prokurátora. Preto v odôvodnení uznesenia opakovaná požiadavka nestrannosti kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, ktorá je súčasťou všeobecných zákonných predpokladov, ktoré musí spĺňať každý uchádzač o funkciu prokurátora, ako aj každý prokurátor vykonávajúci túto funkciu v štruktúre orgánov prokuratúry, t. j. nielen kandidát na funkciu generálneho prokurátora, ktorým však môže byť len prokurátor spĺňajúci zákonom ustanovené predpoklady na výkon tejto svojej funkcie, nie je v danom prípade podľa môjho názoru odôvodnená.

V súvislosti s druhým odsekom výroku uznesenia poukazujem na § 188 písm. b) zákona č. 154/2001 Z. z., podľa ktorého správanie prokurátora, ktoré vzbudzuje oprávnené pochybnosti o jeho svedomitosti a nestrannosti pri rozhodovaní, ako aj na § 188 písm. c) zákona č. 154/2001 Z. z., podľa ktorého správanie prokurátora na verejnosti, ktoré znižuje vážnosť prokuratúry, sú disciplinárnymi previneniami, o ktorých sa musí rozhodovať v disciplinárnom konaní, ktorého výsledkom v prípade preukázania takéhoto disciplinárneho previnenia je uloženie niektorého z disciplinárnych opatrení (§ 190 zákona č. 154/2001 Z. z.); jedným z nich je aj zbavenie prokurátora výkonu jeho funkcie.

Niet pochybností o tom, že dôvody nevymenovania kandidáta za generálneho prokurátora vymedzené v druhom odseku výroku uznesenia sú porovnateľné s disciplinárnymi previneniami, ktorých preukázanie v disciplinárnom konaní realizovanom na základe zákonom ustanovených pravidiel, a sú dôvodom uloženia niektorého z disciplinárnych opatrení. Líšia sa však v spôsobe a v právnych dôsledkoch ich preukázania, ako aj stupňom a spôsobom ochrany dotknutej osoby (podľa môjho názoru v neprospech kandidáta na funkciu generálneho prokurátora).

V nadväznosti na uvedené je otázne, či je vôbec potrebné, aby prezident vyhodnocoval osobnostnú spôsobilosť kandidáta v rozsahu uvedenom v druhom odseku výroku uznesenia s poukazom na požiadavku zabezpečenia nestrannosti prokuratúry a generálneho prokurátora uvedenú v odôvodnení uznesenia o výklade.

Nazdávam sa, že zákonom č. 154/2001 Z. z. ustanovené predpoklady na výkon funkcie prokurátora obsahujúce požiadavku jeho bezúhonnosti, morálnych kvalít, ako aj nestrannosti, ako aj týmto zákonom ustanovené právne mechanizmy uplatniteľné voči prokurátorom na zabezpečenie svedomitosti a nestrannosti ich rozhodovania, ako aj zabezpečenia vážnosti prokuratúry, neodôvodňujú opodstatnenosť založenia oprávnenia prezidenta na hodnotenie osobnostných predpokladov kandidáta na funkciu generálneho prokurátora ako dôvod jeho nevymenovania na základe výkladu ústavného súdu.

Prikláňam sa preto k takému výkladu, podľa ktorého prezident môže vykonávať svoju funkciu (svoje právomoci) iba v rámci platného a účinného práva a patrí mu len prieskumné oprávnenie vo vzťahu k zákonom ustanoveným predpokladom na výkon funkcie generálneho prokurátora. Prezident po zistení, že kandidát navrhnutý národnou radou spĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie za generálneho prokurátora, by ho mal bez zbytočného odkladu do tejto funkcie vymenovať.

Keďže som nesúhlasila s výkladom čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy odsúhlaseným väčšinou pléna ústavného súdu v konaní o výklade podľa čl. 128 ústavy, okrem hlasovania proti schváleniu uznesenia vyjadrujem aj týmto odlišným stanoviskom svoj odlišný názor na výklad ústavného súdu týkajúci sa právomoci prezidenta zakotvenej v čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy a čl. 150 ústavy.

V Košiciach 24. októbra 2012

Odlišné stanovisko sudcu Jána Lubyho a sudcu Ladislava Orosza

Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde") pripájame naše odlišné stanovisko k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") č. k. PL. ÚS 4/2011-77 z 24. októbra 2012 (ďalej len „namietané uznesenie"), ktorým rozhodol o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov"), zastúpených poslancom doc. JUDr. R. P., PhD., na podanie výkladu čl. 102 ods. 1 písm. f) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava"), pretože máme výhrady a nesúhlasíme s niektorými časťami jeho výroku, ako aj odôvodnenia, ktoré považujeme za podstatné. Navyše, odôvodnenie namietaného uznesenia podľa nášho názoru z hľadiska potreby jeho ústavne konformnej aplikácie vyžaduje doplnenie a spresnenie. Svoje odlišné stanovisko odôvodňujeme takto:

I.

Základné východiská

1. Skupina poslancov sa domáhala tohto výkladu čl. 102 ods. 1 písm. f) a čl. 150 ústavy:

„Prezident Slovenskej republiky je pri výkone svojej právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. t) v spojení s čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky povinný bez zbytočného odkladu rozhodnúť o návrhu Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie kandidáta do funkcie generálneho prokurátora. Pri rozhodovaní o tomto návrhu je prezident Slovenskej republiky povinný posúdiť a odôvodniť, či navrhnutý kandidát na vymenovanie do tejto funkcie generálneho prokurátora spĺňa predpoklady na vymenovanie do tejto funkcie, ustanovené právnymi predpismi, a či bol za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora zvolený v súlade s právnymi predpismi, ktoré túto voľbu upravujú."

2. Vychádzajúc z obsahu návrhu skupiny poslancov a nimi navrhovaného rozhodnutia (petitu) vo veci výkladu označených ustanovení ústavy väčšina pléna ústavného súdu v zhode aj s naším názorom vymedzila (pozri bod 31 odôvodnenia namietaného uznesenia), že úlohou ústavného súdu v tomto konaní bolo zaujať autoritatívne stanovisko k dvom výkladovým problémom:

a) k časovému aspektu výkonu právomoci prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident") podľa čl. 102 ods. 1 písm. f) a čl. 150 ústavy a

b) k otázke, či má prezident povinnosť vymenovať kandidáta na funkciu generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor"), ktorého mu navrhla Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada"), pokiaľ tento spĺňa ústavou a zákonom ustanovené predpoklady na vymenovanie [ďalej aj „ústavné limity diskrécie prezidenta pri výkone právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. f) a čl. 150 ústavy"].

3. Vo vzťahu k prvému výkladovému problému, teda časovému aspektu výkonu právomoci prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. f) a čl. 150 ústavy, podala väčšina pléna ústavného súdu vo výroku namietaného uznesenia tento výklad:

„Prezident Slovenskej republiky je povinný zaoberať sa návrhom Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky, a ak bol zvolený postupom v súlade s právnymi predpismi, v primeranej lehote buď vymenovať navrhnutého kandidáta, alebo oznámiť Národnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje."

4. Vo vzťahu k druhému výkladovému problému, teda ústavným limitom diskrécie prezidenta pri výkone jeho právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. f) a čl. 150 ústavy, podala väčšina pléna ústavného súdu vo výroku namietaného uznesenia tento výklad:

„Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie, alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky).

Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné."

II.

K časovému aspektu výkonu právomoci prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. f) a čl. 150 ústavy

1. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát judikoval, že vzťahy jednotlivých zložiek štátnej moci v Slovenskej republike, a teda aj ústavných orgánov, ktoré ich reprezentujú, sú založené na ústavnej zásade spolupráce. Prostredníctvom ústavnej zásady spolupráce ústavných orgánov sa vytvárajú podmienky a zabezpečuje sa výkon tých ústavných právomocí jednotlivých ústavných orgánov, ktoré predpokladajú, vyžadujú alebo umožňujú súčinnosť inej zložky štátnej moci (iného ústavného orgánu) za predpokladu, že druh, podmienky, spôsob, ako aj lehota na jej poskytnutie netvoria predmet osobitnej ústavnej a ani zákonnej úpravy Slovenskej republiky. Iný výklad ústavnej zásady spolupráce ústavných orgánov by mal za následok, že tie ústavné právomoci, ktoré predpokladajú, vyžadujú alebo umožňujú súčinnosť iného ústavného orgánu, by nebolo možné vôbec vykonať v dôsledku neexistencie osobitnej ústavnej alebo zákonnej úpravy súčinnosti týchto zložiek štátnej moci (m. m. I. ÚS 7/96, I. ÚS 61/96). Ústavná zásada spolupráce jednotlivých ústavných orgánov nepochybne zahŕňa aj časový aspekt, teda lehotu, v ktorej má príslušný ústavný orgán poskytnúť inému ústavnému orgánu nevyhnutnú súčinnosť. Požiadavky na jej dĺžku (v prípade, ak nie je v ústave, príp. zákone výslovne ustanovená) môžu byť rôzne v závislosti od charakteru a ústavných dôsledkov uplatnenia dotknutej ústavnej právomoci, v zásade je ale podmienená nevyhnutými časovými požiadavkami na vykonanie súčinnostných úkonov, ktoré treba v danom prípade vykonať (m. m. I. ÚS 61/96).

2. Na ustanovovaní generálneho prokurátora sa v zmysle čl. 150 ústavy podieľa tak národná rada, ktorá volí kandidáta na túto ústavnú funkciu, ako aj prezident, ktorý svojím rozhodnutím o vymenovaní, príp. nevymenovaní navrhnutého kandidáta tento proces završuje. Je nepochybné, že v procese vymenúvania generálneho prokurátora sú národná rada a prezident viazaní ústavnou zásadou spolupráce a súčinnosti, ktorá zahŕňa aj časový aspekt uplatnenia ich právomoci. Možno len súhlasiť s názorom väčšiny pléna ústavného súdu vyjadreným v bode 48 namietaného uznesenia, v zmysle ktorého postup prezidenta ani národnej rady pri uplatnení ich ústavných právomocí pri ustanovovaní generálneho prokurátora „nesmie fakticky viesť k tomu, že ním bude predlžované obdobie, v ktorom nie je funkcia generálneho prokurátora obsadená".

3. Z výkladu, ktorý podala väčšina pléna ústavného súdu vo vzťahu k časovému aspektu výkonu právomoci prezidenta vymenúvať generálneho prokurátora, vyplýva, že sa nestotožnila s návrhom skupiny poslancov, v zmysle ktorého je povinnosťou prezidenta rozhodnúť o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora „bez zbytočného odkladu". Väčšina pléna ústavného súdu nahradila toto slovné spojenie v prvom odseku svojho výkladu slovným spojením „v primeranej lehote". Laický pohľad na uvedené slovné spojenia by mohol viesť k záveru, že medzi nimi neexistuje zásadnejší rozdiel. V právnom jazyku to ale podľa nášho názoru zjavne neplatí. Slovné spojenie „v primeranej lehote" je podľa nášho názoru oveľa vágnejšie, a preto nie je spôsobilé účinne zabrániť aj prípadnej interpretačnej svojvôli, zatiaľ čo slovné spojenie „bez zbytočného odkladu" je nepochybne rigoróznejšie a v právnom poriadku Slovenskej republiky v zásade interpretačne ustálené.

4. V danom prípade bolo podľa nášho názoru nanajvýš žiaduce pri interpretácii časového aspektu právomoci prezidenta rozhodnúť o vymenovaní navrhnutého kandidáta za generálneho prokurátora vysloviť rigoróznu požiadavku jej výkonu bez zbytočného odkladu, a to aj, a predovšetkým, z hľadiska rešpektovania ústavnej povinnosti prezidenta zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov vymedzenej v čl. 101 ods. 1 druhej vete ústavy. Z tejto ústavnej povinnosti nepochybne možno vyvodiť aj požiadavku, aby prezident vykonával svoje kreačné právomoci tak, aby bola príslušná ústavná funkcia (v danom prípade funkcia generálneho prokurátora) čo najskôr, a teda bez zbytočného odkladu obsadená osobou, ktorá disponuje ústavou požadovanou demokratickou legitimitou, t. j. v danom prípade súhlasom (vôľou) väčšiny poslancov občanmi priamo volenej národnej rady, potvrdenej súhlasným vyjadrením občanmi priamo voleného prezidenta.

5. Požiadavku na bezodkladný výkonu práve tejto kreačnej právomoci prezidenta zvyšuje skutočnosť, že generálny prokurátor je „Na čele prokuratúry..." (čl. 150 ústavy), pričom jedným zo základných princípov, na ktorom je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky konštruovaná sústava orgánov prokuratúry, je princíp monokracie. Skutočnosť, že v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre") generálneho prokurátora v čase, keď nie je táto ústavná funkcia obsadená, zastupuje „v plnom rozsahu jeho práv a povinností... prvý námestník generálneho prokurátora", je z ústavného hľadiska v zásade irelevantná. Prvý námestník generálneho prokurátora totiž nie je ústavným činiteľom, t. j. nemá ústavou požadovanú demokratickú legitimitu, pričom navyše ho v zmysle § 8 ods. 3 zákona o prokuratúre vymenúva a odvoláva generálny prokurátor, ktorý ústavnou legitimitou v relevantnom čase (po uvoľnení tejto ústavnej funkcie, pozn.) už nedisponuje. Za týchto okolností nemožno považovať stav, keď generálneho prokurátora zastupuje v plnom rozsahu jeho práv a povinností prvý námestník generálneho prokurátora, za riadny chod orgánov prokuratúry v zmysle čl. 101 ods. 1 druhej vety ústavy, t. j. taký stav, ktorého riadne zabezpečovanie patrí v prvom rade k ústavným povinnostiam prezidenta.

6. Nad rámec už uvedeného sa žiada navyše uviesť, že ani prezident ako účastník konania o výklade čl. 102 ods. 1 písm. f) a čl. 150 ústavy nespochybnil vo svojom vyjadrení k návrhu skupiny poslancov, že o navrhnutom kandidátovi na funkciu generálneho prokurátora je povinný rozhodnúť bez zbytočného odkladu (pozri k tomu bod 11 namietaného uznesenia). Za týchto okolností hodnotíme použitie slovného spojenia „v primeranej lehote" pri výklade časového aspektu výkonu právomoci prezidenta vymenovať generálneho prokurátora väčšinou pléna ústavného súdu nielen ako nesprávne, ale aj ako neprimerane ústretové k prezidentovi ako jednému z účastníkov konania pred ústavným súdom.

III.

K ústavným limitom diskrécie prezidenta pri výkone jeho právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. f) a čl. 150 ústavy

1. Z návrhu skupiny poslancov i ňou navrhovaného petitu vyplýva, že právomoc prezidenta vymenúvať generálneho prokurátora má podľa ich názoru len notariálny charakter, ktorý spočíva v jeho oprávnení posúdiť, či národnou radou navrhnutý kandidát „spĺňa predpoklady na vymenovanie do tejto funkcie, ustanovené právnymi predpismi, a či bol za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora zvolený v súlade s právnymi predpismi, ktoré túto voľbu upravujú".

