Zmluvná pokuta je jedným z právnych prostriedkov slúžiacim na zabezpečenie zmluvnej povinnosti. Právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 544 a § 545 Občianskeho zákonníka vyžaduje pre platné dojednanie zmluvnej pokuty, okrem písomnej formy, vymedzenie zmluvnej povinnosti, ktorá má byť takto zabezpečená a jednoznačnú dohodu o výške zmluvnej pokuty, resp. spôsobu jej určenia.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Obdo/11/2008, zo dňa 11. decembra 2008)
Z rozhodnutia:
Okresný súd v Bratislava II rozsudkom zo dňa 22. 11. 2006 č. k. 22Cb 280/2002-377 zaviazal žalovaného na zaplatenie 57 945 205 Sk istiny spolu so 17,6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 12 945 205 Sk od 29. 01. 2000 do zaplatenia, zo sumy 45 000 000 Sk od 02. 02. 2000 do zaplatenia a na náhradu trov konania, ktoré vznikli žalobcovi vo výške 1 346 889,60 Sk a vo zvyšku konanie zastavil. V odôvodnení rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že právny predchodca žalobcu spoločnosť N. s. r. o., P. a žalovaný uzavreli dňa 17. 09. 1998 zmluvu č. 98/168 o zabezpečení prípravných a realizačných prác v investičnej, poradenskej a konzultačnej činnosti. Podľa čl. 3 tejto zmluvy sa žalovaný, vtedy S., š. p., zaviazal zadávať žalobcovi prípravné a realizačné práce v investičnej činnosti na stavbách, ktoré zabezpečuje a bude žalovaný zabezpečovať doma i v zahraničí s pridanou hodnotou v objeme 150 000 000 Sk ročne po dobu 5 rokov, počnúc rokom 1998. Túto povinnosť zo zmluvy si žalovaný nesplnil, a preto právny predchodca vyúčtoval podľa čl. 5 tejto zmluvy dohodnutú zmluvnú pokutu za rok 1998 faktúrou č. 753/99 vo výške 45 000 000 Sk a za rok 1999 faktúrou č. 754/99 vo výške 45 000 000 Sk. V priebehu konania žalobca vzal späť žalobu v časti 32 054 795 Sk, ktorá sa týkala zmluvnej pokuty vyúčtovanej za rok 1998, pretože dohodnutý objem prác v roku 1998 bol dohodnutý za tento rok len v alikvotnej časti, keďže zmluva bola uzavretá dňa 17. 09. 1998. V tejto časti súd prvého stupňa konanie podľa ust. § 96 O. s. p. zastavil. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal s námietkami žalovaného tak, že tieto vyhodnotil ako právne irelevantné. Námietka, že zmluva je uzavretá v rozpore so zák. č. 263/1993 Z. z. o verejnom obstarávaní neobstojí, pretože žalovaný v čase uzavretia zmluvy nebol obstarávateľom, pretože bol štátnym podnikom, ktorý vykonáva svoju podnikateľskú činnosť samostatne na základe hospodárenia na vlastný účet a na základe zmluvy o financovaní a zmluvy o podmienkach ručenia mal síce povinnosť uskutočniť verejnú súťaž, ale iba vo vzťahu k výstavbe a rekonštrukcii tých kompresorových staníc, ktoré boli v zmluve definované. Súd prvého stupňa nezistil, že by zmluva bola v rozpore s dobrými mravmi, pretože nemožno považovať dohodnutú lehotu záväzku na 5 rokov, dohodnutú zmluvnú pokutu a iné podmienky zmluvy za porušenie dobrých mravov. Zmluva tiež nemá náležitosti zmluvy o budúcej zmluve, pretože nespĺňa základnú náležitosť takejto zmluvy, a to záväzok uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu. Postúpenie uvedenej pohľadávky zmluvou uzavretou dňa 24. 04. 2002 je platné, pretože túto nepochybne uzavrel správca konkurznej podstaty spoločnosti N. s. r. o., a v prílohe tejto zmluvy sú pohľadávky identifikované osobou dlžníka a uvedením čísla faktúr, ktorými bola zmluvná pokuta vyúčtovaná. Dohoda o urovnaní zo dňa 20. 4. 2000, ktorou sporové strany upravili všetky majetkové práva a nahradili ich záväzkom žalovaného na zaplatenie 10 000 Sk, táto dohoda je v rozpore s ust. § 4b ods. 1 písm. a/ a § 9c zák. č. 328/1991 Zb., podľa ktorého je na uzavretie takejto dohody potrebný súhlas predbežného správcu konkurznej podstaty, ktorý nebol daný. Rovnako súd prvého stupňa dospel k záveru, že námietka premlčania nároku žalobcu vznesená v konaní žalovaným nie je dôvodná a žaloba bola podaná včas. Súd prvého stupňa nevyužil moderačné právo a nevyhovel tak návrhu žalovaného na zníženie zmluvnej pokuty, pretože dojednaním zmluvnej pokuty účastníci naplnili zásadu zmluvnej voľnosti a vzhľadom na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti je výška dohodnutej zmluvnej pokuty primeraná. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O. s. p. s poukazom na pomer úspechu a neúspechu žalobcu v konaní.
Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov celého konania. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých častiach podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a prejednal vec v zmysle ust. § 214 ods. 1 O. s. p. Žalovaný v konaní i v odvolaní namietal nedostatok aktívnej legitimácie z dôvodu neplatnosti postúpenia pohľadávok, táto námietka však neobstojí. Odvolací súd mal z predložených listinných dôkazov za preukázané, že predmetná pohľadávka úpadcu N. s. r. o. bola so súhlasom konkurzného súdu vyjadrenom v opatrení zo dňa 23. 04. 2002 postúpená správkyňou konkurznej podstaty spoločnosti P. M., a. s. so sídlom v K., ktorá ju postúpila spoločnosti L. so sídlom v L., a táto následne dnešnému žalobcovi. Tým je daná aktívna legitimácia žalobcu v predmetnom konaní. (č. l. 40, 95). Žalovaný tiež namietal v konaní pred súdom prvého stupňa i v odvolacom konaní neplatnosť zmluvy zo dňa 17. 09. 1998 č. 98/168 pre jej uzavretie v rozpore so zákonom č. 263/1993 Z. z. o verejnom obstarávaní. Odvolací súd dospel k záveru, že k porušeniu tohto zákona nedošlo. Vychádzal pri tom z ust. § 2 ods. 2 písm. b/ tohto zákona, ako aj z § 8 zák. č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, a dospel k záveru, že žalovaný, vtedy ešte štátny podnik, nebol obstarávateľom, a teda nebol povinný vyhlásiť verejnú súťaž na predmet zmluvy. Odvolací súd pri posudzovaní námietky žalovaného týkajúcej sa neurčitosti podstatných náležitostí zmluvy vychádzal z ust. § 37 a § 544 OZ a ust. § 269 OBZ. Pre vznik innominátnej zmluvy zákon predpokladá dostatočné určenie predmetu záväzkov a zvýrazňuje potrebu určitosti zmluvy. Ak teda účastníci neurčia dostatočne predmet svojich záväzkov, nepripúšťa ustanovenie § 269 ods. 2 OBZ vznik zmluvy na rozdiel od ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý takúto zmluvu postihuje jej neplatnosťou. Právny úkon je neurčitý, aj keď je zrozumiteľne vyjadrený, ale jeho obsah je nejasný, a tento nedostatok nie je možné odstrániť ani prostredníctvom výkladu v zmysle ust. § 266 OBZ. Podľa názoru odvolacieho súdu, článok 3 zmluvy č. 98/168 je v predmete zmluvy neurčitý, pretože jednoznačne nedefinuje obsah záväzkov zmluvných strán. Neobstojí tvrdenie žalobcu, že vzhľadom na dlhodobú spoluprácu účastníkov zmluvy bol im takto definovaný predmet záväzku známy. Určitosť sa vyžaduje aj vo vzťahu k tretím osobám a pre tieto je rozhodne neurčitý. Neurčitosť spočíva v nejasnosti a nezrozumiteľnosti formulácie čl. 3 zmluvy: ,,s pridanou hodnotou v objeme 150 miliónov ročne vlastných výkonov". Z tejto formulácie nie je zrejmé, aká je výška vlastných výkonov a koľko činí DPH, teda, čo je DPH, aj s poukazom na to, že výška DPH sa v priebehu 5 rokov, na ktoré bola zmluva uzavretá, menila. Pre túto nejasnosť a neurčitosť predmetu zmluvy je nejasný a neurčitý aj článok 5 zmluvy týkajúci sa zmluvnej pokuty, pretože nie je zrejmé, čo je základom pre výpočet zmluvnej pokuty . Inštitút zmluvnej pokuty je jedným zo zabezpečovacích prostriedkov na splnenie konkrétneho záväzku zmluvnej strany. Ide o záväzok akcesorický spojený existenciou hlavného záväzku. Odvolací súd je toho názoru, že zmluva podľa § 269 ods. 2 OBZ nevznikla, neexistuje teda hlavný záväzok, ktorý má byť zmluvnou pokutou zabezpečený, a preto nemôže existovať ani záväzok akcesorický o zmluvnej pokute. Čo sa týka dohody o urovnaní, je táto dohoda zo zákona neplatná pre absenciu súhlasu správkyne konkurznej podstaty. K uzavretiu tejto dohody došlo v čase, keď uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 06. 08. 1999 o vyhlásení konkurzu a zbavení funkcie predbežného správcu JUDr. R. a jej ustanovenia do funkcie správcu podstaty bolo zrušené uznesením NS SR zo dňa 22. 10. 1999, ďalšie uznesenie o vyhlásení konkurzu bolo vydané dňa 28. 04. 2000. V tomto období bola JUDr. R. stále predbežnou správkyňou konkurznej podstaty úpadcu a podľa ust. § 9c zákona konkurze a vyrovnaní (ďalej ZKV) mohol dlžník – úpadca nakladať s majetkom len s jej súhlasom, inak je jeho úkon neplatný. Uzavretie tejto dohody o urovnaní nie je možné považovať, vzhľadom na výšku záväzkov, za výkon bežnej obchodnej činnosti podľa ust. § 4b ods. 1 písm. b/ ZKV. Odvolací súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkových zistení vykonaných súdom prvého stupňa, ktorých úplnosť a správnosť nebola spochybnená. Zopakoval v nevyhnutnom rozsahu dokazovanie vykonané pred súdom prvého stupňa, dokazovanie aj doplnil a rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil podľa ust. § 220 O. s. p., a žalobu zamietol. O trovách prvostupňového i odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. 224 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
Obsah ZDARMA pre prihlásených používateľov
Tento text je dostupný pre všetkých prihlásených užívateľov portálu Najprávo.sk.
Získajte ešte viac benefitov a prístup k prémiovému obsahu objednaním predplatného.
Zaregistrovať saUž som prihlásený, zobraziť článok v sekcii premium