TlačPoštaZväčšiZmenši

273/2007 Z. z.

14.3. 2011, 18:25 |  Edmund Horváth

Dôvodová správa

A. Všeobecná časť

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky predkladá do legislatívneho procesu návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Návrh zákona sa predkladá ako iniciatívny materiál Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.

Základným cieľom navrhovanej právnej úpravy je korekcia platnej koncepcie predkladania spisu odvolaciemu súdu, ktorá vychádza z doterajších (viac ako ročných) skúsenosti súdov. Upúšťa sa od mechanizmu, kedy celé ťažisko „narábania" s odvolaním (aj vadným) bolo zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „novela") prenesené na odvolací súd (porov. platný § 209, § 211 Občianskeho súdneho poriadku). S podaním odvolania je spojená spisová agenda, ktorú predstavujú úkony vykonávané súdnymi úradníkmi a to predovšetkým vyberanie súdnych poplatkov, doručovanie odvolania ostatným účastníkom konania, odstraňovanie vád odvolania. Novelou došlo k presunu týchto viac-menej úradníckych úkonov na odvolacie súdy, tie však neboli na nárast odvolacej agendy ani personálne, ani materiálne pripravené. Presunom vybavovania úradníckych úkonov spojených s predkladaním spisu na úradníkmi lepšie vybavené prvostupňové súdy sa dosiahne efektívnejšie využitie súdnych úradníkov a zrýchli sa proces vybavenia veci od podania odvolania, pretože odvolací súd už nebude zaťažovaný úradníckymi úkonmi a sústredí sa na svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť. Nejde pritom o kopírovanie právnej úpravy pred novelou, ale o zefektívnenie občianskeho súdneho procesu tým, že sa zabraňuje zbytočnému neúčelnému a opakovanému predkladaniu spisu odvolaciemu súdu v prípadoch odvolaní proti nemeritórnym rozhodnutiam. Navrhovaná právna úprava sleduje vybavenie všetkých odvolaní jedným rozhodnutím odvolacieho súdu. Ťažisko úkonov podľa § 209 ods. 1 je v návrhu zákona rozdelené medzi súdy prvého stupňa a odvolacie súdy a to v závislosti od toho, či sa podanie nachádza na súde 1. stupňa alebo už bolo predložené odvolaciemu súdu.

Zrýchlenie súdneho konania sa má docieliť aj rozšírením okruhu vecí bez nariadenia pojednávania tzv. neverejných vecí vybavovaných odvolacím súdom pri splnení zákonných podmienok rešpektujúc princíp ústavnosti. Rozsudok sa vždy verejne vyhlási a účastníci budú upozornení na možnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom odlišne od napadnutého rozhodnutia.

Navrhovaná právna úprava odstraňuje v procesnom kódexe vybraný okruh naliehavých aplikačných a interpretačných problémov, ktoré sa vyskytli v súdnej praxi. Reakciou na vybrané nejednoznačné ustanovenia prípadne na medzery v zákone sú rozmanité výklady aplikačnej praxe a z toho prameniace nejednotné procesné postupy (napr. doplnenie § 221 ods. 1). Ide najmä o vyprecizovanie niektorých aspektov právnej úpravy námietky zaujatosti, ukladania poriadkovej pokuty, skúmania miestnej príslušnosti atď. Účelom viacerých zmien je posilniť procesnú ekonomiku konania vrátane zásady hospodárnosti konania (napr. § 16 ods. 1, § 209, § 211, § 214 ods. 3, § 250f ods. 3). Zámerom niektorých ustanovení je zrýchlenie civilného konania a odstránenie zbytočných prieťahov (napr. § 49, § 105, § 151, § 209, § 211, § 214 ods. 3, § 250ja ods. 3). K vzniku prieťahov v občianskom súdnom konaní výraznou mierou prispievajú problémy v doručovaní. Zmeny navrhované v právnej úprave doručovania súdnych písomností smerujú k zamedzeniu možných obštrukcií realizovaných „nedobromyseľným" účastníkom konania. Modifikácia doterajšieho mechanizmu doručovania je o prenesení bremena pri doručovaní zo súdu na účastníka konania a smeruje k ochrane poctivého účastníka konania. Zrýchlenie konania sa očakáva konkrétne napríklad od novelizácie navrhovanej v § 105 ohľadne skúmania miestnej príslušnosti. A to preto, že rozhodovanie, ktoré podľa platného právneho stavu vykonáva Najvyšší súd Slovenskej republiky, bude rozložené na krajské súdy. Rozhodnutie, či už odvolacieho súdu alebo nadriadeného súdu bude musieť byť odôvodnené, čím sa posilní aj prvok ústavnosti pri rozhodovaní o sporoch o miestnu príslušnosť podľa ustanovenia § 105.

V súvislosti s problémami, ktoré vyvstali v aplikačnej praxi Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, sa navrhujú do § 35 doplniť dôvody, na základe ktorých je generálny prokurátor SR oprávnený podať návrh na začatie konania a tiež dôvody, kedy môže vstúpiť do začatého konania.

Ďalšiu oblasť, ktorá je predmetom zmien v návrhu zákona, predstavuje piata časť Správne súdnictvo. Zámerom navrhovaných modifikácii v časti rozhodovania o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je zvýšenie hospodárnosti a rýchlosti konania pri zachovaní ústavných práv účastníkov konania na súdnu ochranu (porov. článok 46 Ústavy Slovenskej republiky). Zmeny v časti rozhodovania o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sledujú priblíženie sa konaniu podľa druhej hlavy piatej časti. Takáto potreba vyplýva zo skúseností a požiadaviek praxe, nakoľko zhruba už len v 22 osobitných zákonoch je ustanovené, že sa proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov podáva opravný prostriedok na súd.

V § 374 odsek 3 sa pri rešpektovaní ústavného príkazu v článku 142 odsek 2 explicitne upresňujú možnosti súdu ohľadne rozhodovania o odvolaní podanému proti každému rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ a tiež sa normatívne rieši procesná povaha takých rozhodnutí.

V článku II sa vykonávajú zmeny v zákone Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Tieto sú spojené hlavne s navrhovaným „prerozdelením" úkonov pri „narábaní" s odvolaním medzi súd prvého stupňa a odvolací súd. V záujme odstránenia výkladových otáznikov sa štylisticky upresňujú vybrané dikcie (napr. § 10 ods. 4, § 11 ods. 7) a odstraňuje sa výkladový problém opätovného spoplatňovania odvolania v obchodných veciach (pozri zmenu v spoločnej poznámke pod položkou 16). V spoločných poznámkach k položkám 1 a 2 sa expressis verbis rieši dlhodobý aplikačný problém – spoplatňovanie žaloby na vypratanie nehnuteľnosti (vrátane bytov a nebytových priestorov) a tiež žalôb na vydanie veci.

Predkladateľ sa vracia k osvedčenému právnemu stavu, ktorý platil pred poslednou novelou zákona o súdnych poplatkoch. Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, nebolo by etické, ak by navrhovateľ platil súdny poplatok. V sadzobníku súdnych poplatkov sa preto vypúšťa osobitná paušálna sadzba 3000 Sk, ktorou sa predmetné žaloby spoplatňovali.

Na základe pripomienok uplatnených v medzirezortnom pripomienkovom konaní predkladateľ upúšťa od súdneho poplatku zakotveného v položke 10 písmeno e) zákona o súdnych poplatkoch (porov. platné znenie:„za konanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom ústredných orgánov štátnej správy a iných orgánov s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky 10 000 Sk; ak sa rozhodnutím uložila pokuta 6 % najmenej 10 000 Sk, najviac 500 000 Sk"). Osobitnú sadzbu v položke 10 písmeno e) zaviedol s účinnosťou od 1. januára 2005 zákon č. 621/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Platné znenie umožňuje vybrať poplatok v jednej a tej istej veci dvakrát - z návrhu na konanie na základe žaloby podľa písmena a) tejto položky, ako aj za konanie o žalobe - ale umožňovalo aj ďalšie výkladové možnosti napríklad využiť ju len v konaní o žalobe alebo len za konanie o opravnom prostriedku.

Z dôvodu prebujnenia súdnych poplatkov dochádza k vypusteniu súdneho poplatku sa podanie odporu proti platobnému rozkazu. V súdnej praxi nebolo zistené, že by hrozba platenia poplatku za odpor ovplyvňovala počet podaných odporov, podaním odporu sa nezačína žiadne konanie, ale sa len pokračuje v konaní začatom na návrh navrhovateľa a spoplatnenom súdnym poplatkom za návrh.

S cieľom stimulovať účastníkov, aby dosiahli zmier, navrhovaná právna úprava znižuje percentuálnu sadzbu súdneho poplatku za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov v prípade zmieru z doterajších 3 % na 1 %.

Novo navrhovaná položka 20a nadväzuje na úpravu v § 42 Občianskeho súdneho poriadku. Ak bolo podanie urobené elektronicky podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, súd si bude účtovať za vyhotovenie rovnopisu takéhoto podania a jeho príloh, ktoré vytvoria súdny spis a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom súdny poplatok za každú stranu 2 Sk najmenej 200 Sk za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami najmenej 50 Sk za ostatné podania.

V článku III sa zmenami navrhovanými v zákone č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom reaguje na praktické problémy, ktoré vznikajú pri posúdení lex fori vo veciach osvojenia dieťaťa.

Dopad navrhovaných zmien na príjmovú časť štátneho rozpočtu je vyčíslený v doložke finančných vplyvov spolu s uvedením návrhu na úhradu dôsledkov navrhovaných zmien na rozpočet verejnej správy

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a s právom Európskych spoločenstiev

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

návrhu právneho predpisu

s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie

1. Predkladateľ právneho predpisu: vláda Slovenskej republiky

2. Názov návrhu právneho predpisu: zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

3. Problematika návrhu právneho predpisu :

a) nie je upravená v práve Európskych spoločenstiev,

b) nie je upravená v práve Európskej únie,

c) nie je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev.

4. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii:

a) identifikácia záväzkov vyplývajúcich z Aktu o podmienkach pristúpenia pripojenom k Zmluve o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii: bezpredmetné,

b) identifikácia prechodných období vyplývajúcich z Aktu o podmienkach pristúpenia pripojenom k Zmluve o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii: bezpredmetné,

c) lehota na prebratie smernice alebo rámcového rozhodnutia podľa určenia gestorských ústredných orgánov štátnej správy zodpovedných za prebratie smerníc a vypracovanie tabuliek zhody k návrhom všeobecne záväzných právnych predpisov alebo lehota na implementáciu nariadenia alebo rozhodnutia z nich vyplývajúca: bezpredmetné,

d) informácia o konaní začatom proti Slovenskej republike o porušení Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev podľa čl. 226 až 228 Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev v platnom znení: bezpredmetné,

e) informácia o právnych predpisoch, v ktorých sú preberané smernice alebo rámcové rozhodnutia už prebraté spolu s uvedením rozsahu tohto prebratia: bezpredmetné.

5. Stupeň zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie : bezpredmetné

6. Gestor (spolupracujúce rezorty) : bezpredmetné.

B. Osobitná časť

Článok I (Občiansky súdny poriadok):

K bodu 1 (§ 16)

Odsek 1:

Úpravou desaťdňovej lehoty na predloženie námietky zaujatosti nadriadenému súdu sa v praxi docielilo urýchlenie vybavenia námietky zaujatosti. Problematickým sa však stalo predkladanie námietky zaujatosti v desaťdňovej lehote od jej podania v prípade, že bola spojená aj s odvolaním. Z praktického hľadiska nie je možné dodržať aj desaťdňovú lehotu na predloženie veci nadriadenému súdu od podania námietky a zároveň vykonať úkony spojené s predložením veci odvolaciemu súdu. Prakticky to potom znamená nedodržanie zákona buď v § 16 ods. 1 alebo v § 209. Navrhovaná právna úprava odstraňuje uvedený problém a to tak, že v prípade námietky zaujatosti podanej za stavu, že je podané zároveň aj odvolanie proti rozhodnutiu, súd predloží vec až po vykonaní úkonov spojených s predložením veci odvolaciemu súdu (§ 209, § 209a). Aby sa predišlo odoslaniu spisu na rozhodnutie o námietke zaujatosti v priebehu plynutia odvolacej lehoty skôr ako je podané odvolanie, navrhuje sa 15-dňová lehota na predloženie odvolaciemu súdu. Zabráni sa tak zbytočnému odoslaniu spisu na nadriadený súd a tým aj prerušeniu práce so spisom. Rozhodnutie nadriadeného súdu v lehote 10 dní prinieslo efekt v podobe skoršieho vybavenia námietky zaujatosti zo strany nadriadeného súdu. Z obdobných dôvodov však bolo potrebné upraviť rozhodovanie nadriadeného súdu za stavu, že zároveň je vec predložená aj na rozhodnutie o odvolaní. Bolo by v rozpore so zásadou hospodárnosti, ak by mal rozhodovať osobitným rozhodnutím nadriadený súd o námietke zaujatosti a zároveň po splnení podmienok na rozhodnutie o odvolaní ďalším rozhodnutím ako súd odvolací o podanom odvolaní. Navrhovaná právna úprava preto umožňuje v takýchto prípadoch odvolaciemu súdu rozhodnúť aj o námietke zaujatosti jedným rozhodnutím bez toho, aby bol odvolací súd viazaný desaťdňovou lehotou na rozhodnutie o námietke zaujatosti.

Odsek 2:

Vzhľadom ku skutočnosti, že úprava § 15a ods. 3, 4, 5 a § 16 ods. 2 obsahujúca dôvody nepredkladania námietok zaujatosti nadriadenému súdu sa čiastočne prekrýva, je vhodné z hľadiska existujúcej systematiky, aby táto informačná povinnosť prvostupňového súdu bola rovnako a kompletne upravená v ustanovení § 16 ods. 2. Vec sa nadriadenému súdu nepredkladá v týchto prípadoch:

• ak účastník uplatnil v námietke zaujatosti rovnaké skutočnosti, o ktorých už rozhodol nadriadený súd, alebo iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

• ak je námietka zaujatosti podaná po uplynutí lehoty podľa § 15a ods. 2,

• ak na námietku nespĺňa náležitosti (musí v nej byť uvedené proti komu smeruje, dôvod vylúčenia a kedy sa účastník podávajúci námietku o dôvode vylúčenia dozvedel),

• ak sa námietka týka iba okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu.

Navrhovaná právna úprava zabraňuje vzniku takých situácii, kedy sa účastník domnieva, že spis bol predložený nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti, ale v skutočnosti spis nebol predložený, keďže na to nebol dôvod. Účastník je spravidla už na začiatku poučený o zákonných podmienkach namietania sudcu a preto sa môže javiť navrhované upovedomovanie ako duplicitné. Účastník však napriek poučeniu nemôže vedieť, či jeho konkrétna námietka zaujatosti bude vyhodnotená tak, že sa na ňu neprihliada. Očakáva sa tiež, že súdy budú v súvislosti s upovedomovaním účastníka dôslednejšie vyhodnocovať námietky zaujatosti z hľadiska dôvodnosti ich predkladania nadriadenému súdu a tým sa zníži počet nedôvodne predložených vecí nadriadenému súdu. Nemusí tak dôjsť k „pretrhnutiu práce so spisom." Súd môže upovedomenie zrealizovať aj osobne priamo účastníkovi pri niektorom úkone vrátane pojednávania, o čom urobí v spise záznam.

K bodu 2 (§ 21 ):

V súlade s terminológiu v platnom právnom poriadku – Zákonník práce, Zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe - sa navrhuje nahradiť slovo „pracovník" slovom „zamestnanec." Zmena v odseku 1 súvisí s rozšírením zastupovania štátu aj o právnické osoby, ktoré nemusia byť štátnym orgánom (odsek 2).

Pri vyhodnocovaní kvality právnej úpravy jednotlivých procesnoprávnych inštitútov bola až v rovine zásadnej pripomienky predostretá požiadavka na komplexnejšiu právnu úpravu vo veciach účasti štátu a jeho zastupovania v občianskom súdnom konaní. Ustanovenie § 21 ods. 2 o zastupovaní štátu výlučne štátnym orgánom je dnes už prekonané, napríklad ustanovením § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, podľa ktorého štát v taxatívne vypočítaných pozemkových veciach zastupuje Slovenský pozemkový fond. Označovanie štátu a jeho zastupovanie v návrhoch na začatie konania robí v aplikačnej praxi problémy a súdy nepostupujú jednotne, či už v otázke posudzovania vecnej legitimácie alebo v otázke splnenia procesných podmienok konania (procesnoprávna spôsobilosť, zastupovanie). Niektoré rezorty v snahe umožniť vybraným právnickým osobám zastupovanie štátu aj pred súdom upravili v osobitných právnych predpisoch oprávnenie takejto osoby zastupovať štát. V praxi sa však ukázalo, že nie vždy je predstava takejto právnickej osoby o rozsahu pôsobnosti zastupovať štát súladná so závermi v aplikačnej praxi súdov. Napríklad podľa § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. Slovenský pozemkový fond zastupuje v konaniach pred súdom štát vo vlastníctve štátu.

Na rozdiel od Slovenského pozemkového fondu vo veci jeho žaloby o určenie vlastníckeho práva pre štát však súdy dospeli k záveru, že na takéto zastupovanie Slovenský pozemkový fond nie je oprávnený a oprávnenie zastupovať štát pred súdom má iba vtedy, keď je nesporná existencia vlastníckeho práva štátu. Napríklad podľa Najvyššieho súdu SR „oprávnenie zastupovať štát pred súdom v zmysle § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov prináleží Slovenskému pozemkovému fondu, len keď je nesporná existencia vlastníckeho práva štátu k nehnuteľnosti" (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. 11. 2004, č. 1 Cdo 203/2004).

Nielen z dôvodu zásadných pripomienok uplatnených nad rámec návrhu zákona, ale najmä pre nejednotnosť postupu súdov a množstvo výkladových otáznikov nad označovaním štátu a jeho organizačných zložiek predkladateľ navrhuje v otázke zastupovania štátu právnu úpravu, ktorá reaguje na požiadavky jednotlivých rezortov, umožniť zastupovanie štátu flexibilnejším spôsobom nielen štátnym orgánom, ale aj inými právnickými osobami (štátne fondy, štátne rozpočtové organizácie, štátne príspevkové organizácie, štátne podniky alebo iné právnické osoby); ministerstvá sú rovnako právnické osoby (§ 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy).

Navrhovaná právna úprava umožňuje jednotlivým rezortom upraviť v osobitných právnych predpisoch rozsah pôsobnosti rôznym organizačným zložkám štátu zastupovať štát v súdnom konaní „ex lege".

Bude vecou aj kvality jednotlivých ustanovení právnych predpisov, či budú v otázke rozsahu takejto pôsobnosti pripúšťať rôzne výklady. Ak chce mať Slovenský pozemkový fond istotu, že ho budú súdy akceptovať ako zástupcu štátu aj v sporoch o vlastnícke právo štátu k pozemkom, vhodnejšia by bola právna úprava v § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb., podľa ktorej by mal oprávnenie zastupovať štát okrem iného aj vo veciach nehnuteľností vo vlastníctve štátu vrátane vecí, keď je vlastníctvo štátu sporné.

Vzhľadom na to, že ide o zastupovanie štátu, označenie štátu ako účastníka konania by malo byť doplnené o zastupujúcu právnickú osobu napríklad: žalobca: Slovenská republika zastúpená ministerstvom ... Neakceptovať nie je možné ani spojenie: Slovenská republika – Slovenský pozemkový fond. Bez toho, aby bol označený skutočný účastník konania, ktorým je štát – Slovenská republika, označenie účastníka by nebolo správne. Rovnako nie je správne, ak je označený iba štát – Slovenská republika a nie je uvedená osoba, ktorá zastupuje štát. Je vhodné v návrhu na začatie konania označiť aj osobitný právny predpis, ktorý oprávňuje konkrétnu právnickú osobu na zastupovanie štátu v súdnom konaní. Spravidla pôjde o zákon č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu. Ak v súdnom konaní pôjde o majetok štátu vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére, podľa tohto zákona bude možné určiť aj príslušnú zložku štátu, a to

a) štátna rozpočtová organizácia a štátna príspevková organizácia,

b) štátny fond,

c) verejnoprávna inštitúcia, ak na základe zákona spravuje majetok štátu,

d) iná právnická osoba, ak na základe zákona spravuje majetok štátu.

Správa majetku štátu je súhrn oprávnení a povinností správcu k tej časti majetku štátu, ktorý mu štát zveril do správy vrátane oprávnenia využívať všetky právne prostriedky na jeho ochranu (§ 3 ods. 1, 2 zákona č. 278/1993 Z. z.), napríklad podanie reivindikačnej žaloby, žaloby na určenie vlastníckeho práva.

Tým, že správca nekoná vo vlastnom mene, ale v mene štátu (§ 2 ods. 2 posledná veta cit. zákona), vecnú legitimáciu má štát. V tomto spočíva právny základ vyššie uvedeného označovania štátu v súdnom konaní („Slovenská republika zastúpená...............") Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva a znamená stav, že niekto je nositeľom práva vyplývajúceho z právneho predpisu (aktívna legitimácia), alebo je nositeľom a povinností (pasívna legitimácia). Len označenie správcu za stavu, že vecne legitimovanou osobou je štát, by mohlo mať za následok aj zamietnutie žaloby pre nedostatok vecnej legitimácie. Ak by išlo o majetok štátu, ktorý nie je v správe žiadneho správcu, takýto majetok spravuje krajský úrad (§ 5 ods. 1 cit. zákona), ktorý v súdnom konaní zastupuje štát. Ak by došlo k zrušeniu krajských úradov bude významné určenie prechodu tejto kompetencie zo zrušených krajských úradov na iné štátne orgány.

Samotné hospodárenie s majetkom štátu (predaj, nájom, výpožička, starostlivosť o majetok a pod.) zabezpečuje každý správca takéhoto majetku. Túto činnosť zabezpečuje každá zložka štátu, pričom ani nemusí byť orgánom štátnej správy. Od správy majetku štátu, ktorej súčasťou je aj konanie v mene štátu pred súdom, je potrebné odlišovať zabezpečovanie výkonu štátnej správy vo veciach správy majetku štátu vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére Ministerstvom financií Slovenskej republiky /§ 7 ods. 2 písm. b) in fine zákona č. 575/2001 Z. z./. Ministerstvo financií Slovenskej republiky je podľa § 7 ods. 2 písm. b) citovaného zákona ústredným orgánom štátnej správy v danej oblasti, z čoho vyplýva že v tejto oblasti zabezpečuje koncepcie, stratégie, prípravu legislatívy, metodické usmerňovanie a iné činnosti. V rámci výkonu štátnej správy má taktiež schvaľovacie a kontrolné právomoci v tejto oblasti.

Od konania v mene štátu niektorou zložkou štátu na súde podľa § 21 ods. 1 treba odlišovať stav, keď nie štát, ale priamo zložka podľa osobitného predpisu je účastníkom konania.

V uvedených prípadoch bude vecne legitimovanou osobou a účastníkom konania samotná zložka štátu. Označenie štátu popri zložke štátu v týchto prípadoch (napríklad SR – štátny podnik .......) je nadbytočné. Odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae) by sa však rovnal stav, ak by súd z takéhoto nadbytočného označenia štátu popri vecne legitimovanej právnickej osobe – príslušnej zložke štátu, žalobu zamietol (pre nedostatok vecnej legitimácie). Už vôbec neprichádza do úvahy pri takomto nadbytočnom označení štátu zastavenie konania pre nedostatok procesných podmienok konania. Súdu nemôže robiť problém takéto nadbytočné označenie štátu, pretože toto možno považovať za odstrániteľný nedostatok podania účastníka konania. O to viac to platí, keď samotná aplikačná prax v otázke „známej pomlčky" – pomlčka pri označovaní zložiek štátu v spojení so samotným označením štátu privodila opatrnícke postupy účastníkov konania pri označovaní zložiek štátu.

