Pojmy „viac" v slovnom spojení „viac trestných činov" v § 37 písm. h/ Tr. zák. a „dva a viac" v slovnom spojení „dva a viac trestných činov" v § 41 ods. 1 Tr. zák. sú synonymom a ustanovenie § 37 písm. h/ Tr. zák. je v tomto rozsahu potrebné vykladať tak, že Trestný zákon považuje za priťažujúcu okolnosť spáchanie viac ako jedného trestného činu.

Spáchanie zbiehajúceho sa trestného činu sa však v súlade so zásadou „ne bis in idem", vyjadrenou v § 38 ods. 1 Tr. zák. nepoužije ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., ak by išlo zároveň o okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, pričom môže ísť aj o okolnosť podľa ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 os. 2 Tr. zák.).

(Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k rozdielnemu výkladu § 37 písm. h) Tr. zákona v otázke pojmu „viac" trestných činov prijaté 14. júna 2010, sp. zn. Tpj 104/2009)

Z odôvodnenia:

Predseda trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na základe podnetu predsedu trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Trenčíne v rámci činnosti podľa § 21 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov zistil, že v rozhodnutiach senátov Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 23 To 41/2009 na strane jednej a sp. zn. 2 To 6/2009 na strane druhej, je rozdielny výklad § 37 písm. h/ Tr. zák. v otázke, či pod pojmom „viac" v slovnom spojení „viac trestných činov" je potrebné rozumieť najmenej dva trestné činy, alebo najmenej tri trestné činy.

A.

Okresný súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 8 T 85/2008 z 29. januára 2009, uznal obžalovaného M. K. vinným v bode 1/ z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. a v bode 2/z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Bol za to odsúdený podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. s prihliadnutím k § 36 písm. 1/ Tr. zák. a k § 37 písm. h/, m/ Tr. zák. v spojení s § 41 ods. 1 Tr. zák. k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 29 mesiacov

nepodmienečne, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Tento rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože bol v zákonnej lehote napadnutý odvolaním obžalovaného, ktoré zahlásil do zápisnice o hlavnom pojednávaní a následne písomne zdôvodnil sám aj prostredníctvom svojho obhajcu (išlo o povinnú obhajobu, pretože obžalovaný bol vo výkone trestu odňatia slobody v inej trestnej veci do 17.3.2009). Odvolanie smerovalo proti výroku o treste. Obžalovaný sa domáhal uloženia trestu odňatia slobody s povolením podmienečného odkladu výkonu trestu s probáciou. Obhajca namietal uložený trest z toho dôvodu, že nemalo byť použité ustanovenie § 38 ods. 4 Tr. zák. o zvýšení dolnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu, pretože súd neaplikoval ustanovenie § 38 ods. 1 Tr. zák. v tom, že nemal prihliadnuť na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zák. - predchádzajúce odsúdenie za trestný čin, pretože predchádzajúce odsúdenie je znakom obidvoch vyššie uvedených prečinov. Pomer priťažujúcich okolností a poľahčujúcich mal byť teda kvalifikovaný ako rovnaký, bez vplyvu na trestnú sadzbu uvedenú v Osobitnej časti Trestného zákona. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť vo výroku o treste a obžalovanému uložiť trest odňatia slobody v zákonnej výmere.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu prechádzalo.

S námietkou obžalovaného, spočívajúcou v tom, že nemalo byť použité ustanovenie o priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m/ Tr. zák. sa odvolací súd nestotožnil. Je síce pravdou, že predchádzajúce právoplatné odsúdenie Trestným rozkazom Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 3T 140/2007, je znakom skutkovej podstaty obidvoch prečinov, pre ktoré bol obžalovaný uznaný vinným, avšak ako vyplýva z odpisu registra trestov, obžalovaný bol právoplatne odsúdený Okresným súdom Trenčín aj v ďalších dvoch prípadoch v roku 2005 a 2006, ktoré odsúdenia nie sú súčasťou skutkového deja a právnej kvalifikácie napadnutého rozsudku.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa o tejto priťažujúcej okolnosti je preto správne a zákonné.

Odvolací súd však podľa § 17 ods. 1 Tr. por. prihliadal i na chybu, ktorá odvolaním vytýkaná nebola, pretože mal za to, že táto chyba by zakladala dôvod na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. ako nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia Trestného zákona, a preto dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné.

Toto pochybenie odvolací súd zistil pri aplikácii hmotnoprávneho ustanovenia § 37 písm. h/ Tr. zák. o priťažujúcej okolnosti – spáchanie viac trestných činov. Obžalovanému bol ukladaný úhrnný trest podľa § 41 ods. 1 Tr. zák., pretože bol odsudzovaný za dva trestné činy, pričom podľa ustálenej trestnej praxe sa to spravidla vyjadruje vo zvýšenej výmere uloženého trestu podľa trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného. Pojem viac trestných činov uvedený v § 37 písm. h/ Tr. zák. však nie je možné stotožňovať so spáchaním už dvoch trestných činov. Už uvedené ustanovenie o úhrnnom treste expressis verbis hovorí o dvoch alebo viac trestných činoch, čím je vyjadrené, že pod pojem viac trestných činov nie sú zahrnuté už dva trestné činy. Trestný zákon aj na iných miestach používa pojem „viac" tak, že sa má na mysli najmenej číslovka tri –pozri § 127 ods. 12 – viaceré osoby, § 143 – smrť viacerých osôb.

Na základe toho potom súd prvého stupňa pochybil, keď dospel k záveru, že pomer priťažujúcich okolností prevažuje nad pomerom poľahčujúcich okolností v pomere 2:1, čo malo za následok, že súd prvého stupňa podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. zvýšil dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu, t.j. u prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. zvýšil dolnú hranicu z jedného roka na dva roky a štyri mesiace, pričom uložil trest odňatia slobody jeden mesiac nad takto upravenú dolnú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody. Správne mal súd prvého stupňa dospieť k záveru, že pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností je vyrovnaný, a preto pri ukladaní trestu mal vychádzať z trestnej sadzby uvedenej v Osobitnej časti Trestného zákona u tohto prečinu, kde dolná hranica trestu odňatia slobody je jeden rok a horná päť rokov.

Z takto rozvedených dôvodov odvolací súd rozsudkom zo 17. júna 2009, sp. zn. 23 To41/2009 sám vo veci rozhodol a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr. por. zrušil celý výrok o treste, pretože napadnutým rozsudkom boli porušené ustanovenia Trestného zákona v § 37 písm. h/ a § 38 ods. 2 a 4 Tr. zák.

B.

Rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici zo dňa 28.10.2008, sp. zn. 2 T 105/2008, bol obžalovaný J.G. uznaný za vinného pre prečin ohrozovania pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. a pre prečin marenia úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák.

Za tieto prečiny bol odsúdený podľa § 348 ods. l Tr. zák., za použitia § 41 ods. l, § 38 ods. 2,§ 36 písm. l/, písm. n/, § 37 písm. h/, písm. m/ Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. l, ods. 2 Tr. zák, mu bol uložený aj trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá na dobu 3 rokov.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal obžalovaný J. G. odvolanie čo do výroku o treste, ktoré písomne odôvodnil prostredníctvom svojej obhajkyne. V písomných dôvodoch uviedol, že uložený trest považuje za neprimerane prísny, nakoľko skutku sa dopustil v čase, keď na komunikácii nebola takmer žiadna premávka a nemal koho ohroziť. Rovnako i trest zákazu činnosti považuje za neprimerane prísny. Poukázal pritom i na svoje osobné a rodinné pomery a žiadal, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a uložil mu miernejší trest.

