Neplatnosť výpovede a náhrada mzdy

Skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa, resp. oproti zamestnávateľovi, keďže starobný dôchodok je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov poskytuje zo starobného poistenia.

(nález Ústavného súdu SR z 19.11.2019, sp. zn. I. ÚS 331/2019, zdroj: ustavnysud.sk; analytická právna veta: ustavnysud.sk)

Z odôvodnenia:

I. Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia 1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 331/2019- 13 z 20. augusta 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť , , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 125/2018 z 26. marca 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v pracovnoprávnej veci sťažovateľa (zamestnanca) Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 5 C 119/2009-228 z 9. októbra 2013 rozhodol tak, že určil, že „výpoveď z pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny zo dňa 21. januára 2009 doručená navrhovateľovi odporcom dňa 22. januára 2009 je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá“. Okresný súd považoval za preukázané, že sťažovateľ 23. apríla 2009 písomne oznámil zamestnávateľovi (ďalej len „odporca“), že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, preto druhým výrokom uvedeného rozhodnutia podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu mzdy v sume 15 527,52 € spolu s úrokom omeškania za 12 mesiacov, počnúc 11. júnom 2009 až do zaplatenia. Návrh sťažovateľa na vyplatenie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov okresný súd tretím výrokom uvedeného rozhodnutia podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce zamietol s odôvodením, že „považoval priznanú náhradu mzdy za 12 mesiacov vo výške 15.527,52 eura za dostatočnú. Súd pritom vychádzal z toho, že navrhovateľ poberá starobný dôchodok, pričom už v čase skončenia pracovného pomeru bol niekoľko rokov poberateľom starobného dôchodku. Navrhovateľ teda ani po neplatnom skončení pracovného pomeru, ani v súčasnosti nezostal bez akéhokoľvek príjmu. Súd pri rozhodovaní prihliadol tiež na celkovú nepriaznivú hospodársku a finančnú situáciu odporcu ako príspevkovej organizácie štátu a po zhodnotení všetkých okolností dospel k záveru, že priznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov (navrhovateľom uplatnenej od 01. 05. 2009 do právoplatného skončenia veci, čo v súčasnosti predstavuje viac ako 53 mesiacov) by bolo neprimerané, preto za tento čas navrhovateľovi náhradu mzdy nepriznal.“.