V praxi takto napríklad pretrváva nejednotnosť označovania štátneho podniku. Podľa § 6 ods. 1 zákona 111/1990 Zb. o štátnom podniku „veci, s ktorými podnik hospodári sú v štátnom vlastníctve." To mnohokrát evokuje v účastníkoch konania uvádzať pri označovaní štátneho podniku aj štát, napríklad „SR – LESY Slovenskej republiky, štátny podnik." To však je nadbytočné, pretože podľa § 5 ods. 1 zákona o štátnom podniku „podnik je právnickou osobou; vystupuje v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesie zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov." Tu je vidno rozdiel oproti správe majetku štátu, kedy správca vykonáva právne úkony v mene štátu. Ak však predmetom konania v právnej veci štátneho podniku je určenie vlastníckeho práva (§ 80 písm. c) Osp), v súlade s § 6 ods. 1 posledná veta zákona č. 111/1990 Zb. sa za vlastníka určuje štát, nie štátny podnik, napríklad výrokom „súd určuje, že Slovenská republika je vlastníkom nehnuteľností......" (Pre porovnanie viď uznesenie NS ČR zo dňa 27.2.2006 sp. zn. 222 Cdo. 2913/2005 Soudní rozhledy č. 7/2006 str. 253).Štát sa považuje za právnickú osobu, ak je účastníkom občianskoprávnych vzťahov (§ 21 Obč. zák.). Ak je však účastníkom občianskoprávneho vzťahu zložka štátu, napríklad štátny podnik, štát nenadobúda postavenie právnickej osoby a označenie štát popri zložke štátu, tak nemôže viesť k záveru o nesprávnej vecnej legitimácii. Aj tým by chcel predkladateľ usmerniť postup súdov, tak aby bez ďalšieho konali s príslušnou zložkou štátu a nebrali zreteľ na nadbytočné označenie štátu, pretože akékoľvek posúvanie medzi jednotlivými súdnymi inštanciami o otázke správnosti označenia účastníka konania bez vecného riešenia veci nie je súladné s článkom 6 Európskeho dohovoru.

Navrhovaná právna úprava počíta aj s prípadom, ak by podľa osobitného predpisu mal konať štátny orgán, ktorý nie je právnickou osobou (napr. obvodný úrad ako preddavková organizácia). Práve preto popri právnickej osobe zostalo oprávnenie zastupovať štát aj štátnemu orgánu. Každý štátny orgán je rozpočtovou organizáciou a každá rozpočtová organizácia má postavenie právnickej osoby. (porov. § 21 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Táto zásada je prelomená len vo vzťahu k tzv. preddavkovým organizáciám, ktoré nemajú status právnickej osoby, ale ktoré môžu za štát konať. Zriaďovateľ určí, ktoré vnútorné organizačné jednotky v rámci rozpočtovej organizácie v jeho pôsobnosti budú hospodáriť iba so zvereným preddavkom ako preddavkové organizácie. Napríklad ide o daňové úrady, colné úrady, obvodné úrady. V niektorých prípadoch zákon umožňuje takýmto preddavkovým organizáciám konať vo veciach týkajúcich sa štátu, napríklad daňové úrady majú spôsobilosť byť účastníkmi súdneho konania a samostatne konať pred súdom v rámci svojej pôsobnosti (§ 4 ods. 4 zákona č. 150/2001 .Z z. o daňových orgánoch). Za Slovenskú republiky teda v rámci pôsobnosti daňových úradov vystupujú pred súdom daňové úrady, aj keď nemajú status právnickej osoby. Nevystupujú však samostatne len v spojení so štátom napríklad s označením „Slovenská republika – daňový úrad......"

Od zastupovania štátu tiež treba odlišovať stav, keď žalovaným je štátny orgán podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

K bodom 3 až 5 (§ 35 ):

Navrhovaná právna úprava § 35 ods. 1 písm. e) nadväzuje na ustanovenie § 105 Trestného zákona, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2006. Podľa § 105 Trestného zákona súd uloží (obligatórne) v občianskoprávnom konaní ochrannú výchovu osobe, ktorá dovŕšila dvanásty rok svoju veku a je mladšia ako štrnásť rokov, ak spáchala čin, za ktorý tento zákon dovoľuje uložiť trest odňatia slobody na doživotie, a to aj na návrh prokurátora. Ide o časť vety pred bodkočiarkou, ktorá je pokrytá platným znením ustanovenia § 35 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku. Problém, ktorý odporúčame riešiť, sa týka predovšetkým časti vety za bodkočiarkou uvedenej v § 105 Trestného zákona, podľa ktorej súd tak môže urobiť aj vtedy, keď je to potrebné na zabezpečenie riadnej výchovy osoby mladšej ako štrnásť rokov, ktorá spáchala čin, ktorý by bol inak trestným činom. V tomto prípade totiž Trestný zákon neustanovuje orgán, na základe návrhu ktorého by súd mohol začať konať v občianskoprávnom konaní o uložení ochrannej výchovy a súd prakticky ani nemá možnosť dozvedieť sa, že sú tu skutočnosti, ktoré odôvodňujú uloženie ochrannej výchovy. V súčasnosti žiaden zákon nezveruje oprávnenie podať návrh na začatie občianskoprávneho konania o uložení ochrannej výchovy podľa § 105 Trestného zákona časti vety za bodkočiarkou ani žiadnemu inému orgánu, napríklad orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

Navrhovaná právna úprava § 35 ods. 2 písm. d) sa opiera o článok 149 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého do pôsobnosti prokuratúry Slovenskej republiky patrí ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Konanie vo veciach výchovy maloletých sa týka vecí, v ktorých súd rozhoduje o výchove a výžive maloletých detí, o styku rodičov s maloletými deťmi, o styku blízkych osôb s maloletými deťmi, o priznaní, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o schválení dôležitých úkonov maloletého dieťaťa a o podstatných veciach, o ktorých sa rodičia nemôžu dohodnúť, ako aj o predĺžení ústavnej starostlivosti a pestúnskej starostlivosti po dosiahnutí plnoletosti dieťaťa a o zrušení rozhodnutia o takejto náhradnej starostlivosti (pozri § 176 Občianskeho súdneho poriadku). Maloleté deti sa často stávajú nástrojom na vyrovnávanie si účtov medzi ich rodičmi. Požiadavka ustanoviť možnosť prokurátora vstúpiť do už začatého konania vo veciach výchovy maloletých v záujme dôsledného rešpektovania Dohovoru o právach dieťaťa vyplynula aj zo záverov prijatých na pracovnom stretnutí zameranom na problematiku násilia proti deťom, ktoré sa konalo dňa 9. novembra 2006 pod gestorstvom UNICEF Slovensko v Stredisku pre ľudské práva.

Navrhovaná zmena v § 35 ods. 1 písm. c) je spojená so zmenou v § 250t odseku 2 (porov. odôvodnenie k § 250t ods. 2).

K bodu 6 (§ 45 ods. 2):

Doklad o doručení písomnosti súdu tzv. doručenka má povahu verejnej listiny (k tomu porov. napr. Zbierka rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky R ČR č. 55/2002). Ak spochybňuje účastník konania správnosť údajov uvedených na doručenke (namieta, že ustanovený postup doručenia nebol dodržaný), je povinný o tom súdu predložiť dôkazy a týmto spôsobom preukázať svoje tvrdenie. V nadväznosti na povahu doručenky (pozri § 133 a 134) sa dopĺňa do § 45 odseku 2 vyvrátiteľná právna domnienka o pravdivosti doručenky. Náležitosti doručenky sú obsiahnuté vo vyhláške č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresne súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení vyhlášky č. 417/2006 Z.z. v ustanovení § 144. S uvedenou zmenou súvisí aj návrh na doplnenie § 374 ods. 1.

Tým, že navrhovaná právna úprava priznáva doručenke povahu verejnej listiny, súd vychádza z údajov na doručenke a kým nie je preukázaný opak, súd považuje údaje na doručenke za pravdivé. Súd by teda bez preukázania opaku nemal spochybňovať údaje na doručenke a ani za tým účelom zasielať spis súdu nižšej inštancie na preverenie pravdivosti údajov na doručenke. Je to krok proti prieťahom vzniknutým pri prešetrovaní pravdivosti údajov na doručenke v súvislosti s prerušením práce so spisom a jeho zasielaním súdu nižšej inštancie. Pokiaľ však doručenka neobsahuje relevantné údaje pre posúdenie účinnosti doručenia, súd nemôže bez ďalšieho prijať záver o účinnosti doručenia a prešetreniu doručenia sa v takom prípade nevyhne. Predkladateľ poznamenáva, že sa pripravujú práce na tlač novej súdnej zásielky s údajmi na doručenke v záujme jednoduchšieho posúdenia účinnosti doručenia. Navrhovaná právna úprava má však význam už teraz najmenej vo vzťahu k podpisu a dátumu na doručenke.

K bodu 7

§ 49 ods. 1:

Ide o reakciu na nejednotnosť súdnej praxi pri vyzývaní na zaplatenie súdneho poplatku, kedy niektoré súdy aplikujú § 49 ods. 1 druhej vety a výzvy na zaplatenie poplatku doručujú aj zástupcovi aj účastníkovi, čo následne častokrát spôsobuje duplicitu platenia súdneho poplatku, rôzne názory na počiatok plynutia zákonnej 10-dňovej lehoty ako aj predlžovanie konania z dôvodu potreby vracať zaplatené preplatky uznesením. Problém rieši aj česká judikatúra – Ústavní soud České republiky v rozhodnutí II.ÚS 671/2002, Nejvyšší soud ČR – R 1/2001, kde sa dospelo k záveru, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok nie je povinnosť účastníka osobne v konaní niečo vykonať. Navrhované znenie je plne v súlade s týmito závermi. Explicitná úprava smeruje k odstráneniu výkladových rozdielností a teda k zjednoteniu postupu súdov.

§ 49 ods. 2 až 4 :

Problémy v doručovaní výraznou mierou prispievajú k vzniku prieťahov v občianskom súdnom konaní. De lege lata právna úprava rieši problém odopretia prijatia písomnosti (§ 50), doručovania spojeného s ťažko prekonateľnými prekážkami v cudzine a nedoručenie písomnosti na známu adresu v cudzine a to ustanovením opatrovníka (§ 29 ods. 2). Paradoxne pri doručovaní na území Slovenskej republiky platná právna úprava umožňuje zavŕšiť proces doručovania skôr pri osobe, ktorej pobyt nie je známy a to ustanovením opatrovníka (§ 29 ods. 2), než pri osobe, ktorej pobyt je na území Slovenskej republiky známy, avšak doručovanie je spojené s ťažkosťami alebo prieťahmi. Tieto ťažkosti a prieťahy nastávajú jednak vtedy, ak sa adresát síce zdržiava na známej adrese, ale v čase doručovania robí obštrukcie tým, že zásielku neprevezme a preukazuje, že práve v čase doručovania sa v meste doručovania nezdržiaval a jednak vtedy, ak adresát je často mimo miesta doručovania a vznikajú pochybnosti o účinnosti náhradného doručovania. Ustanovenie § 49 ods. 2 síce umožňuje uložiť účastníkovi, aby si zvolil pre prijímanie písomnosti zástupcu, ak by doručovanie bolo spojené s ťažkosťami alebo prieťahmi, ale o tom treba účastníka poučiť. Tu však nastáva problém, pretože už toto poučenie nie je možné transponovať do dispozičnej sféry adresáta, ktorý zásielky nepreberá a neprevezme ani toto poučenie. Bez toho, aby toto poučenie obdržal, platná právna úprava neumožňuje ukladať písomnosti na súde.

Navrhovaná právna úprava reaguje na tento problém. V čase doručovania prvej písomnosti účastník spravidla ešte nepozná obsah súdnej zásielky a jeho snaha o jej neprevzatie je tak minimalizovaná. Ak účastník bol poučený podľa odseku 3 a kedykoľvek počas konania by si účastník neprevzal niektorú zásielku určenú do vlastných rúk, všetky nasledujúce doručované písomnosti môže súd tomuto účastníkovi ukladať na súde a za dátum doručenia sa považuje deň, kedy sa mu zo súdu odošle rovnopis uloženej písomnosti. Nie je pritom významné, či si zásielku s rovnopisom účastník prevezme. Sudca sa tak vyhne problému s tzv. „nekonečným doručovaním" a hlavne nebude tak trpieť poctivá strana sporu. Ak súd využije navrhovanú právnu úpravu, nenastanú problémy s prešetrovaním účinnosti náhradného doručenia. Keďže sa i pri doručovaní rozsudkov musí vychádzať z náhradného doručenia (§ 47 ods. 2), súd mnohokrát úmornou cestou zisťuje, či sa dodržal postup pri náhradnom doručovaní vypočúvaním doručovateľa a zisťovaním, či sa adresát v čase doručovania v mieste doručovania zdržiaval. Keď sa súdu takýto účastník vyhýba, je to na úkor konečného vybavenia veci. Ak by súd bez prešetrenia účinnosti náhradného doručenia vyznačil právoplatnosť, pri predložení dôkazu o tom, že sa adresát v čase doručovania rozhodnutia vo veci samej v mieste doručovania nezdržiaval, by mohlo dôjsť k zastaveniu exekúcie pre nevykonateľnosť titulového rozhodnutia.

Podľa navrhovaného odseku 2 ak sa niektorá zásielka určená do vlastných rúk vráti z miesta trvalého pobytu alebo prechodného pobytu alebo z miesta, ktoré na doručovanie označil účastník konania, alebo od zvoleného zástupcu pre doručovanie ako neprevzatá, súd môže všetky nasledujúce písomnosti pre tohto účastníka ukladať na súde s účinkami doručenia ku dňu odoslania rovnopisu doručovanej písomnosti. V zmysle zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov občan hlási miesto, začiatok a skončenie svojho pobytu obci, v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a v meste Košice hlási tieto údaje mestskej časti a vo vojenskom obvode príslušnému úradu (tzv. ohlasovňa). Pobytom na účely evidencie pobytu občanov sa rozumie trvalý pobyt a prechodný pobyt. Trvalým pobytom rozumie pobyt občana spravidla v mieste jeho stáleho bydliska na území Slovenskej republiky. Občan má v tom istom čase iba jeden trvalý pobyt. Trvalý pobyt má občan len v budove alebo jej časti, ktorá je označená súpisným číslom alebo súpisným a orientačným číslom a je určená na bývanie (porov. § 43b zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení zákona č. 237/2000 Z. z.), ubytovanie, alebo na individuálnu rekreáciu, ak tento zákon neustanovuje inak. Za časť budovy sa považuje aj byt. Prechodný pobyt je pobyt občana mimo miesta trvalého pobytu, kde sa občan dočasne zdržiava, ak má trvať viac ako 90 dní; prechodný pobyt je tiež pobyt občana trvalo žijúceho v zahraničí, ktorý má na území Slovenskej republiky trvať viac ako 90 dní.

Vzhľadom na citlivosť otázky doručovania navrhovaná právna úprava na rozdiel od platnej právnej úpravy zakotvuje mechanizmus na zvýšenie ochrany účastníka konania a to bez toho, žeby trpeli ostatní účastníci konania.

Predovšetkým rovnopis každej jednej písomnosti, ktorá sa adresátovi súdnej písomnosti ukladá na súde, sa doručuje účastníkovi konania zásielkou s oznámením, že sa táto písomnosť považuje za doručenú uložením na súde s účinkami doručenia ku dňu odoslania tejto zásielky. Účastník má teda možnosť aj bez toho, aby si išiel prevziať na súd uloženú zásielku, oboznámiť sa s doručovanou písomnosťou.

Účastník, ktorému sa zásielky ukladajú na súde, má možnosť kedykoľvek privodiť doručovanie ďalších písomnosti ním označenému zástupcovi pre doručovanie a to z ktoréhokoľvek miesta, vrátane cudziny. Postačuje podať podanie na poštovú prepravu. Má tiež možnosť kedykoľvek aj počas režimu ukladania zásielok na súde označiť iné miesto na doručovanie v Slovenskej republike. Má tak možnosť ovplyvniť proces doručovania v prípade nepredvídateľných udalostí v zahraničí.

Doručovanie ukladaním na súde by nebolo účinne a lehoty by neplynuli účastníkovi, ktorý stratil spôsobilosť konať pred súdom (§ 56 ods. 1). Ak by takýto účastník nemohol samostatne konať pred súdom a nebol by zastúpený, doručovanie by nebolo účinné bez ustanovenia opatrovníka takémuto účastníkovi (§ 29 ods. 1 prvá veta). Ak by v uvedených právnych situáciách súd ukladal zásielky na súde, odňal by takémuto účastníkovi možnosť konať pred súdom, ktorá skutočnosť je relevantná, či už v prípadnom odvolacom konaní (§ 221 ods. 1 písm. f/) alebo v dovolacom konaní (§ 237 písm. f/ ). Vzhľadom na dostatočnú ochranu takéhoto účastníka nebol dôvod na duplicitnú úpravu v navrhovanom ustanovení ako je v § 29 ods. 1 prvá veta, v § 56 ods. 1.

Ak majú nastať účinky doručovania ukladaním na súde, účastník má byť poučený podľa § 49 ods. 2 až 4. Súd môže poučenie poskytnúť kedykoľvek v priebehu konania osobne účastníkovi alebo zaslaním poučenia s tým, že náhradné doručenie je vylúčené. Ak poučenie dáva osobne, je treba o tom vyhotoviť záznam v zápisnici. Poučenie môže súd poskytnúť napr. v nasledovnom znení:

POUČENIE O DORUČOVANÍ

„Súd Vás poučuje, že ak sa niektorá zásielka určená do vlastných rúk vráti z miesta trvalého alebo prechodného pobytu, z miesta ktoré ste na doručovanie označili alebo od zvoleného zástupcu ako neprevzatá, súd Vám môže všetky nasledujúce písomnosti ukladať na súde s účinkami doručenia ku dňu odoslania rovnopisu doručovanej písomnosti zo súdu a to aj keď si zásielku s rovnopisom neprevezmete.

Súd Vás zároveň poučuje, že kedykoľvek máte možnosť požiadať o doručovanie písomnosti i na adrese iného miesta v Slovenskej republike, ak na takéto miesto môže byť písomnosť doručená zákonom predpísaným spôsobom, prípadne si môžete zvoliť zástupcu pre doručovanie."

Súd môže dať poučenie aj len s poukazom na § 49 ods. 2 až 4, ktorého text priloží.

Súd nie je povinný ukladať zásielky na súde s účinkami doručenia a teda nejde o vadu konania, ak súd bude ďalej postupovať pri doručovaní štandardne.

Predkladateľ taxatívne vypočítal okruh osôb, pri ktorých nebude možné zásielky ukladať na súde.

Cieľom navrhovanej úpravy je preniesť bremeno z neúspešného doručovania na účastníka konania a to bez toho, aby mu bol sťažený prístup k súdu. Navrhovaný postup núti účastníka starať sa o svoje záležitosti v súdnom konaní a možno to spravodlivo žiadať, pretože nejde len o jeho práva, ale aj práva ostatných účastníkov konania.

V snahe minimalizovať výkladové otázniky prichodí poznamenať, že režim ukladania zásielok privodí iba vrátená zásielka určená do vlastných rúk (§ 47 ods. 2). Súd bude bez ďalšieho vychádzať z údajov na doručenke a preveruje ich iba v prípade predloženia dôkazov o opaku pravdivosti údajov (§ 45 ods. 2). Musia však na doručenke byť údaje o opakovanom pokuse doručovateľa doručiť písomnosť. Nie je pritom významné, či sa pri doručovaní vrátenej zásielky, ktorá privodí ukladanie zásielok na súde, adresát zdržiaval v mieste doručovania. Významná je len skutočnosť neprevzatia zásielky určenej do vlastných rúk pri zachovaní postupu súdneho doručovateľa. Účinnosť náhradného doručenia je irelevantná. Svedčí o tom dikcia „vráti ... ako neprevzatá". Navrhované ustanovenie bude prínosom aj z hľadiska rýchlosti konania, pretože problémy s doručovaním boli dôvodom aj na presúvanie spisu z vyššej súdnej inštancie na prešetrenie pravdivosti údajov na doručenke.

Ak nastal dôvod na ukladanie zásielok na súde, súd môže ukladať všetky zásielky na súde až do právoplatného skončenia veci vrátane zásielok doručovaných podľa § 46 ods. 2, teda aj predvolaní na pojednávanie. Táto skutočnosť je významná z hľadiska posudzovania otázky, či účastníkovi bola odňatá možnosť konať, ak sa pojednávania nezúčastnil. Uložením na súde však nie je možné privodiť doručenie listín, pri ktorých je náhradné doručenie vylúčené. Napríklad platobný rozkaz (§ 173 ods. 1), uznesenie podľa § 114 ods. 4.

Ukladanie zásielok nie je bližšie upravené. Zásielka sa uloží do súdneho spisu s potvrdením odoslania rovnopisu zásielky. Údaj podateľne o odoslaní zásielky je nezameniteľný. Ak účastník konania požiada o doručenie uloženej písomnosti, súd bude postupovať obdobne ako pri doručovaní súdnej písomnosti už po jej skoršom účinnom doručení, teda doručuje už len rovnopis písomnosti a to na žiadosť buď poštou alebo na tzv. „domácu doručenku" pri osobnom prevzatí.

Ukladanie na súde privodí iba vrátená zásielka určená do vlastných rúk z adresy, ktorú má adresát v čase tohto doručovania podľa osobitného predpisu ako adresu svojho trvalého alebo prechodného bydliska, alebo z adresy, ktorú ako poslednú uviedol na doručovanie v Slovenskej republike. Musí ísť pritom o miesto, kde sa písomnosť dá doručiť podľa § 47 ods. 2. Zástupcom pre doručovanie na účely aplikácie navrhovaného ustanovenia je osoba, ktorú účastník konania oznámi súdu na preberanie súdnych písomností. Aj keď by účastník konania mal splnomocnenca na preberanie zásielok podľa poštových predpisov, nešlo by o osobu podľa navrhovaného ustanovenia, pretože až oznámením takejto osoby súdu by táto osoba predstavovala zástupcu pre doručovanie podľa navrhovaného ustanovenia. Preberanie zásielok splnomocnencom na preberanie poštových zásielok podľa poštového poriadku však nijako nie je dotknuté. Pre oznámenie podľa § 49 ods. 4 predkladateľ odporúča nasledovné znenie:

O z n á m e n i e

„Oznamujeme Vám, že listiny doručované spolu s týmto oznámením sú podľa § 49 ods. 4 uložené na súde a za deň ich doručenia vašej osobe sa považuje deň ich odoslania zo súdu".

Platná právna úprava bližšie nešpecifikuje moment doručenia pri uložení zásielky na súde. Navrhovaná právna úprava zaslaním kópie doručovanej listiny predstavuje určité zvýhodnenie pre adresáta proti platnej právnej úprave a moment odoslania písomnosti zo súdu je nezameniteľný podľa režimu záznamov v registroch podateľne. Prevzatie rovnopisu je z hľadiska účinkov doručenia irelevantné, pretože sa doručí uložením na súde. Každopádne je však odoslanie rovnopisu významné, pretože s odoslaním rovnopisu je spojený deň doručenia. Ak by teda došlo k opomenutiu odoslania rovnopisu, nedošlo by ani k doručeniu. Vzhľadom na mobilitu fyzických osôb predkladateľ nemohol akceptovať požiadavky na obdobnú právnu úpravu doručovania, aká je pri fyzických osobách oprávnených na podnikanie právnických osobách a to doručovaním na adresu trvalého bydliska bez ďalšieho. Navrhovanú právnu úpravu nie je možné použiť v prípade fyzickej osoby - oprávnenej na podnikanie a v prípade právnických osôb, pretože vo vzťahu k týmto osobám platí osobitný režim doručovania podľa § 48 ods. 2, 3. V odseku 5 sú vypočítané osoby, voči ktorým sa právna úprava doručovania ukladaním na súde nepoužije a to vzhľadom na osobitné postavenie týchto osôb. Prax ukáže, či okruh osôb podľa odseku 5 bude dôvodné rozšíriť. Pre úplnosť predkladateľ poznamenáva, že aj keď poučenie podľa ods. 2 až 4 neprevzal účastník osobne, neznamená to, že náhradné doručenie ostatných pripojených listín je bez ďalšieho neúčinné. To znamená, že v prípade splnenia podmienok pre náhradné doručenie, sa na pripojené listiny vzťahuje režim náhradného doručenia.

§ 49 ods. 7:

V dôsledku navrhovaného rozšírenia § 49 o ďalšie odseky, pôvodný (doterajší) odsek 3 sa stáva vo vecne nezmenenej podobe odsekom 7.

K bodom 8 až 10 (§ 53):

Návrh zákona sa v § 53 odsek 1 a v § 53 odsek 4 vracia - od nadobudnutia účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. - k viac ako štyridsaťročnému osvedčenému mechanizmu ukladania poriadkových pokút vrátane možnosti súdu toto poriadkové opatrenie dodatočne odpustiť. Obligatórny spôsob ukladania poriadkových pokút na základe taxatívne ustanovených zákonných dôvodov bol zavedený do procesného poriadku s účinnosťou od 1. septembra 2005 zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Poriadková pokuta slúži na to, aby súd mohol vynucovať a upevňovať svoju autoritu všade tam, kde by mohla byť neprípustnými zásahmi ohrozená a aby mohol pomocou tohto opatrenia zabezpečiť dôstojný a nerušený priebeh konania a tým urýchliť rýchlu a účinnú ochranu občianskych práv. Preto už v roku 1963 zákonodarca vyjadril v Občianskom súdnom poriadku zámer, že zákon musí ponechať súdu širokú možnosť voľnej úvahy, kedy a v akom rozsahu poriadkovú pokutu použiť. Zákonom ustanovené poriadkové opatrenia sú krajnými opatreniami, ktoré má súd použiť až vtedy, keď mu nepostačujú miernejšie prostriedky, ako je napomenutie a pod.

