Medzi rodičmi a deťmi

Právo na výživné je osobným právom dieťaťa, ktoré je upravené v Zákone o rodine, ktorý je zákonom samostatne upravujúcim rodinnoprávne vzťahy, oddelene od občianskoprávnej úpravy. V prípade dlžného výživného, resp. výživného vôbec podľa Zákona o rodine, nie je možné uplatniť § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, upravujúci úrok z omeškania. Bráni tomu neexistencia omeškania ako základného predpokladu pre vznik nároku na úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Krátkodobý pobyt maloletého dieťaťa u rodiča, ktorému nebolo zverené do výchovy, nie je spravidla dôvodom dočasného pozbavenia tohto rodiča povinnosti platiť výživné. Aj keby vo výchove a výžive maloletého oprávneného došlo k zmene pomerov trvalejšej povahy, alebo keby mu povinný uhradil nielen každodenné, ale aj iné potreby, mohol by tieto okolnosti posúdiť iba súd príslušný podľa § 88 písm. c), § 176 OSP.

svoje deti a naopak deťom sa potom zaručuje právo na rodičovskú starostlivosť a výchovu. Tento ústavne zaručený princíp ochrany práv teda zahŕňa zo strany rodičov zabezpečenie podmienok materiálnej a nemateriálnej povahy na to, aby dieťa mohlo dostatočne rozvíjať svoje možnosti a schopnosti vedúce k jeho uplatneniu v spoločnosti. Pokiaľ ide o materiálne podmienky, tie sa realizujú prostredníctvom povinnosti rodičov podieľať sa na vyživovacej povinnosti ku svojim deťom podľa kritérií uvedených v ustanovení § 85 ods. 2 Zákona o rodine (u nás § 62 ods. 2 Zákona o rodine – pozn. autora), pričom je povinnosťou súdu pri stanovení rozsahu vyživovacej povinnosti prihliadnuť na to, v akej miere sa osobne stará každý z obidvoch rodičov o svoje deti, pričom tento podiel osobnej starostlivosti by mal byť vždy zohľadnený pri posudzovaní rozsahu vyživovacej povinnosti u každého z rodičov osobitne, v závislosti na veku a vyspelosti dieťaťa. Ak sa zbavil rodič svojim úmyselným konaním, pre ktoré bola na neho uvalená väzba a pre ktoré bol následne odsúdený k trestu väzenia, objektívnej možnosti plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči svojmu maloletému dieťaťu (§ 85, § 96 Zákona o rodine; u nás § 62 a § 75 Zákona o rodine – pozn. autora), nemožno túto skutočnosť pričítať na ťarchu tohto dieťaťa, ktoré podľa čl. 32 ods. 4 Listiny má základné právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Opačný výklad vedie k absurdným dôsledkom. Je tomu tak aj v posudzovanej veci, kedy trestný skutok otca maloletej smeroval voči jej matke. Taký výklad by potom viedol k extrémnemu dôsledku, podľa ktorého by sa rodič úmyselným trestným činom voči maloletému dieťaťu, prípadne druhému z rodičov s následným uvalením väzby a uložením trestu väzenia po právoplatnom odsúdení „zbavil", resp. „mohol zbaviť" vyživovacej povinnosti voči svojmu maloletému dieťaťu.

Obligatórnym zákonným hľadiskom pri určovaní výšky výživného je osobný výkon starostlivosti, ktorý zákon o rodine nepochybne kladie na roveň finančnému zabezpečeniu výživy.

Súd môže vo svojom rozhodnutí znížiť výživné pre maloleté dieťa aj od skoršieho dátumu než požaduje navrhovateľ v návrhu na zníženie výživného, keďže ide o konanie vo veci starostlivosti o maloletých, ktoré možno začať aj bez návrhu.