TlačPoštaZväčšiZmenši

388/2011 Z. z.

6.12. 2011, 20:18 |  najpravo.sk

Dôvodová správa

A. Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súlade s Plánom legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky schváleným uznesením vlády Slovenskej republiky č. 883 dňa 15. decembra 2010.

Základné ciele navrhovanej právnej úpravy spočívajú v posilnení nástrojov na zjednodušenie začatia konania, nástrojov na urýchlenie konania, ako aj nástrojov na zamedzenie obštrukcií účastníkov konania.

Účelom zmien v úprave výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých detí je odstrániť doterajšiu absenciu explicitnej právnej úpravy a reagovať na nedostatky, ktoré sa v tomto dôsledku vyskytujú v aplikačnej praxi, pričom prvoradým zámerom navrhovanej úpravy je ochrana záujmu dieťaťa.

Medzi hlavné nástroje na urýchlenie konania patrí zakotvenie – určenie lehôt, v ktorých má súd vydať vybrané procesné rozhodnutia (najmä § 43 ods. 1, § 92 ods. 5, § 95 ods. 3, § 96 ods. 3, § 105 ods. 3, § 139 ods. 2, § 151 ods. 3, § 164, § 165 ods. 2, § 166 ods. 2 OSP). Vo všeobecnosti návrh zákona pracuje s 30-dňovými lehotami (pre prvostupňové súdy) a so 60-dňovými lehotami (pre odvolacie súdy vzhľadom na potrebu oboznámenia sa s prípadom). Zavedenie procesných lehôt reaguje aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky. V § 138 sa navrhuje spružniť mechanizmus vo veciach návrhov na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Predkladateľovi boli v rámci podnetov zo súdov avizované obštrukcie účastníkov a ich právnych zástupcov spojené s vyhýbaním zúčastnenia sa na pojednávaní, najmä v súvislosti so zdravotnými dôvodmi a oneskoreným ospravedlnením ich neúčasti. Reakciou na tento podnet sú zmeny navrhované v ustanoveniach § 119 a § 147a OSP. Na obdobný problém aktuálne reaguje vládny návrh novely Trestného poriadku (tlač 342).

V odvolacom konaní sa navrhuje rozšíriť okruh vecí, v ktorých odvolací súd nariadi vždy pojednávanie o veci súvisiace s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov. V priebehu príprav návrhu novely zákona pracovná skupina analyzovala, ako v praxi nachádza uplatnenie rozhodovanie vo veciach tzv. dôležitého verejného záujmu podľa § 214 ods. 1 písm. c/ a či je tento pojem dostatočne vymedzený v právnom poriadku. Výsledky analýzy ukázali, že v praxi odvolacích súdov je nariadenie pojednávania z uvedeného dôvodu využívané minimálne. Po viacerých diskusiách predkladateľ nezvolil riešenie spočívajúce vo vypustení ustanovenia § 214 ods. 1 písm. c) OSP. Zo súdnej praxe vyvstala potreba vypustiť doterajšiu obligatórnu požiadavku na nariadenie pojednávania na odvolacom súde pri drobných, ak súd prvého stupňa rozhodol bez nariadenia pojednávania.

V správnom súdnictve sa navrhuje umožniť zmenu rozhodnutia o nesprístupnení informácie. Úpravou sa posilňuje účel efektívneho súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí; v danom prípade zavedením prieskumu tzv. fiktívnych rozhodnutí.

V úprave príslušnosti súdu na konanie vo veciach ochrany osobnosti sa navrhuje návrat k osvedčenej právnej úprave „všeobecného súdu odporcu."

Rezort spravodlivosti aktuálne pripravuje v rámci nástrojov na zjednodušenie začatia konania a urýchlenia konania zverejniť na svojom webovom sídle vzory vybraných návrhov (vo veciach vyživovacích povinností). S návrhmi tlačív v tejto prvej fáze nebudú spojené žiadne právne následky. Ich cieľom je uľahčiť prácu súdu (najmä v odbremenení od výziev adresovaných účastníkom na odstránenie vád návrhov), ako aj prácu účastníkovi pri vypracovávaní podania (najmä, ak nemá právneho zástupcu). Model zverejňovania tlačív na webovom sídle rezortu spravodlivosti umožní rýchlejšie reagovať na prípadné zmeny, ktoré si vyžiada aplikačná prax, prípadne zmena právneho poriadku v porovnaní s časovo náročnejším postup pri novelizácií všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý by ustanovil vzory tlačív.

Viaceré modifikácie sa vykonávajú vo veciach s cudzím prvkom v civilnom procese. Na to nadväzujú zmeny navrhované v zákone č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZMPS").

V osobitných článkoch sa realizujú novelizačné zmeny v ZMPS, zákone č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov, v zákone č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. V článkoch III a VI sa v nadväznosti na zmeny navrhované vo výkone rozhodnutia vo veciach maloletých detí vykonávajú úpravy v zákone č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a v zákone č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a s právom Európskej únie.

Návrh zákona bol predmetom riadneho pripomienkového konania a vládou Slovenskej republiky bol prerokovaný dňa 10. augusta 2011.

B. Osobitná časť

K článku I (Občiansky súdny poriadok)

K bodom 1, 2 a 10 (§ 42 ods. 3, § 43 ods. 1, § 79 ods. 4)

V navrhovaných zmenách sa premietajú nástroje na urýchlenie konania vo vzťahu k zavedeniu lehôt. Dikcia § 42 ods. 3 sa uvádza do súladu s navrhovanou dikciou § 79 ods. 4, pokiaľ ide o prílohy k podaniu.

V § 43 ods. 1 sa zavádza 60-dňová lehota, do ktorej má súd odoslať účastníkovi uznesenie, ako treba vykonať opravu alebo doplnenie podania, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania. Lehota začína plynúť od doručenia podania.

Právne kvalifikovaný („perfektný") návrh na začatie konania a jeho prílohy súd odošle do 60 dní.

K bodu 3 (§ 45 ods. 5)

Navrhuje sa explicitne doplniť medzi písomností, ktoré nemožno doručovať elektronickými prostriedkami podľa § 45 ods. 4 aj predvolanie na pojednávanie (pričom v prípade len upovedomenia o vyhlásení rozhodnutia táto možnosť zostáva zachovaná). Porov. zmenu navrhovanú v § 214 ods.3.

K bodu 4 (§ 58a)

V § 58a sa upravuje všeobecné pravidlo ohľadne začiatku plynutia zákonom určených lehôt. Zákonom určená lehota, v ktorej má súd rozhodnúť o návrhu účastníka, začne plynúť od podania návrhu, ktorý spĺňa zákonom ustanovené náležitosti. V platnom OSP existujú osobitné lehoty s osobitne určeným počiatkom ich plynutia (napr. predbežné opatrenia, konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti). Z tohto dôvodu sa upravuje možnosť odlišnej – osobitnej úpravy od všeobecného pravidla (porov. „ak nie je ustanovené inak"). Nedodržanie lehoty nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia.

K bodom 5 a 9 (§ 74 ods.3, § 77a)

Ustanovenie § 74 sa dopĺňa o určenie príslušnosti súdu v prípade, ak predmetom predbežného opatrenia je návrh na uznanie cudzieho rozhodnutia. Ako príslušný súd sa navrhuje všeobecný súd odporcu a v prípade jeho absencie súd, v obvode ktorého sa nachádza majetok, ktorého sa predbežné opatrenie týka. Takéto riešenie spĺňa zásadu hospodárnosti konania a je kompatibilné s predbežným opatrením vydaným v ktoromkoľvek štádiu konania (i po jeho skončení).

Zmena úpravy reaguje na potrebu riešiť dve odlišné situácie vo vzťahu k právnym nástrojom EÚ :

-predbežné opatrenie, ak meritórne konanie beží alebo bude bežať v cudzine,

-predbežné opatrenie v čase od vydania rozhodnutia do jeho vyhlásenia vykonateľným v Slovenskej republike.

Úprava reaguje predovšetkým na Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 200 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Efektívnosť výkonu rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte EÚ vyžaduje, aby bolo možné vydať predbežné opatrenie v štádiu po podaní návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia v Slovenskej republike do právoplatnosti tohto rozhodnutia. Okrem toho v zmysle citovaného nariadenia je možné návrh na predbežné opatrenie podať aj súdu členského štátu, ktorý nekoná vo veci samej. Táto možnosť reagujú na skutočnosť, že uznanie resp. výkon cudzieho predbežného opatrenia nie je v medzinárodnom kontexte v zásade možný či prípustný.

Súčasne s úpravou vydávania predbežných opatrení sa navrhuje vypustenie § 37f ZMPS (článok II, bod 3), aby sa právomoc slovenského súdu vydávať predbežné opatrenia obmedzila len na situácie, v ktorých slovenské súdy majú takýto medzinárodný záväzok vyplývajúci z právneho nástroja EÚ alebo medzinárodnej zmluvy. Záväzok umožniť prijatie predbežných opatrení v súvislosti s vykonateľnosťou či výkonom rozhodnutí obsahujú len právne nástroje EÚ. Možnosť vydania predbežných opatrení v situácii, že meritórne konanie beží v cudzine, vyplýva tak z nariadení EÚ, ako aj medzinárodných zmlúv. Nariadenia EÚ v súvislosti s cudzím rozhodnutiami, ktorých výkon je potrebné chrániť predbežným opatrením poznajú len dva mechanizmy: buď konanie o vyhlásenie vykonateľnosti alebo priamo výkon (u tých nástrojov, ktoré zrušili požiadavku vyhlásenia vykonateľnosti a neumožňujú proti uznaniu namietať).

V nadväznosti na uvedené sa v samostatnom § 77a upravuje osobitne problematika predbežných opatrení týkajúcich sa cudzích rozhodnutí (vrátane spôsobov zániku predbežného opatrenia)

K bodu 6 (§ 75 ods. 2)

V prípade úpravy pomerov maloletých detí býva častým dôvodom nenariadenia predbežného opatrenia skutočnosť, že navrhovateľ nevie odôvodniť bezprostredne hroziacu ujmu, hoci je napríklad osobná starostlivosť fyzickej osoby o dieťa vhodnejšia ako napr. starostlivosť zariadenia. V záujme predchádzania neprijateľným praktikám v procese sprostredkovania náhradnej rodinnej starostlivosti je potrebné, aby v prípade, ak fyzická osoba ktorej má byť dieťa odovzdané do starostlivosti, nepatrí do okruhu blízkych osôb podľa Občianskeho zákonníka, musela byť zapísaná v zozname žiadateľov o pestúnsku starostlivosť a osvojenie. Zabráni sa tým obchádzaniu zoznamu žiadateľov ako aj situácii, kedy by sa o dieťa starala nepreverená cudzia osoba.