Splnenie podmienky „hrubého sťažovania postupu konania" je vecou starostlivého uváženia všetkých okolností prípadu; všeobecne musí byť úkon rušiteľa z hľadiska závažnosti a vplyvu na konanie určitým spôsobom kvalifikovaný. Primerane tomu určí súd výšku poriadkovej pokuty. Z výchovnej funkcie poriadkovej pokuty ako peňažnej sankcie vyplýva možnosť jej uloženia a predstavuje jeden z právnych prostriedkov, ktorý má slúžiť súdu v rámci vedenia pojednávania na to, aby využitím týchto nástrojov mohol viesť pojednávanie tak, aby splnilo výchovný účel a aby prebiehalo dôstojne a nerušene (§ 117 ods. 1). Keďže poriadková pokuta má plniť výchovnú funkciu, z tejto povahy má vyplývať aj možnosť dodatočne ju odpustiť. Proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty sa možno totiž odvolať. Pokiaľ sa odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie, môže uznesenie zmeniť priamo súd prvého stupňa (§ 210a autoremedúra). Pokutu je možné odpustiť v prípade, ak to odôvodňuje neskoršie sa správanie toho, komu bola uložená, teda kedy preváži subjektívny prvok spočívajúci v subjektívnom prístupe pokutovanej osoby v procese, ale aj v prípade, že nastali dôvody hodné osobitného zreteľa aj nezávisle od vôle pokutovanej osoby napríklad živelná udalosť, zranenie, choroba a s tým spojená náhla sociálna zmena k horšiemu postaveniu pokutovanej osoby. Ak už bola poriadková pokuta zaplatená, nie je možné ju už vrátiť.

Neexistuje logický dôvod, prečo by nemal mať súd možnosť zvážiť uplatnenie tohto poriadkového opatrenia aj v prípadoch uvedených v odseku 2. V návrhu zákona bol na základe uplatnených pripomienok dopracovaný ďalší novelizačný bod, ktorým sa vykonáva rovnaká zmena ako v § 53 odseku 1 aj v odseku 2 t.j. možnosť (nie povinnosť) súdu uložiť poriadkovú pokutu aj pri opakovanom hrubom sťažení postupu konania.

K bodu 11 (§ 88 ods. 1 písm. o):

Navrhuje sa návrat k vymedzeniu osobitnej miestnej príslušnosti v konaniach vo veciach ochrany osobnosti obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku do 30. augusta 2003 v § 88 odseku 1 písmene o). Zákonom č. 353/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov došlo s účinnosťou od 1. septembra 2003 k vypusteniu tejto úpravy (vrátane šiestej hlavy tretej časti venovanej špeciálne konaniu vo veciach ochrany osobnosti). V dôvodovej správe sa uvádza, že v § 88 ods. 1 písm. o) bola „určená osobitná miestna príslušnosť konaní vo veciach ochrany osobnosti podľa tretej časti šiestej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na to, že sa uvedená časť vypúšťa z občianskeho súdneho poriadku, stráca toto ustanovenie opodstatnenosť." Samotným zámerom pôvodne upravenej výlučnej miestnej príslušnosti v konaní vo veciach ochrany osobnosti bolo uľahčiť žalobcovi prístup k súdnej ochrane v takej závažnej oblasti, ako je právo na ochranu osobnosti. V tejto súvislosti stojí za zmienku genéza legislatívneho vývoja právnej úpravy zakotvenej do 30. augusta 2003 v šiestej hlave tretej časti Občianskeho súdneho poriadku. Pôvodné ustanovenia § 88 ods. 1 písm. o) a § 200i priniesol do Občianskeho súdneho poriadku zákon č. 232/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) a zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Pre úplnosť treba uviesť znenie § 200i:

(1) Na konanie vo veciach ochrany osobnosti /34g/ je príslušný súd, v ktorého obvode má žalobca bydlisko.

(2) Súd je povinný vo veciach uvedených v odseku 1 konať o veci samej najneskôr do 30 dní od podania žaloby.

(3) Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia žaloby (§ 79) vyjadriť sa k nej a navrhnúť súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. O tomto následku musí súd žalovaného poučiť.

(4) Súd je povinný rozhodnúť vo veci ochrany osobnosti najneskôr do jedného roka od podania žaloby.

Poznámka pod čiarou k odkazu /34g/ znie:

/34g/ § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 9/96 z 11. novembra 1997, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov pod číslom 359/1997 Z. z. s účinnosťou od 20. decembra 1997, bol vyslovený nesúlad § 200i ods. 3 s článkom 47 odsekom 3 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil tiež nesúlad ustanovenia § 200i odseku 4 s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Stalo sa tak nálezom PL. ÚS 25/01 zo 7. novembra 2002, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov pod číslom 620/2002 Z. z. s účinnosťou od 9. novembra 2002. Dotknuté ustanovenie bolo z Občianskeho súdneho poriadku vypustené zákonom č. 424/2002 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2003. Ani jeden z uvedených nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky sa však nedotýkal úpravy osobitnej miestnej príslušnosti v § 88 odseku 1 písm. o). Inak povedané z vecného hľadiska toto ustanovenie nestratilo na význame.

V dôsledku vypustenia výlučnej miestnej príslušnosti sa od 1. septembra 2003 začala pre konania o ochrane osobnosti uplatňovať všeobecná právna úprava vrátane § 84 t.j. miestna príslušnosť podľa všeobecného súdu povinného - odporcu. Väčšina médií, ktoré v praxi vystupujú na strane žalovaného účastníka, majú svoje sídlo v Bratislave. Miestne príslušným sa v zmysle platnej právnej úpravy stáva – ten ktorý - okresný súd v Bratislave. Právo na ochranu osobnosti (tzv. osobnostné práva) prináleží každej fyzickej osobe (porov. § 11 Občianskeho zákonníka, článok 19 ods. 2 a 3 Ústavy SR). Ak dôjde k neoprávnenému zásahu do týchto práv, dotknutej osobe – žalobcovi, ktorý má bydlisko vo vzdialenejšom regióne resp. v inom ako v bratislavskom kraji, vznikajú neprimerané náklady (cestovné, ubytovanie, stravovanie), ktoré musí znášať, ak sa domáha poskytnutia ochrany svojim právam na súde. V duchu dispozičnej zásady, ktorou je sporové konanie ovládané a teda s potrebou uniesť dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia žalobca musí cestovať do Bratislavy so svedkami a pod. (k tomu porov. § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Podľa občianskoprávnej úpravy (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) pokiaľ morálne zadosťučinenie nie je postačujúce so zreteľom na zníženú dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti, a to nielen v bežnej, ale v značnej miere, má takáto osoba právo na peňažnú satisfakciu. Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval, že ak k neoprávnenému zásahu do chránených práv fyzickej osoby dôjde televíznym vysielaním, treba vždy vychádzať z toho, že tento zásah mal širokú publicitu. Takýto zásah, ktorý spočíval napr. v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (porov. rozsudok NS SR 1 Co 15/97). Toto právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch má fyzická osoba aj vtedy, keď morálna satisfakcia už nie je aktuálna. Ako už bolo povedané, na to aby žalobca preukázal intenzitu zásahu v zmysle § 13 odseku 2 Občianskeho zákonníka – zníženie dôstojnosti, vážnosti v spoločnosti v značnej miere – je nevyhnutné, aby uniesol dôkazné bremeno resp. aby splnil procesnú dôkaznú povinnosť. Dokazovanie výsluchmi svedkov - najmä z prostredia dotknutého žalobcu – vykonané v inom obvode, ako je obvod všeobecného súdu žalobcu, je nákladné.

Pri argumentoch týkajúcich sa obnovenia osobitnej miestnej príslušnosti navrhovanej v § 88 odseku 1 písm. o) treba poukázať aj na rešpektovanie článku 46 odsek 1 Ústavy SR a článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K bodu 12 (§ 105) :

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je rozložiť agendu týkajúcu sa rozhodovania v sporoch o miestnu príslušnosť medzi všetky krajské súdy pri zachovaní pružnosti postupovania veci s novou možnosťou pre účastníkov konania privodiť rozhodovanie aj na inom než príslušnom súde.

V snahe minimalizovať výkladové otázniky predkladateľ poukazuje na niektoré riešenia ponúkané navrhovanou právnou úpravou. Prelomenie zásady, že súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88, bude prichádzať do úvahy - ak ako už bolo uvedené – v prípade opätovného vystupovania navrhovateľa aspoň v jednej inej právoplatne neskončenej veci. Pri viacerých navrhovateľoch (žalobcoch) stačí, že jeden z nich je totožný s navrhovateľom v predmetnej veci. Tým sa zároveň predíde tomu, aby boli prejednané veci od jedného žalobcu vo väčších množstvách na nepríslušnom súde, čo by najmä pre súdy v obvode Bratislavy mohlo znamenať značne zvýšený nápad vecí najmä od väčších spoločností.

Ak navrhovateľ nebude na príslušnom súde navrhovateľom v inej neskončenej veci a nepôjde o výlučnú príslušnosť iného súdu, navrhovaná právna úprava bude v skutočnosti predstavovať náhradu inštitútu dohody o miestnej príslušnosti (prorogácia) v konkludentnej forme. Stačí, že odporca nebude namietať nepríslušnosť. Súd však vždy bude skúmať miestnu príslušnosť na námietku účastníka pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí a to bez ohľadu na dohody účastníkov v hmotnoprávnej rovine.

Navrhovaná právna úprava umožňuje žalobcovi obrátiť sa aj na súd, ktorý pracuje s nižšími zostatkami a tieto veci sú zistiteľné (pozri zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám). Navrhovaná právna úprava v procese rozhodovania o miestnej príslušnosti tak favorizuje vôľu účastníkov. Ak súd, na ktorý sa účastník obrátil, je prijateľný pre všetkých účastníkov konania a nie je to na úkor zaťaženosti súdu, niet dôvodu, aby taký súd nemohol vec prejednať. To však neplatí, pokiaľ ide o výlučnú miestnu príslušnosť (§ 88).

Ak by účastník podal námietku miestnej príslušnosti a súd by bol toho názoru, že je miestne príslušný, rozhodne o takejto námietke uznesením ako o procesnom návrhu tak, že ho zamietne. Proti uzneseniu je prípustné odvolanie.

Ak súd postúpi vec miestne príslušnému súdu, urobí tak bez rozhodnutia prípisom, čím sa zachováva pružnosť pri postúpení veci a úkony týkajúce sa veci samej tak môže realizovať už miestne príslušný súd podľa vlastnej predstavy. V prípadoch podľa § 87 musí účastník, ktorý sa obrátil na iný súd než na všeobecný súd odporcu alebo súd, ktorý mu bol daný na výber podľa § 87 počítať s tým, že ak odporca bude namietať miestnu príslušnosť, tak súd, na ktorý sa obrátil, už nemusí brať zreteľ na jeho dodatočné návrhy na postúpenie veci. V praxi však pôjde skôr o výnimočné prípady, pretože aplikačná prax potvrdzuje, že pri príslušnosti súdu danej na výber (§ 87) si účastník hneď na začiatku zvolí pre neho najvýhodnejší súd. Ak súd, ktorému bola vec postúpená s postúpením nesúhlasí, predloží vec svojmu nadriadenému súdu a obligatórne aj vtedy, ak to budú namietať účastníci konania do 15 dní od doručenia upovedomenia podľa odseku 2. Navrhovanou právnou úpravou sa predíde obligatórnemu rozhodovaniu o miestnej príslušnosti vydaním uznesenia, čím sa zachováva pružnosť v sporoch o miestnu príslušnosť podľa doterajšej právnej úpravy. Zároveň sa však garantuje účastníkom konania, že v prípade ich nesúhlasu sa bude vecou zaoberať nadriadený súd. Podľa navrhovanej právnej úpravy už nebude rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky v prípade sporu o miestnu príslušnosť medzi súdmi z rôznych obvodov, ale rozhodne len nadriadený súd súdu, ktorému bola vec postúpená. Jeho rozhodnutím je viazaný aj iný súd než súd, na ktorý sa účastník s návrhom obrátil alebo súd, ktorý s postúpením veci nesúhlasí. Nadriadený súd po rozhodnutí podľa odseku 3 vráti spis súdu, ktorému bol spis postúpený a tento zašle spis priamo súdu, ktorý bol určený ako miestne príslušný bez toho, aby vracal spis súdu, na ktorý sa účastník obrátil. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované.

K bodu 13 (§ 126 ):

Podľa § 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe príslušník Slovenskej informačnej služby nepreukazuje svoju totožnosť, ale svoju príslušnosť k Slovenskej informačnej službe a to služobným preukazom s evidenčným číslom a ústnym vyhlásením „Slovenská informačná služba". Navrhované doplnenie ustanovenia § 126 korešponduje s ustanoveniami Trestného poriadku a ustanovením § 10 ods. 4 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov. Navrhovaná zmena platnej právnej úpravy je potrebná nielen z dôvodu zosúladenia Občianskeho súdneho poriadku s inými zákonmi, najmä zákonom NR SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore a zákonom NR SR č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe, ale aj z dôvodu dodržiavania zákona o ochrane utajovaných skutočností. Osobné údaje príslušníka Slovenskej informačnej služby v spojení s údajmi osvedčujúcimi jeho príslušnosť k Slovenskej informačnej službe a to aj po skončení služobného pomeru, sú utajovanou skutočnosťou. V aplikačnej praxi súdov vznikajú problémy súvisiace s oboznamovaním sa s touto utajovanou skutočnosťou v prípadoch, kedy sú ako svedkovia predvolaní príslušníci Slovenskej informačnej služby, najmä v konaní podľa piatej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Utajenie totožnosti svedka, ktorý je príslušníkom Slovenskej informačnej služby, je dôležité aj z hľadiska jeho ďalšieho pôsobenia v záujmovom prostredí spravodajskej služby ako aj z hľadiska plnenia zákonných úloh Slovenskej informačnej služby. Odhalenie jeho totožnosti pred účastníkmi súdneho konania by mohlo zamedziť plneniu zákonných úloh Slovenskej informačnej služby príslušníkom, nakoľko tento nebude môcť pokračovať v uskutočňovaných operáciách, ani byť nasadzovaný do ďalších operácií. Z týchto príčin sa dopĺňa ustanovenie § 126 odseku 2 tak, že „ak totožnosť svedka má zostať utajená, namiesto jeho totožnosti sa zisťuje jeho príslušnosť podľa osobitného predpisu."

K bodu 14 (§ 151 ):

Zavedenie rozhodovania o trovách konania len na návrh a povinnosť špecifikácie trov právneho zastúpenia privodili v otázke trov konania zvýšenú aktivitu účastníkov a znamená to aj zjednodušenie práce súdu, najmä pokiaľ ide o spracovanie písomného rozhodnutia o trovách konania. Pre zaneprázdnené súdy je prijateľnejšie odkontrolovať žiadané trovy, než ich všetky vyšetriť a v prípade odvolania pre opomenutie niektorých trov predkladať spis odvolaciemu súdu. Pre účastníka konania, ktorý sa o svoje procesné práva má vo vlastnom záujme starať, podanie návrhu a špecifikácia trov nemôže znamenať výraznejšiu záťaž. Preto, aj keď sa vyskytli požiadavky na návrat k zásade oficiality pri rozhodovaní o trovách konania, predkladateľ nereflektoval na tieto požiadavky. Aplikačná prax však požadovala odstrániť výkladové otázniky, ktoré platná právna úprava v § 151 priniesla a umožniť v náročnejších prípadoch rozhodnutie o trovách až po skončení veci samej.

Postavenie advokáta je v procese rozhodovania o trovách konania významné z hľadiska miesta plnenia (§ 149 ods. 1). Iba účastníkovi je možné priznať túto náhradu trov konania. Advokát nie je účastníkom konania, ani pokiaľ ide o rozhodovanie o trovách v spojení s jeho zastupovaním na rozdiel od exekútora, ktorý v procese rozhodovania o jeho trovách má zo zákona postavenie účastníka konania (§ 37 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších právnych predpisov). Plnomocenstvo pre advokáta pritom v čase vydávania rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, nemusí trvať. Náhrada trov právneho zastúpenia je však stále aktuálna. Navrhovaná právna úprava preto povinnosť vyčísliť trovy ukladá účastníkovi a nepriznanie trov právneho zastúpenia viaže na účastníka konania. V rámci zmluvného vzťahu medzi účastníkom a advokátom môže mať význam aj otázka zodpovednostného vzťahu advokáta voči účastníkovi, ak za účastníka advokát vyčíslenie nepodá.

Rozhodovanie o trovách konania sa neuskutočňuje v samostatnom konaní. Je preto potrebné brať zreteľ na všetky podania účastníka konania, ktorými sa v konaní o veci samej dotýka otázky trov konania. Aj stručná požiadavka účastníka, či už v žalobe alebo v priebehu konania „žiadam trovy" predstavuje zatiaľ síce ešte nešpecifikovaný, ale predsa len relevantný návrh na ďalší postup podľa § 151. Ak sa účastník absolútne do rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, nevyjadrí k otázke trov konania, súd nerozhodne o prisúdení trov konania takému účastníkovi. Aj bez akéhokoľvek návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, však rozhodne o trovách konania v prípadoch, keď sa trovy neprisudzujú a účastníci nemajú právo na náhradu trov konania zo zákona (§ 142 ods. 2 veta za poslednou čiarkou, § 144, § 146 ods. 1). Takýto postup nie je v rozpore ani s navrhovaným § 151, pretože ten predpokladá stav, že sa trovy prisudzujú - k tomu porov. dikciu „účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov".

V aplikačnej praxi vzniká otázka významu § 166 o doplnení rozsudku, ktorý umožňuje doplniť rozsudok o výrok o trovách konania „aj bez návrhu" a to až do 15 dní od doručenia rozsudku alebo z úradnej moci do právoplatnosti rozsudku. Oproti tomu § 151 opúšťa zásadu oficiality. Predkladateľ nepovažoval za potrebné vstupovať do ustanovenia § 166, pretože slovo „nerozhodol" v § 166 ods. 1 znamená predovšetkým stav, že súd nerozhodol, ale v prípadoch, keď rozhodnúť mal. Súd by preto ex offo nemal rozhodnúť o prisúdení trov konania dopĺňacím rozsudkom, keď návrh na prisúdenie trov nebol podaný. Iná vec je, keď účastník síce do rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, návrh na rozhodnutie o trovách nepodal a v zákonnej lehote trovy nešpecifikoval, ale do 15 dní od doručenia rozsudku takýto návrh podal. Trovy právneho zastúpenia síce nebude v takom prípade možné priznať, lebo tomu bráni ich nevyčíslenie do troch dní od rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, ale súd rozhodne dopĺňacím rozsudkom o ostatných trovách konania buď podľa vyčíslenia účastníka konania alebo ktoré vyplývajú zo spisu a ktoré vznikli do rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Iba takýto postup je súladný s procesnoprávnou povahou práva na náhradu trov konania a až do právoplatného skončenia veci na takéto právo nie je možné nebrať zreteľ. Rovnako súd vydá dopĺňací rozsudok v prípade, ak súd nerozhodol o trovách, aj keď rozhodnúť mal, že účastník nemá právo na náhradu trov konania (napríklad § 146 ods. 1).

Stav, že súd nerozhodne o trovách konania, je skôr výnimkou. Ak účastník má advokáta, len výnimočne návrh na prisúdenie trov nie je podaný a pokiaľ nemá advokáta, vzhľadom na procesné právo súd je povinný účastníka podľa § 5 poučiť a spravidla po takomto poučení je podaný najmenej neúplný návrh. Ten však postačuje na proces prisúdenia trov podľa § 151. Ak by súd nerozhodol o prisúdení trov konania účastníkovi nezastúpenému advokátom a ktorého súd nepoučil o práve podať návrh podľa § 151 ods. 1, išlo by o vadu, na ktorú by v opravnom konaní bol braný zreteľ. Ak by účastník tvrdil, že už ho advokát nezastupoval v čase vydávania rozhodnutia, ktorým sa konanie končí v snahe privodiť stav porušenia jeho procesných práv tým, že mu nebolo dané poučenie, súd na takéto argumenty nemôže brať zreteľ, pretože podľa § 28 sú odvolanie plnomocenstva alebo jeho výpoveď zástupcom voči súdu účinné, len čo boli súdu oznámené. Poučovacia povinnosť podľa § 5 ods. 1 nastupuje až po takomto oznámení.

Vzhľadom na osobitnú právnu úpravu rozhodovania o trovách konania a skutočnosť, že nejde o osobitné konanie, sa na odstraňovanie vád neúplného návrhu na rozhodnutie o trovách konania nepoužije § 43.

Podľa súčasnej právnej úpravy § 101 ods. 2 účastník nemôže mať istotu, že jeho žiadosti o odročenie pojednávania bude vyhovené. Neexistuje ani jednoznačný okruh dôležitých dôvodov, pre ktoré súd pojednávanie na žiadosť odročí.

Za takéhoto stavu bola pre predkladateľa neprijateľná konštrukcia v § 151, podľa ktorej by účastník konania mal povinnosť špecifikovať trovy do rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Neprítomný účastník konania má právo informovať sa o výsledku pojednávania a ak bolo rozhodnuté, tak má právo poznať aj znenie výroku a keď mu náhrada trov konania bola priznaná, má povinnosť všetky trovy špecifikovať do troch dní.

Za stavu, že do rozhodnutia účastník podal návrh na rozhodnutie o trovách, ale trovy nešpecifikoval, sa popri prípadnom výroku vo veci samej javí vhodný nasledovný výrok o trovách konania: „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, z toho trovy právneho zastúpenia na účet advokáta XY do troch dní od právoplatnosti rozsudku vo výške určenej v jeho písomnom vyhotovení". Po takomto vyhlásenom rozhodnutí môže dôjsť k nasledovným právnym situáciám:

1. ak účastník zastúpený advokátom v lehote troch dní špecifikuje všetky trovy, ktoré je mu možné priznať podľa právnych predpisov, súd len doplní v písomnom vyhotovení rozhodnutia ich číselné vyjadrenie do výroku prisudzujúcemu trovy konania.

2. ak účastník zastúpený advokátom v lehote troch dní špecifikuje trovy, ale v menšom rozsahu než ako mu v skutočnosti patria (napríklad opomenie žiadať ušlý zárobok), súd prizná trovy len v navrhovanom (žiadanom) rozsahu a len v takomto rozsahu v písomnom vyhotovení rozhodnutia tieto trovy určí.

3. ak účastník konania zastúpený advokátom trovy nešpecifikuje v lehote 3 dní, súd prizná účastníkovi trovy vyplývajúce zo spisu s výnimkou trov právneho zastúpenia. Spravidla pôjde o náhradu súdneho poplatku, trovy dôkazov a z toho najčastejšie trovy znaleckého dokazovania. Súd v písomnom vyhotovení vyhláseného rozhodnutia uvedie priznané trovy a nemusí uvádzať výrok o nepriznaní trov právneho zastúpenia. Súd prizná iba trovy, ktoré vyplývajú zo spisu. Ak teda účastníkovi konania vznikli iné trovy, ale zo spisu mu nevyplývajú, napríklad náhrada ušlého zárobku pred súdom nebola uplatnená, takúto náhradu súd neprizná. Keďže účelom navrhovaného ustanovenia je v takomto prípade priznať iné trovy aj bez ich špecifikácie, za trovy „vyplývajúce zo spisu" treba považovať trovy, ktorých výška je zo spisu zrejmá. Za také trovy sa bude považovať aj poplatok, ktorého povinnosť zaplatiť takýto účastník má, aj keď ešte ku dňu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, nebol zaplatený. Rozhodujúce je, že predstavuje pasívum v majetkovej sfére takéhoto účastníka (záväzok).

4. ak účastník konania zastúpený advokátom trovy v lehote troch dní nešpecifikuje a účastníkovi konania iné trovy ako trovy právneho zastúpenia zo spisu nevyplývajú, súd namiesto vyhláseného prisudzujúceho výroku o trovách konania uvedie v písomnom vyhotovení rozhodnutia výrok o nepriznaní trov konania. Nebráni tomu ani skutočnosť, že výrok prisudzujúci trovy konania (nevyčíslené) bol vyhlásený v rámci rozsudku, pretože rozhodnutie o trovách konania má v takomto prípade povahu uznesenia. Uznesením je súd viazaný, len čo bolo vyhlásené, pokiaľ to zákon neupravuje inak. Navrhovaná právna úprava predstavuje ďalšiu výnimku zo zásady, že súd je viazaný vyhláseným uznesením (§ 170 ods. 1) a umožňuje v písomnom vyhotovení uviesť namiesto prisudzujúceho vyhláseného výroku výrok o nepriznaní trov konania. Ak súd neprizná náhradu trov konania v celom rozsahu tak, ako je navrhovaná, nemusí v prevyšujúcej časti návrh zamietnuť. Rozhodnutie o priznaní trov konania je rozhodnutím o celom návrhu na rozhodnutie o trovách konania, aj keď sa tomuto návrhu v celom rozsahu nevyhovuje. Ustanovenie § 151 je osobitným ustanovením (lex specialis) a nemožno aplikovať analógiu ako pri rozhodovaní vo veci samej. Ani z ustanovenia § 166 nevyplýva, že súd má rozhodnúť dopĺňacím rozhodnutím, ak sa opomenulo rozhodnúť o niektorých trovách konania, ale úprava v uvedenom ustanovení je o rozhodnutí dopĺňacím rozhodnutím, v prípadoch, keď sa vôbec nerozhodlo o trovách konania.

K odseku 3:

Aplikačná prax potvrdzuje, že rozhodnutie o trovách konania býva niekedy z hľadiska jeho rozsahu náročnejšie ako rozhodnutie vo veci samej, najmä keď ide o väčší počet účastníkov konania alebo o väčší počet uplatnených nárokov. Pre účastníka konania je dôležité, aby čím skôr bolo rozhodnuté vo veci samej o jeho právach a právom chránených záujmoch. Navrhovaná právna úprava preto vo fakultatívnej rovine priznáva možnosť súdu rozhodnúť o tom, že o trovách rozhodne až po právoplatnosti. Vhodným sa javí výrok: „o trovách bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej". Právo na náhradu trov konania sa konštituuje až právoplatným rozhodnutím súdu. Navrhovaná právna úprava neznamená, že sa o trovách nerozhodne, ale že sa len oddiali rozhodnutie o trovách konania, a preto neprichádza do úvahy postup podľa § 166 o doplnení rozsudku. Aj v prípade oddialenia rozhodnutia o trovách konania na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci sa zachováva povinnosť účastníka špecifikovať trovy do troch dní len s tým rozdielom, že trojdňová lehota na vyčíslenie nemôže začať plynúť od vyhlásenia rozhodnutia. Za najvhodnejšie riešenie sa považuje začiatok plynutia lehoty od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Ak trovy účastník nešpecifikuje, dôsledky sú obdobné ako v prípade podľa § 151 ods. 1.

K odseku 4:

V praxi môže nastať aj situácia, že rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, bude uznesenie o zastavení konania a v týchto prípadoch nie je potrebné takéto uznesenie vyhlásiť, ale stačí rozhodnúť aj bez pojednávania (tzv. uznesenie od stola). Keď účastník nemôže vedieť, kedy sa tak stane, súd vyzve v prípadoch, kedy účastník podal návrh na rozhodnutie o trovách, aby trovy špecifikoval. V takomto prípade 3-dňová lehota plynie odo dňa doručenia výzvy na špecifikáciu trov.

Keďže v takomto prípade nie je možné určiť trojdňovú lehotu od vyhlásenia rozhodnutia, súd vyzve účastníka konania, ktorý podal návrh na rozhodnutie o trovách, aby trovy špecifikoval.

K odseku 6:

Vzhľadom na zachovanie postupu pri rozhodovaní o trovách konania len na návrh bolo potrebné explicitne upraviť rozhodovanie o trovách štátu aj bez návrhu.

K bodu 15 (§ 170 ods. 1):

Navrhovaná úprava reaguje na zmeny vykonané v § 151, ktorý rieši mechanizmus rozhodovania o trovách konania. Ako už bolo uvedené vyššie, ak účastník konania zastúpený advokátom trovy v lehote troch dní nešpecifikuje a účastníkovi konania iné trovy ako trovy právneho zastúpenia zo spisu nevyplývajú, súd namiesto vyhláseného prisudzujúceho výroku o trovách konania uvedie v písomnom vyhotovení rozhodnutia výrok o nepriznaní trov konania. Nebráni tomu ani skutočnosť, že výrok prisudzujúci trovy konania (nevyčíslené) bol vyhlásený v rámci rozsudku, pretože rozhodnutie o trovách konania má v takomto prípade povahu uznesenia. Uznesením je súd viazaný, len čo bolo vyhlásené, pokiaľ to zákon neupravuje inak. V zmene navrhovanej v § 170 ods. 1 sa premieta ďalšia výnimka zo zásady, že súd je viazaný vyhláseným uznesením, keďže navrhované ustanovenie § 151 umožňuje v písomnom vyhotovení uviesť namiesto prisudzujúceho vyhláseného výroku výrok o nepriznaní trov konania.

K bodu 16 (§ 180a ods. 6)

Dopĺňa sa explicitná úprava ohľadne formy rozhodnutia o osvojiteľnosti, ktorá doteraz v § 180a chýbala. V dôsledku absencie výslovnej úpravy vyvstali v súdnej praxi interpretačné otázniky a to najmä s poukazom na dikciu § 152 ods. 1 a § 167 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. O osvojiteľnosti má súd rozhodovať formou rozsudku, nakoľko ide o meritórne rozhodnutie, ktorým sa dokumentuje právna voľnosť dieťaťa.

K bodu 17 (§ 209) :

S podaním odvolania je spojená spisová agenda, ktorú predstavujú úkony vykonávané súdnymi úradníkmi a to predovšetkým vyberanie súdnych poplatkov, doručovanie odvolania ostatným účastníkom konania, odstraňovanie vád odvolania. Novelou došlo k presunu týchto úradníckych úkonov na odvolacie súdy, tie však neboli na nárast odvolacej agendy ani personálne, ani materiálne pripravené. Inštrukcia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2005-53 o určovaní počtu zamestnancov a pravidlách rozdeľovania zamestnaneckých miest určuje, že na jeden senát v agende „Co" pripadá 1 asistent, 1/3 súdneho tajomníka, 1 vyšší súdny úradník. Pridelenie jedného asistenta na senát pre troch sudcov a jedného vyššieho súdneho úradníka je nedostačujúce. Na jednu asistentku pridelenú senátu pripadá opis 50 - 60 rozhodnutí mesačne a pri náraste práce súvisiacej s úradníckymi úkonmi dochádza k predlžovaniu lehôt na napísanie a odoslanie rozhodnutí, predlžuje sa odvolacie konanie a takto aj celý súdny proces. Navrhovaná právna úprava odstraňuje vyššie uvedené problémy. Súd prvého stupňa pred predložením spisu odstraňuje vady odvolania a upozorňuje odvolateľa na chýbajúce náležitosti odvolania podľa § 205 ods. 1, 2. Dikcia navrhovaného ustanovenia § 209 odsek 1 prvá veta o tom, že súd prvého stupňa vyzve odvolateľa, aby „chýbajúce náležitosti doplnil," má viesť súd prvého stupňa k tomu, že len upozorní na chýbajúce náležitosti. Súd by preto nemal v prípade vadných odvolaní využívať vopred natlačené jednotné tlačivo vyhotovené pre vadné odvolania, ale musí sa sústrediť len na chýbajúce náležitosti. Týmto spôsobom sa žiada individuálny prístup v každej veci so zdôraznením chýbajúcich náležitosti odvolania. V praxi sa stávalo, že odvolateľ po obdržaní výzvy na odstránenie vád odvolania, ktorá obsahovala výpočet náležitosti odvolania, nereagoval náležite a vrátil podanie súdu s tým, že to, čo súd žiada, už súdu zaslal. Vzhľadom na závažný následok spojený s odmietnutím odvolania, ktoré nespĺňa náležitosti podľa § 205 ods. 1, 2 (§ 218 ods. 1 písm. d)), navrhovaná právna úprava v § 209 ods. 1 obsahuje povinnosť súdu prvého stupňa nielen vyzvať na odstránenie vád, ale zároveň aj poučiť o následkoch neodstránenia vád podľa § 218 ods. 1, teda o odmietnutí neúplného odvolania.

Bude vecou súdu prvého stupňa určiť lehotu na doplnenie chýbajúcich náležitosti v súlade s § 55. Pôjde o sudcovskú lehotu, ktorú môže určiť aj poverený zamestnanec súdu.

Po márnom uplynutí lehoty na doplnenie chýbajúcich náležitosti odvolania, ale tiež aj v prípade, ak pôjde o oneskorené odvolanie alebo podané tým, kto naň nie je oprávnený, súd prvého stupňa predloží vec odvolaciemu súdu. Je v súlade s procesnou ekonomikou konania, aby sa odvolanie, ktoré má byť odmietnuté, či už z dôvodu chýbajúcich náležitosti alebo z dôvodu jeho oneskoreného podania alebo podania neoprávnenou osobou už nedoručovalo ostatným účastníkom konania, ale aby sa vec predložila bez ďalších úkonov odvolaciemu súdu.

Expressis verbis sa ustanovuje, že súd prvého stupňa má účastníkov vyzývať na odstránenie vád odvolania formou uznesenia. Túto zmenu si vyžiadal nejednotný postup súdnej praxe. A to i napriek tomu, že aj podľa platnej právnej úpravy výzva na odstránenie vád odvolania má mať formu uznesenia - § 168 ods. 2 v spojení s § 211 ods. 3 OSP, nakoľko sa ňou ukladá účastníkovi povinnosť - odstrániť vady odvolania, ktorej nesplnenie má procesnoprávne dôsledky (odmietnutie odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d) ).

K odseku 2

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je odstrániť prieťahy vznikajúce s predkladaním spisu odvolaciemu súdu len v súvislosti s odvolaniami podanými proti uzneseniam, ktorými súd nerozhodol vo veci samej. Rozhodujúce je to, aby prvostupňový súd mohol pokračovať v konaní aj bez predloženia veci odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní proti takémuto rozhodnutiu. Až keď súd prvého stupňa rozhodne vo veci samej, až následne takéto odvolanie postúpi odvolaciemu súdu, prípadne aj spolu s odvolaním proti rozhodnutiu vo veci samej. Tak sa bude minimalizovať opakované predkladanie veci odvolaciemu súdu. Navrhovaná právna úprava teda odstráni zbytočné predkladanie veci odvolaciemu súdu. V praxi pôjde najčastejšie o prípady odvolaní podaných proti uzneseniu o poriadkovej pokute, uzneseniu o preddavku na trovy dôkazov, v prípadoch keď odvolanie nie je prípustné (§ 202), kedy účastník má niekedy záujem účelovo oddialiť rozhodnutie, a preto napáda každé procesné uznesenie. Súd môže pokračovať v konaní aj v prípadoch odvolaní proti uzneseniam neoprávnených osôb a keď napadnuté uznesenie zaniklo inak (§ 210a, § 374 ods. 3). Ako vidno môže ísť o desiatky uznesení v rôznych procesných situáciách, kedy predkladanie spisu odvolaciemu súdu z dôvodu podaného odvolania nie je nevyhnutné a súdu nič nebráni konať ďalej. Sudca nemôže mať problém zvážiť, či pre ďalšie konanie potrebuje mať neodkladne rozhodnuté o odvolaní len proti procesnému uzneseniu. Žiaľ prax potvrdzuje, že prvostupňové súdy postupujú veci na rozhodnutie o odvolaniach v nemeritórnych veciach, keďže majú napríklad v podobe odmietnutia „dobrý bod," vo veci sa „koná," ale v skutočnosti ide o procesne neekonomický postup. Súd na druhej strane pre ďalší postup potrebuje mať rozhodnuté napríklad o odvolaní proti uzneseniu o znalečnom (likvidácia znalečného), o prerušení konania (ide o vyjasnenie otázky dôvodnosti prerušenia konania), o zastavení konania (otázka odňatia možnosti konať pred súdom). Spravidla tiež o uzneseniach v exekučnom konaní, o predbežnom opatrení (treba vyznačiť právoplatnosť).

Ak súd prvého stupňa nerozhodne, že uznesenie je vykonateľné až po právoplatnosti (§ 171 ods. 3), uznesenie nadobúda vykonateľnosť už pred právoplatnosťou (§ 171 ods. 1, 2). Odvolaciemu súdu pritom nič nebráni v rámci jedného rozhodovania vybaviť odvolanie tak proti rozhodnutiu vo veci samej, ako aj proti rozhodnutiam procesnej povahy. Prax potvrdzuje, že predkladanie spisu odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní proti rozhodnutiam, ktorými sa nerozhodlo vo veci samej, prinášalo v praxi zbytočné oddialenie meritórneho rozhodnutia až o niekoľko mesiacov, pretože do úvahy bolo treba zobrať proces predkladania veci, opis rozhodnutia, odoslanie spisu. Navrhovaná právna úprava tak zabraňuje zbytočnému predkladaniu spisu odvolaciemu súdu, keď nič nebráni prvostupňovému súdu ďalej, aj napriek odvolaniu proti uzneseniam procesnej povahy, v konaní pokračovať.

K odseku 3

Vyššie uvedený postup sa neuplatní vo veciach podľa § 120 ods. 2, pri prejednaní ktorých odvolací súd nie je viazaný skutkovým stavom (§ 213 ods. 1) a neuplatňuje sa ani princíp kontradiktórnosti (§ 213 ods. 4 druhá veta). V uvedených veciach sa súd pri neúplnom odvolaní obmedzí len na zistenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda, napríklad v prípade nejasného odvolania, či je napadnutý len výrok o osobnej starostlivosti alebo aj výrok o výživnom, prípadne styku a pod.

K bodu 18 (§ 209a):

Doručovanie odvolania ostatným účastníkom je ďalší z úkonov, ktorý môžu realizovať súdni úradníci v rámci kompletizácie spisu na súde prvého stupňa (viď dôvodová správa k § 209). Ak nejde o prípad podľa § 209 ods. 1 druhá veta, súd doručí ostatných účastníkom odvolanie smerujúce aj proti nemeritórnym rozhodnutiam, ale len tým, ktoré sa doručujú (§ 168 ods. 2). Súd preto bude doručovať odvolanie proti nemeritórnym uzneseniam, len ak je to potrebné pre vedenie konania, ak je prípustné odvolanie, alebo ak sa ním ukladá nejaká povinnosť.

Navrhovaná právna úprava upúšťa od výzvy na vyjadrenie sa k odvolaniu proti nemeritórnemu rozhodnutiu. To neznamená, žeby účastník nemal možnosť urobiť podanie, ktorým sleduje účelné uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. Navrhovaná právna úprava rovnako nebráni ani súdu vyzvať účastníka, aby sa vyjadril k odvolaniu proti nemeritórnemu rozhodnutiu. Návrh zákona len odstraňuje stav, ktorý znamenal zbytočné predražovanie konania, pretože platná právna úprava ukladá vyzývať účastníkov konania na podanie vyjadrenia k odvolaniu, ak to považujú za potrebné. Danú príležitosť však účastníci využívali a aj keď vyjadrením nesledovali účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, spravidla takéto vyjadrenie bolo podané, čím sa zbytočne predražilo konanie. Navrhovaná právna úprava nezabraňuje podávaniu vyjadrení k odvolaniam, len zabraňuje zbytočnému predražovaniu konania navyšovaním trov v súvislosti s podávaním vyjadrení za stavu, že nie sú spojené s účelným uplatňovaním alebo bránením práva. Prvostupňový súd vyzve všetkých účastníkov, či súhlasia s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania.

Po uplynutí lehoty na podanie odvolania a na podanie vyjadrenia k odvolaniu súd prvého stupňa predloží vec bez zbytočného odkladu odvolaciemu súdu. Participácia vyšších súdnych úradníkov na úkonoch spojených s predkladaním spisu odvolaciemu súdu umožňuje viazať predloženie spisu odvolaciemu súdu len na povinnosť predložiť ho bez zbytočného odkladu.

Pokiaľ sa v odseku 2 viaže uplynutie lehoty „na podanie odvolania a vyjadrenia k odvolaniu," predkladateľ tým sleduje už doplnené odvolanie s potrebnými náležitosťami. Zaslanie rozhodnutia o zaplatení súdneho poplatku za odvolanie nemôže narušiť postup súdu predložiť vec bez zbytočného odkladu odvolaciemu súdu, pretože poplatok za odvolanie sa vyberá iba vo veci samej, kedy treba aj tak vyčkať, kým uplynie lehota na vyjadrenie k odvolaniu. Odvolacie konanie sa nezastavuje pre nezaplatenie súdneho poplatku.

K bodom 19 a 20 (§ 211):

Podľa navrhovanej právnej úpravy prioritne súd prvého stupňa vybaví všetky úradnícke úkony spojené s predložením spisu (výzva na odstránenie chýbajúcich náležitostí, rozhodnutie o súdnom poplatku za odvolanie, doručenie odvolania a výzvy na vyjadrenie k odvolaniu). Nemožno vylúčiť, že pri týchto úkonoch zo strany súdu prvého stupňa dôjde k pochybeniam.

Navrhovaná úprava má zabrániť, aby po predložení spisu odvolaciemu súdu v prípade zistenia nedostatku pri predkladaní spisu zo strany prvostupňového súdu bol spis kvôli takémuto nedostatku vracaný späť súdu prvého stupňa. Pri zaťažení sudcov, ktorí robia s desiatkami až stovkami spisov, by to znamenalo výrazne oddialenie rozhodnutia o právach účastníkov konania a akékoľvek ukladanie lehôt pre prvostupňový súd na odstránenie nedostatkov pri predkladaní spisu nie je dobré, keďže najmä v súvislosti s doručovaním nie je vždy dobre možné dodržať lehotu na vrátenie spisu odvolaciemu súdu. Spravidla pôjde o drobné nedostatky pri predkladaní spisu, ktoré bez problémov môže vybaviť aj sám odvolací súd s využitím súdnych úradníkov, keďže ide predovšetkým o úradnícke úkony. Dôležité je, aby sa spis nevracal na súd prvého stupňa. Navrhovaná právna úprava taktiež zabráni vráteniu spisu v prípade ak, odvolací súd je iného názoru, pokiaľ ide o chýbajúce náležitosti odvolania. Ak odvolací súd bude toho názoru, že odvolanie nespĺňa niektorú zákonom predpísanú náležitosť, sám vyzve účastníka na doplnenie chýbajúcej náležitosti podľa vlastnej predstavy. Vzhľadom na závažnosť následku spočívajúceho v nedoplnení chýbajúcich náležitostí (odmietnutie odvolania) je neprijateľné, aby sa tak stalo bez predchádzajúcej výzvy na odstránenie konkrétnych chýbajúcich náležitostí odvolania. Takúto výzvu nie je možné nahradiť ani v poučení o opravnom prostriedku v písomnom vyhotovení rozhodnutia.

Navrhovaná právna úprava v § 211 ods. 1 je jedným z krokov, ktoré majú zabrániť presúvaniu spisu na súd nižšej súdnej inštancie bez toho, aby sa o právach účastníka vo veci samej rozhodlo. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb., č. 102/1999 Z.z., č. 480/2005 Z.z.) neupravuje, žeby o záležitostiach osoby malo byť rozhodnuté jednou, dvoma alebo tromi súdnymi inštanciami. V článku 6 ods. 1 ukladá v primeranej lehote prejednanie veci nestranným súdom. Nič nebráni, aby sa zákonom upravilo rozhodovanie najmä o procesných otázkach v odvolacom konaní. Dôležité je, aby bolo vydané presvedčivé rozhodnutie (§ 157 ods. 2 posledná veta). Je neprijateľné, aby sa v priebehu odvolacieho konania, najmä už v štádiu pojednávania na odvolacom súde celý proces prerušil tým, že sa spis vráti súdu prvého stupňa na rozhodnutie o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov. Zvlášť v prípadoch, keď ide o zložité veci s vysokým počtom účastníkov, vrátenie veci súdu prvého stupňa na nenáročné rozhodnutie o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov zbytočne zaťažuje účastníkov a súdy. V štádiu odvolacieho konania účastníci očakávajú čo najskoršie rozhodnutie o odvolaní. Podľa platnej právnej úpravy sa však spis vracia súdu prvého stupňa na rozhodnutie o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, keďže takéto rozhodnutie je potrebné pre záverečné rozhodnutie o trovách konania (§ 151). V súdnej praxi pritom vrátenie spisu sa považuje za vybavenie veci tzv. spôsobom „inak", aj keď o právach účastníkov nebolo vecne rozhodnuté. Teoreticky vo veci, v ktorej vystupuje 20 účastníkov konania, ak by návrhy na oslobodenie od súdnych poplatkov podávali postupne po opätovnom predložení veci odvolaciemu súdu, by o práve účastníka konania stále nebolo vecne rozhodnuté, aj keď jeho prípad by v odvolacom konaní mal už 20 spisových značiek. Navrhovaná právna úprava umožňuje odvolaciemu súdu, aby o takomto návrhu rozhodol sám. Navrhovaná právna úprava nie je v rozpore ani s ustanovením § 216 ods. 1, podľa ktorého v taxatívne vypočítaných prípadoch neplatia ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa pre odvolacie konanie. Keďže sa v súdnej praxi vyskytli prípady, kedy odvolací súd rozhodol a pripustil proti svojmu rozhodnutiu odvolanie (napríklad v prípadoch zastavenia odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie), predkladateľ považuje za potrebné poukázať na to, že proti rozhodnutiam odvolacieho súdu v žiadnom prípade nie je prípustné odvolanie a teda ani proti rozhodnutiu o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov. Prípadné názory, že súdy prvého stupňa budú nekvalitne vykonávať úkony pri predkladaní spisu odvolaciemu súdu a že sa tým zaťaží odvolací súd, sú neprijateľné. V osobitných právnych predpisoch sú upravené mechanizmy, ktorými je možné upozorniť a postihnúť nekvalitnú prácu, či už sudcov alebo vyššieho súdneho úradníka (napríklad revízie, napomenutie na gremiálnych poradách a podobne).

Ťažisko úkonov podľa § 209 ods. 1 bolo v návrhu zákona rozdelené medzi súdy prvého stupňa a odvolacie súdy a to v závislosti od toho, či sa podanie nachádza na súde 1. stupňa alebo už bolo predložené odvolaciemu súdu. V § 211 odseku 1 sa navrhuje, aby po predložení veci odvolaciemu súdu v prípade, že súd prvého stupňa nesprávne postupoval podľa § 209 ods. 1, odvolací súd sám vyzval toho, kto podal odvolanie, aby chýbajúce náležitosti doplnil a poučil ho o následkoch neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d) t.j. o odmietnutí odvolania. Výnimkou sú nesporové veci a veci vypočítané v § 120 odseku 2. Po predložení veci odvolací súd bude odstraňovať už nielen vady týkajúce sa náležitosti odvolania, ale zároveň odstráni vady pri doručovaní odvolania a výzvy na vyjadrenie účastníkov k odvolaniu. Tým, že sa doručenka stáva verejnou listinou (§ 45 ods. 2), odvolací súd bez námietky adresáta zásielky a bez preukázania opaku údajov na doručenke sám neprešetruje pravdivosť údajov na doručenke. Iná vec je, keď doručenka neobsahuje údaj relevantný pre záver o doručení, ale v takom prípade netreba skúmať pravdivosť údaju na doručenke, keďže žiadny údaj nie je a záver z toho môže urobiť aj sám odvolací súd, bez toho, aby spis „putoval" na súd nižšieho stupňa a vznikali tým prieťahy vo vybavení veci.

Vo veciach podľa § 120 ods. 2, pri prejednaní ktorých odvolací súd nie je viazaný skutkovým stavom (§ 213 ods. 1 a neuplatňuje sa ani princíp kontradiktórnosti - § 213 ods. 4 druhá veta) sa odvolací súd obmedzí len na zistenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda, napríklad v prípade nejasného odvolania, či je napadnutý len výrok o osobnej starostlivosti alebo aj výrok o výživnom, prípadne styku a pod.

K bodu 21 (§ 214 ods. 3 a 4) :

Navrhovaná právna úprava rozširuje prípady, kedy odvolací súd môže rozhodnúť o odvolaní bez pojednávania. Predpokladajú sa pritom skutkovo ustálené veci a odvolanie je podané iba z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Akonáhle by mal odvolací súd vstúpiť do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené, neboli by splnené podmienky na rozhodnutie odvolacieho súdu bez pojednávania. Zákonnou podmienkou pre rozhodnutie o odvolaní bez pojednávania je tiež skutočnosť, že sa účastníci vzdali práva zúčastniť sa na pojednávaní alebo s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania súhlasia. Vzdanie sa práva zúčastniť sa pojednávania alebo vyjadrenie súhlasu môže účastník urobiť podaním podľa § 42 ods. 1. Od navrhovanej právnej úpravy sa očakáva zjednodušenie a zhospodárnenie súdneho procesu najmä za stavu, keď účastníci nepochádzajú z miesta sídla odvolacieho súdu. Predpokladá sa, že súdni úradníci pripravia vec odvolaciemu senátu tak, že tento bude môcť posúdiť, či sú splnené podmienky na postup podľa navrhovaného ustanovenia. Podmienkou je, aby všetci účastníci konania sa buď vzdali práva zúčastniť sa pojednávania alebo súhlasili s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania. Predpokladá sa aj zrýchlenie súdneho procesu, pretože prax potvrdzuje, že tzv. neverejné veci na odvolacom súde sú skôr vybavené. Možnosť postupu podľa navrhovaného ustanovenia by sa týkala rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu a spôsob rozhodnutia. Doterajšia právna úprava totiž umožňovala rozhodnúť bez nariadenia pojednávania iba v prípade, ak sa rozhodnutie zrušilo podľa § 221 ods. 1 (§ 214 ods. 2 písm. e)). Podľa navrhovanej právnej úpravy bude môcť odvolací súd rozhodnúť pri splnení zákonných podmienok aj tak, že rozhodnutie potvrdí alebo ho zmení. Pokiaľ však ide o zmenu rozhodnutia, postup podľa § 214 ods. 3 bude prichádzať do úvahy iba v prípade, ak súd prvého stupňa rozhodol nesprávne, hoci správne zistil skutkový stav. Rozsudok sa vždy verejne vyhlási a účastníci budú upozornení na možnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom odlišne od napadnutého rozhodnutia. Na možnosť iného právneho posúdenia odvolací súd upozorní účastníkov konania nielen v prípade, ak prichádza do úvahy aplikácia iného právneho predpisu, ale aj v prípade, ak prichádza do úvahy odlišná interpretácia inak správne použitého právneho predpisu, a tiež v prípade, ak nesprávne právne posúdenie spočíva v použití správneho právneho predpisu, pri jeho správnej interpretácií, ale súd prvého stupňa nesprávne aplikoval tento právny predpis na zistený skutkový stav.

Odvolací súd musí dbať na to, aby jeho rozhodnutie nebolo prekvapivé pre účastníkov z hľadiska nového právneho posúdenia veci. Bude vecou každého jednotlivého prípadu odvolanie vždy náležite posúdiť a hlavne k všetkým zamýšľaným novým právnym otázkam nechať priestor pre účastníkov sa vyjadriť, ak sa v predchádzajúcom konaní k takejto otázke ešte nevyjadrili.

Navrhovaná úprava síce predpokladá doplnenie rozhodujúcich skutočností, v prípade odlišného právneho posúdenia veci. Pokiaľ by však v súvislosti s touto výzvou došlo k doplneniu nových skutočností a vyžadovalo by si to doplnenie dokazovania neboli by splnené podmienky na rozhodnutie bez nariadenia pojednávania.

Súd má možnosť - nie povinnosť rozhodovať bez pojednávania. Ide o fakultatívnu normu. A teda je len na rozhodnutí príslušného senátu odvolacieho súdu, či sa rozhodne postupovať podľa navrhovanej úpravy.

Aby navrhované znenie tohto ustanovenia spĺňalo všetky požiadavky ustálené judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva - práva na verejné prejednanie veci sa síce možno výslovne alebo konkludentne vzdať, ale spôsob vzdania sa musí byť jednoznačný. Dôležitý verejný záujem však môže vyžadovať, aby sa konalo verejné pojednávanie (porov. napr. Hakansson a Sturesson c. Švédsko z 2. februára 1990, Schuler-Zgraggen c. Švajčiarsko z 24. júna 1994, Zumtobel c. Rakúsko z 21. septembra 1993) - garantuje uskutočnenie verejného pojednávania v prípadoch, kedy si to vyžaduje dôležitý verejný záujem. A contrario jednou zo zákonných kumulatívnych podmienok, kedy súd môže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, je požiadavka, aby rozhodnutie veci bez nariadenia pojednávania nebolo v rozpore s dôležitým verejným záujmom.

Existencia verejného záujmu bude vecou posúdenia odvolacieho súdu. K tomu porov. dikciu v § 250f ods. 1 zakotvenú do Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 424/2002 Z. z., ktorý reagoval na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. júna 1999, sp. zn. Pl. ÚS 14/98 okrem iného aj ustanovením požiadavky verejného záujmu. Pre úplnosť tu treba uviesť, že predmetným nálezom bola vyslovená protiústavnosť ustanovenia § 250f Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 519/1991 Zb. (porušenie článku 48 ods. 2 Ústavy SR), ako aj jeho nesúlad s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Európsky súd pre ľudské práva ako aj ostatné medzinárodné inštitúcie sú veľmi zdržanlivé pri definovaní samotného obsahu pojmu verejný záujem resp. pri určovaní kritérií na definovanie jeho obsahových náležitostí. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že pojem „verejný záujem je nevyhnutne rozsiahly, a preto je prirodzené, že štát má pomerne široký priestor na voľnú úvahu............" Obdobný prístup možno vysledovať aj v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky všeobecne akceptoval, že konkrétny obsah verejného záujmu môže byť vymedzený v konkrétnom zákone na okruh spoločenských vzťahov, ktoré sú v zákone upravované. Napr. v náleze sp. zn. Pl. ÚS 33/95 uviedol, že „pojem verejného záujmu je právne vymedziteľný len vo vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode."

Pokiaľ ide o podmienku dôležitého verejného záujmu zakotvenú v navrhovanom § 214 ods. 3, jej neexistencia resp. prelomenie predpokladá predovšetkým príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi nenariadením pojednávania (postupom súdu) a poškodením účastníka. V opačnom prípade, by bol na každej veci daný dôležitý verejný záujem už len tým, že verejnosť chce byť prítomná na pojednávaní. Na tomto mieste treba opätovne zdôrazniť, že rozsudok sa vždy verejne vyhlási (článok 48 Ústavy SR, § 156 ods. 1 Osp), a preto na účely navrhovaného ustanovenia len samotná subjektívna požiadavka iných osôb ako účastníkov konania zúčastniť sa verejného prerokovania veci nepredstavuje resp. nezakladá bez ďalšieho existenciu dôležitého verejného záujmu.

Osoba, ktorá súhlasila s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania, nemôže v žiadnom prípade s úspechom poukazovať na odňatie možnosti konať pred súdom len preto, že bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania a to bez toho, aby náležite zdôvodnila existenciu prvku dôležitého verejného záujmu. Dôležitý verejný záujem môže čerpať svoj základ aj v tom, že sa nepriamo dotýka väčšieho okruhu osôb, ktoré nie sú účastníkmi konania. Ako o príkladoch rozhodovania právnych vecí, ktoré by sa nepriamo mohli dotýkať väčšieho okruhu osôb, možno uvažovať napr. pri uplatňovaní vlastníckych nárokov na pozemky využívané verejnosťou (cintorín, verejné komunikácie).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nadobúdajú pri rozbore tejto problematiky na význame nasledovné rozhodnutia: V prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru, teda z výkladu a contrario vyplýva, že inak túto ujmu spôsobuje (rozhodnutie vo veci Varela Assalino c. Portugalsko z 20. apríla 2002).

Ak rozhodujú viaceré súdy súdnej sústavy, požiadavka verejnosti sa vzťahuje predovšetkým na súdy prvého stupňa, ktoré zisťujú skutkový stav a rozhodujú o všetkých otázkach významných pre rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ ide o otázku ústneho pojednávania na odvolacom a dovolacom stupni súdnictva, treba poukázať na to, že nedostatok verejného prejednania veci na druhom a treťom stupni možno ospravedlniť povahou konania, ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné, a to predovšetkým vtedy, ak vyššie súdy prejednávajú výlučne právne otázky a nie otázky skutkové (napr. rozsudok Ekbatani proti Švédsku 26. mája 1988).

Ustanovenie § 214 dopadá výlučne na rozsudok ako na formu napadnutého rozhodnutia.

K bodu 22 (§ 221 ods. 1 písm. i) ):

Poslednými novelizáciami ustanovenia § 221 sa sledoval záujem „pribrzdiť" zrušovanie rozhodnutí, pretože zrušenie rozhodnutia je spravidla spojené s odsunutím konečného vecného vybavenia veci. Že ide o jednu z najcitlivejších oblastí O.s.p., potvrdzuje aplikačná prax. Predkladateľ návrhu zákona nemá o nič menší záujem na právnej úprave, ktorá by garantovala prejednanie a rozhodnutie veci v primeranej lehote (článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb.). Uplynula však pomerne krátka doba a aplikačná prax volá po zmene, ale nie z dôvodu, žeby odvolacie súdy sa nedokázali vysporiadať s právnou úpravou jednotlivých spôsobov rozhodnutia o odvolaní, ale z dôvodu potreby prehľadnejšej právnej úpravy v záujme zabezpečenia predvídateľnosti práva a tým aj právnej istoty účastníkov konania.

Bez toho, aby sa nejako narušovala koncepcia právnej úpravy jednotlivých spôsobov rozhodovania odvolacieho súdu, už v rámci predmetnej „malej novely" O.s.p. sa navrhuje rozšírenie dôvodov pre zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ale len nemeritórnej povahy. Ide o procesné rozhodnutia, ktoré súd vydal bez návrhu a na vydanie ktorých neboli splnené zákonné podmienky, resp. neexistovali dôvody na ich vydanie alebo dôvody existujúce v čase vydania napadnutého rozhodnutia dodatočne odpadli. Podľa platnej právnej úpravy v prípade odvolania proti nemeritórnemu rozhodnutiu vydanému bez návrhu neprichádza do úvahy zmena rozhodnutia a zamietnutie návrhu alebo zmena rozhodnutia a vyhovenie návrhu, pretože žiadny návrh podaný nie je, napríklad

- prvostupňový súd nedôvodne vydá ex offo predbežné opatrenie (§ 75 ods. 1 druhá veta),

- prvostupňový súd nedôvodne ustanoví za opatrovníka osobu napríklad proti jej vôli,

- súd nedôvodne uloží poriadkovú pokutu, aj keď správne mal napríklad pre nepredloženie dôkazu žalobu zamietnuť atď.

V prípade nezákonnosti takýchto procesných rozhodnutí ustanovenie § 221 v platnom znení nepočíta so zrušením a aplikačná prax potvrdzuje, že zmena takýchto rozhodnutí je spojená s komplikovanými výrokmi. Odvolacie súdy preto sizifovským zdôvodnením predsa len pristupujú v takom prípade k zrušeniu rozhodnutia, najčastejšie podľa § 221 ods. 1 písm. f/.

Navrhovaná právna úprava sleduje odstránenie nejednotnosti v rozhodovaní súdov, minimalizovať výkladové otázniky a keďže nejde o zrušovanie rozhodnutí vo veci samej, nijako sa to nedotkne rýchlosti apelačného vybavenia veci samej.

Navrhované ustanovenie nie je určené pre tie nemeritórne rozhodnutia, ktoré boli vydané na návrh, a to z dôvodu, že pri nezákonnosti takýchto rozhodnutí je právny priestor na postup podľa § 220 napríklad v prípade, že sa zmení rozhodnutie o odklade exekúcie a návrh na odklad sa zamietne, alebo zmení sa uznesenie o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia a odvolací súd vydá navrhované predbežné opatrenie. Vo vzťahu k navrhovanému ustanoveniu má zrušovací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. a), b), d) a e) favorizujúce postavenie a v uvedených prípadoch súd zastaví konanie, prípadne postúpi vec orgánu, do ktorého právomoci jej prejednanie patrí. Predkladateľ nepovažoval za potrebné upraviť expressis verbis ďalší procesný postup súdu po zrušení nemeritórneho rozhodnutia, pretože v závislosti od skutočnosti, či je vec sama rozhodnutá, alebo nie, bude súd prvého stupňa buď po vrátení veci pokračovať v konaní vo veci samej alebo ak by išlo o zrušenie podľa navrhovaného ustanovenia až po právoplatnom skončení veci (do pozornosti § 209 ods. 2), by súd uložil spis ad acta.

Navrhované ustanovenie nebráni tomu, aby sa v prípade len čiastočnej nesprávnosti nemeritórneho rozhodnutia potvrdilo toto rozhodnutie v rozsahu, v akom je správne a v prevyšujúcej časti by súd rozhodnutie zrušil. Napríklad odvolací súd potvrdí predbežné opatrenie vydané bez návrhu v rozsahu, v akom je správne a v prevyšujúcej časti ho zruší.

K bodu 23 (§ 224 ods. 4):

Ak odvolací súd bude rozhodovať o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 2, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Porov. aj odôvodnenie k § 151.

K bodu 24 § 246c):

Zmena je spojená s vypustením odseku 2 v § 250s. Navrhuje sa upustiť od doterajšej diferenciácie v úprave opravných prostriedkov vo veciach dôchodkových a vo veciach iného druhu. V prvej hlave piatej časti, ktorá má povahu lex generalis vo vzťahu k druhej až siedmej hlave - resp. určuje všeobecné zásady uplatňovania opravných prostriedkov v správnom súdnictve - sa vypúšťa zákonná výnimka, ktorá umožňuje prelomiť zásadu, podľa ktorej proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

Vzhľadom na charakter konaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov podľa tretej hlavy piatej časti (k tomu porov. všeobecnú časť dôvodovej správy), prestáva byť nevyhnutné či žiaduce, aby konanie v dôchodkových veciach malo svoju osobitnú úpravu v § 250s odseku 2. Rovnako nie je daný vecný dôvod na rozlišovanie resp. na rozdielnu úpravu možnosti podania opravného prostriedku vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v závislosti od toho, či ide o opravný prostriedok v dôchodkovej veci alebo v inej veci ani v ustanovení § 246c.

K bodu 25 (§ 250b ods. 5 ):

Z činnosti prokuratúry v oblasti dozoru nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy a z jej poznatkov týkajúcich sa rozhodovacej praxe orgánov verejnej správy v konaniach o proteste prokurátora vyplýva, že lehota, v ktorej môže prokurátor uplatniť svoje oprávnenie podľa § 35 ods.1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, je neprimerane krátka, a preto sa predmetné oprávnenie nevyužíva a ani nemôže využívať v takom rozsahu, ako by bolo potrebné a nutné.

Táto skutočnosť je podmienená najmä okolnosťami, ktoré sú mimo dispozície prokurátora, ako napríklad čas podania podnetu – podnet môže byť podaný krátko pred uplynutím ročnej lehoty alebo po jej uplynutí, ale v čase keď je ešte možné podať proti rozhodnutiu protest (podľa § 27 ods. 1 písm. e) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre protest proti rozhodnutiu vydanému orgánom verejnej správy v oblasti verejnej správy môže prokurátor podať do troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia; ak ide o rozhodnutie, proti ktorému nemožno podať riadny opravný prostriedok, do troch rokov od jeho vydania).

Prokurátor nemá právne prostriedky, ktorými by mohol v prípade hrozby márneho uplynutia objektívnej lehoty ovplyvniť dĺžku rozhodovacieho procesu o proteste prokurátora na orgáne verejnej správy. V prípade konania o proteste prokurátora podanom proti rozhodnutiu nemožno oprávnenie podľa § 35 ods.1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku využiť, kým o proteste prokurátora nebolo rozhodnuté, resp. sa neuplatňuje fikcia podľa § 27 ods. 3 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre. Pritom konanie o proteste prokurátora môže pri využití všetkých lehôt trvať v zákonom ustanovených lehotách bez toho, aby začala platiť lehota podľa § 27 ods. 3 zákona č. 153/2001 Z.z. od 30 do 120 dní. Teda často dochádza k márnemu uplynutiu objektívnej ročnej lehoty počas konania na orgánoch verejnej správy, ktoré o proteste rozhodujú.

Poznatky o nezákonnom rozhodnutí môže prokurátor zistiť aj z iných zdrojov, a to napríklad previerkovou činnosťou alebo z tlače, nakoľko podnet v predmetnej veci účastník konania nepodal alebo bolo nezákonne rozhodnuté v jeho prospech, pričom sa môže jednať o veci, v ktorých už uplynula ročná lehota od ich právoplatnosti alebo vydania. V takomto prípade prokurátor, ak nebude vyhovené jeho protestu, už nedisponuje žiadnym relevantným zákonným právnym prostriedkom, ktorým by mohol iniciovať konanie o preskúmanie zákonnosti takéhoto rozhodnutia, nakoľko účastník konania nemá záujem na ďalšom konaní v tejto veci.

V nadväznosti na uvedené argumenty sa navrhuje ponechať v ustanovení § 250b odseku 2 zakotvenú iba subjektívnu dvojmesačnú lehotu. Objektívna jednoročná lehota plynúca od právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu sa vypúšťa.

K bodu 26 (§ 250f ods. 3)

Navrhuje sa rozšíriť dôvody, na základe ktorých správny súd môže rozhodnúť o žalobe proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov bez pojednávania. Podľa § 250j odseku 3 v správnom súdnictve súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti mu vec na ďalšie konanie z formálnych dôvodov: ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu; ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov; ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Nariaďovať ústne pojednávanie vo vymenovaných veciach je nehospodárne a i prípadné dokazovanie nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia sa v týchto veciach spravidla nevykonáva (porov. § 250i).

V ustanovení § 250f odseku 3 sa tak okrem možnosti rozhodnúť vo veci samej rozsudkom bez nariadenia pojednávania podľa odseku 1 zakotvuje aj ďalšia možnosť pre taký postup súdu. Pôjde o veci, v ktorých je zrejmé, že rozhodnutie správneho orgánu je potrebné zrušiť pre závažné vecné a procesné pochybenia v zmysle § 250j ods. 3. Z dôvodov procesnej ekonomiky po zadovážení vyjadrenia žalovaného správneho orgánu nie je efektívne a ani potrebné nariaďovať pojednávanie. Právo na verejné vyhlásenie rozsudku zostáva zachované.

Návrhom zákona sa neodníma možnosť opätovného prejednania cestou súdu. Ide len o zrušenie veci pre závažné procesné nedostatky. Navrhovanú dikciu nie je možné stotožňovať s dikciou, ktorá bola Ústavným súdom Slovenskej republiky vyhlásená za protiústavnú (nález PL. ÚS 14/98); táto dikcia umožňovala súdu rozhodnúť bez nariadenia pojednávania v jednom stupni so zavŕšením procesu preskúmania súdnou cestou.

V zmysle judikatúry ESĽP sa ústne konanie nevyžaduje okrem iného vtedy, keď má súd rozhodnúť o právnych otázkach, ktoré nie sú osobitne zložité (pozri rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 64336/01, Varela Assalino proti Portugalsku z 20. apríla 2002). ESĽP v tomto smere konkretizoval, že v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám článku 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania (pozri napr. rozsudok Alan Jacobsson proti Švédsku z 19. februára 1998, ods. 46). V niektorých prípadoch navyše poznamenal, že ak ide iba o vyriešenie právnych otázok, na odstránenie rozporov medzi ktorými je vhodnejšia písomná komunikácia ako ústna obhajoba, môže postačovať posúdenie na základe spisu a že je legitímne, aby národné orgány zohľadňovali zásady hospodárnosti a účinnosti (pozri napr. vyššie citovaný rozsudok Varela Assalino a tiež rozsudok Schuler-Zgraggen v. Švajčiarsko z 24. júna 1994, ods. 58).

Uvedené potvrdzujú aj niektoré prípady proti Slovenskej republike. Skutkový stav prípadu Baková proti Slovenskej republike spočíval v tom, že po zamietnutí žiadosti o reštitúciu nehnuteľnosti správnym orgánom, sťažovateľka požadovala nápravu pred Krajským súdom v Košiciach. Tvrdila, inter alia, že okresný úrad nesprávne zistil relevantné skutkové okolnosti, a že vo veci sa neuskutočnili žiadne verejné konania. Avšak krajský súd, s poukazom na vtedajšie znenie § 250f Občianskeho súdneho poriadku, netrval na ústnom prejednaní veci. Neuskutočnenie verejného konania pred krajským súdom teda nebolo založené na skutočnosti, že by sťažovateľka o takéto prejednanie veci nebola žiadala. ESĽP konštatoval, že jurisdikcia krajského súdu nebola striktne limitovaná na právne otázky, ale bolo v jeho právomoci preskúmať, či skutkové okolnosti prípadu boli správnymi orgánmi náležite zistené. Sťažovateľkino podanie na krajský súd naznačuje, že namietala aj skutkové okolnosti prípadu. Bez pochybovania o správnosti rozhodnutia krajského súdu, že skutkové okolnosti boli správnym orgánom náležite zistené, ESĽP zvážil, berúc tak isto do úvahy záujem sťažovateľky, že za týchto okolností článok 6 ods. 1 vyžadoval ústne konanie pred súdom. V dôsledku vyššie uvedeného ESĽP vyslovil, že v tomto prípade bol porušený článok 6 ods. 1 z dôvodu nekonania verejného pojednávania pred nezávislým a nestranným súdom v reštitučnom konaní, namietanom sťažovateľkou (viď rozsudok Baková proti Slovenskej republike z 12. novembra 2002). V prípade Valová, Slezák a Slezák proti Slovenskej republike Krajský súd v Nitre dvakrát (v roku 1993 a 1998) rozhodoval o odvolaniach proti rozhodnutiam správneho orgánu, ktorými tento v roku 1992 dal sťažovateľom súhlas na vydanie nehnuteľnosti a v roku 1995 v obnovenom konaní neschválil dohodu sťažovateľov a vtedajšieho vlastníka spornej nehnuteľnosti. ESĽP poukázal na to, že krajský súd vo svojom rozsudku v roku 1998 výslovne uviedol, že sporným bodom bol jedine právny problém, t.j. či sú sťažovatelia oprávnení žiadať vydanie nehnuteľnosti. Táto otázka pritom už bola vyriešená v rámci konania, ktoré sa týkalo iného nároku sťažovateľov na vydanie veci. V tomto konaní krajský súd nariadil ústne pojednávanie, počas ktorého sťažovatelia mohli predložiť svoje argumenty. Za týchto okolností ESĽP dospel k záveru, že ďalšie verejné pojednávanie nebolo v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru pri rozhodovaní o uvedenom probléme nevyhnutné (viď rozsudok Valová, Slezák a Slezák proti Slovenskej republike z 1. júna 2004).

Tak, ako vyplýva z vyššie uvedeného prípadu Baková, ESĽP nepovažoval niekdajšie ustanovenie § 250f Občianskeho súdneho poriadku samo osebe za nezlučiteľné so zárukami článku 6 ods. 1 Dohovoru. K porušeniu tohto článku došlo v dôsledku aplikácie ustanovenia § 250f Občianskeho súdneho poriadku vnútroštátnym súdom. Ústavný súd však prijal širšiu koncepciu ochrany práva na verejné prerokovanie veci a nálezom PL.ÚS 14/1998 vyslovil nesúlad ustanovenia § 250f Občianskeho súdneho poriadku s článkom 48 ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1 a článkom 13 ods. 4 ústavy, a s ustanovením článku 6 ods. 1 Dohovoru. Uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku stratilo účinnosť vyhlásením nálezu v Zbierke zákonov dňa 14. júla 1999 a platnosť dňa 14. októbra 1999.

Treba poukázať na to že, verejnosť konania neslúži len individuálnemu záujmu účastníka, ale aj verejnému záujmu na riadnom výkone spravodlivosti a na zabezpečenie dôvery občanov v jej výkon. Podľa judikatúry ESĽP sa práva na verejné prerokovanie veci možno výslovne alebo konkludentne vzdať, spôsob vzdania sa musí byť pritom jednoznačný; dôležitý verejný záujem však môže vyžadovať, aby sa napriek tomu konalo verejné pojednávanie (pozri rozsudok Hakansson a Sturesson proti Švédsku z 21. februára 1990, ods. 66, vyššie citovaný rozsudok Schuler-Zgraggen, alebo rozsudok Zumtobel proti Rakúsku z 21. septembra 1993, ods. 34).

Pre úplnosť v tejto súvislosti treba doplniť, že pokiaľ ide o otázku ústneho pojednávania na odvolacom a dovolacom stupni súdnictva, nedostatok verejného prejednania veci na druhom a treťom stupni možno ospravedlniť povahou konania, ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné, a to predovšetkým vtedy, ak vyššie súdy prejednávajú výlučne právne otázky a nie otázky skutkové (napr. rozsudok Ekbatani proti Švédsku 26. mája 1988). Do veľkej miery je pri požiadavke verejného prejednania veci teda rozhodujúcou povaha preskúmavaných otázok, pretože vzhľadom na tento aspekt ESĽP v niektorých prípadoch zistil porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru, v iných nie (pozri rozsudok Jan-Ake Andersson proti Švédsku z 29. októbra 1991 ods. 27, rozsudok Fejde proti Švédsku z 29. októbra 1991, a tiež rozsudok Helmers proti Švédsku z 29. októbra 1991).

Za zmienku stojí uviesť, že dôvody obsiahnuté v § 250j odseku 3 sú totožné s dôvodmi českej kasačnej sťažnosti v zmysle Soudního řádu správniho. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd „spravidla bez pojednávania"(k tomu porov. § 103 a 109 zákona č. 150/2002 Sb.). Právo na preskúmanie rozhodnutia ako také zostáva garantované. Ak súd vysloví, že rozhodnutie je nepreskúmateľné v zmysle § 250j odseku 3, treba ukončiť akékoľvek následné polemiky ohľadne jeho preskúmateľnosti.

V rámci medzirezortného pripomienkového konania odzneli diskusie o tom, že v praxi v súvislosti s aplikáciou zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov niekedy dochádza „k naháňaniu úradníkov štátnym aparátom, ak správny súd napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zruší podľa § 250j odseku 3." Tu však treba zdôrazniť, že nejde o automatický nárok na náhradu škody, keďže na jeho vznik musia byť splnené viaceré zákonné predpoklady. A v prípade, ak štát uhradí náhradu škody, regresnú náhradu voči zodpovedným zamestnancom je možné uplatniť len za predpokladu, že previnenie bolo zistené v disciplinárnom konaní.

V priebehu medzirezortného pripomienkového konania vyvstali zo strany Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky obavy, že súdy búdu rozhodovať bez pojednávania o zrušení rozhodnutí úradov práce, sociálnych vecí a rodiny (prípadne aj poisťovne) bez pojednávania aj v prípadoch, kde podkladom pre rozhodnutie je posudok o zdravotnom stave. Predmetom súdneho preskúmavania nie je posudok, ale správne rozhodnutie. Odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu predstavuje jeho podstatnú zákonnú náležitosť. Preto je na správnom orgáne, aby dokázal dôvody rozhodnutia formulovať tak, že rozhodnutie z hľadiska obsahovej i formálnej stránky bude obsahovať náležitosti vyžadované zákonom. Ak správny orgán určitej žiadosti nevyhovel, nepostačuje, aby sa do odôvodnenia premietlo len „holé" konštatovanie záveru posudku, obzvlášť za situácie, ak posudok nie je častokrát účastníkovi ani doručený. Z poznatkov aplikačnej praxe vrátane súdnej judikatúry vyplýva, že ak súd považuje rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre nezrozumiteľnosť, samotné nariadenie pojednávania nedáva priestor na odstránenie takýchto evidentných nedostatkov rozhodnutia. Predmetom preskúmavania je zákonnosť rozhodnutia tak, ako bolo vydané. Doplnenie dôvodov napríklad vo vyjadrení k podanej žalobe súd nemôže považovať za opravu rozhodnutia alebo za jeho doplnenie. Pre úplnosť treba uviesť, že Ústavný súd SR v náleze I. ÚS 56/01 vyslovil, že správny orgán musí v rozhodnutí uviesť relevantné a dostatočné dôvody, na základe ktorých bolo vydané. V nadväznosti na uvedené možno konštatovať, že samotné pojednávanie v prípade nepreskúmateľnosti nie je resp. nemôže byť zábranou proti zrušeniu rozhodnutia. Touto úpravou sa podstatnou mierou zrýchli a zefektívni konanie pre účastníkov aj pre samotný súd. Správny orgán bude môcť vydať nové rozhodnutie skôr, teda v lepšej procesnej situácii. Navrhovaná úprava korešponduje s platným právnym stavom v Českej republike a nevzbudzuje pochybnosti.

K bodu 27 (§ 250j ods. 2):

Platné znenie ustanovenia § 250j odseku 2 písmena d) upravuje prakticky dva „zrušovacie dôvody" v prípadoch, ak súd preskúmal správne rozhodnutie v medziach žaloby:

1. nepreskúmateľnosť správneho rozhodnutia z dôvodu nezrozumiteľnosti alebo pre nedostatok dôvodov rozhodnutia,

2. nepreskúmateľnosť rozhodnutia z dôvodu neúplnosti spisov správneho orgánu ,resp. z dôvodu nepredloženia spisov správneho orgánu.

Vypustenie zrušovacieho dôvodu pod č. 2 je dôvodné, pretože žalobca pri podaní žaloby objektívne nemohol vedieť, že správny orgán po podaní žaloby predloží súdu neúplné spisy, resp. vôbec ich súdu nepredloží. Tento dôvod zrušenia rozhodnutia umožňuje súdu použiť ustanovenie § 250j ods. 3, pričom súd vtedy nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (medze žaloby).

Zrušovací dôvod pod č. 1 (nepreskúmateľnosť rozhodnutia z dôvodu nezrozumiteľnosti alebo pre nedostatok dôvodov) nie je totožný s obdobným zrušovacím dôvodom obsiahnutým v 250j ods. 3. Preto nedochádza k je jeho vypusteniu. Pri uplatnení zrušovacieho dôvodu podľa § 250j ods.2 písm. d) súd preskúmava správne rozhodnutie v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, kým pri uplatnení zákonných dôvodov na zrušenie rozhodnutia podľa odseku 3 rozsahom a dôvodmi žaloby súd nie je viazaný Zrušovací dôvod „nepreskúmateľnosť rozhodnutia z dôvodu nezrozumiteľnosti alebo pre nedostatok dôvodov" pri preskúmaní rozhodnutia v medziach žaloby je potrebné ponechať.

K bodu 28 (§ 250ja ods.3) :

Všeobecné pravidlo týkajúce sa vymedzenia medzí dokazovania pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu upravuje § 250i odseku 1. „Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia."

Pri rozhodovaní podľa tretej hlavy piatej časti je pre rozsah dokazovania základom ustanovenie § 250q odseku 1 druhej vety. „Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia."

Z citovaných zákonných ustanovení jednoznačne vyplýva, že v správnom súdnictve súd vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Uvedené pravidlo sa zjavne bude vzťahovať aj na prípady, v ktorých správny súd bude preskúmavať zákonnosť postupu, aj keď z hľadiska štylistickej skladby zákon k pojmu „rozhodnutie" nepripojil aj pojem „postup" (§ 250i ods. 1). Za nevyhnutné dôkazy treba považovať tie, ktorých vykonanie slúži účelu správneho súdnictva (porov. § 244). Aplikácia ustanovenia § 213 Občianskeho súdneho poriadku v odvolacom konaní v správnom súdnictve a to s poukazom na ustanovenie § 246c veta prvá vo väzbe na § 250ja odsek 3 neprichádza do úvahy. Na základe spomenutých dôvodov plne obstojí tvrdenie, že tak isto ako v dovolacom konaní by odvolací súd v správnom súdnictve nariaďoval odvolacie pojednávanie iba v situácií, ak by to považoval za potrebné a o odvolaní by mohol rozhodnúť i bez nariadenia pojednávania. Výnimku tvorí iba preskúmavanie veci podľa § 250i odseku 2 vo veciach, v ktorých správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, v ktorých súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Podľa navrhovanej úpravy odvolací súd v správnom súdnictve by nariadil pojednávanie len vtedy, ak by podľa prípustnosti a dôvodov odvolania bolo potrebné vykonať dokazovanie na to, aby sa právne a skutkovo mohla uzavrieť otázka preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu (§ 250i odsek 1 veta druhá; § 250q odsek 1 veta druhá). Inak ani odvolací súd dokazovanie nevykonáva; okrem vecí, kedy prejednáva odvolanie proti rozhodnutiam podľa § 250i odseku 2 Občianskeho súdneho poriadku.

V ustanovení § 250ja odseku 3 sa teda zakotvuje možnosť, aby odvolací súd spravidla nemusel vykonať odvolacie pojednávanie. Nevykonanie odvolacieho pojednávania umožňuje aj všeobecná úprava v štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku, avšak dôvody tam uvedené (porov. § 214) nevystihujú osobitosti konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku o správnom súdnictve. Napriek tomu, že opravný prostriedok v konaní podľa piatej časti je prípustný vo forme odvolania, svojou povahou ide o opravný prostriedok v záujme opakovaného posúdenia právnych otázok. Dokazovanie a doplňovanie skutkového stavu – ako už bolo uvedené vyššie - nie je jeho účelom. Nie je nevyhnutné, aby súd konal priamo s účastníkmi, pričom je viazaný dôvodmi a rozsahom písomne podaného odvolania. Navrhovaná zmena vyplýva z poznatkov doterajšej súdnej praxe pri aplikácii úpravy dvojinštančného správneho súdnictva. Úmysel, ktorý sleduje, spočíva v ďalšom zrýchlení a zefektívnení konania o opravnom prostriedku v právnych otázkach na Najvyššom súde Slovenskej republiky.

K bodom 29 a 30 (§ 250s ods. 1 a 2):

Vzhľadom na charakter konaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov podľa tretej hlavy piatej časti už nie je nevyhnutné ani žiaduce, aby konanie v dôchodkových veciach malo svoju osobitnú úpravu v § 250s odseku 2. K tomu porov. aj zmenu v § 246c a všeobecnú časť dôvodovej správy.

V doterajšom znení ustanovenia § 250s sa nachádza triedenie na odvolacie konanie v iných ako dôchodkových veciach a vo veciach dôchodkových. Súdna prax potvrdzuje, že predmetné rozlíšenie je už neživotné (obsolétne). Podstata konania o opravnom prostriedku, ktorým je odvolanie, je u oboch skupín súdnych agend rovnaká. Možnosť podania odvolania sa tak zjednocuje s úpravou obsiahnutou v konaní o žalobách podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 250ja). Súčasne sa unifikuje úprava opravných prostriedkov tak, že ani v dôchodkovej agende nebude možnosť podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania), keďže z hľadiska ochrany ústavného práva na súdnu ochranu pred nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy nejde o dostupný a efektívny opravný prostriedok. Efektívny a dostupný opravný prostriedok predstavuje odvolanie, na základe ktorého je možné, aby odvolací súd nezákonné rozhodnutie orgánu správy zrušil aj v prípade, keď tak nerozhodol prvostupňový súd. Doterajšie poznatky potvrdzovali, že dovolacie konanie v dôchodkových veciach sa stalo prostriedkom na to, aby Sociálna poisťovňa nerealizovala („nerešpektovala") rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorými bolo zrušené jej rozhodnutie.

K bodu 31 (§ 250t ods. 2):

Prokurátori sa často vo svojej činnosti stretávajú s tým, že orgány verejnej správy napriek tomu, že majú zákonom ustanovenú povinnosť rozhodnúť v konkrétnych lehotách, postupujú v rozpore s takto uloženými povinnosťami, čím dochádza k neodôvodneným prieťahom v procese rozhodovania. Ak prokurátor zistí takúto skutočnosť, môže za účelom odstránenia nezákonného stavu podať orgánu verejnej správy upozornenie (pozri § 28 a 29 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre). Orgán verejnej správy je povinný vybaviť upozornenie prokurátora a odstrániť protiprávny stav bez zbytočného odkladu, najneskôr však do 30 dní od doručenia upozornenia prokurátora, alebo v tej istej lehote odstúpiť upozornenie prokurátora na vybavenie svojmu bezprostredne nadriadenému orgánu alebo dozerajúcemu orgánu. Bezprostredne nadriadený orgán a dozerajúci orgán je povinný vybaviť upozornenie prokurátora do 30 dní od doručenia upozornenia prokurátora orgánom verejnej správy alebo prokurátorom. Napriek uvedenému, ak orgán verejnej správy či jeho bezprostredne nadriadený orgán alebo dozerajúci orgán nereaguje na upozornenie prokurátora a vo veci nekoná, prokurátor nemá k dispozícii žiadne zákonné prostriedky, ktorými by bolo možné nezákonný stav odstrániť.

Navrhovaná úprava nepochybne prispeje k odstráneniu zbytočných prieťahov v konaní a rozhodovaní orgánov verejnej správy a k ochrane práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

K bodu 32 (§ 250zf ods. 4 ):

Navrhovanú právnu úpravu si vyžiadala rozhodovacia prax súdov, a to najmä z hľadiska zložitosti problematiky územnej samosprávy, jej rozsahu a nejednotnosti výkladu rozhodnutí a postupov orgánov územnej samosprávy. Za účelom zjednocovania rozhodovacej praxe je potrebné, aby v týchto veciach mohlo prebehnúť dvojstupňové konanie.

K bodom 33 a 34 (§ 352b):

Z dôvodu komplexnosti právnej úpravy je potrebná zmena doterajšieho znenia, ktorá súvisí s uplatňovaním právnych aktov Európskej únie. Doterajšia úprava uvažuje len o osvedčeniach o európskom exekučnom titule. V súčasnosti však nejde o jediný druh „európskeho osvedčenia." K tomu porov. napríklad čl. 54, 57 ods. 4, 58 a Prílohy V. a VI. nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 (Ú. v. ES L 1, 12 16.1.2001) o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych veciach a obchodných veciach, čl. 39, 41, 42 ods. 1 a Prílohy I. až IV nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 (Ú. v. EÚ, L 1, 338, 23.12.2003) o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 1347/2000 a čl. 33 a Prílohy IV. a V. nariadenia Rady (ES) č. 1347/2000 z 29. mája 2000 (Ú. v. ES L 19, 160, 30.6.2000) o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností k spoločným deťom manželov.

V súlade s § 66 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov úkony spojené s vydávaním, opravou a zrušením týchto osvedčení vykonáva rozvrhom práce určený vyšší súdny úradník. Pôvodné splnomocňovacie ustanovenie obsiahnuté v § 352b ods. 1 in fine bolo na základe pripomienky Inštitútu pre aproximáciu práva vypustené, nakoľko splnomocňovacie ustanovenie, z ktorého čerpá svoj základ vyhláška č. 543/2005 Z. z. je obsiahnuté v § 374 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

K bodu 35 (§ 372o):

Teória práva vychádza z premisy, že pokiaľ v procesnej právnej norme chýba prechodné ustanovenie, vzťahuje sa nová úprava aj na konania začaté pred účinnosťou novej právnej úpravy. Toto pravidlo býva explicitne upravené v prechodných ustanoveniach. Odsek 1 vychádza z uvedenej generálnej klauzuly, ktorá je prelomená v ďalších odsekoch. V sporoch o miestnu príslušnosť, ktoré vyvstali pred nadobudnutím účinnosti návrhu zákona, sa bude postupovať podľa nového § 105, avšak len za predpokladu, že vec ešte nebola postúpená príslušnému súdu.

Navrhovanou úpravou sa koriguje mechanizmus v apelačnom systéme. Upúšťa sa od koncepcie, kedy celé ťažisko „narábania" s odvolaním (aj vadným) je prenesené na odvolací súd (porov. platný § 209, § 211 Občianskeho súdneho poriadku). V odseku 3 sa ustanovuje, že v režime novej právnej úpravy ohľadne úkonov súdu prvého stupňa pri podaní odvolania (§ 209 a 209a návrhu zákona) sa bude postupovať aj pri predkladaní „starých" vecí. Nevyhnutnou podmienkou (conditio sine qua non) na aplikáciu nového právneho režimu je fakt, že do nadobudnutia účinnosti návrhu zákona nebola vec predložená súdom prvého stupňa odvolaciemu súdu na ďalšie konania. Ak sa tak stalo, odvolací súd bude postupovať podľa starej úpravy. Cieľom navrhovanej intertemporality je zabrániť „kolovaniu spisu" medzi prvostupňovým súdom a odvolacím súdom.

Konania v správnom súdnictvo, ktoré boli začaté pred nadobudnutím účinnosti návrhu zákona, sa dokončia podľa doterajších právnych predpisov.

Bude v súlade s navrhovaným prechodným ustanovením, ak súd odpustí pokutu uloženú pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Doručenku bude možné považovať za verejnú listinu v prípadoch doručovania po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

K bodu 36 (§ 374 ods. 1 ):

Na doplnenie § 45 ods. 2 reaguje rozšírenie splnomocňovacieho ustanovenia v § 374 ods. 1 a j na „veci týkajúce sa doručenky." Náležitosti doručenky sú obsiahnuté vo vyhláške č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresne súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení vyhlášky č. 417/2006 Z.z. v ustanovení § 144. V § 45 odseku 2 je obsiahnutá prezumpcia pravdivosti údajov na doručenke. Vyhláška má povahu vykonávacieho právneho predpisu t.j. právnej normy nižšej právnej sily. Z dôvodu právnej čistoty vznikla potreba vyprecizovať zákonné splnomocnenie, na základe ktorého vykonávací predpis ustanoví náležitosti doručenky. Pre úplnosť treba dodať, že česká právna úprava vypočítava náležitosti doručenky priamo v zákone (porov. § 50f OSŘ).

K bodu 37 (§ 374 ods. 3) :

Ústavný základ predmetnej úpravy je obsiahnutý v článku 142 odseku 2 Ústavy Slovenskej republiky: „Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca." Cieľom navrhovanej právnej úpravy je odstrániť dvojkoľajnosť, ktorá vznikla vydávaním inak odvolaním nenapadnuteľných rozhodnutí súdnymi úradníkmi. Ak takéto rozhodnutie vydal sudca, odvolanie nebolo prípustné (§ 202). Ak také rozhodnutie inak nenapadnuteľné odvolaním vydal súdny úradník, proti jeho rozhodnutiu podľa článku 142 Ústavy Slovenskej republiky je opravný prostriedok prípustný. Navrhovaná právna úprava odstraňuje túto dvojkoľajnosť tým, že podaním odvolania proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka sa zo zákona jeho rozhodnutie zrušuje a novo rozhodne sudca.

Znenie § 374 odseku 3 bolo naposledy dotknuté novelou vykonanou zákonom č. 428/2004 Z. z. Touto novelou došlo k vypusteniu dikcie: „rozhodnutie sudcu sa považuje sa rozhodnutie súdu prvého stupňa a možno ho napadnúť odvolaním." Navrhovaná úprava jednotným spôsobom (pre rozhodnutia vydané vyššími súdnymi úradníkmi ako aj pre rozhodnutia vydané justičnými čakateľmi) explicitne ustanovuje, že odvolaniu proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa (k tomu porov. § 210a). Z ústavného príkazu je zrejmé, že proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je vždy prípustný opravný prostriedok t.j. proti každému takémuto rozhodnutiu. Základný zákon štátu tu neumožňuje žiadnu výnimku. Platná dikcia prvej vety § 374 odseku 3 nie je s týmto tvrdením úplne súladná a to v časti „možno podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu." Občiansky súdny poriadok realizuje v § 202 výnimočné prelomenie zásady, podľa ktorej je proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vždy prípustné odvolanie. V poslednej vete navrhovaného odseku 3 sa jednoznačne zakotvuje procesný mechanizmus narábania s odvolaním – ktoré musí byť podané oprávnenou osobou a v odvolacej lehote - proti takému rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, ktoré je inak odvolaním nenapadnuteľné; rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a rozhodne sudca.

Článok II (Zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov):

K bodom 1 a 30 (§ 4 ods. 1 a k položke 7a)

Konania vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom boli do 31. decembra 2005 v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov oslobodené od súdneho poplatku; obdobne konania vo veciach nečinnosti orgánu verejnej správy, ktoré zostali od súdneho poplatku oslobodené aj po 1. januári 2006. Zákonom č. 621/2005 Z. z. boli s účinnosťou od 1. januára 2006 vykonané v zákone o súdnych poplatkoch zmeny v tom smere, že žaloby na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom boli vyňaté z rozsahu vecného oslobodenia (ustanovenie § 4 ods. 1 písmeno c) bolo vypustené). V nadväznosti na vypustenie písmena c) z ustanovenia § 4 odseku 1 zákona o súdnych poplatkoch t.j. vylúčení vecí náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom z rozsahu vecného oslobodenia, sa v položke 7a sadzobníka súdnych poplatkov zaviedla osobitná paušálna sadzba vo výške 3000 Sk, ktorou sa predmetné žaloby spoplatňujú s účinnosťou od 1. januára 2006.

Predkladateľ sa vracia k osvedčenému právnemu stavu, ktorý platil pred poslednou novelou zákona o súdnych poplatkoch. Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, nebolo by etické, ak by navrhovateľ platil súdny poplatok. V sadzobníku súdnych poplatkov sa preto vypúšťa osobitná paušálna sadzba 3000 Sk, ktorou sa predmetné žaloby spoplatňovali. Konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa navrhujú opätovne subsumovať pod rozsah vecného oslobodenia v § 4 odseku 1.

K bodu 2 (§ 4 ods. 2 písm. e)):

Zmena súvisí s úpravou navrhovanou v položke 8. Platná úprava neustanovuje osobitnú sadzbu súdneho poplatku za konanie o určení výživného medzi manželmi a o príspevku na výživu rozvedeného manžela a o vyživovacej povinnosti medzi ostatnými príbuznými alebo za ich zvýšenie. Zakotvená je len poplatková povinnosť z návrhu na zníženie spomenutých druhov vyživovacích povinností a poplatková povinnosť z návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti. Tento právny stav platí od 1. januára 2006 (zákon č. 621/2005 Z. z.).

V súdnej praxi vyvstala otázka o tom, či treba vyberať poplatky za návrh na určenie vyživovacej povinnosti manželov, za návrh na určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela a za návrh na určenie vyživovacej povinnosti medzi príbuznými. Jeden z existujúcich výkladových názorov poukazuje na znenie úvodnej vety položky 1 sadzobníka súdnych poplatkov - „z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba"- t.j. pri neexistencii osobitnej sadzby sa v tomto prípade uplatní položka 1. Možno sa stretnúť aj s iným stanoviskom a to, že pri absencii osobitnej sadzby sa za dotknuté návrhy poplatky nevyberajú. Navrhovateľ v konaní o určení výživného je zahrnutý do rozsahu osobného oslobodenia od poplatku v § 4 ods. 2 písm. e). Ak nie je konanie o predmetnom návrhu spoplatnené vôbec, potom je úprava osobného oslobodenia zbytočná. Osobné oslobodenie nadobúda význam pri navrhovanom zakotvení poplatku za konanie o určení výživného medzi manželmi a o príspevku na výživu rozvedeného manžela a o vyživovacej povinnosti medzi ostatnými príbuznými a za konanie o ich zvýšenie. V tejto súvislosti návrh zákona rozširuje rozsah osobného oslobodenia aj na navrhovateľa v konaní o zvýšení výživného.

K bodom 3 až 6 (§ 4 ods. 2 písm. k) , poznámky pod čiarou k odkazom 3d a 3e):

Vzhľadom na prijatie zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov je potrebné upraviť znenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. k). Prechodom ozbrojených síl Slovenskej republiky na úplnú profesionalizáciu sa totiž zrušila základná služba, náhradná služba a zdokonaľovacia služba. V § 4 ods. 2 písmeno k) sa navrhuje nahradiť slová „vojaci základnej služby, náhradnej služby a zdokonaľovacej služby," slovami „profesionálni vojaci ozbrojených síl Slovenskej republiky,".

Keďže zákon č. 370/1997 Z. z. bol zrušený zákonom č. 570/2005 Z. z. o brannej povinnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, poznámka pod čiarou k odkazu 3d sa stala obsolétnou. Napriek tomu že, v súlade s Legislatívnymi pravidlami vlády Slovenskej republiky poznámky pod čiarou nie sú súčasťou právneho predpisu a majú len informatívnu hodnotu, vznikla potreba zosúladiť zákon aj z tohto pohľadu.

Rovnako tak bol zrušený zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 207/1995 Z. z. o civilnej službe a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Z tohto dôvodu sa navrhuje v § 4 ods. 2 písmeno k) vypustiť tiež slová „a odvedenci v konaní o zaradenie do evidencie osôb povinných vykonať civilnú službu, 3e)". Na túto skutočnosť nadväzuje aj vypustenie slov „§ 2 ods. 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 207/1995 Z. z. o civilnej službe a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov," v poznámke pod čiarou k odkazu 3e.

K bodu 7 (§ 4 ods. 2 písm. z) ):

Platná právna úprava do kategórie osobného oslobodenia zahŕňa v § 4 odseku 2 písmeno t) navrhovateľa podľa § 16 odseku 1 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam. Osobné oslobodenie vychádza z povahy zákona, ktorý je typicky reštitučným zákonom. Druhá skupina „reštitučného" oslobodenia je subsumovaná pod písmenom u). Oslobodeným je navrhovateľ v konaní podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov. Ďalšie reštitučné právne úpravy, v režime ktorých je navrhovateľ oslobodený od súdnych poplatkov, sú vypočítané v poznámkach pod čiarou (napr. zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov). Pre úplnosť treba dodať, že poznámka pod čiarou nedisponuje normatívnou povahou, má len informatívny charakter.

Navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa zákona č. 229/1991 Zb., sa riadi zákonom č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemkom alebo rozhodnutiu o priznaní práva na náhradu možno podať opravný prostriedok na súde. Napriek tomu, že ide o reštitučný zákon, chýba výslovná úprava o oslobodení od súdnych poplatkov. Z tohto dôvodu sa rozširuje resp. zjednocuje reštitučný okruh osobného oslobodenia.

K bodu 8 (§ 4 ods. 3 ):

Navrhovaná zmena rieši rozpor použitej terminológie v zákone o súdnych poplatkoch, ktorá v § 4 ods. 3 neráta s oslobodením konania o exekúciách a v ostatných ustanoveniach pojmovo rozlišuje výkon rozhodnutia a exekúciu (čo vedie k záveru, že na konania o exekúciách sa nevzťahuje oslobodenie upravené v § 4 ods. 1 a 2 ZSP), s ustanovením § 233 Exekučného poriadku, podľa ktorého „tam, kde sa v osobitných právnych predpisoch hovorí o súdnom výkone rozhodnutia, rozumie sa tým vykonávanie exekúcie aj podľa tohto zákona." V časti právnickej verejnosti prevažuje názor, že na konanie o exekúciách sa nemôže aplikovať ustanovenie § 4 zákona o súdnych poplatkoch upravujúce zákonné vecné a osobné oslobodenie od poplatku, aj napriek ustanoveniu § 233 EP. Návrh zákona explicitnou úpravou odstraňuje túto interpretačnú nejasnosť.

K bodu 9 (§ 6 ods. 2):

Navrhovaná úprava je spojená so zmenou v treťom bode spoločných poznámok k položkám 1 a 2. K dôvodom tejto zmeny pozri argumenty k bodu 25 (tretí bod spoločných poznámok k položkám 1 a 2).

K bodu 10 (§ 9 ods. 1):

Zmena je reakciou na vývoj výšky súdnych poplatkov od roku 2001. Vzhľadom na zmeny v sadzobníku súdnych poplatkov je vhodné zvýšiť hranicu možnosti platenia súdneho poplatku kolkovými známkami do sumy 25 000 Sk tak, aby bolo možné zaplatiť napr. súdny poplatok za zápis akciovej spoločnosti súčasne s návrhom v kolkoch. Zmena povedie k odstráneniu aplikačných problémov súvisiacich s vyberaním a platením súdnych poplatkov a k zníženiu administratívnej náročnosti a nákladov na vyberanie súdnych poplatkov.

K bodu 11 (§ 9 ods. 3):

Zmeny v apelačnom systéme vykonané novelou, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok a o zmene a doplnení niektorých zákonov, boli premietnuté aj do zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa platného právneho stavu by mal súd prvého stupňa „iba" zasielať odvolanie po uplynutí odvolacej lehoty súdu druhého stupňa, ktorého úlohou je následne odstraňovať vady podania a vyzývať účastníkov konania na to, aby sa vyjadrili k odvolaniu vrátane výzvy na zaplatenie súdneho poplatku (porov. § 211 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Od účinnosti novely uplynul viac ako jeden rok. Úprava, ktorej snahou bolo preniesť celé ťažisko mechanizmu odstraňovania vád odvolania na odvolacie súdy, nezohľadnila resp. neriešila všetky aspekty, ktoré v súdnej praxi v tejto súvislosti vyvstali (porov. § 209, § 211 Občianskeho súdneho poriadku). Na požiadavky súdnej praxe reagujú zmeny v § 209 až 211 návrhu zákona. Ťažisko úkonov podľa § 209 ods. 1 bolo v návrhu zákona rozdelené medzi súdy prvého stupňa a odvolacie súdy a to v závislosti od toho, či sa podanie nachádza na súde 1. stupňa alebo už bolo predložené odvolaciemu súdu (k tomu porov. zmenu v § 211).

V nadväznosti na to, sa návrh zákona vracia v § 9 odseku 3 zákona o súdnych poplatkoch pri vymedzení platobného miesta k osvedčenému právnemu stavu účinnému do 31. augusta 2005. Navrhuje sa, aby sa v odvolacom konaní poplatok platil na účet súdu, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje.

K bodu 12 (§ 10 ods. 1):

V ustanovení § 1 Občianskeho súdneho poriadku je vymedzený predmet právnej úpravy tohto základného procesného kódexu. Z procesného hľadiska je súd povinný svojou činnosťou zabezpečiť výkon spravodlivosti tak, aby nedošlo k jej odopretiu (denegatio iustitiae). Predkladateľ zastáva názor, že mechanizmus, na ktorom je založená platná právna úprava v ustanovení § 10 odseku 1 zákona o súdnych poplatkoch, je príliš rigorózny. Pokiaľ ide o podanie odvolania, navrhuje sa, aby nezaplatenie súdneho poplatku v súdom určenej lehote nebolo dôvodom na zastavenie konania. Cieľom je dosiahnuť, aby sa odvolanie dostalo čo najrýchlejšie do štádia „meritórneho rozhodovania," a odstrániť tak stav prílišného formalizmu (procesné zastavenie konania). Navrhovanou právnou úpravou pritom nie je dotknutá povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Zároveň sa aj vyrieši problém, ktorý v praxi nastal pri odvolaniach proti predbežným opatreniam podľa § 76 ods. 1 písm. g), o ktorých mal rozhodnúť odvolací súd do siedmich dní, ale spravidla pre krátku lehotu nebol ešte zaplatený súdny poplatok za odvolanie. Zákon o súdnych poplatkoch neriešil tento problém, pričom ak nebol zaplatený súdny poplatok, odvolacie konanie sa podľa doterajšej právnej úpravy zastavovalo.

Navrhovanou zmenou sa uskutočňuje návrat k právnej úprave účinnej do 31. decembra 2003; zároveň sa odstraňuje zbytočný paternalizmus štátu. Zákon č. 513/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, spojil s účinnosťou od 1. januára 2004 nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie zo sankčným následkom zastavenia konania.

V prípade návrhu na začatie konania má platná právna úprava svoje odôvodnenie. Odvolanie patrí do systému garancií, ktorými sa má dosiahnuť spravodlivá ochrana subjektívnych práv a oprávnených záujmov a ktoré na tento účel občianske právo procesné vytvára. Vnútorný kontrolný systém, ktorý umožňuje preskúmať neprávoplatné prvostupňové rozhodnutia, zároveň rešpektuje resp. napĺňa jeden zo znakov práva na súdnu ochranu v zmysle článku 46 odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolanie ako jediný riadny opravný prostriedok dáva účastníkom konania možnosť –oprávnenie- brániť sa proti nesprávnemu súdnemu rozhodnutiu. Konštrukcia odvolania, ktorým je odvolacie opravné konanie iniciované, jeho konkrétne právne vyjadrenie, sleduje žiadúci primeraný pomer medzi právnou istotou, ktorú má rozhodnutie v právnych vzťahoch, pokiaľ možno čo najrýchlejšie nastoliť a medzi snahou o odstránenie jeho prípadných vád či nedostatkov. Za zmienku tu stojí, fakt, že v procesnej teórii sa vyskytujú rôzne názory na vzťah medzi zaplatením súdneho poplatku a procesnými podmienkami konania. Prvý názor, ktorý sa opiera o tvrdenie, že o procesnú podmienku v danom prípade nejde, vychádza z argumentu, že ide o požiadavku mimoprocesnej (fiškálnej) povahy. Podľa inej časti právnej teórie k procesným podmienkam približuje splnenie poplatkovej povinnosti fakt, že nezaplatenie súdneho poplatku, ani dodatočne na výzvu súdu, vyvolá po splnení zákonných predpokladov zastavenie konania. Inak povedané zabraňuje v niektorých prípadoch vydať meritórne rozhodnutie. Vo väzbe na uvedené takýto procesný následok v prípade podania odvolania je kontraproduktívny. Striktné spoplatnenie odvolacieho (opravného) konania by mohlo spôsobiť neprimerane tvrdý dopad zákona a v konečnom dôsledku prekážku v prístupe k súdu.

V súdnej praxi existuje interpretačná nejednotnosť ohľadne povahy lehoty na zaplatenie súdneho poplatku. Časť právnej teórie a súdnej praxe zastáva názor, že lehota vymedzená v § 10 odseku 1 zákona o súdnych poplatkoch je lehotou hmotnoprávnou. Iný názorový prúd má za to, že ide o lehotu procesnoprávnu.

Na prvom mieste zmienená mienka vychádza z toho, že z povahy veci je lehota na zaplatenie súdneho poplatku lehotou „hmotnoprávnou", keďže sa týka plnenia povinnosti stanovenej verejnoprávnym predpisom v tejto časti „hmotnoprávnej povahy." Poplatková povinnosť je povinnosť zo zákona v zmysle článku 59 odseku 2 Ústavy Slovenskej republiky vo vzťahu verejného práva medzi štátom a poplatníkom. Zákon o súdnych poplatkoch z hľadiska svojej systematiky v časti od § 1 do § 12 obsahuje normy odvetvia finančného práva v hmotnoprávnej oblasti (nevyhnutné je aby podanie s kolkami bolo v lehote doručené súdu, resp. peniaze v lehote pripísané na účet súdu). Ustanovenia, ktoré nasledujú od § 12 obsahujú procesnú časť.

Argumentom pre priznanie procesného charakteru tejto lehote je fakt, že ide o poplatok za konanie pred súdom, ktoré je ako celok upravené Občianskym súdnym poriadkom. Nemožno teda prehliadnuť súvislosť s civilným procesom. Predkladateľ vychádza zo záveru, že v nadväznosti na to, by aj lehoty mali byť v súlade s ustanoveniami procesného poriadku. Ak má byť súdny poplatok zaplatený v lehote, postačí podanie s kolkami odovzdať na prepravu v danej lehote orgánu, ktorý má povinnosť podanie doručiť, resp. dať v lehote príkaz banke. V § 10 odseku 1 zákona o súdnych poplatkoch sa formou odkazu na § 55 až 58 Občianskeho súdneho poriadku v poznámke pod čiarou predmetnej lehote explicitne priznáva procesná povaha. Zároveň sa do § 14 dopĺňa odsek 2, podľa ktorého „na počítanie lehôt podľa tohto zákona sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku."

Súd vyzve poplatníka na zaplatenie poplatku splatného podaním návrhu na začatie konania predtým, ako nariadi pojednávanie tak, aby lehota od zaplatenia poplatku do pojednávania, vydania platobného rozkazu alebo rozhodnutia bez nariadenia pojednávania (§ 115a) nebola dlhšia ako dva mesiace. Otázka rozsahu nápadu vecí a ich právna zložitosť sa nikdy nedá predpokladať a nie je dobre možné uložiť sudcovi všeobecnú lehotu na nariadenie pojednávania. Predkladateľ preto nemohol akceptovať zapracovanie takejto lehoty do právneho poriadku. Od jednej strany sporu však nie je možné spravodlivo žiadať, aby napriek zaplatenému súdnemu poplatku, ktorý môže dosiahnuť výšku až milión Sk, bolo pojednávanie nariadené s výrazným časovým odstupom, niekedy až po dvoch rokoch. Za najprijateľnejšiu variantu berúc zreteľ na závery z medzirezortného pripomienkového konania možno považovať navrhovanú právnu úpravu. Tá umožní realizovať poplatkové úkony obdobne ako je to upravené v platnej právnej úprave súdnym úradníkom avšak potom, ako bude na pokyn sudcu vec „priblížená" nariadeniu pojednávania. Navrhovaná právna úprava sa nedotýka vzniku a splatnosti poplatku za návrh na začatie konania a teda účastníkovi nič nebráni zaplatiť poplatok už s podaním návrhu na začatie konania. Obdobne ako v § 158 ods. 4 aj v danom prípade sa priznáva predsedovi súdu oprávnenie z dôležitých dôvodov povoliť predĺženie dvojmesačnej lehoty. Za dôležitý dôvod možno považovať napríklad veci s cudzím prvkom, ochorenie a úraz sudcu, školenie a pod. Za dôležitý dôvod nemožno považovať zaťaženosť sudcu, pretože ten má možnosť uregulovať si moment plynutia lehoty, tým že sám zváži, kedy bude výzva na zaplatenie súdneho poplatku účastníkovi zaslaná.

K bodu 13 (§ 10 ods. 2 ):

V spojení so zmenou v § 10 odseku 1 sa pre jednoznačnosť a zrozumiteľnosť navrhuje v celom texte § 10 zosúladiť nejednotné používanie pojmov „súd," „súd prvého stupňa," „prvostupňový súd."

K bodom 14 a 15 (§ 10 ods. 3):

Zákonom č. 621/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, bolo zmenené znenie § 9 odseku 3. Do nadobudnutia účinnosti citovaného zákona - do 31. decembra 2005 - platila úprava, podľa ktorej „súd prvého stupňa zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak poplatník zaplatí súdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania." Od 1. januára 2006 uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku zruší po splnení zákonnej podmienky príslušný súd. Úmyslom zákonodarcu bolo zrejme reagovať na novoty, ktoré do odvolacieho konania priniesla novela (k tomu porov. odôvodnenie k § 9 odseku 3). Ak poplatník zaplatil súdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania, súd zrušil uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku. Od účinnosti zákona č. 621/2005 Z z. nastal v praxi aplikačný aj interpretačný problém v tom, ktorý funkčne príslušný súd treba subsumovať pod pojem „príslušný súd" v § 10 odseku 3 prvej vete. Treba doplniť, že v situácii, kedy o súdnych poplatkoch rozhodujú odvolacie súdy, odpadá „tretia" lehota na zaplatenie – t.j. odvolacia lehota voči uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Zmena v § 10 odseku 3 je reakciou na úpravu navrhovanú v § 209 až 211 Občianskeho súdneho poriadku. Na základe zmeny navrhovanej v § 10 odseku 1 už nebude možné zastaviť odvolacie konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Obdobne ako v § 10 odseku 2 aj v odseku 3 sa zosúlaďuje používanie rôznych pojmov „súd prvého stupňa," „prvostupňový súd."

K bodu 16 (§ 10 ods. 4):

V aplikačnej praxi existuje interpretačná nejasnosť v tom, či pod dikciu „návrh na vykonanie iného úkonu súdu" možno zahrnúť aj námietku zaujatosti. V § 1 zákona o súdnych poplatkoch je vymedzený predmet súdnych poplatkov. Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona. Podľa platného právneho stavu poplatok za vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania čerpá svoj základ v I. časti prílohy sadzobník súdnych poplatkov v položke 17a. Podľa názvu I. časti sú predmetom jej úpravy „poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní." „Poplatky za úkony súdov" sú upravené v II. časti prílohy sadzobník súdnych poplatkov. Z hľadiska teórie procesného práva možno v prípade námietky zaujatosti uvažovať o dispozičnom oprávnení, ktoré procesný kódex priznáva účastníkovi konania. Právo účastníka civilného procesu na zákonného sudcu vychádza z článku 48 odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že „do obsahu základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb na vylúčenie sudcu alebo iných súdnych osôb z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre pochybnosti o ich nezaujatosti. Obsahu základného práva na prejednanie veci nestranným súdom zodpovedá len povinnosť nadriadeného súdu rozhodnúť za zákonných podmienok o každom návrhu oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre pochybnosti o jeho nezaujatosti" (I ÚS 73/97; I ÚS 27/98). K rôznorodým výkladom prispeli aj legislatívne zmeny resp. legislatívna technika použitá pri začlenení súdneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti účastníkmi konania v systematike zákona o súdnych poplatkoch.

Vyrubenie paušálneho súdneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania priniesol zákon č. 432/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a menia a dopĺňajú sa niektoré ďalšie zákony. Z pohľadu systematiky zákona o súdnych poplatkoch bol spomenutý súdny poplatok začlenený do II. časti (Poplatky za úkony súdov) sadzobníka súdnych poplatkov – konkrétne do položky 26 písmeno b). Novelou došlo k vypusteniu súdneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti. Návrat („oživenie") paušálneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania sa realizoval zákonom č. 621/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Opätovné paušálne zavedenie predmetného súdneho poplatku sa v systematike zákona o súdnych poplatkoch vykonalo v I. časti -Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní - sadzobníka súdnych poplatkoch v položke 17a (k tomu porov. § 5 ods. 1 písm. g) ).

S cieľom odstrániť doterajší interpretačný otáznik (pozri vyššie) a z toho prameniacu aplikačnú nejednotnosť navrhuje sa explicitne upresniť, že doterajšie pravidlo, podľa ktorého sa iný úkon súdu v zmysle § 10 odseku 4 nevykoná a zároveň návrh na jeho vykonanie sa stane neúčinným, ak sa súdny poplatok nezaplatí, sa uplatní len na kategóriu návrhov na vykonanie toho úkonu súdom, ktorý je uvedený v prílohe Sadzobník súdnych poplatkov v II. časti. V nadväznosti na to, je potom pri použití gramatického a systematického výkladu možné vysloviť jednoznačný záver, že pravidlo ustanovené v § 10 odseku 4 sa nevzťahuje na vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania.

Pravidlo podľa odseku 4 sa neuplatní, ak pôjde o novozavedený poplatok v položke 20a, nakoľko tým by súd znemožnil účastníkovi uplatňovať jeho práva v občianskom súdnom konaní.

K bodu 17 (§ 10 ods. 5):

Zosúladenie terminológie (porov. zmenu v § 10 ods. 2 a 3).

K bodu 18 (§ 11 ods. 1):

Podľa platnej úpravy súd má rozhodovať o vyrubení súdneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti uznesením, kde je následkom nezaplatenia poplatku jeho vymáhanie. Preto sa súd bude námietkou zaoberať aj v prípade nezaplatenia poplatku. Zákon o súdnych poplatkoch ale nepočíta so situáciou, ako sa vysporiadať s uznesením o vyrubení poplatku v prípade, ak súdny poplatok nebol po vyrubení zaplatený a námietka bola uplatnená odôvodnene. V platnom § 11 ods. 1 tretej vete sa rieši len zaplatenie poplatku a jeho následné vrátenie v plnej výške. Aplikovať § 12 ods. 3 nie je možné, nakoľko nejde o nesprávne rozhodnutie. V § 11 odseku 1 sa navrhuje explicitným spôsobom zakotviť spôsob „nakladania" s uznesením o uložení poplatkovej povinnosti. Ak teda bola námietka zaujatosti odôvodnená, pričom poplatok za jej vznesenie ešte nebol zaplatený, súd uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť poplatok zruší.

K bodom 19 (§ 11 ods. 3 ):

Platná dikcia v § 11 odseku 3 prvej vete v časti „ak sa podanie odmietlo" je veľmi široká, čo vedie v súdnej praxi k výkladovým rozdielnostiam. Z hľadiska teórie procesného práva pod pojem „podanie" možno subsumovať aj odvolanie prípadne dovolanie. Z pohľadu terminológie § 43 odseku 2 Občianskeho súdneho poriadku možno nahliadať na pojem „podanie" ako na návrh na začatie konania. Odmietnutie podania bolo zakotvené do § 43 ods. 2 zákonom č. 353/2003 Z. z.; odmietnutie odvolania čerpá svoj základ v § 218 odseku 1; odmietnutie dovolania v § 243b odseku 4.

S cieľom zjednotiť postup v aplikačnej praxi vrátenie poplatku v zmysle § 11 ods. 3

prvej vety sa navrhuje explicitne vzťahovať aj na prípady odmietnutia odvolania a dovolania. Nakoľko nie je daný racionálny dôvod na to, aby sa pri odmietnutí odvolania a dovolania, poplatok poplatníkovi nevracal. Pri odmietnutí sa vecou samou súd nezaoberá a nevrátenie zaplateného poplatku najmä, keď ide o niekoľko stotisíc až milión korún, je v porovnaní s postupom súdu, ktorý odmietne odvolanie (resp. dovolanie) bez vecného preskúmania nespravodlivým riešením.

Navrhovaná právna úprava odstraňuje tvrdosť zákona a zjednocuje vrátenie súdneho poplatku, pokiaľ došlo k späťvzatiu návrhu na začatie konania pred prvým pojednávaním. Tento mechanizmus nebude oklieštený tým, či už došlo k vydaniu platobného rozkazu alebo nie.

K bodu 20 (§ 11 ods. 7)

Ustanovenie odseku 7 bolo do zákona o súdnych poplatkoch doplnené zákonom č. 420/2004 Z. z. o mediácii a o doplnení niektorých zákonov. Podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu bolo zámerom doplneného ustanovenia „motivovať aj finančnou výhodou, ak strany svoj spor čiastočne alebo celkom vyriešia zmierne v rôznych štádiách súdneho konania." Vecný zámer tohto ustanovenia je však prelomený gramatickým výkladom predmetnej dikcie. V praxi sa pri schválení súdneho zmieru nejednoznačne aplikuje § 11 ods. 7, kedy súdy nevracajú po schválení súdneho zmieru poplatok obidvom účastníkom (arg. dikcia „zo zaplateného poplatku"). A ak aj vracajú, následne sa vypočítaných 90% resp. 50% kráti ešte podľa odseku 4, čo je v rozpore so zmyslom odseku 7 a pôvodným zámerom zákonodarcu. Absentuje legislatívne vyjadrenie toho, že odsek 7 predstavuje vo vzťahu k odseku 4 špeciálnu úpravu.

V praxi sa môže stať, že poplatok nebol zaplatený. Navrhovanou dikciou v štvrtej vete predkladateľ sleduje zámer motivovať účastníkov konania aj pri nezaplatenom súdnom poplatku.

Navrhovaná právna úprava sa týka poplatkov za návrh bez ohľadu na to, či bol zaplatený. Nedotýka sa poplatku za konania, keďže poplatok sa vyrubí až po skončení veci a teda nemôže byť ani vrátený. Za vyporiadanie BSM v prípade zmieru sa podľa osobitnej právnej úpravy platí znížený poplatok z 3% na 1 %.

K bodu 21 (§ 12 ods. 1)

Navrhuje sa doplniť úpravu, ktorá bola vypustená zákonom č. 621/2005 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov v spojení so zmenami v apelačnom systéme, keďže od 1. septembra 2005 má odstraňovať vady odvolania vrátane výzvy na zaplatenie súdneho poplatku odvolací súd.

Obnovuje sa základná zásada, podľa ktorej vo veciach poplatkov rozhoduje orgán, ktorý je oprávnený vykonať poplatkový úkon. V civilnom procese je týmto orgánom predovšetkým súd prvého stupňa. Potvrdzuje to aj pravidlo, podľa ktorého vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde rozhoduje súd, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje za predpokladu, že o poplatku nerozhodoval odvolací súd (k tomu porov. zmenu v § 9 ods. 3). Rozhodovanie o poplatku v odvolacom konaní bolo rozložené podľa pohybu spisu, aby sa predišlo jeho zbytočnému neefektívnemu predkladaniu z jednej inštancie na druhú len kvôli poplatku.

Navrhovaná právna úprava v odseku 3 vychádza zo zásady oficiality, ktorá platí pri rozhodovaní o zrušení alebo zmene nesprávneho rozhodnutia o poplatkovej povinnosti. Niet dôvodu, aby bez odvolania proti nesprávnemu rozhodnutiu odvolací súd nemohol zrušiť alebo zmeniť nesprávne rozhodnutie o súdnom poplatku. Vrátenie spisu súdu prvého stupňa na takéto rozhodnutie by bolo krokom späť a nenaplnilo by hlavné ciele navrhovanej právnej úpravy t.j. urýchliť súdne konanie a tak prispieť k naplneniu článku 6 ods. 1 Dohovoru o prejednaní veci v primeranej lehote.

K bodu 22 (§ 14 ods. 2)

K tomu porov. odôvodnenie k § 10 odseku 1 ohľadne procesnoprávneho charakteru lehoty na zaplatenie súdneho poplatku.

K bodu 23 (§ 18a Prechodné ustanovenie)

V § 18a sa upravuje režim prechodného spolupôsobenia skoršieho a neskoršieho práva. Intertemporálne ustanovenie sa v podobe generálnej klauzule vyrovnáva s režimom spoplatňovania úkonov navrhnutých a konaniach začatých pred účinnosťou návrhu zákona. Konania, ktoré boli začaté a poplatkové úkony, ktoré boli navrhnuté pred nadobudnutím účinnosti návrhu zákona, sa „dokončia" podľa doterajších predpisov. To platí aj v prípade, ak sa tieto poplatkové úkony stanú splatnými po nadobudnutí účinnosti návrhu zákona. Prechodné ustanovenie rešpektuje princíp aretroaktivity, že právne normy pôsobia v zásade do budúcnosti a nie do minulosti. V odsekoch 2 až 3 dochádza k prelomeniu tohto pravidla.. V zmysle odseku 2 sa zmena vykonaná v § 10 odseku 1 bude aplikovať aj na odvolacie konanie začaté pred nadobudnutím účinnosti zákona. Neprávoplatné uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku za odvolanie sa stanú neúčinnými. Keďže pre účastníkov konania prináša neskoršia úprava (návrh zákona) priaznivejší právny stav, navrhuje sa aby „sankcií" podľa doterajšieho § 10 odseku 1, ktorou je zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, nepodliehali ani účastníci v už začatých odvolacích konaniach (konania začaté pred 1. májom 2007). Aj do týchto konaní je potrebné premietnuť prioritný cieľ navrhovanej zmeny a to dosiahnuť, aby sa odvolanie dostalo čo najrýchlejšie do štádia „meritórneho rozhodovania," a odstrániť tak stav prílišného formalizmu (procesné zastavenie konania). Rovnaký úmysel sa sleduje v odseku 3, pokiaľ ide o námietky zaujatosti podané pred nadobudnutím účinnosti návrhu zákona vo väzbe na zmenu navrhovanú v § 10 odseku 4.

Odsek 5 je reakciou na rozšírenie okruhu osobného oslobodenia v § 4 ods. 2 písmene z) na navrhovateľa v konaní podľa § 5 ods. 5 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov a na vypustenie poplatku za odpor proti platobnému rozkazu.

K bodu 24 (Prvý bod Spoločných poznámok k položkám 1 a 2)

V prvom bode spoločných poznámok k položkám 1 a 2 sa expressis verbis dopĺňa úprava spoplatňovania návrhov na vypratanie nehnuteľnosti, bytu a nebytového priestoru. a tiež reivindikačných žalôb jednotnou sumou.

V platnej právnej úprave chýba akákoľvek zmienka o spoplatňovaní návrhov na vypratanie nehnuteľnosti. Aplikačná prax sa snažila preklenúť „zákonnú medzeru" vlastnými výkladovými metódami. Dôsledkom toho je nejednotný postup pri spoplatňovaní predmetných návrhov. Jediným výkladovým vodítkom sa stalo stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. júna 2002, sp. Zn. Cpj 20/2000, ktoré bolo vydané na účely zjednotenia výkladu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Najvyšší súd Slovenskej republiky v stanovisku konštatuje, že „v konaní o žalobe na vypratanie nehnuteľnosti (§ 80 písm. b) O. s. p.) sa súdny poplatok vymeria percentuálne z ceny nehnuteľnosti podľa položky 1 písm. a) sadzobníka. Právo na vydanie nehnuteľnej veci (§ 126 Občianskeho zákonníka), resp. na vrátenie vzájomného plnenia z neplatnej zmluvy (§ 457 Občianskeho zákonníka) sa v súdnom konaní teda realizuje žalobou na vypratanie nehnuteľnosti.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa súdne poplatky (ďalej len "poplatky") vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

V občianskom súdnom konaní poplatok z návrhu na začatie konania predstavuje podľa položky 1 písm. a) sadzobníka 5 % z ceny predmetu konania alebo z hodnoty predmetu sporu.

Ak ide o konanie o žalobe na vypratanie nehnuteľnosti, sú predmetom konania, t. j. tým, čoho sa účastník pri procesnej ochrane svojho subjektívneho práva (oprávneného záujmu) domáha, skutočnosti, na ktorých sa zakladá ochrana vlastníckeho práva, včítane jeho predmetu, ktorý tvorí oceniteľnú hmotnú vec. Možno preto uzavrieť, že oceniteľnosť nehnuteľnej veci je potom aj rozhodujúca na účely stanovenia poplatku za konanie o vypratanie nehnuteľnosti. Toto stanovisko možno použiť aj na vyberanie súdnych poplatkov v konaní o žalobách na vydanie hnuteľnej veci." Podľa vysloveného záveru, by návrhy na vypratanie nehnuteľnosti mali podliehať poplatkovej povinnosti vypočítanej podľa položky 1 písmena a) sadzobníka súdnych poplatkov. Na tomto mieste treba dodať, že výkladové stanoviská Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie sú právne záväzné (záväzné de iure).

Časť súdov stotožňujúc sa so spomenutým výkladovým stanoviskom v týchto prípadoch vyrubuje poplatok podľa položky 1 písmena a) sadzobníka súdnych poplatkov.

Iný prístup je založený na výklade, podľa ktorého návrh na vypratanie nehnuteľnosti je potrebné subsumovať pod písmeno b) položky 1 sadzobníka súdnych poplatkov a teda spoplatňovať paušálnou sumou 3000 Sk ako návrh na začatie konania, ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi.

Od účinnosti (1. januára 2006) novely zákona o súdnych poplatkoch vykonanej zákonom č. 621/2005 Z. z. figuruje v položke 1 písmene a) sadzba 6 % z ceny predmetu konania alebo z hodnoty predmetu konania, najmenej 500 Sk, najviac 500 000 Sk. Treba dodať, že dovtedy išlo o sadzbu 5 % najmenej 500 Sk najviac 200 000 Sk. Táto bola podkladom pri formulovaní názoru vysloveného v spomenutom stanovisku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Pri takejto podstatnej sadzbovej zmene v praxi spôsobuje problém spoplatňovanie dotknutých návrhov podľa písmena a) položky 1 najmä, ak ide o sociálne byty z príspevkov zo štátneho fondu rozvoja bývania, ktoré vybudovalo mesto. Niektorí nájomcovia byty neobývajú z dôvodu ich dlhodobej neprítomnosti na území Slovenskej republiky, nájom za byty neplatia, čím vzniká mestu škoda na nezaplatenom nájomnom. Ak mesto podá žalobu na vypratanie bytu, za ktorú mu súd vyrubí súdny poplatok z ceny predmetu konania, vzniká mu „ďalšia" škoda, keďže ide o sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva, od ktorých nie je možné následne tento poplatok vymôcť. Takéto žaloby podávajú aj bytové podniky mesta, ktoré majú formu príspevkových organizácii plniacich úlohy správcu bytového fondu mesta.

Navrhovanou zmenou zároveň dochádza k vypusteniu dikcie ohľadne vyrubovania súdnych poplatkov, ak ide o určenie vlastníctva. Žaloba na určenie vlastníckeho práva predstavuje z hľadiska zákonnej procesnej klasifikácie žalôb (porov. § 80 Občianskeho súdneho poriadku) „klasickú" určovaciu žalobu, ktorú subsumuje dikcia navrhovaná v prvom bode spoločných poznámok k položkám 1 a 2. Preto na rozdiel od platného právneho stavu, ktorý spoplatňuje žaloby na určenie vlastníckeho práva enormne vysokým súdnym poplatkom podľa položky 1 písmena a), budú „vlastnícke" žaloby podliehať paušálnej sadzbe podľa písmena b).

K bodu 25 (Tretí bod spoločných poznámok k položkám 1 a 2)

Zákonom č. 457/2000 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, došlo k vypustenie poznámok k položke 1 a zároveň k doplneniu „nových" spoločných poznámok pre položky 1 a 2. Pôvodné poznámky k položke 1 výslovne v bode 4 v prvej vete ustanovovali, že „poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej." Zákon č. 457/2000 Z. z. preniesol do nových spoločných poznámok k položkám 1 a 2 body týkajúce sa poplatku v odvolacom konaní; uvedené pravidlo však opomenul prevziať.

Zákon o súdnych poplatkoch zakotvuje koncepciu, podľa ktorej je sadzba poplatku uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Podľa § 6 odseku 2 poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní. Súdny poplatok za odvolanie sa platí len vtedy, ak to sadzobník súdnych poplatkov explicitne ustanovuje. V odvolacom konaní je základom poplatku cena nároku uplatňovaného v odvolaní. To však platí len pre odvolacie konania vo veci samej. V tomto smere je potrebné doplniť bod 3 spoločných poznámok k položkám 1 a 2.

K bodu 26 (Piaty bod spoločných poznámok k položkám 1 a 2)

Z dôvodu prebujnenia súdnych poplatkov dochádza k vypusteniu súdneho poplatku sa podanie odporu proti platobnému rozkazu. Nebolo zistené, že by hrozba platenia poplatku za odpor ovplyvňovala počet podaných odporov, podaním odporu sa nezačína žiadne konanie, ale sa len pokračuje v konaní začatom na návrh navrhovateľa a spoplatnenom súdnym poplatkom za návrh.

Odpor proti platobnému rozkazu nepodliehal od prijatia zákona o súdnych poplatkoch vždy súdnemu poplatku. Zákon o súdnych poplatkoch po nadobudnutí svojej účinnosti (17. 3.1992) ustanovil, že „odpor proti platobnému rozkazu poplatku nepodlieha." K jeho spoplatneniu došlo novelou zákona č 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 150/1993 Z. z.

K bodu 27 (Položka 6 písm. b)

Účelom zmeny je motivácia účastníkov, aby dosiahli zmier; navrhovaná právna úprava znižuje percentuálnu sadzbu súdneho poplatku za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov v prípade zmieru z doterajších 3 % na 1 %.

Doterajšie slovo „vysporiadanie" bolo nahradené slovom „vyporiadanie," keďže z tohto pojmu vychádza aj Občiansky zákonník (porov. § 149 Obč. zák.).

K bodu 28 (Položka 7a ):

K vypusteniu poplatku vo výške 3000 Sk za žaloby na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom porov. odôvodnenie k bodu 1. Neprimerane tvrdá poplatková povinnosť by mohla spôsobiť aj odopretie spravodlivosti.

K bodu 29 (Položka 8 ):

Platí odôvodnenie k bodu § 4 ods. 2 písm. e).

K bodu 30 (Položka 10 písm. e)

Na základe pripomienok uplatnených v medzirezortnom pripomienkovom konaní predkladateľ upúšťa od poplatku zakotveného v položke 10 písmeno e) zákona o súdnych poplatkoch (porov. platné znenie:„za konanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom ústredných orgánov štátnej správy a iných orgánov s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky 10 000 Sk; ak sa rozhodnutím uložila pokuta 6 % najmenej 10 000 Sk, najviac 500 000 Sk"). Osobitnú sadzbu v položke 10 písmeno e) zaviedol s účinnosťou od 1. januára 2005 zákon č. 621/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Pred nadobudnutím účinnosti tejto novely podliehali správne žaloby poplatku podľa písmena a) t.j. 2 000 Sk a konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu, ak rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako poplatku 2 000 Sk podľa písmena b). Nejednoznačná formulácia písmena e) doplnená zákonom č. 621/20005 Z. z. (porov. platnú dikciu „Za konanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom ústredných orgánov štátnej správy a iných orgánov s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky

10 000 Sk; ak sa rozhodnutím uložila pokuta 6 % najmenej 10 000 Sk, najviac 500 000 Sk") spôsobila v aplikačnej praxi nejednotný výklad a z toho prameniace rozličné „spôsoby" spoplatňovania dotknutých žalôb a konaní. Uvedené znenie umožňovalo vybratie poplatku v jednej a tej istej veci dvakrát - z návrhu na konanie na základe žaloby podľa písmena a) tejto položky, ako aj za konanie o žalobe - ale umožňovalo aj ďalšie výkladové možnosti napríklad využiť ju len v konaní o žalobe alebo len za konanie o opravnom prostriedku.

Ani pokuty ukladané ústrednými orgánmi štátnej správy, resp. inými orgánmi s pôsobnosťou za celé územie republiky nie sú vždy ukladané v takej výške, aby pri 6%-nej sadzbe poplatku dosiahla samotná pokuta čo len 10 000 Sk. Pri pokute napr. 165 000 Sk je 6%-ná sadzba poplatku 9600 Sk. Preto najnižšiu hranicu súdneho poplatku uzavretú na 10000 Sk možno považovať za zjavne neprimeranú, ktorá je súčasne spôsobilá zamedziť prístup k súdu.

K bodu 31 (Poznámka k položke 13)

Od 1. septembra 2005 súdny výkon rozhodnutia už neprichádza do úvahy (s výnimkou výchovy maloletých detí a vymáhania justičných pohľadávok zrážkami zo mzdy alebo prikázaním pohľadávky). Dôvody na povolenie odkladu exekúcie môžu v zmysle § 56 Exekučného poriadku spočívať v prechodne nepriaznivej sociálnej situácii povinného, kedy by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho a jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky. Obdobne právne tituly na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku subsumujú napríklad okolnosť, kedy majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Zastavenie exekúcie môže navrhnúť ten, kto navrhol jej vykonanie. Paušálny súdny poplatok vo výške 3 000 Sk za návrh na zastavenie exekúcie alebo jej odklad nie je zlučiteľný s povahou týchto inštitútov. Z týchto dôvodov sa pôvodne navrhovalo písmeno a) vypustiť. Táto zmena už v platnom právnom poriadku bola vykonaná zákonom č. 24/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zmena nadobudne účinnosť 1. augusta 2007.

Poznámka k položke 13 sa navrhuje novelizovať v tom smere, že v odvolacom konaní sa poplatky podľa tejto položky nevyberajú. Absencia výslovnej úpravy vedie súdnu prax k interpretačným rozdielnostiam a teda i k odlišným postupom; niektoré súdy vyrubujú poplatky, iné nie. Zároveň sa umocňuje stav právnej istoty vo vzťahu k účastníkom konania.

K bodu 32 (Položka 16 – spoločná poznámka)

Výslovne sa dopĺňa úprava o tom, že spoločné poznámky sa vzťahujú aj k položke 2, ktorá doteraz v predmetnom výpočte chýbala. Odstraňuje sa tak výkladový problém opätovného spoplatňovania odvolania v obchodných veciach.

K bodu 33 (Položka 20a)

Navrhovaná položka nadväzuje na úpravu v § 42 Občianskeho súdneho poriadku. Ak bolo podanie urobené elektronicky podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, súd si bude účtovať za vyhotovenie rovnopisu takéhoto podania a jeho príloh vrátane rovnopisov, ktoré sa budú doručovať účastníkom súdny poplatok vo výške 2 Sk za každú stranu, najmenej 200 Sk za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania a najmenej 50 Sk za ostatné podania, či už vo veci samej (napr. odvolanie a pod.) alebo nemeritórne podania (napr. návrh na rozhodnutie o trovách konania).

Napr. ak dôjde na CD-nosiči 100 žalôb bez príloh, z ktorých každá je na 5 stranách, okrem rovnopisu, ktorý zostáva v spise, je treba doručiť 20 žalovaným, (100 x 5 strán x 21 rovnopisov), spolu 10 500 strán x 2 Sk sa rovná 21 000 tisíc Sk, t.j. súd vyzve navrhovateľa na zaplatenie 21 000 Sk. V tomto prípade nemožno vychádzať z minimálneho poplatku 200 Sk za žalobu, pretože suma za takto vyčíslený poplatok by tvorila len 20 000 Sk (100 x 200 Sk).

Ak dá na CD nosiči účastník 2 žaloby bez príloh a každá je na 2 strany a okrem založenia do spisu je treba doručiť jednému žalovanému, (2 žaloby x 2 strany x 2 Sk), spolu 8 strán x 2 Sk sa rovná 16 Sk, t.j. súd vyzve navrhovateľa na zaplatenie 400 Sk ako najnižšieho poplatku za dve podania, ktoré sú návrhom na začatie konania.

Ak účastník pošle elektronickou poštou jednostranovú námietku zaujatosti a 6 listín a dôkazový materiál - 6 listín obojstranne vypísaných, vychádzalo by to na 26 Sk 1+ (6 x 2 Sk) = 13 strán do spisu x 2 Sk, ale najmenej 50 Sk za nemeritórne podanie.

V prípade podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal náhrada vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Už samotný novozavedený poplatok v sebe zahŕňa aj náhradu vecných výdavkov, takže v prípade podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom súd už osobitne nebude žiadať od účastníka náhradu nákladov podľa § 42 ods. 3 posledná veta Osp.

Článok III (Zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom):

Súčasné znenie ustanovenia § 41a ZMPS spôsobuje praktické problémy pri jeho uplatnení v súvislosti s určením obvyklého pobytu dieťaťa a posúdením, či slovenský súd má právomoc rozhodovať o návrhu na osvojenie dieťaťa, ktoré zveril do predosvojiteľskej starostlivosti budúcich osvojiteľov. V prevažnej väčšine prípadov, v ktorých sa uplatňuje § 41a ZMPS, dochádza po zverení dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti k jeho premiestneniu do cudziny, kde žije v domácnosti budúcich osvojiteľov. K tomuto premiestneniu dochádza za podmienok uvedených v Dohovore o ochrane detí a spolupráci pri medzištátnych osvojeniach. Dohovor predpokladá, že o samotnom osvojení bude rozhodovať súd podľa obvyklého pobytu dieťaťa v čase podania návrhu (teda súd v cudzine). Z tejto filozofie vychádza aj doterajšia úprava § 41a zákona. Dohovor však súčasne nevylučuje, aby o osvojení rozhodoval aj domovský štát osvojovaného dieťaťa (čl. 28 dohovoru v spojení s jeho článkom 2). Navrhované znenie nového odseku 2 ustanovenia § 41a zodpovedá tejto možnosti a vyjasňuje súčasný právny stav tým, že umožňuje slovenskému súdu rozhodnúť o osvojení aj v prípade, že dieťa v čase rozhodovania o vlastnom osvojení nemá stricto sensu obvyklý pobyt v Slovenskej republike. Pojem obvyklého pobytu je skutkovým pojmom, ktorý sa neviaže na žiadne formálno-právne či administratívno-právne kritérium (na rozdiel napríklad od trvalého pobytu, ktorý bol relevantným hraničným ukazovateľom v ustanovení § 41a zákona do novely č. 589/2003 Z.z.). Preto je dôvodný predpoklad, že dieťa zverené do predosvojiteľskej starostlivosti, ktorá sa bude vykonávať v cudzine, bude mať spravidla svoj obvyklý pobyt už v cudzine po ukončení obdobia tejto starostlivosti, a teda v čase, kedy budúci osvojitelia splnia materiálne podmienky pre osvojenie (§ 103 zákona o rodine).

Okrem aspektov uvedených vyššie sa navrhovanou úpravou sleduje prehĺbenie zapojenia slovenských orgánov do osudu detí, ktoré mali pôvodne svoj obvyklý pobyt v Slovenskej republike, a ktoré boli do predosvojiteľskej starostlivosti zverené slovenským súdom. Súčasne sa sleduje zvýšenie právnej istoty takýchto detí, ak ku konaniu o osvojenie z rôznych právnych či administratívno-právnych dôvodov nemôže v primeranej dobe dôjsť v štáte, do ktorého bolo dieťa premiestnené. Najlepší záujem dieťaťa vyžaduje, aby právna situácia dieťaťa zvereného do predosvojiteľskej starostlivosti bola vyjasnená, len čo sú splnené právne predpoklady osvojenia.

Článok IV (Účinnosť):

Vzhľadom na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu a potrebnú legisvakanciu sa navrhuje, aby zákon nadobudol účinnosť 1. júla 2007.

Bratislava, 21. február 2007

Robert Fico, v.r.

predseda vlády

Slovenskej republiky

Štefan Harabin, v.r.

podpredseda vlády

a minister spravodlivosti

Slovenskej republiky 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 950
FacebookVybrali SMETwitterDeliciousLinkedIn
Našli ste chybu

Zobraziť všetky Nové v judikatúre

Doručovanie žaloby podľa zákona o e-Governmente, rozsudok pre zmeškanie

Pokiaľ okresný súd podľa § 105 ods. 1 CSP doručoval písomnosti do elektronickej schránky žalovaného podľa osobitného predpisu, t. j. ...

Rozhodovanie o trovách znaleckého dokazovania

Skutočnosť, že nebol zložený preddavok na trovy znaleckého dokazovania, automaticky neznamená, že trovy znaleckého dokazovania znáša ...

Definícia trov konania, účelnosť úkonov právnej služby

Podľa novej právnej úpravy (§ 251 CSP) sa za trovy konania považujú len také výdavky, ktoré vznikli v konaní, t. j. v období od začatia ...

Doručenie podania súdu prostredníctvom portálu eŽaloby

Pokiaľ Civilný sporový poriadok pripúšťa možnosť podať odvolanie elektronickými prostriedkami (§ 125 ods. 1 CSP), teda do elektronickej ...

Zaujímavé odkazy

Hľadanie poisťovateľa podľa EČVhttp://www.skp.sk/#xl_xr_page_vyhladanie%20poistvozidla

S nárokom na poistné plnenie sa obráťte na zobrazeného poisťovateľa

Online zmluvyhttp://www.onlinezmluvy.sk/

Vzory zmlúv a všetko k nim na jednom mieste.

Digitálna parlamentná knižnicahttp://www.nrsr.sk/dl/

Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica je elektronická forma úplných ...

Rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republikyhttps://obcan.justice.sk/infosud/-/infosud/zoznam/rozhodnutie

Zverejňované rozhodnutia slovenských súdov.

Rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republikyhttps://www.ustavnysud.sk/vyhladavanie-rozhodnuti#!DmsSearchView

Vyhľadávanie rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky

Vyhľadanie nehnuteľností konkrétnej osobyhttps://www.katasterportal.sk/kapor/vyhladavanieVlastnikFormInit.do

Vyhľadanie nehnuteľností osoby podľa priezviska a mena osoby.

Registre

Vyhľadávanie v Obchodnom vestníkuhttps://www.justice.gov.sk/PortalApp/ObchodnyVestnik/Formular/FormulareZverejnene.aspx

Vyhľadávanie v Obchodnom vestníku

Notársky centrálny register záložných právhttp://www.notar.sk/%C3%9Avod/Not%C3%A1rskecentr%C3%A1lneregistre/Z%C3%A1lo%C5%BEn%C3%A9pr%C3%A1va.aspx

Vyhľadajte si záložcu, veriteľa alebo záloh v Notárskom centrálnom registri záložných ...

Štatistický register organizáciíhttp://slovak.statistics.sk/wps/portal/ext/Databases/register_organizacii/!ut/p/b1/jY_BDoIwEEQ_qYMtFo-LkVJDGosWoRfTgzEYAQ_G7xeJV9G9TfLeTJZ5VjPfh2d7CY926MPtnf3yRNbafVFVUNUig-aRgnEOyOQINCOAL0eYfCt1kqYRITHlBvpAO1VuRQQRf_wZ4K_9taJcyAJIChVDU-7KleUcxH_5R-YnZK5hAmZeNPnQndm9c67GVbwAlOWrBg!!/dl4/d5/L2dJQSEvUUt3QS80SmtFL1o2X1ZMUDhCQjFBMDgxVjcwSUZTUTRRVU0xR1E1/

Register obsahuje registračné údaje o ekonomických subjektoch a vedie ho Štatistický úrad SR.

Obchodný registerhttp://www.orsr.sk/

Obchodný register je verejný zoznam, do ktorého sa zapisujú zákonom stanovené údaje ...

Živnostenský registerhttp://www.zrsr.sk/

Živnostenský register tvorí súbor určených údajov o podnikateľoch. Údaje do registra ...

Register stratených a odcudzených dokladovhttp://www.minv.sk/?stratene-a-odcudzene-doklady

Overte si, či sa vám niekto nepreukázal strateným alebo odcudzeným dokladom inej osoby.

Čítali sme

Rezort spravodlivosti dá viac ako pol milióna na boj s diskrimináciouhttps://www.teraz.sk/slovensko/rozda-viac-ako-pol-miliona-na-boj-prot/429612-clanok.html

Objem predpokladaných financií stanovil rezort spravodlivosti na 769.500 eur s tým, že ...

J. Čižnár odvolal krajskú prokurátorku v Bratislave I. Kopčovúhttps://www.teraz.sk/slovensko/j-ciznar-odvolal-krajsku-prokurato/429593-clanok.html

Generálna prokuratúra zároveň v pondelok (11. 11.) vyhlásila výberové konanie na pozíciu ...

Gál nesúhlasí s návrhom SNS o pedofílii, hovorí, že tresty už existujúhttps://www.teraz.sk/slovensko/gal-nesuhlasi-s-navrhom-sns-o-pedof/429508-clanok.html

Význam pojmov pedofílie, nekrofília a zoofília vyplýva podľa Gála zo zákona implicitne a ...

Transparency International Slovensko vyzýva poslancov, aby volili šéfa protikorupčného úradu verejnehttps://www.webnoviny.sk/transparency-international-slovensko-vyzyva-poslancov-aby-volili-sefa-protikorupcneho-uradu-verejne/

Poslanci by mali voliť šéfa Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti ...

Exekúcie na Slovensku pribúdajú, prípady však rieši iba jeden súdhttps://www.webnoviny.sk/exekucie-na-slovensku-pribudaju-pripady-vsak-riesi-iba-jeden-sud/

Exekúcie na Slovensku stále pribúdajú. Ich agendou sa zaoberá iba Okresný súd v Banskej ...

Menšinový zákon predstavia na začiatku roka 2020https://www.teraz.sk/slovensko/definitivu-legislativneho-zameru-men/429406-clanok.html

Koncepcia pripravovaného zákona o národnostných menšinách by do januára 2020 mala prejsť ...

Nové časopisy

Bulletin slovenskej advokácie 10/2019

Bulletin slovenskej advokácie 10/2019

Recenzovaný časopis pre právnu vedu a prax vydávaný Slovenskou advokátskou komorou.

STUDIA IURIDICA Cassoviensia 2/2019

STUDIA IURIDICA Cassoviensia 2/2019

Elektronický vedecký časopis vydávaný Právnickou fakultou Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v ...

Justičná revue 8-9/2019

Justičná revue 8-9/2019

Časopis pre právnu prax.

Súkromné právo 4/2019

Súkromné právo 4/2019

Recenzovaný časopis zameraný na otázky aplikačnej praxe.

Právny obzor 5/2019

Právny obzor 5/2019

Právny obzor je teoretický časopis pre otázky štátu a práva.

Bulletin Najvyššieho súdu SR 1/2019

Bulletin Najvyššieho súdu SR 1/2019

Odborný recenzovaný právnický časopis, ktorý prináša aktuálne novinky z oblasti práva ...

PoUtStŠtPiSoNe
: