Nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako dovolací dôvod

Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998). Takáto procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd len pre úplnosť dodáva, že kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náležitostí odôvodnenia ustanovených zákonom.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. januára 2013, sp. zn. 3 Cdo 225/2012)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Rožňava rozsudkom zo 16. marca 2011 č.k. 4 C 55/2009-271 zamietol žalobu o určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom parcely č. X. vo výmere X. m² a na nej stojacej budovy súp. č. X., zapísaných na LV č. X., vedenom pre k.ú. R. (ďalej len „nehnuteľnosti"). Dospel k záveru, že žalobca neosvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko ku dňu rozhodnutia súdu bol vlastníkom zapísaným v katastri nehnuteľností, hoci na základe medzitým už zrušených predchádzajúcich súdnych rozhodnutí. Vychádzal tiež z okolností uzavretia dohody o vydaní veci č. 15/1996 zo 4. októbra 1996, na základe ktorej žalobca nehnuteľnosti žalovanej vydal a ktorej neplatnosť bola predmetom konania do 21. septembra 2009, kedy súd rozhodol o zmene návrhu. Mal za preukázané, že aj keď žalobca nebol osobou povinnou na vydanie nehnuteľností v zmysle § 3 zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam (ďalej len „zákon č. 282/1993 Z.z."), ako povinná osoba sa správal, a vzhľadom na túto a iné skutočnosti sa žalovaná ako nástupkyňa oprávnenej osoby voči nemu dožadovala vydania nehnuteľností dôvodne. Aj keď nebol v celom rozsahu dodržaný formálny postup reštitúcie podľa tohto zákona, vydaním nehnuteľností žalovanej sa dosiahol účel tam uvedený, preto by vyhovenie žalobe znamenalo opätovné odňatie majetku oprávnenej osobe, a teda zmarenie účelu zákona. Náhradu trov konania nepriznal žiadnemu z účastníkov, dôvodiac § 150 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcu rozsudkom z 25. apríla 2012 sp. zn. 1 Co 174/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, avšak v otázke naliehavosti právneho záujmu žalobcu vec nesprávne právne posúdil. Naliehavosť právneho záujmu na určení vlastníckeho práva je daná aj vtedy, ak vlastnícke právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností je kvalifikovane spochybňované a zároveň nie je dôvod na žalobu na plnenie. V prejednávanej veci má požadované určenie pre žalobcu preventívny význam, nakoľko by sa ním v prípade úspechu vytvoril pevný základ pre právne vzťahy účastníkov konania a predišlo by sa ďalším žalobám. Vo vzťahu k aplikácii zákona č. 282/1993 Z.z. je ale rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne, nakoľko z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že žalovaná je oprávnenou osobou podľa zákona a nehnuteľnosti sú predmetom jeho úpravy. Žalovaná sa z dôvodu nepresnosti v evidencii nehnuteľností tiež dôvodne domnievala, že žalobca je osobou povinnou na ich vydanie. Stotožnil sa s názorom, že vyhovenie žalobe by bolo v rozpore s účelom zákona, ktorým je náprava majetkových krívd. Náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnemu z účastníkov s tým, že je tu dôvod hodný osobitného zreteľa, za ktorý považoval skutočnosť, že žalovaná nezisťovala, kto je skutočne povinnou osobou (§ 150 ods. 1 O.s.p.).