K bodom 7 a 8 (§ 76 ods. 1 a ods. 5)

Navrhuje sa umožniť súdu nariadiť predbežné opatrenie aj pri zverovaní dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti (porov. § 24 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

K bodom 10 a 59 (§ 79 ods. 3, § 374b)

Rezort spravodlivosti považuje za účelnejšie a pružnejšie riešenie zverejniť vzory návrhov (tlačív) na svojej internetovej stránke, v porovnaní s ich vydávaním vo všeobecne záväznom právnom predpise.

Predkladateľ pripravuje v rámci nástrojov na zjednodušenie začatia konania a urýchlenia konania zverejniť na svojom webovom sídle vzory vybraných návrhov na začatie konania. S návrhmi tlačív v tejto prvej fáze nebudú spojené žiadne právne následky. Ich cieľom je uľahčiť prácu súdu, najmä odbremeniť od výziev na odstránenie vád návrhov a zjednodušiť účastníkovi prístup k súdu, najmä, ak nemá právneho zástupcu.

K bodu 11 (§ 88 ods. 1 písm. o/)

V úprave príslušnosti súdu na konanie vo veciach ochrany osobnosti sa navrhuje návrat k osvedčenej právnej úprave „všeobecného súdu odporcu." Aktuálna koncepcia príslušnosti súdu v týchto veciach sa v praxi neosvedčila.

Navrhovaná zmena predpokladá aj ustálenie judikatúry (resp. jej väčšiu stabilitu). V praxi možno vysledovať prípady, kedy súdy opomínajú reflektovať na judikatúru ESĽP (porov. napr. aktuálne rozhodnutie ESĽP vo veci ochrany osobnosti v kauze Ringier Springer Slovakia, a. s. proti SR, č. 41262/05 (rozsudok je z 26. júla 2011).

K bodu 12 (§ 88 ods. 2)

Vzhľadom na praktické problémy týkajúce sa určovania miestnej príslušnosti pri spotrebiteľských veciach, s ohľadom na nejednotnosť rozhodovania súdov v tejto otázke, potrebu zabezpečenia maxím pre ochranu spotrebiteľa a predvídateľnosť práva, sa navrhuje v § 88 ods. 2 zmena. Jej účelom je umožniť spotrebiteľovi uplatniť žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku aj v mieste jeho bydliska.

Na konania vo veciach týkajúcich sa rozhodcovského konania je príslušný súd, v ktorého obvode má navrhovateľ bydlisko alebo sídlo alebo miesto podnikania. Ak navrhovateľ nemá bydlisko alebo sídlo alebo miesto podnikania, na konanie vo veciach týkajúcich sa rozhodcovského konania je príslušný súd, v ktorého obvode sa navrhovateľ zdržiava. Ak navrhovateľ nemá bydlisko alebo sídlo alebo miesto podnikania v Slovenskej republike, na konanie je príslušný súd, v ktorého obvode má bydlisko alebo sídlo alebo miesto podnikania odporca. Ak ani odporca nemá bydlisko alebo sídlo alebo miesto podnikania v Slovenskej republike, na konanie je príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania. Na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania; ak je však navrhovateľom spotrebiteľ je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko.

K bodom 13 až 15 (§ 92 ods. 5, § 95 ods. 3, § 96 ods. 3)

V navrhovaných zmenách sa premietajú nástroje na urýchlenie konania vo vzťahu k zavedeniu lehôt. Upravuje sa lehota, v ktorej súd vyzve na vyjadrenie účastníkov konania, ak je potrebný ich súhlas na to, aby mohol súd pripustiť, aby navrhovateľ alebo odporca z konania vystúpil, a aby na jeho miesto vstúpil niekto iný. O návrhu na vstup ďalšieho účastníka do konania má súd rozhodnúť do 30 dní od podania návrhu.

Osobitná lehota sa zavádza pre vydanie procesného rozhodnutia o zmene návrhu v § 95 ods. 3. Ak je súd s návrhom na zmenu návrhu resp. s vecou oboznámený, dokáže pružne reagovať na pojednávaní, na ktorom ku zmene došlo. Ak to nebude možné, súd rozhodne do 15 dní od odročenia pojednávania. Mimo pojednávania súd rozhodne o zmene návrhu do 60 dní od podania návrhu na zmenu návrhu. Pôjde o situácie, kedy súd nemal ešte reálne priestor na oboznámenie sa s danou vecou.

Procesným výsledkom situácie upravenej v platnom ustanovení § 96 ods. 3 je zastavenie konania. Situácia je tu procesne jednoznačná, súd môže rýchlo reagovať – rozhodnúť. Explicitne sa navrhuje zakotviť 30-dňovú lehotu počítanú od späťvzatia návrhu, do ktorej súd rozhodne o zastavení konania.

K bodu 16 (§ 102 ods. 1)

Praktické skúsenosti orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately ukazujú, že je potrebné upraviť ustanovenie o predbežnom opatrení po začatí konania tak, aby bolo jednoznačne zrejmé, že je možné predbežným opatrením upraviť aj pomery maloletého dieťaťa, ktoré je umiestnené v zariadení na výkon rozhodnutia súdu, nakoľko je to v jeho záujme, napr. v prípade, ak bol podaný návrh na zrušenie ústavnej starostlivosti rodičom, ak bol podaný návrh na zverenie dieťaťa do pestúnskej starostlivosti a podobne.

K bodu 17 (§ 105 ods. 3)

Do ustanovenia § 105 ods. 3 sa premieta doteraz súdnou praxou zaužívaná („obyčajová") lehota pri rozhodovaní nadriadeného súdu v sporoch o miestnu príslušnosť.

K bodu 18 (§ 114 ods. 3)

Vo veľkom množstve prípadov starostlivosti o maloletých je odporca (rodič) v cudzine a získanie vyjadrenia vo veci od neho môže byť problematické obvyklými cestami medzinárodnej spolupráce buď z dôvodu, že tieto nie sú k dispozícii (daný štát nie je zmluvnou stranou žiadnej použiteľnej zmluvy) alebo orgány v cudzine neposkytujú alebo nie sú schopné poskytnúť požadovanú právnu pomoc. Absolútny zákaz súdu vyzvať odporcu k písomnému vyjadreniu je preto kontraproduktívny k účelu zistenia plného skutkového stavu veci a umožnenia účastníkovi vyjadriť sa k veci.

K bodu 19 (§ 115a ods. 2)

Navrhovanou explicitnou úpravou sa odstraňujú doterajšie nejasnosti o tom, či súhlas účastníkov s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania, alebo ich výslovné vzdanie sa práva na verejné prejednanie veci v zmysle platného § 115a ods. 1 sa vzťahuje aj na odvolacie konanie. Výslovne sa v ustanovení § 115a ods. 2 dopĺňa požiadavka poučovacej povinnosti ohľadne spomenutých práv účastníkov.

K bodom 20, 23, 24, 25 a 26 (§ 119, § 147, §147a, §148)

Ustanovenie je reakciou na podnety zo súdov týkajúcich sa obštrukcií účastníkov a ich právnych zástupcov v súvislosti s vyhýbaním sa účasti na pojednávaní, najmä vo vzťahu k zdravotným dôvodom a oneskoreným ospravedlnením ich neúčasti. Na obdobný problém aktuálne reaguje vládny návrh novely Trestného poriadku (tlač 342). Účastník, ktorý navrhne odročenie pojednávanie, bude musieť súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu. Navrhuje sa, aby návrh na odročenie pojednávania obsahoval najmä

a) dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania,

b) deň, kedy sa účastník o dôvode dozvedel,

c) ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, faxu, alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil.

Ak dôvodom na odročenie pojednávania bude zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania bude obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka neumožňuje účasť na pojednávaní, ak dôvodom je zdravotný stav. Za takéto vyjadrenie sa bude považovať vyjadrenie ošetrujúceho lekára, či účastník je schopný bez ohrozenia života a zhoršenia zdravotného stavu zúčastniť sa pojednávania.

Ak súd rozhodne o odročení nariadeného pojednávania, na základe žiadosti účastníka z dôležitého dôvodu na jeho strane, ktorý zaviní, prípadne bude výsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila, bude mať účastník vystupujúci v konaní ako protistrana, ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo od neho požadovať sumu 15 eur. To nebude platiť, ak účastník alebo jeho zástupca splní povinnosť podľa navrhovaného § 119 ods. 2 t.j. bude informovať včas súd a návrh na odročenie bude obsahovať požadované náležitosti a zároveň žiadosť o odročenie bude doručená súdu najneskôr tri dni pred termínom pojednávania. Právo požadovať 15 eur je limitované 15-dňovou lehotou v § 147a ods. 5. Toto právo vznikne účastníkovi, ktorý sa dostavil na nariadené pojednávanie, aj v prípade, že dôvodom jeho odročenia bude neospravedlnená neprítomnosť účastníka vystupujúceho v konaní ako protistrana.V priebehu príprav návrhu zákona bola otázka určenia výšky sumy na pracovných stretnutiach predmetom viacerých debát. Predkladateľ zvolil ako kompromisné riešenie pevnú čiastku 15 eur.

Účastník zastúpený advokátom, prítomným na pojednávaní, ktoré bude odročené z dôvodu podľa § 147a ods. 1 na strane zástupcu protistrany z radov advokátov, bude mať právo od účastníka ním zastúpeného požadovať sumu 100 eur. Toto právo vznikne účastníkovi, zastúpenému advokátom, ktorý sa dostavil na nariadené pojednávanie, aj v prípade, že dôvodom jeho odročenia bude neospravedlnená neprítomnosť zástupcu z radov advokátov účastníka vystupujúceho v konaní ako protistrana. Právo požadovať túto sumu bude limitované 15-dňovou lehotou v § 147a ods. 5.

O nárokoch na obe uvedené sumy rozhodne súd bez zbytočného odkladu na návrhu. Expressis verbis sa ustanovuje, že takéto rozhodnutie súdu nebude mať vplyv na rozhodovanie o náhrade trov konania.

V § 147 ods. 1 a 2 sa navrhuje zmeniť doterajší fakultatívny mechanizmus na obligatórny.

V § 148 sa explicitne dopĺňa následok situácie, ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, v akom spĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

K bodu 21 (§ 138 ods. 2 až 4)

V § 138 ods. 2 až 4 sa navrhuje spružniť mechanizmus vo veciach návrhov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Expressis verbis sa dopĺňa úprava týkajúca sa účinkov rozhodnutia o priznaní nároku na právnu pomoc podľa zákona č. 327/2005 Z. z. S cieľom spružniť rozhodovanie súdu a zároveň odbremeniť účastníkov od opráv, či následného dopĺňania neúplných návrhov, upravujú sa osobitné obligatórne náležitosti - prílohy návrhov na oslobodenie od súdnych poplatkoch. O priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov predseda senátu alebo samosudca upovedomí ostatných účastníkov na najbližšom pojednávaní. Podľa platného § 171 ods. 2 OSP, ak nebola v uznesení uložená povinnosť na plnenie, je uznesenie vykonateľné, len čo bolo doručené.

K bodu 22 (§ 139 ods. 2)

V platnej právnej úprave absentuje lehota, v rámci ktorej by mal súd rozhodnúť o náhrade hotových výdavkov znalca, náhrade za stratu času a o jeho odmene. Po diskusiách, ktoré odzneli na prípravných pracovných stretnutiach, predkladateľ považuje za optimálne riešenie model navrhovaný v ustanovení § 139 ods. 2. Súd má rozhodnúť o znalečnom do 30 dní. Lehota začne plynúť od vykonania dôkazu podľa § 127 ods. 1. Ak bolo potrebné vykonať doplnenie alebo opravu znaleckého posudku, lehota 30 dní bude plynúť až odo dňa vykonania dôkazu doplneným alebo opraveným znaleckým posudkom.

K bodom 27, 29, 30, 31 (§ 151 ods. 3, § 164, § 165 ods. 2, § 166 ods. 2)

V navrhovaných zmenách sa premietajú nástroje na urýchlenie konania vo vzťahu k zavedeniu lehôt. V § 151 ods. 3 sa navrhuje zaviesť procesnú 30-dňovú lehotu, v ktorej má súd rozhodnúť o trovách konania.

Procesné lehoty sa upravujú pre rozhodovanie súdu o oprave a o doplnení rozsudku. Pre súd prvého stupňa sa navrhuje 30-dňová lehota na vydanie rozhodnutia o návrhu na opravu alebo návrhu na doplnenie; dlhšia 60-dňová lehota sa ustanovuje pre odvolací súd (vzhľadom na potrebu oboznámenia sa s vecou).

K bodu 28 (§ 158 ods. 4)

Zmena súvisí s úpravou v § 250j ods. 6 (porov. aj platný § 246c ods. 1). Ak súd uloží v rozsudku osobe povinnej sprístupňovať informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov povinnosť sprístupniť požadovanú informáciu, písomné vyhotovenie rozsudku sa bude doručovať aj tejto osobe.

K bodu 32 (§ 169 ods. 2)

Do výpočtu uznesení, ktoré musia obsahovať odôvodnenie, sa navrhuje doplniť uznesenie, ktorým súd priznal účastníkovi sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, nakoľko platí všeobecné pravidlo, že sa neodôvodňuje uznesenie, ktorým sa vyhovie návrhu v plnom rozsahu. K tomu porov. zmenu v § 138.

K bodom 33 a 34 (§ 172 ods. 8, § 175 ods. 2)

Rezort spravodlivosti považuje za účelnejšie a pružnejšie riešenie zverejniť vzor platobného rozkazu a zmenkového platobného rozkazu (tlačivo) na svojej internetovej stránke, v porovnaní s časovo náročnejších postupom spojeným s ich vydávaním prostredníctvom všeobecne záväzného právneho predpisu.

Predkladateľ pripravuje v rámci nástrojov na zjednodušenie začatia konania a urýchlenia konania zverejniť na svojom webovom sídle vzor zmenkového platobného rozkazu (aj vybraných návrhov na začatie konania). Obdobné následky, aké spája Občiansky súdny poriadok v § 172 ods. 8 s podaním platobného rozkazu na tlačive, budú spojené s podaním zmenkového platobného rozkazu na (aktuálne pripravovanom) tlačive.

K bodom 37 a 38 (§ 176 ods. 3)

Vo veciach starostlivosti súdu o maloletých s cudzím prvkom sa navrhuje expressis verbis zakotviť lehotu, v ktorej má súd rozhodnúť a to najneskôr do troch mesiacov od dňa začatia konania.

Navrhuje sa určiť, že súd musí rozhodnúť do jedného mesiaca (30 dní), ak koná o určení mena/priezviska maloletého dieťaťa a o ustanovení poručníka. V obidvoch prípadoch , o. i. aj vzhľadom na Dohovor o právach dieťaťa, sa ukázalo ako neprijateľné konať šesť a viac mesiacov (podľa informácií orgánov SPO a SK, aj keď ojedinele, trvajú tieto konania rok aj dva).

K bodu 39 (§ 176 ods. 6)

Návrh sa snaží vyriešiť vážny aplikačný problém a to nejednoznačnosť právnej úpravy plnenia podmienky zapísania do zoznamu žiadateľov. Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov síce ustanovuje, že navrhovateľ musí byť zapísaný do zoznamu žiadateľov, avšak vzhľadom na svoju hmotnoprávnu povahu nerieši jednoznačne kedy má byť táto podmienka splnená. Znenie pripúšťa dvojakú interpretáciu t.j. ku dňu podania návrhu ako aj počas samotného konania. Z pohľadu zachovania zákonných procesov sprostredkovania náhradnej rodinnej starostlivosti je potrebné, aby bolo jednoznačne upravené, že podmienka zapísania do zoznamu žiadateľov musí byť splnená už ku dňu podania návrhu, čím sa predíde zriedkavým, avšak neprijateľným situáciám, kedy sú k dieťaťu podané dva návrhy na zverenie.

K bodu 40 (§ 179a)

Účelom nového ustanovenia je napomôcť rodičovi, ktorý sa na základe Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ozn.č. 119/2001 Z.z.) domáha návratu dieťaťa z cudziny, pri preukázaní v konaní pred cudzím súdom, že premiestnením dieťaťa do cudziny inou osobou (druhým rodičom) alebo jeho zadržiavaním v cudzine došlo k porušeniu jeho zákonných alebo súdom upravených rodičovských práv a povinností. Článok 3 citovaného dohovoru obsahuje definíciu situácií, v ktorých sa premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa považuje za neoprávnené, pričom existencia rodičovských práv a povinností k dieťaťu sa vždy preukazuje podľa hmotného práva štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt pred takýmto premiestnením alebo zadržaním. U dieťaťa, ktoré má obvyklý pobyt v Slovenskej republike, sa teda tieto otázky budú posudzovať podľa Zákona o rodine.

Keďže sa existencia rodičovských práv a povinností k dieťaťu v konaní o návrat dieťaťa v cudzine musí preukazovať vždy podľa cudzieho práva (v danom prípade slovenského), možnosť vydania rozhodnutia spôsobom upraveným v navrhovanom ustanovení by žiadateľovi značne uľahčila procesnú situáciu v cudzine. Takúto možnosť predvída článok 15 cit. dohovoru, aj keď neukladá zmluvným štátom povinnosť takéto rozhodnutia vydávať. Doterajšia prax z konania o návrat detí z cudziny do Slovenskej republiky však ukazuje, že obzvlášť vo vzťahu ku štátom obyčajového práva (Veľká Británia, USA a pod.) by možnosť vydania takéhoto rozhodnutia bola žiaduca.

Vzhľadom na účel, ktorý vydanie tohto rozhodnutia sleduje, sa nevyžaduje (a bolo by to vzhľadom na charakter konania v cudzine aj kontraproduktívne), aby účastníkom konania bola protistrana (t.j. rodič, ktorý dieťa do cudziny premiestnil alebo ho tam zadržal), aby súd nariaďoval pojednávanie alebo aby proti rozhodnutiu existoval opravný prostriedok. Účelom je dosiahnuť urýchlené vydanie rozhodnutia, ktoré možno použiť v konaní v cudzine ako dôkaz o existencii rodičovských práv a povinností a o ich porušení. Na vydanie takéhoto rozhodnutia súdu stačí znalosť právnej situácie podľa zákona o rodine a obsah prípadných existujúcich súdnych rozhodnutí vo veciach rodičovských práv a povinností.

K bodu 41 (§ 180a ods. 5)

Navrhuje sa zmeniť doterajšiu obligatórnu úpravu na fakultatívnu vzhľadom na to, že každý prípad treba posudzovať ad hoc – osobitne podľa okolností konkrétneho prípadu. Účastníkom konania je vždy rodič dieťaťa.

Je na zvážení súdu, či je v danom konkrétnom prípade nevyhnutné v rámci dokazovania vypočuť, toho, v koho starostlivosti sa dieťa nachádza, v praxi najčastejšie osoba, ktorá má záujem si dieťa osvojiť. Záujem dieťaťa musí byť prvoradý.

K bodu 42 (§ 189a ods. 2)

Navrhované doplnenie reaguje tak na situácie upravené v zákone č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (článok II bod 8), ako aj na situácie, ktoré budú vyplývať z pripravovanej ratifikácie haagskeho Dohovoru o ochrane dospelých osôb z roku 2000, podľa ktorého sa rozhodnutia o pozbavení či obmedzení spôsobilosti uznávajú bez ďalšieho konania ( uznanie osobitným výrokom podľa cit. zákona nebude potrebný). Aj v tých prípadoch je z dôvodu prehľadnosti, ktorej cieľ plní Notársky centrálny register listín, potrebné zabezpečiť evidenciu takéhoto cudzieho rozhodnutia, ktoré bude mať právne účinky v Slovenskej republike. Miestna príslušnosť je upravená po vzore § 86, keďže spravidla pôjde o rozhodnutia týkajúce sa slovenského občana žijúceho v cudzine.

K bodu 43 (§ 202 ods. 3 písm. k)

Navrhuje sa rozšíriť aplikáciu § 202 ods. 3 písmena k) na celé ustanovenie § 17 (t.j. aj na uznesenia, ktorým sa rozhoduje o vylúčení zapisovateľ, iného pracovníka súdu, znalca, tlmočníka).

K bodu 44 (§ 214)

Navrhuje sa rozšíriť okruh vecí, v ktorých odvolací súd nariadi vždy pojednávanie o veci súvisiace s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov.

V priebehu príprav návrhu novely zákona pracovná skupina analyzovala, ako v praxi nachádza uplatnenie rozhodovanie vo veciach tzv. dôležitého verejného záujmu podľa § 214 ods. 1 písm. c/ a či je tento pojem dostatočne vymedzený v právnom poriadku. Výsledky analýzy ukázali, že v praxi odvolacích súdov je nariadenie pojednávania z uvedeného dôvodu využívané minimálne. Po viacerých diskusiách predkladateľ nezvolil riešenie spočívajúce vo vypustení ustanovenia § 214 ods. 1 písm. c) OSP. Zo súdnej praxe vyvstala potreba vypustiť doterajšiu obligatórnu požiadavku na nariadenie pojednávania na odvolacom súde pri drobných sporoch (§ 214 ods. 1 písm. b), § 115a ods.2), ak súd prvého stupňa rozhodol bez nariadenia pojednávania.

S cieľom spružniť komunikáciu účastníka a odvolacieho súdu sa ustanovuje, že ak odvolací súd ´bude rozhodovať rozsudkom bez nariadenia pojednávania, upovedomí účastníka alebo jeho zástupcu, ktorý požiadal o doručovanie elektronickými prostriedkami podľa § 45 ods. 4, o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami. Ak odvolací súd verejne vyhlási rozsudok bez nariadenia pojednávania, doručí ho prítomným účastníkom hneď po jeho vyhlásení a neprítomným účastníkom ho odošle najneskôr do troch dní.