Z odseku 2 výroku namietaného uznesenia vyplýva, že väčšina pléna ústavného súdu sa s týmto názorom skupiny poslancov nestotožnila a formulovala záver, že prezident môže nevymenovať kandidáta nielen preto, že „nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie", ale aj z ďalších tam uvedených dôvodov.

Proti tomuto záveru väčšiny pléna ústavného súdu nemáme zásadnejšie výhrady, keďže vychádza z právnych názorov naznačených už v doterajšej judikatúre ústavného súdu. V tejto súvislosti poukazujeme najmä na bod 29 odsek 2 uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 14/06 z 23. septembra 2009, v ktorom sa uvádza „... vo vzťahu k právomociam prezidenta nemožno vo všeobecnosti vyvodzovať ich notariálny charakter, na čom nič nemení ani... princíp parlamentnej formy vlády" (pozri aj bod 28 tohto uznesenia odkazujúci aj na uznesenie sp. zn. I. ÚS 7/96 z 11. júla 1996). Naše výhrady ale smerujú proti ústavným limitom diskrécie, teda rozsahu (miere) uváženia, ktorý väčšina pléna ústavného súdu prezidentovi svojím výkladom „poskytla" v súvislosti s jeho oprávnením odmietnuť vymenovanie národnou radou navrhnutého kandidáta na funkciu generálneho prokurátora.

2. Ešte pred konkretizáciou našich výhrad proti neprimerane širokému rozsahu diskrécie, ktorý väčšina pléna ústavného súdu podľa nášho názoru prezidentovi na výkon jeho právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. f) a čl. 150 ústavy svojím výkladom poskytla, sa žiada poukázať na skutočnosť, že ústava poskytuje prezidentovi celý rad kreačných (menovacích) právomocí, ktoré možno rozdeliť na dve základné skupiny:

a) kreačné právomoci, ktoré prezident vykonáva autonómne, t. j. bez participácie iného ústavného orgánu (napr. vymenúvanie a odvolávanie troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky), pri výkone ktorých je viazaný len požiadavkou, aby ním vymenúvaná osoba spĺňala ústavou, príp. zákonom ustanovené predpoklady (pri ustanovovaní členov Súdnej rady Slovenskej republiky ide o predpoklady vymedzené v čl. 141a ods. 2 ústavy),

b) kreačné právomoci, ktorých uplatnenie je viazané na prechádzajúci návrh niekoho iného, napr. vlády Slovenskej republiky, predsedu vlády Slovenskej republiky, Súdnej rady Slovenskej republiky, národnej rady (ďalej aj „viazané kreačné právomoci").

Rozsah diskrécie prezidenta pri výkone jeho jednotlivých viazaných kreačných právomocí ale nie je podľa nášho názoru identický, pričom ho možno v zásade v každom konkrétnom prípade diferencovať predovšetkým v závislosti od týchto faktorov:

a) od ústavného postavenia a právomocí ústavného orgánu, ktorý prezidentovi návrh na vymenovanie v konkrétnom prípade predkladá,

b) od ústavou a zákonmi vymedzených vzťahov medzi ústavným činiteľom, resp. štátnym funkcionárom, ktorý má byť vymenovaný, a na druhej strane ústavným orgánom, ktorý prezidentovi návrh na vymenovanie predkladá, a tiež samotným prezidentom,

c) od ústavného postavenia prezidenta a jeho ústavných funkcií (povinností), ktoré plní (má plniť) pri výkone svojich kreačných právomocí.

V nadväznosti na uvedené východiská možno podľa nášho názoru nepochybne formulovať právny záver, že rozsah diskrécie prezidenta bude širší, ak pôjde o návrhy na vymenovanie, ktoré mu predkladajú orgány patriace do sféry výkonnej moci, v rámci ktorej má prezident aj v zmysle judikatúry ústavného súdu „v skutočnosti dominantné postavenie" (uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 39/93) a navyše má vo vzťahu k niektorým z takto vymenúvaných štátnych funkcionárov priamo ústavou garantované nadradené postavenie (napr. ako hlavný veliteľ ozbrojených síl v súvislosti s ustanovovaním náčelníka generálneho štábu), ako v prípadoch, keď uplatňuje svoje kreačné právomoci vo vzťahu k návrhu ústavného orgánu, ktorý nepatrí do sféry výkonnej moci a ktorý mu nie je priamo či nepriamo podriadený (napr. pri vymenúvaní predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale aj sudcov všeobecných súdov na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky), a bude nepochybne najužší vtedy, ak pôjde o návrh od ústavného orgánu, ktorému v zmysle ústavnej koncepcie prislúcha dominantné postavenie v systéme ústavných orgánov Slovenskej republiky a ktorého ústavná legitimita je navyše odvodená priamo od občanov, od ktorých pochádza štátna moc (čl. 2 ods. 1 ústavy).

3. V domácej ústavnej teórii panuje zhoda v tom, že Ústava Slovenskej republiky vychádza z parlamentnej formy vlády, čo viackrát potvrdil vo svojej judikatúre aj ústavný súd (pozri napr. bod 24 uznesenia sp. zn. PL. ÚS 14/06). Parlamentnú formu vlády vo všeobecnosti (okrem iného) charakterizuje dominantné postavenie priamo občanmi legitimovaného (voleného) parlamentu v systéme ústavných orgánov. Dominantné postavenie národnej rady v systéme ústavných orgánov Slovenskej republiky potvrdzuje jednak vnútorná štruktúra Ústavy Slovenskej republiky, ako aj rozsah a kvalita právomocí, ktoré ústava národnej rade zveruje. Za týchto okolností prelomenie legitímne vyjadrenej vôle národnej rady, ktorej ústavná legitimita je odvodená priamo od občanov, zo strany iného ústavného orgánu, a teda aj prezidenta, bez výslovnej ústavnej úpravy môže prichádzať do úvahy len celkom výnimočne. Musí ísť o také ústavne akceptovateľné dôvody, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť dominantné postavenie národnej rady v systéme ústavných orgánov a ktoré zároveň v plnom rozsahu zodpovedajú funkciám, resp. povinnostiam, ktoré ústava prezidentovi zveruje v súvislosti s výkonom jeho kreačných právomocí.

4. Primárnu, a teda kľúčovú úlohu národnej rady pri ustanovovaní generálneho prokurátora vo vzťahu k úlohe, ktorú plní v tomto procese prezident, možno vyvodiť nielen z jej dominantného postavenia v systéme ústavných orgánov Slovenskej republiky, ale aj zo zákonom ustanovených vzťahov týchto ústavných orgánov ku generálnemu prokurátorovi.

Vzťahy medzi generálnym prokurátorom a národnou radou vrátane jej výborov možno vyvodiť z viacerých ustanovení zákona o prokuratúre a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku").

V zmysle § 2 ods. 2 písm. k) zákona o rokovacom poriadku do kontrolnej pôsobnosti národnej rady patrí aj rokovanie o správach generálneho prokurátora o stave zákonnosti v Slovenskej republiky, ktorú generálny prokurátor v zmysle § 11 ods. 1 zákona o prokuratúre podáva národnej rade raz za rok (navyše, podľa § 55c zákona o prokuratúre podáva generálny prokurátor národnej rade raz za rok aj správu o činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorá je súčasťou správy o činnosti prokuratúry, z ktorej vyplývajú jej poznatky o stave zákonnosti). Z § 53 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku vyplýva oprávnenie výborov národnej rady pozývať na svoje schôdze generálneho prokurátora a vyžadovať od neho vysvetlenia, správy a potrebné podklady, pričom generálny prokurátor je povinný prísť na schôdzu výboru, podať požadované vysvetlenia a správy a predložiť požadované podklady. V zmysle § 131 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku môžu poslanci národnej rady v rámci hodiny otázok klásť aktuálne otázky aj generálnemu prokurátorovi, ktorý je povinný na ne odpovedať. Označené ustanovenia zákona o prokuratúre a zákona o rokovacom poriadku národnej rady naznačujú podriadené postavenie generálneho prokurátora vo vzťahu k národnej rade. Prezident podľa platnej právnej úpravy obdobnými oprávneniami voči generálnemu prokurátorovi nedisponuje, a preto z ich vzťahu nemožno v žiadnom prípade vyvodiť vzťahy podriadenosti či nadriadenosti. Na podporu tohto záveru možno poukázať na čl. 102 ods. 1 písm. r) ústavy, v zmysle ktorého prezident „má právo vyžadovať od vlády Slovenskej republiky a od jej členov informácie potrebné na plnenie svojich úloh", pričom právo požadovať takéto informácie od generálneho prokurátora mu ústava (ani osobitný zákon) expressis verbis nepriznáva.

Aj z uvedeného dôvodu preto nemožno považovať právomoci národnej rady a prezidenta súvisiace s ustanovovaním generálneho prokurátora za rovnocenné. Kontrolné oprávnenia národnej rady voči generálnemu prokurátorovi predurčujú jej kľúčovú úlohu v procese ustanovovania generálneho prokurátora a subsidiárnosť funkcií, ktoré prezident v tomto procese plní. V tejto súvislosti nemožno súhlasiť s názorom väčšiny pléna ústavného súdu vyvoditeľného z bodu 45 namietaného uznesenia, ktorý národnej rade priznáva len funkciu výberu „osoby kandidáta na vymenovanie generálneho prokurátora z okruhu všetkých do úvahy prichádzajúcich osôb", pričom hodnotenie „vhodnosti zvolenej osoby" v zásade ponecháva na úvahu prezidenta. Podľa nášho názoru totiž integrálnou súčasťou voľby kandidáta na funkciu generálneho prokurátora národnou radou nepochybne je (minimálne implicitne) aj posudzovanie „vhodnosti" tejto osoby pre výkon funkcie generálneho prokurátora, pričom iný názor prezidenta na toto hodnotenie bez ďalšieho nemôže byť dôvodom neakceptovania (nevymenovania) navrhnutého kandidáta.

Kľúčovú úlohu národnej rady pri kreovaní funkcie generálneho prokurátora potvrdzuje aj ústavou vymedzený postup pri jeho ustanovovaní, z ktorého vyplýva, že prvý a zásadný úkon (zvolenie kandidáta) je zverený do právomoci národnej rady a až následne do tohto procesu vstupuje prezident. Obdobne je v ústave a v zákone o prokuratúre (§ 8) konštruovaný aj proces odvolávania generálneho prokurátora z funkcie. Z platnej právnej úpravy vyplýva, že právne relevantným spôsobom môže tento proces iniciovať (svojím návrhom) len národná rada. Navyše, z hľadiska taxatívne vymedzených dôvodov, na základe ktorých môže národná rada podať návrh na odvolanie generálneho prokurátora z funkcie (§ 8 ods. 3 zákona o prokuratúre), sa dá dôvodne argumentovať, že prezident môže v procese odvolávania generálneho prokurátora v zásade plniť len notariálnu funkciu.

5. V súvislosti s funkciami prezidenta, ktorých uplatnenie by mohlo prichádzať do úvahy v procese ustanovovania generálneho prokurátora, sa v odôvodnení namietaného uznesenia naznačuje funkcia vyplývajúca z princípu deľby moci, ktorý predstavuje mechanizmus spôsobilý zabrániť zneužívaniu moci (body 35 a 36 namietaného uznesenia). Prítomnosť tohto ústavného princípu v ústavnom systéme Slovenskej republiky nemožno spochybňovať a je nesporné, že sa vo viacerých formách svojho prejavu premieta aj do vzájomných vzťahov národnej rady a prezidenta. Za typický prejav priameho uplatnenia princípu deľby moci, resp. systému vzájomných bŕzd a protiváh vo vzťahoch medzi prezidentom a národnou radou možno považovať napr. právomoc prezidenta vrátiť zákon na opätovné prerokovanie (právo veta), príp. jeho právomoc podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade zákona s ústavou.

Ak ale uvažujeme o uplatnení princípu deľby moci medzi národnou radou a prezidentom v procese ustanovovania generálneho prokurátora, tak ho možno podľa nášho názoru akceptovať len v značne modifikovanej podobe (predovšetkým vzhľadom na dôvody uvedené v bode III.4 tohto odlišného stanoviska) a pritom v organickom spojení s ďalšími funkciami, ktoré vo všeobecnosti prezident v ústavnom mechanizme plní. Ide predovšetkým o funkciu vyvoditeľnú z textu čl. 101 ods. 1 druhej vety ústavy, teda funkciu zabezpečovať svojím rozhodovaním riadny chod ústavných orgánov (obdobne uvažuje aj väčšina pléna ústavného súdu, pozri najmä body 45 a 46 namietaného uznesenia). Na základe skutočnosti, že prezident výkonom svojich viazaných kreačných právomocí završuje proces ustanovovania príslušného ústavného činiteľa, príp. iného štátneho funkcionára (a teda aj generálneho prokurátora), možno podľa nášho názoru priznať prezidentovi v súvislosti s výkonom týchto právomocí aj funkciu (poslednej) ústavnej poistky, uplatnením ktorej by mohol z ústavne akceptovateľných dôvodov zabrániť vymenovaniu určitej osoby navrhnutej mu iným ústavným orgánom do verejnej funkcie.1

6. Dosiaľ uvedené skutočnosti by sa mali rigoróznym spôsobom premietnuť aj do autoritatívneho výkladu ústavného súdu, pričom výklad, prostredníctvom ktorého väčšina pléna ústavného súdu vymedzila ústavné limity diskrécie prezidenta pri výkone jeho právomoci vymenúvať generálneho prokurátora, túto požiadavku podľa nášho názoru nespĺňa, a to predovšetkým preto, že druhý odsek výroku namietaného uznesenia

a) je formulovaný „ťažkopádne" a pritom spôsobom presahujúcim rámec ustanovení ústavy, ktorých aplikácia v danom prípade prichádza do úvahy (najmä čl. 101 ods. 1 druhej vety ústavy a príp. aj čl. 149 ústavy), a preto nebráni účinne jeho subjektívnej interpretácii,

b) nezohľadňuje expressis verbis „výnimočnosť" dôvodov, pri existencii ktorých by mohlo byť z ústavného hľadiska akceptovateľné, aby prezident svojím rozhodnutím prelomil legitímne rozhodnutie ústavného orgánu, ktorý má v systéme ústavných orgánov Slovenskej republiky dominantné postavenie a zároveň disponuje, na rozdiel od prezidenta, vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi aj kontrolnou pôsobnosťou,

c) nie je v odôvodnení namietaného uznesenia podrobnejšie objasnený (pozri najmä body 46 a 47 namietaného uznesenia), naopak, odôvodnenie rozširuje priestor na subjektívnu interpretáciu väčšinou pléna ústavného súdu podaného výkladu (najmä v bode 45 namietaného uznesenia naznačená možnosť „hodnotiť vhodnosť zvolenej osoby").

7. Práve na základe dosiaľ uvedenej argumentácie jeden z autorov tohto odlišného stanoviska v rámci hľadania nevyhnutého konsenzu v rámci pléna ústavného súdu navrhol, aby boli ústavné limity diskrécie prezidenta pri výkone jeho právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. f) a čl. 150 ústavy formulované takto:

„Prezident je povinný... oznámiť Národnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje, pretože nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie, alebo z dôvodu existencie obzvlášť závažných skutočností, ktoré spochybňujú spôsobilosť navrhnutého kandidáta zabezpečiť riadny chod orgánov prokuratúry Slovenskej republiky (čl. 101 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky) alebo plnenie ich ústavnej funkcie (čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky). Prezident musí uviesť dôvody nevymenovania, ktoré nesmú byť svojvoľné."

Keďže tento návrh nezískal v rámci diskusie v pléne ústavného súdu potrebnú podporu, nemohli sme súhlasiť z dôvodov uvedených v tejto časti nášho odlišného stanoviska ani s druhým odsekom výroku namietaného uznesenia a ani s príslušnými časťami jeho odôvodnenia, a to aj napriek tomu, že pozitívne vnímame fakt, že „závažná skutočnosť", ktorá by mohla zakladať dôvod na nevymenovanie navrhnutého kandidáta, sa aj v zmysle výkladu podaného väčšinou pléna ústavného súdu musí vzťahovať „na osobu kandidáta", a nie na konanie iných subjektov, napr. tých, ktoré sa na voľbe tohto kandidáta podieľali (napr. navrhovatelia, parlamentné politické strany, poslanci národnej rady).

Rovnako pozitívne vnímame aj skutočnosť, že v zmysle výkladu väčšiny pléna ústavného súdu (tretí odsek výkladu) musí prezident uviesť dôvody, ktoré ho viedli k nevymenovaniu navrhnutého kandidáta, čo zodpovedá požiadavke transparentnosti výkonu verejnej moci, resp. princípu verejnej kontrolovateľnosti výkonu verejnej moci občanmi, od ktorých moc pochádza, ako princípu, ktorý možno považovať za integrálnu súčasť generálneho princípu demokratického a právneho štátu.

Oceňujeme aj skutočnosť, že väčšina pléna ústavného súdu vo svojom výklade výslovne uviedla, že dôvody, pre ktoré prezident nevymenuje navrhnutého kandidáta, „nesmú byť svojvoľné", keďže zákaz svojvôle predstavuje jeden z princípov právneho štátu (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05) a vzťahuje sa na činnosť všetkých ústavných orgánov, vrátane prezidenta. K tomuto považujeme za potrebné dodať, že vzhľadom na spôsob ústavného vymedzenia postavenia prezidenta a jeho funkcie (hlava štátu reprezentujúca Slovenskú republiky navonok i dovnútra, ktorá svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov – čl. 101 ods. 1 ústavy) je vyvarovanie sa svojvôle prirodzenou, a teda integrálnou súčasťou ústavne akceptovateľného výkonu funkcie prezidenta.

8. Sumarizujúc právne východiská, závery a skutočnosti uvedené v tomto odlišnom stanovisku považujeme za potrebné konštatovať, že tieto nie sú v zásadnom rozpore s právnymi východiskami a závermi obsiahnutými v namietanom uznesení, naopak, tieto sú z viacerých hľadísk komplementárne. Naše výhrady sme formulovali so zámerom „dotvoriť" závery väčšiny pléna ústavného súdu o rigoróznejšie požiadavky na výkon právomoci prezidenta pri vymenúvaní generálneho prokurátora, ktorých zohľadnenie by v konečnom dôsledku mohlo viesť k všeobecne akceptovateľnej aplikačnej praxi, ktorá by mohla, a podľa nášho presvedčenia aj mala, nadobudnúť v ústavnom systéme Slovenskej republiky povahu všeobecne rešpektovanej ústavnej zvyklosti. O tom, či tento náš zámer nie je v aktuálnom čase príliš ambiciózny, môže v mnohom napovedať aj to, ako prezident rozhodne o aktuálnom návrhu národnej rady na vymenovanie generálneho prokurátora.

V Košiciach 24. októbra 2012

1 Z hľadiska uplatnenia funkcie ústavnej poistky v spojení s funkciou zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov v procese ustanovovania generálneho prokurátora by zrejme bolo všeobecne akceptovateľné, ak by prezident nevymenoval navrhnutého kandidáta z dôvodu, že by bol tento kandidát v období po svojom zvolení národnou radou pristihnutý pri spáchaní úmyselného trestného činu súvisiaceho s výkonom jeho prokurátorskej funkcie a bolo by mu za tento skutok vznesené obvinenie, t. j. išlo by o obzvlášť závažný dôvod, ktorý nebol, resp. nemohol byť národnej rade známy v čase, keď tohto kandidáta volila.

Odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa k rozhodnutiu pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012

1. Všetky prípady, ktoré prerokúva ústavný súd sú zaiste dôležité. Úprimne, v rozhodovacej praxi ústavného súdu môžu nastať a aj nastávajú situácie, keď sudca môže mať v určitom zmysle radosť z odlišného stanoviska, ktoré napíše, pretože na jednej strane síce rozumie rozhodnutiu väčšinovému, ale na strane druhej rád ponúkne verejnosti svoje myšlienky, aby sa tak kultivoval právny diskurz. Predmetná vec však do tejto skupiny v žiadnom prípade nepatrí. Je škodou pre vývoj nášho ústavného práva, pre podobu našej ústavnosti, že plénum nedokázalo nájsť jednotu v tak exponovanej veci. Ak hovoríme o jednote, mohlo by sa zdať, že prijatý Výklad [ďalej len «Výklad (s veľkým „V") podľa čl. 128 ústavy alebo „Výklad"»]) sa až tak nelíši od Výkladov, ktorým verím a ktoré preferujem. Tie tri či štyri slová rozdielu, však nie sú pre mňa detailom, ale takmer štrukturálnym rozdielom. Ak ešte raz hovoríme o hľadaní jednotnosti, v prvom rade uvediem Výklad, ktorý bol predložený plénu sudcom spravodajcom a ktorý považujem za solídny kompromis (bod 1.1). Pre úplnosť si však dovolím prezentovať aj Výklad, ktorý najviac reflektuje môj pohľad na predmetnú vec (bod 1.2).

1.1 Výklad, s ktorým by som sa kompromisne ešte vedel stotožniť a ktorý nebol väčšinou akceptovaný, znie: Prezident Slovenskej republiky je povinný zaoberať sa návrhom Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky, a ak bol zvolený postupom v súlade s právnymi predpismi, bez zbytočného odkladu buď vymenovať navrhnutého kandidáta, alebo oznámiť Národnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje.

Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie, alebo z dôvodu obzvlášť závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky).

Prezident musí zverejniť dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné.

1.2 Výklad, ktorý najväčšmi reflektuje môj osobný pohľad na predmetnú vec: Prezident Slovenskej republiky je povinný zaoberať sa návrhom Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky, a ak bol zvolený postupom v súlade s právnymi predpismi, bez zbytočného odkladu buď vymenovať navrhnutého kandidáta, alebo oznámiť Národnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje.

Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie, alebo z dôvodu mimoriadneho ústavného významu vzťahujúceho sa na osobu kandidáta, ktorý by znamenal, že by nebol zabezpečený riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky).

2. Výklad podľa čl. 128 ústavy nie je vyslovene tradičnou kompetenciou ústavných súdov. Domnievam sa, že účelom Výkladu je pomôcť transformujúcim sa krajinám, krajinám bez hlbšej tradície „slobodných" inštitúcií hľadať rovnováhu vo vzájomných vzťahoch ústavných orgánov. V tomto poňatí sa Výklad podobá na kompetenčný spor, pričom kompetenčné spory sú spory o objektívne právo, a nie o právo subjektívne. Z tohto pohľadu sa Výklad vyznačuje zaujímavým prelínaním abstraktného, normatívneho komponentu a komponentu faktického. Výklad má byť všeobecný, ale vychádza z konkrétneho sporu a očakáva sa, že ten spor pomôže vyriešiť. Faktická stránka prípadu sa vyvíja. Po vyjadrení prezidenta sa mohlo zdať, že sa spornosť oslabuje, avšak po prijatí uznesenia sp. zn. IV. ÚS 433/2012 z 23. augusta 2012 a následnom nekonaní prezidenta spornosť opäť ožila. Výklad kladie zvláštne nároky aj z toho hľadiska, že výrok nie je binárny, ale je tvorený formalizovanou myšlienkou – normatívnou vetou. Tieto charakteristiky Výkladu znamenajú, že jeho prerokúvanie je ešte zložitejšie, lebo predmetom diskusie môže byť každé jedno písmenko.

3. Nesúhlasím s Výkladom väčšiny, najmä pokiaľ ide o vymenovanie, resp. nevymenovanie navrhnutého kandidáta do funkcie generálneho prokurátora „v primeranej lehote", a v otázke, že nevymenovať tohto kandidáta môže prezident republiky z dôvodu „závažnej" skutočnosti, a preto moje odlišné stanovisko bude zamerané predovšetkým na tieto otázky.

4. Zastávam názor, že Výklad ústavy sa musí čo najviac viazať na samotný text ústavy ako na východisko interpretácie. Výklad, ktorý nevyplýva priamo zo samotného textu ústavy, teda rozširujúci výklad, už môže znamenať zmenu ústavy, čo však spadá do výlučnej kompetencie národnej rady, preto si výkon tejto právomoci ústavného súdu vyžaduje osobitnú zdržanlivosť a citlivosť. Na druhej strane však ústavný súd iba na základe prísneho gramatického výkladu nemôže konštatovať, že v právnom štáte, v zásadnej otázke týkajúcej sa právomoci významného štátneho orgánu (alebo v otázke súvisiacej so základnými právami a slobodami) existuje „ústavné vákuum", a teda nemôže rezignovať na naplnenie svojej funkcie spočívajúcej vo Výklade ústavy všetkými doktrinálnymi metódami, pretože cieľom a zmyslom uvedenej právomoci ústavného súdu je, aby zabezpečil „uzavretosť" – vnútornú integritu ústavy, resp. ústavného poriadku. Ústava totiž v demokratickom právnom štáte garantuje uzavretosť systému na výkon moci, v ktorom žiadny ústavný orgán nemôže disponovať výlučnou, nekontrolovanou mocou.

Lehota na vymenovanie

5. Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd musel vysporiadať aj s otázkou, ako má (môže) postupovať prezident republiky, ak ústava nestanovuje žiadnu lehotu na vymenovanie kandidáta za generálneho prokurátora.

6. Predtým, ako pristúpim k analýze a posúdeniu uvedeného aspektu Výkladu, chcem iba potvrdiť, že prezident republiky je, samozrejme, aj podľa môjho názoru „povinný zaoberať sa s návrhom" národnej rady na vymenovanie kandidáta za generálneho prokurátora, pretože nezaoberaním sa s takýmto návrhom (bez zaujatia stanoviska k podmienkam zákonnosti a ústavnosti vymenovania) sa fakticky vytvára taká istá situácia, ako keby prezident poprel vymenovanie kandidáta za generálneho prokurátora.

7. Ústava v súvislosti s rozhodovaním prezidenta republiky zakotvuje rôzne kategórie lehôt. Existuje lehota, v rámci ktorej nie je len oprávnením, ale aj povinnosťou prezidenta vykonať určité rozhodnutie (čl. 95 ods. 1 ústavy, ktorý ustanovuje za splnenia podmienok povinnosť vyhlásiť referendum). V inom prípade ústava na rozhodnutie prezidenta ustanovuje takú lehotu, v rámci ktorej prijatie rozhodnutia závisí od úvahy prezidenta [čl. 102 ods. 1 písm. o) ústavy, ktorý ustanovuje možnosť vrátenia schváleného zákona národnej rade], atď. Podľa môjho názoru dôvodom ustanovenia lehôt je v každom prípade zabezpečenie „kontinuálnosti" (permanentnosti) výkonu moci v štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy).

8. Ak v ústave na výkon právomoci prezidenta nie je zakotvená lehota, samozrejme, ani ústavný súd nemôže ustanoviť konkrétnu lehotu, pretože už by vytvoril novú normu a stal by sa ústavodarcom. Absencia explicitne vyjadrenej lehoty pri rozhodovaní o vymenovaní generálneho prokurátora prezidentom však automaticky neznamená, že tak môže učiniť v „neobmedzenom" čase. Skutočnosť, že aj na výkon tejto právomoci má prezident obmedzený čas, možno konštatovať Výkladom ústavy, predovšetkým jej čl. 101 ods. 1, z ktorého tiež vyplýva, že prezident republiky „svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov". Nemožno mať pochybnosti o tom, že v záujme kontinuálneho a riadneho plnenia úloh prokuratúry podľa čl. 149 ústavy a úloh generálneho prokurátora podľa § 10 až § 16 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov k vymenovaniu generálneho prokurátora musí dôjsť v rozumnom čase, podľa môjho názoru bez zbytočného odkladu, teda bez meškania. Neustanovenie lehoty je prvok ústavného textu, ktorý paradoxne garantuje jej pružnosť a flexibilitu a vytvára po prijatí návrhu prezidentovi potrebný priestor a čas na posúdenie (rozhodnutie), či sú dané zákonné a ústavné podmienky na vymenovanie generálneho prokurátora. Permanentný a normálny výkon štátnej moci však vyžaduje, aby právomoci prezidenta, jeho rozhodnutia (inak akéhokoľvek obsahu) boli vykonávané bez zbytočného odkladu, bez meškania aj vtedy, ak nie je ustanovená lehota na výkon právomoci. Pojem „ bez zbytočného odkladu" v okolnostiach danej veci nemôže znamenať iné, než to, že funkcia generálneho prokurátora nezostane neobsadená dlhšie ako niekoľko dní, týždňov, maximálne však pár mesiacov, inak nemožno konštatovať „riadny chod" tohto významného ústavného orgánu.

(Ne)povinnosť vymenovať kandidáta zvoleného národnou radou

9. Jadrom tohto Výkladu je podľa môjho presvedčenia otázka, či má prezident republiky povinnosť vymenovať kandidáta na generálneho prokurátora, ktorý bol národnou radou navrhnutý v súlade so zákonom. Inak koncipované, či okrem splnenia zákonných podmienok kandidatúry môže byť úvaha (diskrécia) prezidenta rozšírená aj o iné obsahové aspekty, napr. o aspekty dennej politiky, ba dokonca o otázky účelnosti vymenovania konkrétneho kandidáta.

10. Odpoveď na uvedenú kľúčovú otázku je ustanovená v čl. 101 ods. 1 ústavy, podľa ktorého: „Hlavou Slovenskej republiky je prezident. Prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva svoj úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi." Prezident aj pri nekontrasignovaných právomociach má byť neutrálnou autoritou, nemá byť hýbateľom politického života, a z tejto neutrality vystupuje len v prípade štrukturálnych ústavných defektov, čím túto neutralitu nepopiera, ale napĺňa. Podľa môjho názoru výnimočným ústavným limitom pre prezidenta republiky pri vymenovaní generálneho prokurátora by mohla byť skutočnosť, ak by osoba kandidáta spĺňajúca zákonné podmienky na vymenovanie obzvlášť závažným spôsobom porušovala „riadny chod ústavných orgánov". Citovanú a zvýraznenú časť ústavy treba považovať za mimoriadny prostriedok, za poslednú poistku, ktorej použitie by mohlo pripadať do úvahy iba v mimoriadnom prípade takmer štátnobezpečnostného charakteru (napr. ak by sa dodatočne hodnoverne preukázalo, že sa kandidát aktívne podieľal na porušovaní ľudských práv v dobe neslobody). Popretím perfektného návrhu národnej rady na vymenovanie generálneho prokurátora totiž prezident republiky (nekontrolovane) zasahuje do štruktúry fungovania štátnej moci, zmarí pritom vôľu tých, ktorí nesú za fungovanie generálneho prokurátora a prokuratúry politickú zodpovednosť. Prezident republiky (inak rovnako ako ústavný súd) politicky nezodpovedá inej moci, je viazaný iba ústavou a zákonmi. V parlamentnej demokracii pri parlamentnej forme vlády prezident nie je politicky, ale iba právne zodpovedný (podľa čl. 107 ústavy) za (ne)vymenovanie generálneho prokurátora. Možno preto tiež zopakovať, že „v žiadnom prípade by však nemal posudzovať odborné predpoklady nominantov, pretože za výkon ich činnosti nezodpovedá" (PL. ÚS 14/06), ale prezident by nemal brať do úvahy ani aspekty dennej politiky a účelnosti vymenovania (ba dokonca ani faktické okolnosti voľby kandidáta, pretože ten je iba objektom, a nie subjektom, ktorý môže ovplyvniť jej priebeh). Aplikácia princípu transparentnosti výkonu štátnej moci, a teda oznámenie dôvodov odmietnutia, logicky pripadá do úvahy práve preto, aby bolo kontrolovateľné, či bol návrh odmietnutý pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí alebo z obzvlášť závažných dôvodov.

11. Vzhľadom na uvedené skutočnosti na nevymenovanie generálneho prokurátora, pokiaľ kandidát spĺňa zákonom ustanovené podmienky, sa vyžadujú obzvlášť výnimočné, závažné dôvody, ktoré majú štátoprávny význam. Inak, laicky povedané, v takomto prípade sa vyžaduje skutočne „štátnické" rozhodnutie. Tento Výklad by nebol v napätí s Výkladom vo veci viceguvernéra NBS (PL. ÚS 14/06) a judikatúra týkajúca sa prezidenta by ostala v hraniciach tzv. neutrálnych princípov.

13. Asymetria medzi mocou parlamentu a prezidenta v predmetnej veci má podľa môjho názoru aj hlbší teoretický základ. Legitimita parlamentu a prezidenta, spomínané tiež vo väčšinovom odôvodnení, sú azda aritmeticky porovnateľné, ale legitimita parlamentu je obsažnejšia, pretože demokracia nie je väčšina, ale práve proporcia, preto je parlament „demokratickejší", lebo zastupuje širšie spektrum spoločenských názorov. Slovami Kelsena:, svoj najúplnejší výraz nachádza skutočne demokratická myšlienka ochrany menšín v rámci reprentatívnej demokracie v princípe proporcionality. Z hľadiska rozhodovania o vlastnom politickom osude musí byť vnímané ako neprípustné, aby do zákonodarného zboru vysielala svojich zástupcov len väčšina, aby záujmy menšiny alebo menšín zastupovali len poslanci väčšinovej strany. Ak nikto nemá byť ovládaný cudzou vôľou, môže byť zastúpený len príslušníkmi vlastnej strany. Preto v rámci systému pomerného zastúpenia nevolí ľud, ale jednotlivé strany volia svojich dôverníkov do parlamentu, v ktorom je každá strana, a tým aj menšina zastúpená v pomere svojej sily určenej absolútnymi počtami. Samozrejme, pri hlasovaní parlamentu už myšlienka proporcionality nemá význam; tu platí väčšinový princíp znova v celom rozsahu. Keď teda v konečnom dôsledku vyhráva vôľa väčšiny, mohlo by sa zdať takmer ľahostajné, či je niektorá menšina zastúpená viac či menej výrazne. A predsa, hoc aj nie právne, je psychologicky mimoriadne podstatné, aby bola menšina zastúpená popri väčšine, a to podľa možnosti čo najvýraznejšie. To nemôže poprieť nikto, kto vníma významný a vplyvný účinok, ktorý má silná menšina na rozhodnutia väčšiny. Čím trvalejšia je kritika, čím cieľavedomejšia je opozícia menšiny, tým viac získavajú rozhodnutia väčšiny charakter kompromisu. A práve kompromisom sa vyznačuje demokratická politika. Ak je v tzv. prezidentskej republike zverená výkonná moc prezidentovi, ktorého neustanovuje zastupiteľský zbor občanov, ale priamo volí ľud, a keď je aj inými spôsobmi zabezpečená nezávislosť prezidenta vykonávajúceho výkonnú moc od zastupiteľského zboru, znamená to – akokoľvek to môže vyznievať paradoxne – skôr oslabenie, než – čo bolo pravdepodobne pôvodným cieľom - posilnenie princípu suverenity ľudu. Pretože keď voči zástupu voličov, počítaných na milióny, stojí zoči-voči iba jediná zvolená osoba, potom musí myšlienka reprezentácie ľudu stratiť aj posledné zdanie svojej oprávnenosti. To, čo je snáď ešte možné v mnohočlennom parlamente, v ktorom sú zastúpené všetky strany ľudu, teda že sa v ňom v súčinnosti všetkých týchto síl vytvorí niečo ako vôľa ľudu, je u prezidenta, ktorý sa ustanovuje priamou voľbou ľudom, a preto je na parlamente úplne nezávislý, a ktorého obrovská a akcie neschopná masa ľudu nie je schopná kontrolovať, rovnako nemožné ako u dedičného monarchu (Kelsen, H. Vom Wesen und Wert der Demokratie. Tuebingen: Verlag von JCB Mohr, 1920, s. 12, 13 a 20.)

14. Možno tiež doplniť, že otázka diskrécie prezidenta pri menovacích právomociach bola témou náročného rozhodovania v Českej republike (rozsudok Nejvyššího správního soudu 4 Aps 3/2005), v Poľsku (rozhodnutie ústavného tribunálu SK 37/08), ako aj v Maďarsku (rozhodnutia ústavného súdu 48/1991 a 36/1992).

Záver

15. Napriek tomu, že prijatý Výklad je podľa mňa v už uvedenom zmysle kvalitatívne odlišný od toho, s ktorým sa stotožňujem, myslím si, že by mal byť aplikovaný reštriktívne. Nejde o presadenie môjho právneho názoru akousi obchádzkou, ale o reštriktívnosť, ktorá vyplýva z podstaty ústavného postavenia prezidenta. Podstatou kompetenčnej roly prezidenta, ktorú nemožno vyjadriť slovami Výkladu, je umiernenosť, a tá sa dá realizovať aj na základe Výkladu väčšiny. Žiaden Výklad však nenahradí, povedzme, dobromyselnosť aktérov ústavného života. Možno si tu spomenúť na inštitút sľubu ústavných činiteľov, ktorý nie je starou bezvýznamnou tradíciou, reliktom, ale významným konektorom (rekurzom) k extralegálnym hodnotám cti a slušnosti („Vlastně i moderní ústavy těží z toho, že závaznost slibu je normatívne fundamentálnejší než závaznost zákona". In: Sobek, T. Právní myšlení – kritika moralismu., Praha – Plzeň" Ústav státu a práva a Aleš Čeněk, 2011, s. 462). Dejiny poznajú mnoho prípadov, keď i kvalitné ústavné texty sprevádzala „nekvalita" ich naplňovania v realite ústavného života a sprostredkovane života spoločnosti. Myslím si, že Výklad, ktorý schválila väčšina, by mal byť rozumne aplikovaný, ak si spomenieme na hodnoty, ktoré ústava chráni, na hodnoty slobody a dobrej správy vecí verejných.

V Košiciach 24. októbra 2012 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 707
FacebookVybrali SMETwitterDeliciousLinkedIn

NOVÝ PRÍSPEVOK

Najčítanejšie (Judikatúra)

Zobraziť všetky Nové v judikatúre

CSP: Zabezpečovacie opatrenie a princíp kontradiktórnosti a rovnosti strán sporu

Cieľom zabezpečovacieho opatrenia je eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli v priebehu konkrétneho civilného sporového konania ...

Príbuzenský stav sudcu a diskvalifikácia z pozície zákonného sudcu

Otázku príbuzenského vzťahu je potrebné vnímať v objektívnom a subjektívnom zmysle. Pokiaľ by išlo o súrodenecký alebo rodičovský ...

Trovy konania – dôkazné bremeno

Každý jednotlivý úkon právnej služby musí byť pri rozhodovaní o sume priznanej náhrady posudzovaný samostatne so zreteľom na to, či išlo ...

Predpoklady pre vyhovenie návrhu na odklad vykonateľnosti (§ 444 CSP)

Odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia má mimoriadny charakter, pretože dovolací súd odložením vykonateľnosti pred rozhodnutím o ...

Zaujímavé odkazy

Hľadanie poisťovateľa podľa EČVhttps://ws.skp.sk/pvia/poistovatel.xhtml?lang=sk

S nárokom na poistné plnenie sa obráťte na zobrazeného poisťovateľa

Zistenie platnosti technickej a emisnej kontroly podľa evid. čísla vozidlahttps://www.stkonline.sk/overenie-stk

Overenie termínu platnosti technickej a emisnej kontroly zdarma

Konkurzy a reštrukturalizáciehttps://ru.justice.sk/ru-verejnost-web/pages/searchKonanie.xhtml?query=

Zoznam konkurzov a reštrukturalizácií

Katastrálna mapahttps://zbgis.skgeodesy.sk/mkzbgis/sk/kataster/?bm=zbgis&z=8&c=19.530000,48.800000#

Zistenie vlastníka nehnuteľnosti klikom na mape.

Online zmluvyhttp://www.onlinezmluvy.sk/

Vzory zmlúv a všetko k nim na jednom mieste.

Digitálna parlamentná knižnicahttp://www.nrsr.sk/dl/

Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica je elektronická forma úplných ...

Registre

Vyhľadávanie v Obchodnom vestníkuhttps://www.justice.gov.sk/PortalApp/ObchodnyVestnik/Formular/FormulareZverejnene.aspx

Vyhľadávanie v Obchodnom vestníku

Notársky centrálny register záložných právhttp://www.notar.sk/%C3%9Avod/Not%C3%A1rskecentr%C3%A1lneregistre/Z%C3%A1lo%C5%BEn%C3%A9pr%C3%A1va.aspx

Vyhľadajte si záložcu, veriteľa alebo záloh v Notárskom centrálnom registri záložných ...

Štatistický register organizáciíhttp://slovak.statistics.sk/wps/portal/ext/Databases/register_organizacii/!ut/p/b1/jY_BDoIwEEQ_qYMtFo-LkVJDGosWoRfTgzEYAQ_G7xeJV9G9TfLeTJZ5VjPfh2d7CY926MPtnf3yRNbafVFVUNUig-aRgnEOyOQINCOAL0eYfCt1kqYRITHlBvpAO1VuRQQRf_wZ4K_9taJcyAJIChVDU-7KleUcxH_5R-YnZK5hAmZeNPnQndm9c67GVbwAlOWrBg!!/dl4/d5/L2dJQSEvUUt3QS80SmtFL1o2X1ZMUDhCQjFBMDgxVjcwSUZTUTRRVU0xR1E1/

Register obsahuje registračné údaje o ekonomických subjektoch a vedie ho Štatistický úrad SR.

Obchodný registerhttp://www.orsr.sk/

Obchodný register je verejný zoznam, do ktorého sa zapisujú zákonom stanovené údaje ...

Živnostenský registerhttp://www.zrsr.sk/

Živnostenský register tvorí súbor určených údajov o podnikateľoch. Údaje do registra ...

Register stratených a odcudzených dokladovhttp://www.minv.sk/?stratene-a-odcudzene-doklady

Overte si, či sa vám niekto nepreukázal strateným alebo odcudzeným dokladom inej osoby.

Čítali sme

Kollár v súvislosti so zadržaním D. Kováčika: NAKA má rozviazané rukyhttps://www.teraz.sk/slovensko/nrsr-naka-ma-rozviazane-ruky-tvrdi/502196-clanok.html

Národná kriminálna agentúra (NAKA) má rozviazané ruky, keď niekto páchal trestnú činnosť, ...

UK nesúhlasí s oklieštením akademických práv a slobôdhttps://www.teraz.sk/slovensko/uk-nesuhlasi-s-okliestenim-akademick/502044-clanok.html

Akademický senát Univerzity Komenského a vedenie UK vyzývajú kompetentné orgány na zásadnú ...

Ministerku Kolíkovú nepotešilo zadržanie Kováčika, prehlbuje to nedôveru v prokuratúruhttps://www.webnoviny.sk/ministerku-kolikovu-nepotesilo-zadrzanie-kovacika-prehlbuje-to-nedoveru-v-prokuraturu/

Informácia o zadržaní špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika ministerku spravodlivosti ...

VIDEO: NAKA zadržala špeciálneho prokurátora Dušana Kováčikahttps://www.teraz.sk/slovensko/naka-mala-zadrzat-specialneho-prokur/502030-clanok.html

Národná kriminálna agentúra (NAKA) mala zadržať špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika.

Kandidátmi na členov disciplinárnych senátov sú Hasíková a Slamka, schválil ich parlamenthttps://www.webnoviny.sk/kandidatmi-na-clenov-disciplinarnych-senatov-su-hasikova-a-slamka-schvalil-ich-parlament/

Oboch kandidátov dnes schválil parlament.

Šéfa slovenské prokuratury zadržela policie. Údajně pomáhal zločineckému ganguhttps://www.denik.cz/ze_sveta/slovensko-prokuratura-policie-20201022.html

Slovenská policie zadržela a následně obvinila šéfa speciální prokuratury Dušana Kováčika ...

Nové časopisy

Právny obzor 5/2020

Právny obzor 5/2020

Právny obzor je teoretický časopis pre otázky štátu a práva.

Justičná revue 8-9/2020

Justičná revue 8-9/2020

Časopis pre právnu prax, ktorý vydáva Ministerstvo spravodlivosti SR

Bulletin slovenskej advokácie 9/2020

Bulletin slovenskej advokácie 9/2020

Recenzovaný časopis pre právnu vedu a prax vydávaný Slovenskou advokátskou komorou.

STUDIA IURIDICA Cassoviensia 2/2020

STUDIA IURIDICA Cassoviensia 2/2020

Elektronický vedecký časopis vydávaný Právnickou fakultou Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v ...

Súkromné právo 4/2020

Súkromné právo 4/2020

Recenzovaný časopis zameraný na otázky aplikačnej praxe.

Bulletin slovenskej advokácie 7-8/2020

Bulletin slovenskej advokácie 7-8/2020

Recenzovaný časopis pre právnu vedu a prax vydávaný Slovenskou advokátskou komorou.

PoUtStŠtPiSoNe
: