Dobromyseľnosť pri vydržaní nehnuteľnosti

Ak je súdna prax týkajúca sa prepadnutého zálohu nejasná, nie je možné túto nejasnosť pričítať nadobúdateľovi na ťarchu, najmä ak nie je sporné, že do nehnuteľnosti investoval, čo by zjavne neurobil, pokiaľ by sa necítil jej skutočným vlastníkom. Predpokladom vydržania je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci.

(uznesenie Ústavného súdu SR z 11. mája 2016, sp. zn. III. ÚS 288/2016)

Z odôvodnenia:

Ako zo sťažovateľkou podanej sťažnosti ústavnému súdu vyplýva, arbitrárnosť a neudržateľnosť rozhodnutia krajského súdu má byť daná jednak tým, že krajský súd dospel k záveru o splnení podmienok vydržania na strane žalovaného, a jednak tým, že sa nezaoberal dôvodmi absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva. Zo skutkových okolností veci sťažovateľky vyplýva, že s podanou žalobou mohla uspieť iba v prípade, ak by zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva bola absolútne neplatným právnym úkonom a súčasne by na strane žalovaného neboli splnené podmienky vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, alebo v prípade, ak by sťažovateľka preukázala riadne splnenie dlhu. Posúdenie splnenia podmienok vydržania žalovaným, v situácii, keď vydržacia lehota nepochybne uplynula a počas jej plynutia si sťažovateľka práva k nehnuteľnosti u žalovaného neuplatňovala (ani sama netvrdila opak), sa odvíjalo od posúdenia dobromyseľnosti žalovaného pri vstupe do držby a počas držby nehnuteľnosti (samotná držba nehnuteľnosti žalovaným nebola spochybnená ani sťažovateľkou). V týchto súvislostiach sa žiada poznamenať, že neobstojí názor sťažovateľky produkovaný v priebehu konania o nesprávnom vyhodnotení dôkazného bremena vo vzťahu k pravosti potvrdenia z 3. marca 2004. Právna teória v zhode s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 199/2005 uverejnenom v časopise Zo súdnej praxe č. 14/2010, na ktorý poukázala i sama sťažovateľka, dospela k záveru o presune dôkazného bremena pravosti súkromnej listiny v prípade jej spochybnenia druhým účastníkom konania na predkladateľa takejto listiny. Ak preto okresný súd dospel k záveru, podľa ktorého sťažovateľka dôkazné bremeno o pravosti tejto listiny neuniesla, jeho záver je v zhode so súdnou praxou i právnou teóriou. V situácii, keď týmto potvrdením z 3. marca 2004 a ani iným dôkazom nebolo preukázané riadne splnenie dlhu sťažovateľkou žalovanému, malo to za následok nielen nepreukázanie splnenia dlhu, ale i to, že táto sťažovateľkou tvrdená okolnosť nemala žiaden vplyv na plynutie vydržacej lehoty. Ostalo teda skutočne zaoberať sa iba tým, či žalovaný bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí, najmä s ohľadom na jeho sťažovateľkou tvrdenú nedobromyseľnosť pri vstupe do držby.

Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.