K bodu 45 § 217 ods. 3)

Pri príprave návrhu zákona vyvstali otázky v súvislosti s určením začiatku plynutia novo upravených zákonných procesných lehôt určených pre odvolací súd. V § 217 ods. 3 sa expressis verbis upravuje, že lehota začne plynúť najskôr od predloženia veci odvolaciemu súdu.

K bodu 46 (§ 228 ods. 1)

Rastúci počet nariadení EÚ upravujúci cezhraničný výkon rozhodnutí zavádza ako protiopatrenie k zrušeniu konania o vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné možnosť preskúmania právoplatného rozhodnutia v štáte pôvodu. Toto preskúmanie má umožniť napraviť vady konania spôsobené nezabezpečením dostatočnej procesnej ochrany právu obhajoby odporcu. Obsahovo zodpovedá v podmienkach Slovenskej republiky inštitútu obnovy konania.

Nakoľko informácia o spôsobe preskúmania právoplatného rozhodnutia je predovšetkým určená pre odporcu žijúceho v cudzine, ktorý nie je orientovaný v právnom poriadku štátu, ktorého súd rozhodnutie vydal, sa javí ako vhodné v záujme právnej istoty výslovne ustanoviť, že opravným prostriedkom, ktorý má v Slovenskej republike v týchto prípadoch k dispozícii, je obnova konania.

K bodu 47 (§ 250j ods. 3)

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je podľa platného ustanovenia § 250j ods. 3 dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu. Zároveň je ale nepreskúmateľnosť takým istým dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu aj podľa § 250j ods. 2 písm. d). Podľa ustanovenia § 250ja ods. 1 je proti rozsudku zrušujúcemu rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 prípustné odvolanie, zatiaľ čo proti rozsudku súdu zrušujúcemu rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250j ods. 3 odvolanie nie je prípustné. Je teda na voľnej úvahe sudcu, ktoré ustanovenie v prípade nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu použije. Zásadným spôsobom sa potom mení možnosť účastníka konania podať opravný prostriedok. Ďalším podstatným rozdielom medzi oboma ustanoveniami je rozsah viazanosti súdov žalobou. V prípadoch podľa 250j ods. 2 je súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, zatiaľ čo v prípadoch podľa § 250j ods. 3 rozsahom a dôvodmi žaloby viazaný nie je. V aplikačnej praxi dochádza k situáciám, kedy súdy nerozlišujú medzi týmito ustanoveniami, pokiaľ ide o rozsah viazanosti súdu žalobou.

K bodu 48 (§ 250j ods.4)

Navrhuje sa riešiť problematika, ktorá sa v praxi opakuje a súvisí s rozsudkami súdov, ktorými súd v zmysle § 250j ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Nakoľko sa v praxi vyskytujú rôzne názory na to, od kedy má začať správny orgán nové konanie (žalobcovia zastávajú názor, že správny orgán je povinný znovu konať odo dňa právoplatnosti rozsudku, podľa druhého názoru však príslušný správny orgán môže začať vo veci konať až po vrátení všetkých s vecou súvisiacich administratívnych spisov, ktoré boli súdu za týmto účelom zapožičané), bolo by vhodné, aby bol určený čas, od kedy je príslušný správny orgán povinný vo veci ďalej konať. Z týchto dôvodov sa navrhuje novelizovať § 250j tak, aby bol jednoznačne určiteľný začiatok plynutia lehoty na konanie pre dotknutý správny orgán.

K bodom 49 a 50 (§ 250j ods. 6, § 250ja ods. 1)

V správnom súdnictve sa navrhuje umožniť zmenu rozhodnutia o nesprístupnení informácie. Úpravou sa posilňuje účel efektívneho súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí; v danom prípade zavedením prieskumu tzv. fiktívnych rozhodnutí. Odvolanie proti rozsudku súdu bude prípustné.

Keďže zákon č. 211/2000 Z.z. o slobode informácií je založený na princípe „čo nie je tajné, je verejné", t.j. na princípe, že ak neexistuje zákonný dôvod pre nesprístupnenie informácie (ak nemožno uplatniť zákonnú výnimku zo sprístupnenia informácie), informácia sa musí sprístupniť, aj ustanovenie o súdnom prieskume rozhodnutia o nesprístupnení informácie by malo vyjadrovať konštrukciu, že súd môže uložiť povinnosť sprístupniť informácie, ak NEexistujú dôvody pre NEsprístupnenie informácie (t.j. ustanovenie by malo obsahovať negácie). Ustanovenia by preto nemalo byť formulované pozitívne – teda tak, že ak „sú tu dôvody pre sprístupnenie informácie" - pretože informácia sa v zmysle zákona sprístupní nie vtedy, ak sú dôvody pre jej sprístupnenie, ale vtedy, ak nie sú dôvody pre jej nesprístupnenie. Súd v súdnom konaní neskúma, či existujú dôvody pre sprístupnenie, ale skúma, či existujú dôvody pre nesprístupnenie.
Navrhuje sa, aby súd mal možnosť vyzvať žalovaný správny orgán, aby v súdom určenej lehote uviedol aj ostatné dôvody, pre ktoré nie je možné požadovanú informáciu sprístupniť – teda aj tie dôvody, ktoré nie sú uvedené v rozhodnutí o nesprístupnení informácie, proti ktorému bola podaná žaloba. Tieto dôvody uvedené správnym orgánom by boli pre súd podkladom pre rozhodovanie o tom, či existujú zákonné dôvody pre nesprístupnenie požadovanej informácie a či súd nariadi alebo nenariadi sprístupnenie informácie.
V súčasnosti súd nemá možnosť nariadiť správnemu orgánu, aby informáciu sprístupnil, čo má negatívny vplyv na včasnosť a efektívnosť súdneho prieskumu a na včasnosť prístupu k informáciám. Na Slovensku sa aj pri súdnom preskúmavaní rozhodnutí o nesprístupnení informácií (vrátane informácií o životnom prostredí) uplatňuje iba výlučne tzv. kasačný princíp, čo znamená, že súd môže nezákonné rozhodnutie správneho orgánu iba zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie, avšak nemôže správnemu orgánu prikázať sprístupniť informáciu. V novom konaní síce musí správny orgán rešpektovať právny názor súdu, ale stáva sa, že správny orgán znovu rozhodne o nesprístupnení informácie, a to z iného dôvodu, ktorý nebol predmetom súdneho prieskumu.
Problém predstavuje aj zrušovanie rozhodnutí iba z formálnych dôvodov – napríklad pre „nedostatok dôvodov" (nepreskúmateľnosť). Možno sa stretnúť s praxou, že správne orgány v „citlivých" prípadoch vedome vydávajú nepreskúmateľné rozhodnutia – a to aj opakovane, po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia súdom. Ešte problematickejšia je rozšírená prax, kedy správny orgán nechá uplynúť zákonnú lehotu na rozhodnutie o odvolaní, v dôsledku čoho vzniká v zmysle § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobode informácií tzv. fiktívne rozhodnutie o nesprístupnení informácií. Ak sa chce žiadateľ o informácie domôcť nápravy, musí podať žalobu proti tomuto fiktívnemu rozhodnutiu, ktoré však logicky neobsahuje žiadne odôvodnenie a súdy ho zrušujú pre nepreskúmateľnosť, pričom sa vyjadria iba k formálnej stránke rozhodnutia (t.j. že neobsahuje odôvodnenie), avšak nevyjadria sa k podstate veci (t.j. či požadovanú informáciu možno alebo nemožno utajovať).
Ak správny orgán vydá nepreskúmateľné rozhodnutie resp. fiktívne rozhodnutie a súd sa z toho dôvodu v súdnom konaní zaoberá iba nepreskúmateľnosťou rozhodnutia (t.j. iba formálnou stránkou - tým, že rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené alebo že neobsahuje žiadne odôvodnenie), správny orgán konajúci nezákonne „získa" ďalší dlhý čas, počas ktorého nebude informácia prístupná. Správne orgány teda niekedy počítajú s dlhotrvajúcim a neúčinným súdnym prieskumom, ktorý v takomto prípade môže trvať aj niekoľko rokov.
Neúčinnosť súdneho prieskumu sa ukazuje v prípadoch, kedy je rýchle získanie informácií vo verejnom záujme (napr. v prípade informácií o nezákonnom postupe, nehospodárnom nakladaní s verejnými prostriedkami alebo o ohrození zdravia alebo životného prostredia. V odôvodnených prípadoch je potrebné upraviť, aby súd mal možnosť nariadiť správnemu orgánu sprístupnenie požadovanej informácie.
Požiadavka na včasný a účinný súdny prieskum rozhodnutia o nesprístupnení informácie vyplýva aj z čl. 9 ods. 1 Aarhuského dohovoru v spojení s čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru.

Treba dodať, že obdobné ustanovenie obsahuje aj česká právna úprava (porov. § 16 ods. 4 zákona č. 106/1999 Sb. o svobodném přístupu k informacím).

K bodu 51 (§ 250k ods. 1)

Navrhuje sa, aby zákon vyslovene ustanovoval, že ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu z dôvodu podľa § 250j ods. 3 OSP (kedy súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby), musí súd priznať žalobcovi úplnú náhradu trov konania.
Podľa § 250j ods. 3 OSP „Súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný."
V praxi sa stáva, že žalobca žaluje rozhodnutie správneho orgánu napr. pre nesprávne právne posúdenie veci (dôvod podľa § 250j ods. 2), avšak súd príde k záveru, že sa vyskytla skutočnosť podľa § 250j ods. 3 OSP, zruší rozhodnutie správneho orgánu z dôvodu podľa § 250j ods. 3, dôvodmi uvedenými v žalobe sa vôbec nezaoberá, a napokon neprizná žalobcovi trovy konania z dôvodu, že ide o dôvod hodný osobitného zreteľa, pretože „aj keď žalobca mal z hľadiska žalobného petitu plný úspech, avšak vo vzťahu k žalobným dôvodom nemal žiadny úspech" (citát z judikatúry).
Dôvodmi na zrušenie rozhodnutia podľa § 250j ods. 3 sú aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov alebo nepredloženie spisu správnym orgánom, čo sú dôvody, ktoré žalobca nemôže predvídať a uviesť ich v žalobe. Žalobca nemôže predvídať, že žalovaný správny orgán nepredloží súdu spis.
Žalobca prichádza o náhradu trov konania v dôsledku skutočností, ktoré nemôže predvídať.

K bodu 52 (§ 251 ods. 2)

V ustanovení sa dopĺňa, že i trovy výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí (§ 273d) sa vymáhajú z úradnej moci ako súdne pohľadávky podľa osobitného zákona.

