Rozsudok

Postup súdu pri vyhlasovaní rozsudku, ak sa rozhoduje bez nariadenia pojednávania, stanovuje § 156 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého v týchto prípadoch súd oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nie je potrebné na vyhlásenie rozsudku osobitne predvolávať účastníkov konania.

Ak súd rozhoduje rozsudkom o veci samej, zásadne má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. V prípade, že z akéhokoľvek dôvodu opomenie rozhodnúť o celej prejednávanej veci, má možnosť tento nedostatok odstrániť formou dopĺňacieho rozsudku za podmienok uvedených v § 166 ods. 1 O.s.p. Zo samotnej podstaty tohto procesného inštitútu je zrejmé, že vydaním dopĺňacieho rozsudku zásadne nie je možné založiť prekážku rozsúdenej veci. Dopĺňacím rozsudkom totiž možno rozhodnúť len o tej časti predmetu konania, o ktorej súd v rozsudku vydanom v zmysle § 152 O.s.p. nerozhodol. Predmetom doplnenia teda nemôže byť to, o čom už bolo rozhodnuté. Ak tak súd napriek tomu urobí napr. tým, že dopĺňacím rozsudkom o veci samej znovu rozhodne a dotknutý účastník napadne riadne a včas podaným odvolaním len pôvodný rozsudok, treba mať za to, že odvolanie smeruje v merite veci aj proti dopĺňaciemu rozsudku. V takomto prípade by bolo totiž nelogické zotrvávať na požiadavke, aby dotknutý účastník podal odvolanie aj proti dopĺňaciemu rozsudku, ak rovnaký výrok už raz odvolaním napadol a jeho správnosť v odvolaní namieta. Išlo by o príliš formalistický prístup, ktorý by nezodpovedal požiadavke spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov dotknutého účastníka v občianskom súdnom konaní.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia ( II. ÚS 383/06). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy ( II. ÚS 85/06 ). To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Požiadavka ustanovenia § 79 ods. 1 vety druhej OSP, aby zo žaloby vyplývalo, čoho sa žalobca domáha, neznamená, že by žalobca bol povinný urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho rozsudku. Ak žalobca označil v žalobe presne, určite a zrozumiteľne povinnosť, ktorá má byť žalovanému uložená rozhodnutím súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa žalobca domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to, čoho sa žalobca žalobou skutočne domáhal.

Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu ochranu. Princíp verejnosti však nie je absolútnym (verejnosť možno výnimočne vylúčiť v prípadoch ustanovených zákonom – porovnaj čl. 48 ods. 2 druhá veta ústavy); výnimky z tohto princípu sa ale vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovanie), nie však na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Verejné vyhlásenie rozsudku súvisí s povinnosťou všeobecného súdu upovedomiť o tom účastníkov konania (v danom prípade dodržaním postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p.). Účastník konania má právo byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sám môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní.

Ak súd rozhodne za prítomnosti všetkých účastníkov konania, ktorí sa zároveň vzdajú práva podať odvolanie, tak sa predpokladá, že všetci účastníci konania sú s vyhláseným rozhodnutím spokojní a súd následne vyhotoví (je povinný vyhotoviť) už iba skrátenú verziu odôvodnenia svojho rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 3 O.s.p. Ustanovenie § 157 ods. 3 O.s.p., upravujúce podmienky pre vydanie a náležitosti tzv. skrátenej verzie odôvodnenia rozhodnutia, je vo vzťahu k ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p., upravujúcim náležitosti odôvodnenia rozhodnutia, ustanovením špeciálnym, ktoré má prednosť pred úpravou všeobecnou, a preto napadnuté rozhodnutie nemuselo obsahovať náležitosti vytýkané generálnym prokurátorom.