Verejné vyhlásenie rozsudku

Pri verejnom vyhlásení rozsudku má len ten účastník, ktorý bol riadne oboznámený s časom a miestom verejného vyhlásenia, možnosť uplatniť svoje procesné práva priznávané mu pri tomto procesnom úkone súdu. Obsahom procesného oprávnenia účastníka pri kontrole súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie preveriť, či bol rozsudok v jeho veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska účastníkovej vedomosti, či je súd rozsudkom viazaný, a ak áno, akým rozsudkom – akými konkrétnymi výrokmi). Neprehliadnuteľným oprávnením účastníka je tu právo účastníka oboznámiť sa s tým, v akom zložení súd vyhlásil rozsudok (viď tiež § 237 písm. g/ O.s.p.) a s akým odôvodnením. Procesný nedostatok súdu pri tomto úkone, v dôsledku ktorého sa poprie samotná podstata verejného vyhlásenia rozsudku (t.j. ak súd niektorého z účastníkov konania vhodným spôsobom o verejnom vyhlasovaní rozsudku nevyrozumie), možno napraviť len tým, že súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku, napadnutý rozsudok zruší.

(uznesenie Najvyššieho súdu z 12. 7. 2012, sp. zn. 3 M Cdo 16/2011)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Žilina rozsudkom z 31. mája 2010 č.k. 7 C 40/2009-79 zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby odporca bol súdom zaviazaný zaplatiť mu 36 658 Sk (1 216,82 €) a tiež náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že odporca uzatvoril 10. septembra 2001 s obchodnou spoločnosťou D., a.s. (právna predchodkyňa navrhovateľa) zmluvu o nájme č. X., v zmysle ktorej táto spoločnosť dodala odporcovi hnuteľné veci (tovar bližšie špecifikovaný v zmluve) a odporca sa zaviazal zaplatiť celkové nájomné 20 899 Sk po dobu 10 mesiacov v pravidelných mesačných splátkach po 2 090 Sk (ďalej len „zmluva o nájme"). Pre prípad omeškania odporcu bola dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 0,1% denne z dlžnej sumy. Odporca nesplnil svoj dlh riadne a včas a najneskôr dňom 16. júla 2002 sa dostal do omeškania so zaplatením sumy 18 809 Sk; túto sumu zaplatil až 15. novembra 2007. Návrhom uplatnená suma predstavuje dosiaľ nezaplatenú zmluvnú pokutu vo výške 0,1% denne zo sumy 18 809 Sk od 16. júla 2002 do 15. novembra 2007. Podľa právneho názoru súdu prvého stupňa treba zmluvu o nájme považovať za spotrebiteľskú zmluvu, v prípade ktorej je súd oprávnený skúmať, či sa ňou na škodu spotrebiteľa nezakladá nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami účastníkov zmluvy a či sa neprieči dobrým mravom. Po posúdení zmluvy o nájme z uvedených hľadísk dospel k záveru, že ustanovenie čl. VIII ods. 1 všeobecných podmienok (príloha zmluvy o nájme) o voľbe Obchodného zákonníka obsahuje neprijateľnú podmienku spôsobilú založiť nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami účastníkov zmluvy a priečiacu sa dobrým mravom, lebo právna úprava Obchodného zákonníka je pre spotrebiteľa nepriaznivejšia. Zaujal názor, že ak splnenie povinnosti zaplatiť splátky kúpnej ceny je zabezpečené výhradou vlastníctva a ešte aj (ex lege) úrokmi z omeškania, je dojednanie zmluvnej pokuty podmienkou zmluvy, ktorá zakladá značný nepomer medzi právami a povinnosťami strán; takéto dojednanie nie je ničím iným ako obchádzaním kogentného ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka o najvyššej prípustnej výške úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch. Ustanovenie čl. I bodu 4. všeobecných zmluvných podmienok považoval za absolútne neplatné (§ 39 a § 41 Občianskeho zákonníka) z dôvodu rozporu s ustanovením § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení zákona č. 310/1999 Z.z.) a konštatoval, že vo vzťahu zmluvných strán nemôže predmetné zmluvné dojednanie zakladať žiadne právne účinky. Z týchto dôvodov návrh v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Žiline rozsudkom z 22. februára 2011 sp. zn. 5 Co 322/2010 napadnutý rozsudok potvrdil; odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Dospel záveru, že súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, svoje zistenia správne právne posúdil a dostatočne vysvetlil v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa stotožnil s jeho názorom, že návrhom uplatnený nárok sa vyvodzuje z občianskoprávneho vzťahu, že zmluvu o nájme treba považovať za typovú zmluvu v zmysle zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení zákona č. 310/1999 Z.z.) a že v danom prípade bolo povinnosťou súdu skúmať, či táto zmluva neobsahuje neprimerané (neplatné) podmienky. Za takú odvolací súd, zhodne so súdom prvého stupňa, považoval ustanovenie o zmluvnej pokute. Vyslovil názor, že zákon síce nevylučuje súbeh zmluvnej pokuty a úroku z omeškania, ak je ale splnenie niektorej povinnosti zabezpečené zároveň viacerými právnymi inštitútmi, je nevyhnutné posúdiť primeranosť takéhoto zabezpečenia. Na základe posúdenia povahy právneho vzťahu účastníkov konania a obsahu zmluvy o nájme dospel odvolací súd k záveru o správnosti právneho názoru súdu prvého stupňa, že ustanovenie o zmluvnej pokute je v danom prípade absolútne neplatné. Z týchto dôvodov napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.