K bodu 53 (§ 272)

Z dôvodu právnej istoty sa v zákone vymenovávajú rozhodnutia, ktoré sú titulom pre výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí. Zákon vypočítava tituly výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí. Pod širší pojem „vykonateľné rozhodnutie súdu" možno subsumovať napríklad aj vykonateľné uznesenie o vrátení dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané, ktoré sa vydá podľa ustanovenia § 176 ods. 2. Ďalším titulom je rozhodnutie cudzieho orgánu, cudzej verejnej listiny alebo dohody uzavretej v cudzine, ktoré sú vykonateľné v Slovenskej republike podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom je popri zákone č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov je napríklad aj Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností.

Zákon pripúšťa, aby sa na výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí použili i ustanovenia § 251 ods. 2, § 268 a § 271.

V nadväznosti na zmenu ustanovenia § 251 ods. 2, v ktorom sa dopĺňa, že i trovy výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí sa vymáhajú z úradnej moci ako súdne pohľadávky podľa osobitného zákona, sa upravuje, že predmetné ustanovenie má byť vylúčené spomedzi ustanovení, ktoré sa na výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí nepoužijú. Preto v novom ustanovení § 273d upravené trovy výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí budú vymáhané ako súdne pohľadávky z úradnej moci.

Zákon ďalej pripúšťa, aby súd mohol zastaviť výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí v prípade, že sa v konaní vyskytne niektorý z v § 268 uvedených dôvodov. Na problematiku zastavenia výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí nadväzujú i otázky procesného spôsobu zastavenia a náhrady trov konania. Dané je predmetom úpravy zákonom obnoveného ustanovenia § 269 a § 271.

Konanie sa vedie s tým, kto sa odmieta podrobiť rozhodnutiu. S cieľom odlíšiť pojem povinného od pojmu uvedeného v Exekučnom poriadku, zákon túto osobu označuje vlastnou legislatívnou skratkou. Rovnako zákon používa i pojem oprávneného a najčastejšie ide o osobu, komu bolo podľa rozhodnutia alebo dohody maloleté dieťa zverené, alebo ten, komu rozhodnutie alebo dohoda priznávajú právo na styk s dieťaťom po obmedzený čas.

Z dôvodu osobitného charakteru konania o výkon rozhodnutí o výchove maloletých detí sa zavádza možnosť, aby súd buď spolu so zasielaním písomnej výzvy podľa § 272 ods. 3 alebo ako náhradu za ňu, nariadil pojednávanie a predvolal naň osoby uvedené v zákone.

Predpokladom je, že súdu sa javí, že účel písomnej výzvy možno práve nariadením pojednávania dosiahnuť lepšie. Pojednávanie má slúžiť najmä na zistenie informácií o dôvodoch nepodrobenia sa rozhodnutiu, upozornenie na následky neplnenia povinností ustanovených v rozhodnutí ako i vedenie povinnej osoby k rešpektovaniu rozhodnutia. Na pojednávanie je súd oprávnený podľa svojho uváženia povinného, oprávneného, maloleté dieťa, zástupcu orgánu starostlivosti o deti alebo zástupcu obce.

Na zefektívnenie výkonu rozhodnutia štvrtý odsek ustanovenia umožňuje súdu pred nariadením výkonu rozhodnutia nepostupovať formou písomnej výzvy alebo nariaďovania pojednávania, ale bezprostredne t.j. v momente predchádzajúcom nariadeniu výkonu rozhodnutia a jeho realizácie odňatím dieťaťa, podať výzvu ústne. Ak povinná osoba aj napriek ústnej výzve nezačne dobrovoľne plniť rozhodnutie, súd od výkonu rozhodnutia neupustí a začne jeho realizáciu odňatím dieťaťa.

Popri písomnej výzve alebo popri nariadenom pojednávaní podľa tretieho odseku je súd oprávnený ešte pred nariadením výkonu rozhodnutia požiadať príslušný orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately prípadne príslušný orgán obce o poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní informácií o dôvodoch nepodrobenia sa rozhodnutiu a o poskytnutie súčinnosti pri preverení týchto dôvodov najmä v mieste pobytu dieťaťa alebo v mieste, kde sa dieťa zdržiava, v škole alebo u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.

K bodu 54 (§ 273)

Súd je oprávnený ukladať pokuty po tom ako písomná výzva alebo nariadené pojednávanie alebo ústna výzva zostali bezvýsledné. Jednorazovo pokuta nesmie prevýšiť sumu 200 eur, avšak môže sa uložiť i opakovane. Pokuty pripadajú štátu.

Zákon zavádza možnosť, aby súd vyzval príslušný štátny orgán t.j. platiteľa štátnych sociálnych dávok, aby zastavil výplatu rodičovského príspevku povinnému podľa zákona č. 571/2009 o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov alebo aby zastavil výplatu prídavku na dieťa povinnému podľa zákona č. 600/2003 o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Vykonať tak môže po tom čo povinný začať neplniť rozhodnutie podľa § 272 ods. 1. Ak však povinný začal dobrovoľne plniť rozhodnutie súd vyzve príslušný štátny orgán, aby obnovil výplatu zastavených dávok.

Zákon špecifikuje, že v prípadoch neoprávnene premiestneného alebo zadržaného dieťaťa môže súd v súčinnosti s príslušným štátnym orgánom zariadiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť, a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestnené alebo zadržané dieťa prevziať. Týmto príslušným štátnym orgánom je orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

Zákon v odseku 4 upravuje, že dieťa sa odníma tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť. Zákon nestotožňuje túto osobu s povinným, keďže povinný nemusí mať v čase realizácie výkonu odňatím dieťaťa u seba.

Zákon umožňuje, aby sudca poveril zariadením odňatia dieťaťa vyššieho súdneho úradníka alebo súdneho tajomníka pričom po poverení má vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník pri výkone rozhodnutia rovnaké oprávnenia ako sudca. Z dôvodu závažnosti oprávnenia podľa § 273aa ods. 3 zákon sprísňuje spôsob výkonu oprávnenia zabezpečiť otvorenie bytu, vstúpiť doň a vykonať opatrenia na odňatie dieťaťa a to tak, že všeobecné poverenie vyššieho súdneho úradníka alebo súdneho tajomníka sudcom sa nevzťahuje na výkon týchto oprávnení a je potrebné udeliť ich osobitne.

Na zabezpečenie efektívneho výkonu rozhodnutia sa odchýlne od všeobecných zásad pre doručovanie uplatní výnimka podľa ktorej platí, že uznesenie o odňatí dieťaťa sa doručuje účastníkom až pri jeho faktickom výkone. Tím účastníkom, ktorí neboli pri výkone uznesenia o odňatí dieťaťa prítomní, uznesenie spolu s vyrozumením, že sa jeho výkon uskutočnil, doručí dodatočne súd príslušný podľa § 88 ods. 1 písm. c).

Zákon v ustanovení § 273aa upravuje viaceré oprávnenia sudcu respektíve ním povereného vyššieho súdneho úradníka alebo súdneho tajomníka, ktoré majú viesť ku zdarnému a efektívnemu výkonu rozhodnutia.

K bodu 55 (§ 273aa)

Sudca je oprávnený vydávať pokyny orgánom a osobám, ktoré sa zúčastňujú na výkone rozhodnutia. Záväzné pokyny majú ústnu formu a musia byť rešpektované okamžite po ich vydaní bez možnosti pokynu namietať. Sudca je oprávnený požadovať potrebné vysvetlenie od osoby, ktorá môže prispieť k objasneniu skutočností dôležitých pre výkon rozhodnutia. Ktorákoľvek osoba, ktorá môže svojim vysvetlením t.j. poskytnutím informácie napr. o momentálnom pobyte dieťaťa alebo stave dieťaťa, je povinná sudcovi podať vysvetlenie.

Najmä za účelom zamedzenia fyzickému vplyvu na výkon rozhodnutia môže sudca prikázať komukoľvek, aby v nevyhnutne potrebnom čase nevstupoval na určené miesto, ani sa na ňom nezdržiaval, alebo aby na nevyhnutne potrebný čas zotrval na určenom mieste.

Dôležitým a závažným oprávnením sudcu je, že si môže zabezpečiť otvorenie bytu alebo iného uzavretého priestoru (napr. rodinný dom, nebytový priestor, príslušenstvo k bytu), vstup doň za účelom vykonania opatrenia na odňatie dieťaťa. Na uplatnenie tohto oprávnenie však musia byť splnené tieto predpoklady: a) možnosť dôvodne predpokladať, že dieťa, ktoré sa má odňať sa nachádza v byte. To znamená, že sudca musí mať najmä vzhľadom k predchádzajúcim poznatkom zistením z vlastnej činnosti či z podaných vysvetlení osôb, ktoré mohli prispieť k objasneniu skutočností dôležitých pre výkon rozhodnutia, aspoň dôvodný predpoklad že dieťa, ktoré sa má odňať sa nachádza v byte. Ďalším predpokladom je, že osoba oprávnená užívať byt nerešpektuje výzvy sudcu na umožnenie odňatia dieťaťa. Pri výklade pojmu osoba oprávnená užívať byt je irelevantné či ide o osobu, ktorá dobrovoľne neplní rozhodnutie. Užívanie môže vyplývať z nájomného vzťahu (nájom, podnájom), alebo z vlastníckeho práva. Osoba povinná a osoba oprávnená užívať byt môžu byť aj odlišné osoby. Podmienkou je, aby sudca pred využitím svojho oprávnenia minimálne dva razy vyzval osobu oprávnenú užívať byt na otvorenie bytu a následné umožnenie odňatia dieťaťa, ak aby táto osoba výzvy nerešpektovala. Výzvy môžu byť dané aj ústne. Oprávnenie vstúpiť do bytu a vykonať opatrenia na odňatie dieťaťa sa vzťahuje i na zúčastnené osoby pri výkone rozhodnutia o odňatí dieťaťa.

V danom ustanovení sa ukladá povinnosť právnickej osobe poskytnúť sudcovi súčinnosť pri výkone rozhodnutia o odňatí dieťaťa. Ustanovenie konštituuje povinnosť právnickej osobe, ktorú však má realizovať nie len osoba oprávnená konať za právnickú osobu (napríklad riaditeľ školy), ale napríklad i osoba, ktorá je u právnickej osoby zamestnaná a vzhľadom k svojmu pracovnému zaradeniu môže poskytnúť sudcovi súčinnosť pri výkone rozhodnutia o odňatí dieťaťa (napr. učiteľka v škole).

Na zvýšenie efektivity oprávnení sudcu (§ 273aa) zákon upravuje v 5 odseku osobitné skutkové podstaty poriadkovej pokuty odlišné od všeobecnej úpravy v § 53 ods. 1, ktoré spočívajú v nerešpektovaní oprávnení uvedených v odsekoch 1, 2 a 4. Z dôvodu, že v odseku 3 je upravené oprávnenie sudcu zabezpečiť otvorenie bytu v dôsledku čoho škodu spôsobenú otvorením bytu znáša užívateľ bytu a náklady účelne vynaložené náklady spojené najmä s otvorením bytu povinný, a uložiť poriadkovú pokutu týmto osobám by bolo nespravodlivé, sa postihuje len správanie toho, kto marí výkon opatrenia na odňatie dieťaťa. Ustanovenia § 53 odsekov 2, 3 a 4 platia primerane.

Z dôvodu, že ustanovením článku 15 ods. 2 inštrukcie 1/2006 Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 101/2006-53 zo dňa 2.januára 2006 o príprave, evidencii a publikovaní interných riadiacich aktov bola zrušená Inštrukcia ministerstva spravodlivosti, zdravotníctva, vnútra, školstva a kultúry a Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia zo dňa 7.7.1965 č. 734/65, ktorou sa upravuje postup pri výkone rozhodnutia o výchove maloletých detí, zákon upravuje splnomocnenie na vydanie „spoločného" vykonávacieho predpisu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Spoločný vykonávací predpis by mal podrobne upravovať výkon rozhodnutí.

K bodu 56 (§ 273d)

Ustanovenie § 273d špecifikuje trovy výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí a osobu, ktorá ich hradí. Trovami podľa odseku sú uplatnená náhrada mzdy zúčastnených osôb pri výkone rozhodnutia o odňatí dieťaťa okrem náhrady mzdy oprávneného. Na mysli sa má náhrady mzdy napríklad zástupcov orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately či príslušníka Policajného zboru SR. Náhrada mzdy oprávneného nie je súčasťou trov. Za nevyhnutné náklady na dopravu dieťaťa spojené s jeho návratom v prípadoch týkajúcich sa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania podľa osobitného predpisu sa považujú náklady, ktoré vznikli alebo vzniknú v súvislosti so zabezpečením návratu dieťaťa v zmysle ustanovenia článku 26 Haagskeho dohovoru z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Za náklady na nevyhnutné potreby dieťaťa pri výkone rozhodnutia sa považujú náklady, ktoré sudca alebo zástupca orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately kúpi dieťaťu na zabezpečenie výkonu (napr. detská autosedačka pri prevoze dieťaťa, zabezpečenie odevov, liekov, výživy a pod.).

K bodu 57 (poznámka pod čiarou k odkazu 40)

Navrhuje sa doplniť citácia v poznámke pod čiarou k odkazu 40 (§ 325b) na nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti. Dôvodom je odstrániť pochybnosti o tom, či tlačivá vydávané podľa citovaného nariadenia (nie sú označené ako „osvedčenie", ale ako „výpis z rozhodnutia" a pod., ale vo svojej obsahovej podstate osvedčujú skutočnosti uvedené v tlačive, resp. rozhodnutí) sú subsumované pod dané ustanovenie.

K bodu 58 (§ 372t)

Prechodné ustanovenie upravuje režim pôsobenia navrhovanej právnej úpravy (legi posterior) a platnej právnej úpravy (legi priori

K článku II (ZMPS)

K bodu 1 (§ 20a)

Doterajšia formulácia ustanovenia spôsobuje nejasnosti v praxi pri posudzovaní platnosti manželstiev uzavretých v cudzine pred zastupiteľským orgánom iného štátu. Navrhovaná zmena znenia vyjasňuje, že v takomto prípade ide o platnosť podľa právneho poriadku štátu, o ktorého zastupiteľský orgán ide. Druhá veta je zdvojením princípu už upraveného v § 19, preto sa navrhuje jej vypustenie.

K bodu 2 (§ 23 ods. 2)

Mobilita občanov po roku 1989 a najmä po roku 2004 so sebou priniesla mnoho právnych dôsledkov vyplývajúcich z rozdielnej úpravy právomoci a rozhodného práva v jednotlivých štátoch. Jednou z oblastí, kde sa toto výrazne prejavuje, je oblasť medzinárodného rodinného práva a špecificky oblasť určovania rodičovstva, ktoré nie je na medzinárodnej, ani európskej úrovni harmonizované právnymi nástrojmi. V dôsledku toho sa často stáva, že rodičovstvo (otcovstvo) k dieťaťu, ktoré sa narodí matke, ktorá je slovenskou občiankou, v cudzine zo vzťahu s cudzincom sa v cudzine posudzuje podľa iných princípov, či už z dôvodu aplikácie princípu obvyklého pobytu na posudzovanie otázok rodičovstva, alebo v dôsledku aplikácie lex patriae, ak dieťa nadobudlo narodením aj občianstvo tohto cudzieho štátu. Takto dochádza k tzv. krívajúcemu rodičovstvu, keď v štáte, kde sa dieťa narodilo a žije, má dieťa v rodnom liste uvedeného iného otca, ako ho môžu slovenské orgány zapísať do slovenského rodného listu, keď podľa slovenského rodinného práva domnienka otcovstva nasvedčuje inému mužovi (napr. manželovi matky, resp. bývalému manželovi matky). Z hľadiska stability právneho štatusu dieťaťa je tento stav nežiaduci a v prípadoch, kedy dieťa síce narodením nadobudlo aj slovenského občianstvo, avšak narodilo sa a naďalej žije v cudzine, je vhodné usporiadanie jeho právneho stavu podrobiť právnemu poriadku, s ktorým je každodenný život dieťaťa úzko spätý a ktorého aplikácia zodpovedá rozumnému usporiadaniu veci (základný princíp medzinárodného práva súkromného).

Základným princípom určovania rodičovstva naďalej zostáva odsek 1 a odsek 2 je len jeho výnimkou pre veľmi špecifické prípady, kedy dieťa, slovenský občan, od narodenia nemá žiadnu väzbu s územím SR, a teda ani prakticky nedošlo k určovaniu rodičovstva podľa slovenského práva, ale naopak k určeniu rodičovstva došlo podľa práva cudzieho štátu. V týchto situáciách sa účinky narodenia prejavujú v slovenskom kontexte až neskôr, keď rodič požiada o zápis narodenia dieťaťa do zvláštnej matriky a v tomto momente dochádza k možnej nežiaducej kolízii medzi rodičovstvom určeným v cudzine a rodičovstvom, ktoré takéto dieťa nadobúda pri aplikácii odseku 1 a ktorú rieši nové ustanovenie. V situácii, že dieťa sa narodí v SR, k takejto kolízii nedochádza a nie je ani potrebné ju riešiť v zákone.

Ustanovenie by ani prakticky sa nemohlo vzťahovať na dieťa, ktoré sa narodilo v SR a následne odíde žiť do cudziny. Mechanizmus určenia rodičovstva sa spúšťa momentom narodenia: ak matka dieťaťa ja občan SR dieťa automaticky získava narodením slovenské občianstvo a jeho rodičovstvo (najmä uplatnením zákonnej prezumpcie) sa určuje podľa slovenského právneho poriadku (odsek 1 ustanovenia). Pokiaľ dieťa následne vycestuje do cudziny, aby tam žilo, už nemožno rodičovstvo raz získané meniť podľa právneho poriadku cudzieho štátu, pretože by to narušovalo stabilitu právneho štatusu dieťaťa. Vypustením slov „sa narodilo" v cudzine by sa zneistila aplikačná prax, pretože by nebolo jasné či sa u dieťaťa narodeného v SR má uplatniť odsek 1 alebo podľa odseku 2 čakať, že možno odíde do cudziny.

K bodu 3 (§ 26 ods. 2)

Doterajšie znenie ustanovenia núti súd k systematickému uplatňovaniu dvoch cudzích právnych poriadkov súčasne, čo predstavuje neprimeranú záťaž, pričom aplikácia dvoch cudzích právnych poriadkov pre osvojiteľov – cudzincov právnu situáciu v ich domovskom štáte neuľahčuje z hľadiska priznania účinkov osvojeniu vysloveného slovenským súdom.

Pre situácie, v ktorých majú osvojitelia rozdielnu štátnu príslušnosť, sa navrhuje ako hlavný hraničný ukazovateľ spoločný obvyklý pobyt manželov, keďže je predpoklad, že osvojenie bude musieť mať právne účinky predovšetkým v štáte, kde manželia s osvojeným dieťaťom budú žiť. Je síce malá pravdepodobné, že by o osvojenie dieťaťa žiadali manželia, ktorí nemajú spoločný obvyklý pobyt, avšak vylúčiť to nemožno, a preto zákon na tieto situácie navrhuje kritérium najužšej väzby, ktoré v danej situácii najlepšie zodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzťahov.

K bodu 4 (§ 37f)

Vypustenie tohto ustanovenia súvisí so zmenami prijatými v rámci Občianskeho súdneho poriadku. Jeho snahou je obmedziť povinnosť slovenského súdu prijímať predbežné opatrenia na zabezpečenie majetku len v prípadoch, v ktorých takáto povinnosť vyplýva z medzinárodných zmluvných nástrojov, resp. právnych aktov EÚ.

K bodu 5 (§ 48 ods. 2)

Z existujúcej judikatúry k § 103 a 104 OSP vyplýva, že podmienkami konania sa rozumie aj existencia medzinárodnej právomoci súdu. Vzhľadom na doteraz neformulovanú zásadu perpetuatio fori to znamená, že súd musí zastaviť konanie, ak v priebehu konania zaniknú skutočnosti, na ktorých si založil právomoc. Toto má veľmi negatívny dopad na výkon spravodlivosti, pretože nemožno vo vzťahu k cudzine zaručiť zachovanie lehôt a dostatočnú ochranu práv účastníkov. Absencia perpetuatio fori je aj v rozpore s aktuálnym trendom medzinárodného a európskeho práva procesného. Účelom ustanovenia je preto zachovanie právomoci slovenského súdu, aj keby skutočnosti, na ktorých bola založená v priebehu konania zanikli. Účelom však nie je konvalidácia právomoci, ak táto neexistovala už ani pri začatí konania. Nakoľko otázka medzinárodného perpetuatio fori je špecifická v kontexte posudzovania medzinárodnej právomoci, javí sa formulovanie tohto princípu vhodným viac v kontexte ZMPS ako v OSP.

K bodu 6 a 7 (§ 62a ods. 1 a 2)

V súvislosti s vykonávaním nového nariadenia EÚ o výživnom (č. 4/2009) je potrebné vyjasniť, že ustanovenie § 62a ukladá povinnosti súdom aj v kontexte tohto nariadenia. Odkaz na medzinárodnú zmluvu nie je preto jednoznačný, aj keď prednosť právnych aktov EÚ vyplýva z medzinárodnej zmluvy (ZES, teraz ZFEU), ktorá má podľa čl. 7 ústavy prednosť pred zákonom. Nahradenie odkazu na medzinárodnú zmluvu odkazom na osobitný predpis umožňuje do tohto ustanovenia zahrnúť tak medzinárodné zmluvy ako aj nariadenia EÚ a navrhovaná poznámka pod čiarou ďalej špecifikuje, o ktoré osobitné predpisy najmä ide.

Explicitne sa precizuje doterajší pojem „osoba" na „fyzická osoba".

K bodu 8 (§ 65)

Prax posledných rokov súvisiaca so zvýšením mobility slovenských občanov a tiež so zmenou kritéria právomoci v § 42 spôsobila, že existujú rozhodnutia cudzích súdov o obmedzení alebo pozbavení spôsobilosti slovenských občanov žijúcich v cudzine . Proti tejto praxi nemožno nič namietať, avšak je žiaduce zahrnúť tieto rozhodnutie medzi tie, ktorých uznanie sa spravuje osobitným režimom a ktoré sú označované ako tzv. štatusové rozhodnutia. Tieto rozhodnutia vyžadujú uznanie osobitným rozhodnutím (§ 67). Zahrnutie týchto rozhodnutí medzi rozhodnutia vyžadujúce uznanie osobitným výrokom zvýši ich viditeľnosť a umožní aj ich evidenciu v Notárskom centrálnom registri listín. S touto zmenou súvisí zmena v § 189a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

K bodom 9 až 11 (§ 67 ods. 1 , 3, 4)

Doplnenie odseku 1 súvisí so zmenou ustanovenia § 65. Doplnenie odseku 4 si vyžiadali skúsenosti právnej praxe, ktorá ukázala, že existujú rozhodnutia, v ktorých je na mieste umožniť aj osobe, ktorá nie je oprávneným či povinným z cudzieho rozhodnutia, aby mohla podať návrh na vyslovenie uznania osobitným výrokom. Ide spravidla o uznanie deklaratórnych rozhodnutí, u ktorých nemožno hovoriť o oprávnenom či povinnom. Osoba musí k aktívnej legitimácii preukázať súdu existenciu právneho záujmu na veci. Vzhľadom na úpravu v novom odseku 4 bolo potrebné vypustiť v odseku 3 poslednú vetu.

K bodu 12 (§ 68 ods.2)

Modifikácia súvisí so zmenou navrhovanou v § 65 ods. 1.

K bodu 13 (nadpis nad § 68a)

Doplnenie názvu nad § 68a súvisí s praktickými a výkladovými problémami, ktoré sa vyskytli z dôvodu, že zákon rozoznáva uznanie bez osobitného výroku (prihliadnutím na rozhodnutie - § 67 ods. 3) a uznanie osobitným výrokom, ktorého povinnosť vyplýva buď priamo zo zákona, alebo je daná návrhom účastníka. Toto nedostatočné terminologické rozlíšenie spôsobovalo ďalej problémy aj v aplikácii§ 68h.

K bodom 14 až 16 (§ 68a písm. a/ a c/)

Zmena v predvetí § 68a má leg.tech. charakter a nadväzuje na nový spoločný nadpis.

Zmena písmena a) je legislatívno-technického charakteru.

Písmeno c) upresňuje miestnu príslušnosť na konanie o uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré nevyžaduje výkon (§ 67 ods. 3). Odkaz na príslušnosť exekučného súdu nie je v týchto situáciách praktický.

K bodom 17 a 18 (§ 68b)

Zmena odseku 1 je legislatívno-technického charakteru.

Doplnenie odseku 2 reaguje na dôsledky zmeny režimu uznávania cudzích rozhodnutí o pozbavení či obmedzení spôsobilosti a vymedzuje špecificky okruh účastníkov. Ak bude navrhovateľom opatrovník, bude jediným účastníkom konania. Ak však bude navrhovateľom iná osoba, ktorá preukáže na veci právny záujem, je nevyhnutné, aby opatrovník bol do konania zapojený ako účastník. Naopak zapojenie osoby, ktorá bola obmedzená alebo pozbavená spôsobilosti, by nebolo efektívne.

K bodu 19 (§ 68e ods. 2)

Doplnenie odseku 2 si vyžiadala prax, ktorá často viedla k problematickým situáciám, kedy rozvedený manžel bol proti svojej vôli nútený komunikovať s bývalým manželom len z dôvodu zabezpečenia urýchlenia uznania konania, pričom druhý z manželov (často cudzinec s bydliskom v cudzine) nemal záujem na „uľahčení" situácie, pretože jeho právne postavenie bolo vyriešené cudzím rozhodnutím a uznanie rozhodnutia v Slovenskej republike pre neho nemalo právnu relevanciu. Keďže doručenie návrhu na uznanie a možnosť pojednávania slúži ako prvok ochrany druhého účastníka proti účinkom uznania, tento účel sa v konaní o uznanie rozhodnutia v manželskej veci, ak týmto druhým účastníkom nie je slovenský občan, neplní, pretože uznaním cudzieho rozhodnutia v Slovenskej republike a jeho následným zápisom do matriky sú dotknutí len slovenskí občania. Pre cudzinca sú relevantné právne účinky tohto rozhodnutia v jeho domovskom štáte. Vychádzajúc z účelu sledovaného týmto ustanovením sa zjednodušuje aj postup vo veci uznávania cudzieho rozhodnutia o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti. Keďže toto rozhodnutie je relevantné predovšetkým pre opatrovníka danej osoby, v prípade, že opatrovník nie je navrhovateľom uznania, treba, aby tejto osobe návrh bol doručený a aby mala možnosť do konania zasiahnuť.

K bodu 20 (§ 68g ods. 1)

Doplnenie je legislatívno-technickej povahy.

K bodu 21 (§ 68h ods. 2)

Doplnenie odseku 2 reaguje na interpretačné problémy praxe, ktoré odkaz v tomto ustanovení považovali za odkaz nielen na ustanovenia § 68a a nasledovné, ale aj za odkaz na § 67 ods. 3. Zmena nadpisu nad § 68a ako aj doplnenie textu tohto ustanovenia odstraňujú túto interpretačnú nejasnosť. Doplnenie odkazu v poznámke pod čiarou vyjasňuje skutočnosť, že uplatnenie tohto ustanovenia sa viaže na právne akty EÚ, ktoré takéto konanie upravujú.

K článkom III a VI (zákon č. 600/2003 Z z., zákon č. 571/2009 Z. z.)

Článok III reaguje na doplnenie § 273 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku v článku I návrhu zákona. Zákon č. 600/2003 Z. z. legislatívne neupravuje len podmienky nároku na prídavok na dieťa a jeho výplatu, ale aj na príplatok k prídavku na dieťa, ktorý za predpokladu splnenia zákonných podmienok nároku patrí oprávnenej osobe spolu s prídavkom na dieťa.

Obdobne článok VI nadväzuje v bodoch 1 a 2 na úpravu navrhovanú v článku 1 v § 273 ods. 2 a 3.

K článku IV (Antidiskriminačný zákon)

K § 9a

Navrhovaná úprava sleduje cieľ skvalitniť existujúce ustanovenie antidiskriminačného zákona umožňujúce Slovenskému národnému stredisku pre ľudské práva, mimovládnym organizáciám a prípadne aj ďalším osobám, ktorých cieľom alebo predmetom činnosti je ochrana pred diskrimináciou, podávať v prípadoch vážnych porušení zásady rovnakého zaobchádzania tzv. verejné žaloby vo vlastnom mene. Vloženie slova „inak" do prvej časti úvodnej vety predmetného ustanovenia (čím by vznikla formulácia „alebo ak by takýmto porušením mohol byť inak vážne ohrozený verejný záujem") by malo z dlhodobého a systémového hľadiska najmä hodnotovo-normatívny a diskurzívny význam, pretože by odstránilo súčasnú legislatívnu diskrepanciu spočívajúcu vo vyvolávaní mylného dojmu, že ak sú porušením zásady rovnakého zaobchádzania dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo slobody väčšieho alebo neurčitého počtu osôb, nejde o vážne ohrozenie, resp. porušenie verejného záujmu (keďže porušenie práv, právom chránených záujmov alebo slobôd väčšieho alebo neurčitého počtu osôb a vážne ohrozenie verejného záujmu sú v súčasnosti ako predpoklady pre možnosť podania verejnej žaloby naformulované alternatívne). Keďže Slovenská republika sa hlási k všetkým kľúčovým dokumentom medzinárodného práva v oblasti práva na rovnosť, je členským štátom Európskej únie, pre ktorú právo na rovnosť predstavuje jeden z jej základných právnych postulátov, a zároveň zakotvuje právo na rovnosť ako integrálnu a imperatívnu súčasť svojho ústavného a celkovo právneho poriadku – a teda presadzovanie práva na rovnosť musí byť v princípe záležitosťou verejného záujmu –, je namieste, aby zo svojej legislatívy odstránila pochybnosť o tom, či porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania voči väčšiemu alebo neurčitému počtu subjektov je alebo nie je vážnym ohrozením verejného záujmu.

Aj v záujme efektívnejšieho presadzovania verejného záujmu na potláčaní diskriminácie a iných prejavov porušovania zásady rovnakého zaobchádzania navrhujeme rozšíriť explicitný výpočet nárokov, ktorých sa možno dovolávať verejnými žalobami v prípadoch porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, a to o možnosť dovolávať sa určenia, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania. Z praktického hľadiska by táto zmena mala význam najmä v prípadoch závažných jednorazových a nepretrvávajúcich porušení zásady rovnakého zaobchádzania, kedy nie je z povahy veci možné domáhať sa upustenia od (už neexistujúceho) diskriminačného konania a/alebo kedy nie je možné domáhať sa nápravy protiprávneho stavu, ale kedy zároveň existuje verejný záujem na pomenovaní porušenia zákona v podobe porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a označení osoby, ktorá za toto porušenie nesie zodpovednosť (pričom verejný záujem na určení, že konaním určitej osoby došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, existuje vždy bez ohľadu na to, či existuje praktická možnosť upustenia od konania porušujúceho zásadu rovnakého zaobchádzania a nápravy protiprávneho stavu). Navyše, priznávanie nárokov v prípade verejných žalôb podľa § 9a antidiskriminačného zákona v jeho súčasnom znení (t. j. možnosť rozhodnúť iba o povinnosti upustiť od konania porušujúceho zásadu rovnakého zaobchádzania a o povinnosti napraviť protiprávny stav) nie je ani v súčasnosti možné aspoň bez implicitného určenia, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania.

Návrh ďalej zdemonštratívňuje výpočet možných nárokov, ktoré môžu subjekty podávajúce verejné žaloby uplatňovať v konaní pred súdom. Takto nastavený výpočet nárokov by umožnil efektívnejšie uplatňovanie inštitútu verejných žalôb a ich čo najlepšie využívanie v prospech verejného záujmu – keďže by podľa okolností jednotlivých konkrétnych prípadov umožnil domáhať sa aj iných, kontextuálne efektívnych právnych riešení než tých, ktoré sú v súčasnosti taxatívne zakotvené v § 9a antidiskriminačného zákona (do úvahy by takto napríklad prichádzala možnosť domáhať sa verejného ospravedlnenia zo strany subjektu, ktorý hrubo porušil zásadu rovnakého zaobchádzania).

K článku V (zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov)

K bodu 1 (§ 14a)

Vzhľadom na požiadavky, ktoré vyvstali z aplikačnej praxe a doterajšie skúsenosti, navrhuje sa vykonať zmenu v § 14a – súdy s agendou starostlivosti o maloletých. Na konanie vo veciach vrátenia maloletého dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané, bude príslušný:

-Okresný súd Bratislava I pre obvody Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave, Krajského súdu v Nitre.

-Okresný súd Banská Bystrica pre obvody Krajského súdu v Banskej Bystrici,

Krajského súdu v Žiline, Krajského súdu v Trenčíne.

-Okresný súd Košice I pre obvody Krajského súdu v Košiciach, Krajského súdu v Prešove.

K bodu 2 (§ 14c)

Upravuje sa príslušnosť Okresného súdu Bratislava III v špecifických veciach s cudzím prvkom.

Podľa čl. 15 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o právomoci a o uznávaní rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práva a povinností súd členského štátu, ktorý má právomoc vo veci samej, ak sa domnieva, že súd iného členského štátu, vo vzťahu ku ktorému má dieťa osobitnú väzbu, je vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci alebo jej špecifickej časti, a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa, môže:

a) prerušiť konanie vo veci alebo jej časti a vyzvať účastníkov, aby podali svoj návrh na súd tohto iného členského štátu; alebo

b) požiadať súd iného členského štátu, aby prevzal právomoc.

Obe uvedené situácie vyžadujú, aby sa v druhom členskom štáte dal identifikovať súd, ktorý bude miestne príslušný na konanie, resp. posúdenie (rozhodnutie), že právomoc preberá. Nariadenie umožňuje, aby týmto spôsobom bol oslovený súd štátu, ktorého občanom je dieťa, ktorý je miestom obvyklého pobytu jedného z rodičov, alebo štátu, kde sa nachádza majetok dieťaťa. V dôsledku tejto širokej koncepcie môžu nastať situácie, kedy nemožno podľa OSP určiť miestnu príslušnosť slovenského súdu podľa § 88 ods.1 písm. c/, pretože dieťa nemá (nemusí mať) bydlisko v Slovenskej republike. V takomto prípade by muselo dôjsť k aplikácii § 11 ods. 3 OSP, pretože podmienky miestnej príslušnosti chýbajú alebo ich nemožno zistiť. Tento postup nie je najvhodnejším riešením v konaní týkajúcom sa starostlivosti o maloletého, ktoré predpokladá rýchle konanie vo veci. Nie je vhodným ustanovením ani na systematické použitie, keďže porovnateľný aplikačný problém vzniká aj pri uplatnení čl. 9 Dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práva a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa (ozn. č. 344/2002 Z.z.). V budúcnosti možno predpokladať, že totožný problém prinesie pripravovaná ratifikácia Dohovoru o medzinárodnej ochrane dospelých z 2.10.1999, ktorý v článku 8 upravuje obdobný mechanizmus a umožňuje „odovzdanie" konania napríklad aj do štátu, ktorého štátnym občanom je dospelý, alebo v ktorom sa nachádza jeho majetok, alebo ktorého orgány si zvolil dospelý, aby prijali opatrenia zamerané na jeho ochranu alebo štátu obvyklého pobytu blízkej osoby dospelého, ktorá je pripravená zabezpečiť jeho ochranu. Mnohé z týchto kritérií neumožňujú založiť miestnu príslušnosť podľa § 88 ods. 1 písm. d/ OSP.

Návrh Komisie na prijatie nariadenia o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a verejných listín v oblasti dedenia a o zavedení európskeho dedičského osvedčenia obsahuje v článku 5 možnosť súdu odstúpiť dedičské konanie súdu štátu, ktorého právny poriadok si poručiteľ zvolil ako rozhodné právo pre úpravu dedičských pomerov. Aplikácia tohto ustanovenia taktiež nemusí vždy viesť k možnosti založiť miestnu príslušnosť podľa § 88 ods. 1 písm. l/ OSP.

K bodu 3 (§ 18j)

Intertemporálne ustanovenie vo vzťahu k zmene vykonanej v § 14a.

K článku VII (účinnosť)

Účinnosť novely sa navrhuje na 1. január 2012.

V Bratislave, 10. augusta 2011

Iveta Radičová v.r.

predsedníčka vlády Slovenskej republiky

Lucia Žitňanská v.r.

ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 517
FacebookVybrali SMETwitterDeliciousLinkedIn
Našli ste chybu

Zobraziť všetky Nové v judikatúre

K aplikácii § 329 ods. 1 veta druhá a § 331 ods. 1 CSP

bez zovšeobecneného záveru

Platnosť rozhodcovskej doložky

Pre platnosť rozhodcovskej zmluvnej doložky v spotrebiteľských veciach sa vyžaduje, aby mal spotrebiteľ možnosť vyjadriť s ňou pri ...

Účinky insolvenčného konania medzi členskými štátmi

Insolvenčné konania sa riadia právom členského štátu, na území ktorého sa toto insolvenčné konanie začalo (lex fori concursus). Týmto ...

Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 5. septembra 2019 vo veci C‑331/18 TE proti Pohotovosti, s. r. o.

1. Článok 10 ods. 2 písm. h) až j) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o ...

Zaujímavé odkazy

Hľadanie poisťovateľa podľa EČVhttp://www.skp.sk/#xl_xr_page_vyhladanie%20poistvozidla

S nárokom na poistné plnenie sa obráťte na zobrazeného poisťovateľa

Online zmluvyhttp://www.onlinezmluvy.sk/

Vzory zmlúv a všetko k nim na jednom mieste.

Digitálna parlamentná knižnicahttp://www.nrsr.sk/dl/

Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica je elektronická forma úplných ...

Rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republikyhttps://obcan.justice.sk/infosud/-/infosud/zoznam/rozhodnutie

Zverejňované rozhodnutia slovenských súdov.

Rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republikyhttps://www.ustavnysud.sk/vyhladavanie-rozhodnuti#!DmsSearchView

Vyhľadávanie rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky

Vyhľadanie nehnuteľností konkrétnej osobyhttps://www.katasterportal.sk/kapor/vyhladavanieVlastnikFormInit.do

Vyhľadanie nehnuteľností osoby podľa priezviska a mena osoby.

Registre

Vyhľadávanie v Obchodnom vestníkuhttps://www.justice.gov.sk/PortalApp/ObchodnyVestnik/Formular/FormulareZverejnene.aspx

Vyhľadávanie v Obchodnom vestníku

Notársky centrálny register záložných právhttp://www.notar.sk/%C3%9Avod/Not%C3%A1rskecentr%C3%A1lneregistre/Z%C3%A1lo%C5%BEn%C3%A9pr%C3%A1va.aspx

Vyhľadajte si záložcu, veriteľa alebo záloh v Notárskom centrálnom registri záložných ...

Štatistický register organizáciíhttp://slovak.statistics.sk/wps/portal/ext/Databases/register_organizacii/!ut/p/b1/jY_BDoIwEEQ_qYMtFo-LkVJDGosWoRfTgzEYAQ_G7xeJV9G9TfLeTJZ5VjPfh2d7CY926MPtnf3yRNbafVFVUNUig-aRgnEOyOQINCOAL0eYfCt1kqYRITHlBvpAO1VuRQQRf_wZ4K_9taJcyAJIChVDU-7KleUcxH_5R-YnZK5hAmZeNPnQndm9c67GVbwAlOWrBg!!/dl4/d5/L2dJQSEvUUt3QS80SmtFL1o2X1ZMUDhCQjFBMDgxVjcwSUZTUTRRVU0xR1E1/

Register obsahuje registračné údaje o ekonomických subjektoch a vedie ho Štatistický úrad SR.

Obchodný registerhttp://www.orsr.sk/

Obchodný register je verejný zoznam, do ktorého sa zapisujú zákonom stanovené údaje ...

Živnostenský registerhttp://www.zrsr.sk/

Živnostenský register tvorí súbor určených údajov o podnikateľoch. Údaje do registra ...

Register stratených a odcudzených dokladovhttp://www.minv.sk/?stratene-a-odcudzene-doklady

Overte si, či sa vám niekto nepreukázal strateným alebo odcudzeným dokladom inej osoby.

Čítali sme

Fungovanie vnútorných vzťahov v štátnej službe sa má zefektívniťhttp://www.teraz.sk/slovensko/fungovanie-vnutornych-vztahov-v-sta/424707-clanok.html

Doplniť sa má aj úprava výberového konania o možnosť overiť úroveň ovládania práce s ...

A. Baránik navrhuje zrušiť zákaz zverejňovania tváre sudcovhttp://www.teraz.sk/slovensko/a-baranik-navrhuje-zrusit-zakaz-zve/424706-clanok.html

Opozičný poslanec Národnej rady (NR) SR Alojz Baránik (SaS) navrhuje viaceré opatrenia v ...

Návrh novely zákona o verejnom obstarávaní by sa mohol ešte upravovaťhttp://www.teraz.sk/ekonomika/navrh-novely-zakona-o-verejnom-obstar/424686-clanok.html

Novela zákona o verejnom obstarávaní, ktorá je v súčasnosti v parlamente v druhom čítaní, ...

Ústavní soud se podruhé zastal muže, kterého exekutor připravil o bythttps://www.idnes.cz/zpravy/domaci/ustavni-soud-se-podruhe-zastal-muze-exekuce-bytu.A191017_115146_domaci_cern

Ústavní soud se podruhé zastal muže, který kvůli nevelké pohledávce přišel o družstevní ...

Plénum ÚS prijalo dodatok k rozvrhu práce, schválilo zloženie senátovhttp://www.teraz.sk/slovensko/plenum-us-prijalo-dodatok-k-rozvrhu-pr/424537-clanok.html

Plénum Ústavného súdu (ÚS) SR v stredu prijalo dodatok k rozvrhu práce, schválilo tak nové ...

Generálny prokurátor má priveľkú moc, tvrdí Nadácia Zastavme korupciuhttp://www.teraz.sk/slovensko/generalny-prokurator-ma-privelku-mo/424496-clanok.html

Generálny prokurátor má na Slovensku priveľkú moc a prokurátori sa sťažujú na zásahy v ...

Nové časopisy

STUDIA IURIDICA Cassoviensia 2/2019

STUDIA IURIDICA Cassoviensia 2/2019

Elektronický vedecký časopis vydávaný Právnickou fakultou Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v ...

Justičná revue 8-9/2019

Justičná revue 8-9/2019

Časopis pre právnu prax.

Súkromné právo 4/2019

Súkromné právo 4/2019

Recenzovaný časopis zameraný na otázky aplikačnej praxe.

Právny obzor 5/2019

Právny obzor 5/2019

Právny obzor je teoretický časopis pre otázky štátu a práva.

Bulletin Najvyššieho súdu SR 1/2019

Bulletin Najvyššieho súdu SR 1/2019

Odborný recenzovaný právnický časopis, ktorý prináša aktuálne novinky z oblasti práva ...

Zo súdnej praxe 4/2019

Zo súdnej praxe 4/2019

Vždy aktuálne informácie z jurisdikcie vrcholových súdov SR.

PoUtStŠtPiSoNe
: