Zrušenie spoločnosti bez likvidácie a náhrada trov exekúcie

V prípade, ak povinná bola zrušená bez likvidácie z dôvodu, že nemá obchodný majetok, ktorý by postačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora, prichádza do úvahy zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinnej nestačí ani na úhradu trov exekúcie, a nie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku z dôvodu existencie iného dôvodu, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať.

 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. septembra 2014, sp. zn. 4 EMCdo 2/2013)

 Z odôvodnenia:

Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) uznesením zo 16. januára 2012 č.k. 49 Er 175/2007-11 vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Neprípustnosť exekúcie a jej zastavenie odôvodnil ustanovením § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) majúc za to, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Z výpisu z obchodného registra považoval za zrejmé, že povinná ako obchodná spoločnosť po tom, čo Okresný súd Košice I uznesením z 12. februára 2010 č.k. 27 Cbr 72/2000-20 zrušil spoločnosť bez likvidácie, zanikla bez právneho nástupcu dňa 23. marca 2010 a stratila tak spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania, pričom nedostatok tejto procesnej podmienky exekučného konania je neodstrániteľný. Výrok o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi odôvodnil tým, že povinnosť zaplatiť náhradu týchto trov nebolo možné uložiť povinnej, pretože tá zanikla bez právneho nástupcu, a nebola ani zistená procesná zodpovednosť (zavinenie) oprávnenej za zastavenie exekúcie v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, keďže tá v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie v roku 2007 nemohla predpokladať, že povinná bude v roku 2010 vymazaná z obchodného registra.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“), na odvolanie súdneho exekútora, uznesením z 31. júla 2012 sp. zn. 5 CoE 22/2012 odmietol jeho odvolanie proti výroku o zastavení exekúcie a výroku o jej vyhlásení za neprípustnú, potvrdil výrok uznesenia, ktorým súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie a oprávnenej ani exekútorovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodol tak s poukazom na § 219 ods. 1 O.s.p. majúc za to, že odvolaním napadnutá časť uznesenia exekučného súdu o trovách exekúcie je správna a podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. exekútor nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania do výroku o zastavení exekúcie a výroku o jej vyhlásení za neprípustnú. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku o trovách exekúcie uviedol, že zánikom povinnej bez právneho nástupcu zanikla jej spôsobilosť byť účastníčkou konania, preto bolo potrebné vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Uviedol, že skutočnosť, že exekútor navrhol zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku nemá žiadny právny význam, lebo súd nie je viazaný jeho návrhom, ani dôvodmi jeho návrhu a dôvod pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku je vtedy, keď povinný v čase rozhodovania súdom existuje, ale je nemajetný.