Krajský súd na podklade podaného odvolania preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku o treste rozsudku okresného súdu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré tomuto výroku predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné Vo vzťahu k výroku o treste odvolací súd zistil, že uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, na výkon ktorého bol obžalovaný zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, je správny a zákonný. Rovnako správny a zákonný je uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidla všetkého druhu na dobu 3 rokov. Uložený trest zodpovedá zásadám ukladania trestov v zmysle § 34 ods. l, ods. 4 Tr. zák., ktorých účelom je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne odradí od páchania trestných činov. Trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Sud správne prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, prihliadol na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Krajský súd nevzhliadol žiadne dôvody na zmiernenie uloženého trestu obžalovanému, a to najmä k skutočnosti, že bol za takýto trestný čin už odsúdený a obžalovaný si z predchádzajúceho trestu nevzal ponaučenie.

Odvolací súd nezistil žiadne zákonné dôvody na zmenu výroku rozsudku, ktorý bol napadnutý odvolaním obžalovaného, a preto odvolanie obžalovaného J. G. uznesením z 5. mája 2009, sp. zn. 2 To 6/2009, ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Ako vyplýva z obsahu výrokov a odôvodnenia rozhodnutí oboch odvolacích senátov Krajského súdu v Trenčíne, tieto senáty rozdielne vyložili a aplikovali § 37 písm. h/ Tr. zák. v otázke pojmu „viac" trestných činov keď v prvom z citovaných rozhodnutí nebolo spáchanie dvoch trestných činov považované za priťažujúcu okolnosť na základe tohto ustanovenia, kým v druhom z nich bolo použitie priťažujúcej okolnosti súdom prvého stupňa, spočívajúcej v spáchaní dvoch trestných činov zamietnutím odvolania obžalovaného akceptované.

Na odstránenie rozdielneho výkladu zákona v otázke § 37 písm. h/ Tr. zák., prikázal predseda trestnoprávneho kolégia na základe § 21 ods. 4 písm. b/ zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a podľa článkov 17 ods. 4 písm. c) a 14 ods. 1 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. marca 2006 (uverejnený pod č. 291/2006 Z. z.) trestnoprávnemu kolégiu, aby zaujalo stanovisko na zabezpečenie jednotného výkladu zákona v uvedených otázkach.

Súčasne predseda trestnoprávneho kolégia podľa § 22 ods. 2 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a článku 15 ods. 3 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky požiadal o písomné vyjadrenie k posudzovaným otázkam Generálnu prokuratúru SR, Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo vnútra SR, krajské súdy v Bratislave, Trnave, Nitre, Trenčíne, Žiline, Banskej Bystrici, Prešove a v Košiciach, Špecializovaný trestný súd, Ústavný súd SR, právnické fakulty UK v Bratislave, UMB v Banskej Bystrici, UPJŠ v Košiciach, Trnavskej univerzity. Akadémiu PZ v Bratislave a Slovenskú advokátsku komoru.

Z uvedených subjektov žiadostí o vyjadrenie vyhoveli Generálna prokuratúra SR, Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo vnútra SR, krajské súdy v Košiciach, Prešove, Nitre, Trnave a Trenčíne a Akadémia Policajného zboru v Bratislave.

Generálna prokuratúra SR, krajské súdy v Prešove a Košiciach a Akadémia Policajného zboru v Bratislave považujú za správny názor uvedený pod bodom A v podstate s rovnakým odôvodnením, ako k akému dospel Krajský súd v Trenčíne v dotknutom rozhodnutí, najmä s poukazom na znenie ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. zák.

Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo vnútra SR a Krajské súdy v Trnave a Nitre považujú za správny názor uvedený pod bodom B. Argumentujúci prevažne tým, že priťažujúcou okolnosťou je akýkoľvek súbeh trestných činov, pričom k súbehu dochádza už pri dvoch, nie až pri troch trestných činoch.

Krajský súd v Trenčíne poukázal na okolnosť, že ide o rozdielne stanoviská senátov tohto krajského súdu.

Trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s prihliadnutím na dôvody, ktoré viedli senáty Krajského súdu v Trenčíne k rozdielnym názorom a so zreteľom na obsah predložených vyjadrení zaujalo k posudzovanej otázke stanovisko, že správnemu výkladu zákona zodpovedá názor, že priťažujúcou okolnosťou v zmysle § 37 písm. h/ Tr. zák. je spáchanie viac ako jedného trestného činu. V posudzovanom prípade má prednosť materiálno – logický výklad zodpovedajúci obsahu účelu aplikovaného (v tomto prípade hmotnoprávneho) inštitútu. Zodpovedá tradičnému chápaniu (a bez potreby legislatívnej, či interpretačnej zmeny) trestania súbehu trestných činov úhrnným alebo súhrnným trestom, použiť pri ukladaní takéhoto trestu ako priťažujúcu okolnosť spáchanie ďalšieho (menej prísne trestného) činu aj v prípade len dvoch zbiehajúcich sa trestných činov.

Ak by spáchanie druhého zbiehajúceho sa trestného činu nebolo zohľadnené ako priťažujúca okolnosť, išlo by o faktickú a právnu beztrestnosť vo vzťahu k menej prísne trestnému činu, na ktorý sa teda nevzťahuje ustanovenie osobitnej časti Trestného zákona, podľa a v rámci sadzby ktorého sa ukladá úhrnný trest v zmysle § 41 ods. 1 Tr. zák. alebo súhrnný trest podľa § 42 ods. 1Tr. zák.

Vyššie uvedený výklad je materiálne výstižný a neodporuje žiadnej legálnej definícii obsiahnutej v Trestnom zákone. Naopak, pokiaľ ustanovenie § 129 ods. 4 Tr. zák. hovorí pri definícii zločineckej skupiny o cieli spáchať „jeden alebo viacej zločinov", celkom zjavne nevynecháva z tejto definície dva zločiny a pojem „viacej" je tu tiež potrebné vyložiť ako „viac než jeden".

Pokiaľ ide o definíciu podľa § 127 ods. 12 a § 143 Tr. zák., tieto sú špeciálnou úpravou vzťahujúcou sa na počet osôb, nepokrývajú teda oblasť úpravy podľa § 37 písm. h/ Tr. zák.

Možno dodať, že pre situáciu požiadavky na výskyt viac než dvoch osôb používa Trestný zákon okrem pojmu „viaceré" (§ 127 ods. 12 a § 143) aj formuláciu „najmenej troch" (§ 129 ods. 2 až 4).

Terminológia Trestného zákona teda nie je v tomto smere zjednotená a pokiaľ ide o dotknuté ustanovenie (§ 37 písm. h/), kde nie je číselné označenie vyjadrené expressis verbis, je potrebné použiť výklad podľa príslušných interpretačných metód.

Ustanovenie § 37 písm. h/ bolo v jeho súčasne účinnom znení obsiahnuté a vo význame „viac ako jeden trestný čin" používané už v rámci úpravy (podľa § 34 písm. i/) Trestného zákona v znení účinnom do 1. januára 2006. Rekodifikačná úprava ho formulačne prevzala s tým, že niet dôvodov na zmenu dlhodobo zaužívaného výkladu.

Spáchanie druhého trestného činu ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. sa však nepoužije, ak je potrebné z dôvodu viacčinného súbehu trestných činov z ktorých aspoň jeden je zločinom aplikovať asperačnú zásadu v zmysle § 41 od. 2 Tr. zák. (eventuálne v nadväznosti na toto ustanovenie aj v zmysle § 41 ods. 3 alebo § 42 tr. zák.). Spáchanie druhého trestného činu (popri zločine alebo prísnejšie trestnom zločine) je totiž okolnosťou podmieňujúcou použitie prísnejšej trestnej sadzby podľa naposledy citovaného ustanovenia. Platí teda, že okolnosť podmieňujúca použitie prísnejšej trestnej sadzby môže byť takto použitá nielen podľa úpravy v obsiahnutej v ustanovení osobitnej časti Trestného zákona (jeho príslušnom vyššom odseku), ale aj v ustanovení všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2). Ak je potom takto použitá, jej duplicitnému použitiu ako priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. bráni zásada „ne bis in idem" vyjadrená v § 38 ods. 1 Tr. zák.