Vzťah reštitučných predpisov k všeobecným predpisom

Reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom akým je najmä Občiansky zákonník vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam kde existuje špeciálna úprava nemožno použiť všeobecnú. Existencia špeciálnej úpravy umožňuje uplatniť nárok (za splnenia zákonných podmienok) právo na vrátenie veci. Ak nárok uplatnený nebol alebo takejto požiadavke nebolo vyhovené (prejednávaná vec) je vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, pretože ako už bolo uvedené reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 300/2008 zo dňa 27. 10. 2010)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Žilina rozsudkom z 3. apríla 2007 č.k. 12 C 479/1995-159 uložil žalovanému 1/ povinnosť vydať žalobkyni parcelu KN X.X. záhradu o výmere X. m2, ktorá podľa geometrického plánu č. X. schváleného Katastrálnym úradom Správa katastra Ž. pod č. X. bola vytvorená z pozemnoknižnej parcely X., vedenej v pozemnoknižnej vložke č. X., katastrálneho územia Ž. a parcelu KN X. záhrada o výmere X. m2, vedenú na liste vlastníctva č. X., katastrálne územie Ž. Žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 5 455,-- Sk (181,07 €) titulom náhrady trov konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu voči žalovanému 2/ zamietol a žalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal. Takto rozhodol, keď dospel k záveru, že žalovaný 1/ je povinnou osobou a že nárok žalobkyne na vydanie nehnuteľností vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. h/ zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam (ďalej len „zák. č. 282/1993 Z.z.)". Zmluvy pri prevode vlastníctva predmetných nehnuteľností a to darovaciu (na Č.), aj kúpnu zmluvu (na fyzickú osobu) uzatváral namiesto žalobkyne S.. Tento v zmysle vtedy platných právnych predpisov mal oprávnenie týkajúce sa správy majetku žalobkyne, ale nedávali mu kompetenciu na zmenšenie jej majetku. Išlo podľa názoru okresného súdu evidentne o nerešpektovanie vtedy platných právnych predpisov, ktoré už samy o sebe boli nedemokratické a obmedzovali cirkevnú slobodu a voľné nakladanie vlastníka so svojím majetkom. Pokiaľ išlo o prevod sporných nehnuteľností kúpnou zmluvou na fyzickú osobu, okresný súd vychádzal z toho, že táto neskôr previedla nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom tejto kúpnej zmluvy na štát a bola tak splnená podmienka na vydanie pozemku zo strany štátu ku dňu účinnosti reštitučného zákona. Pokiaľ išlo o námietky žalovaného 1/ o nemožnosť vydať pozemok podľa § 7 zák. č. 282/1993 Z.z., okresný súd dospel k záveru, že ani jeden z dôvodov vyplývajúcich z tohto zákonného ustanovenia nie je splnený. Žalobu žalobkyne o vydanie nehnuteľností voči žalovaného 2/ zamietol z dôvodu nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie v tomto konaní, keďže žalovaný 2/ nie je povinnou osobou na vydanie nehnuteľností. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p. a žalobkyni úspešnej v konaní priznal voči žalovanému 1/ náhradu trov konania.

Krajský súd v Žiline, na odvolanie žalovaného 1/ proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým mu bola uložená povinnosť vydať žalobkyni v ňom špecifikované nehnuteľnosti, rozsudkom z 30. apríla 2008 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu žalobkyne proti žalovanému 1/ na vydanie parcely KN X.X. záhrada o výmere X. m2, ktorá podľa geometrického plánu č. X., schváleného Katastrálnym úradom, Správa katastra Ž. pod číslom X. bola vytvorená z pozemnoknižnej parcely X. vedenej v pozemnoknižnej vložke č. X., katastrálneho územia Ž. a parcely KN X., záhrada o výmere X. m2, vedenej na liste vlastníctva č. X., katastrálne územie Ž. zamietol. V nenapadnutých častiach sa rozsudku okresného súdu krajský súd nedotkol. Žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému 1/ trovy prvostupňového a druhostupňového konania 13 216,50 Sk (438,70 €) na účet právnej zástupkyne žalovaného 1/ JUDr. T. P., advokátky so sídlom v Ž., do troch dní. Krajský súd rovnako ako okresný súd týkajúcej sa možnosti konania S. v zastúpení R.R. vychádzal zo skutočnosti, že z vtedy platných právnych predpisov nebolo možné, aby tento bez súhlasu, resp. osobitného poverenia R. ako vlastníka previedol nehnuteľnosť na tretiu osobu. Poukázal na to, že Občiansky zákonník (zák. č. 141/1950 Zb.) vychádzal zo zásady, že zmluvou možno nadobudnúť vlastnícke právo len od vlastníka. Aj súčasná právna úprava iba výnimočne pripúšťa nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ zmluvou prevedie vec na iného ten, kto ju nevlastní, je takýto úkon podľa § 36 Občianskeho zákonníka (zák. č. 141/1950 Zb.) pre rozpor so zákonom konkrétne s ustanovením § 107 neplatný. Preto správne súd prvého stupňa konštatoval, že keďže nebolo preukázané, že S. bol oprávnený konať v mene žalobcu, je táto kúpna zmluva neplatným právnym úkonom. Následne správne konštatoval, že je neplatným právnym úkonom nasledujúca kúpna zmluva z roku X., ktorou boli sporné nehnuteľnosti M. G. prevedené na právneho predchodcu žalovaného 1/. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa dospel k nesprávnym záverom ohľadne skutočnosti, kto je v danom prípade oprávnenou osobou a či tu existuje niektorý z dôvodov stanovených reštitučným zákonom na vydanie veci. Poukázal na skutkový stav zistený okresným súdom, z ktorého vyplynulo, že nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy v rozhodnom období neprešla do vlastníctva štátu alebo obce, ale do vlastníctva fyzickej osoby, až následne táto fyzická osoba previedla túto nehnuteľnosť do vlastníctva právneho predchodcu žalobcu. V zmysle § 2 ods. 1 však muselo ísť o prvotný prevod veci z oprávnenej osoby na štát alebo obec. Avšak pri kúpnej zmluve zo 4. júna 1958 o tento prevod nešlo. Účastníkom tejto zmluvy nebol štát ani obec. Skutočnosť, že následne fyzická osoba previedla tieto nehnuteľnosti na štát – Š., nespôsobilo, že žalobca sa považuje za oprávnenú osobu. Okrem toho ďalšou podmienkou, na základe ktorej by bolo možné domáhať sa vydania veci je skutočnosť, že vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce (čo však v tomto prípade nebolo) v prípadoch uvedených v § 4 ods. 2 súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, že dôvod na vydanie veci vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. h/ reštitučného zákona, a to, že v rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe prevzatia bez právneho dôvodu. Vychádzal z toho, že kúpna zmluva bola absolútne neplatným právnym úkonom, a teda neexistovala ako právny dôvod prevodu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a teda došlo k ich prevodu bez právneho dôvodu. Krajský súd tento záver nepovažoval za správny. Ak by sa vychádzalo z právneho názoru vysloveného okresným súdom, tak potom by v prípadoch, že vec prešla v rozhodnom období do vlastníctva štátu alebo obce z dôvodu neplatného právneho úkonu bol vždy dôvodom na vydanie veci v zmysle reštitučného zákona, bez ohľadu na to, v čom by dôvod neplatnosti spočíval. Vychádzajúc aj zo znenia ostatných dôvodov pre vydanie veci, upravených v § 4 ods. 2 je zrejmé, že vydať nehnuteľnosť je možné na základe niektorých právnych úkonov urobených v rozhodnom období, ktoré boli urobené spôsobom spochybňujúcim ich platnosť. Z toho je zrejmé, že nie každá neplatnosť právneho úkonu vykonaného v rozhodnom období, je dôvodom pre domáhania sa vydania týchto nehnuteľností. Rovnako, odvolací súd, pokiaľ išlo o rozhodnutie okresného súdu o tom, že žalovaný 1/ je povinný vydať žalobkyni nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom darovacej zmluvy zo 6. septembra 1957, dospel k zhodnému názoru prezentovanému súdom prvého stupňa je absolútne neplatným úkonom z rovnakých dôvodov ako boli uvádzané pri neplatnosti kúpnej zmluvy. Podľa názoru odvolacieho súdu však skutočnosť, že ide o neplatný právny úkon nie je dôvodom pre vydanie veci v zmysle § 4 ods. 2 písm. h/, zák. č. 282/1993 Z.z. Pokiaľ žalobkyňa sa vydania označenej nehnuteľnosti domáhala z dôvodu, že darovacia zmluva bola uzavretá darcom v tiesni išlo len o tvrdenie žalobkyne. Toto tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázala. Iba všeobecné konštatovanie o tom, že k prevodu a k uzavretiu darovacej zmluvy došlo v čase, kedy bola politická situácia nepriaznivo naklonená cirkvi a jej predstaviteľom nestačí na to, aby bolo možné konštatovať, že predmetná darovacia zmluva bola uzavretá v tiesni. Odvolací súd ďalej uviedol, že uplatneným nárokom nebolo možné vyhovieť ani v prípade použitia všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú vydanie veci (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Mal za to, že v takomto prípade bolo potrebné, aby žalobkyňa tvrdila a preukázala, že zo strany žalovaného 1/ došlo k neoprávnenému zásahu do jej vlastníckeho práva týkajúceho sa označených nehnuteľností spôsobom uvedeným v § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto skutočnosť zo strany žalobkyne počas celého konania nebola tvrdená ani preukázaná. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p.