Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
Predplatné
Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
TlačPoštaZväčšiZmenši

211/2000 Z. z.

najpravo.sk • 11.4. 2012, 22:14

Dôvodová správa k návrhu zákona v znení, ktoré bolo predložené na rokovanie NR SR:

VŠEOBECNÁ ČASŤ

V právnom poriadku Slovenskej republiky chýba všeobecne záväzný právny predpis, vykonávajúci článok 26 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zaručuje právo na informácie. Rovnako zákon 171/1998 Z. z. o prístupe k informáciám o životnom prostredí nezaručuje tú kvalitu prístupu k informáciám, akú vyžaduje Ústava Slovenskej republiky vo svojom článku 45 a akú si vyžaduje realita v modernej demokratickej spoločnosti. Každý má právo informácie slobodne vyhľadávať a šíriť, okrem obmedzení stanovených zákonom. Štátne orgány a orgány územnej samosprávy sú povinné primeraným spôsobom a v štátnom jazyku sprístupňovať informácie o svojej činnosti. V dobe, ktorá sa často nazýva informačným vekom, je naplnenie ústavného práva na informácie, ktoré majú k dispozícii štátne orgány, orgány územnej samosprávy a ďalšie právne subjekty, ktoré na základe zákona rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb a hospodária s verejnými prostriedkami alebo nakladajú s majetkom štátu kľúčovým prvkom vzťahu medzi štátom a občanom a pri boji s korupciou. Zákony upravujúce naplnenie práva verejnosti na informácie a povinnosti štátu tieto informácie sprístupňovať, často nazývané zákonom o slobode informácií, sa postupne stávajú súčasťou zákonodarstva všetkých vyspelých krajín. Vo Švédsku je toto právo zakotvené už od 18. storočia, americký Zákon o slobode informácií (Freedom of Information Act) sa datuje od roku 1966, francúzsky z roku 1978, kanadský, austrálsky a novozélandský z roku 1982 holandský z roku 1991. Český parlament prijal takýto zákon po dvojročnom prerokúvaní v máji tohto roku. Platný právny poriadok Slovenskej republiky komplexnú právnu úpravu práva na informácie a povinnosti štátnych orgánov a orgánov územnej samosprávy sprístupňovať informácie doteraz neobsahuje. Viacero predpisov upravuje len čiastkové hľadiská pre jednotlivé viac alebo menej úzko vymedzené oblasti. Navrhovaný zákon zabezpečí právo verejnosti na informácie, ktoré majú k dispozícii štátne orgány, orgány územnej samosprávy ako i ďalšie subjekty. Návrh zaväzuje povinné osoby predovšetkým zverejňovať základné a štandardné informácie o svojej činnosti automaticky tak, aby boli všeobecne prístupné, zjednodušil a sprehľadnil sa najmä výkon verejnej správy. Budú na to využívané tak tradičné prostriedky zverejňovania informácií, ako aj moderné prostriedky šírenia informácií v elektronických médiách. Ostatné informácie, ktoré majú k dispozícii, sprístupnia povinné osoby na požiadanie žiadateľa, t. j. každej fyzickej alebo právnickej osoby. Výnimkou z tohoto pravidla budú informácie, ktorých sprístupnenie návrh zákona odkazom na iné zákonné normy výslovne vylučuje alebo v nevyhnutnej miere obmedzuje. Ide hlavne o informácie, ktoré sú na základe zákona vyhlásené za predmet štátneho alebo služobného tajomstva, či informácie podliehajúcej šifrovej ochrane, ale tiež informácie, ktoré by porušili ochranu osobnosti a súkromia osôb či obchodného tajomstva. Návrh zákona stanovuje náležitosti žiadosti o sprístupnenie informácie, postup pri jej podávaní a vybavovaní, zakotvuje možnosť odvolania sa proti rozhodnutiu o odmietnutí žiadosti. Upravuje tiež úhradu priamych materiálnych nákladov spojených so sprístupnením informácie, ktoré vznikli povinným osobám. Obsahuje tiež ustanovenie vo vzťahu k povinnosti zachovávať mlčanlivosť stanovenú viacerými právnymi predpismi. Návrh zákona ustanovuje, že táto povinnosť mlčanlivosti zamestnancov povinných osôb sa nevzťahuje na sprístupňovanie tých informácií, ktoré zákon o slobode informácií sprístupniť umožňuje. Charakter problematiky práva na informácie a jej novosť v našom právnom poriadku veľmi komplikuje presné určenie finančných nákladov spojených s realizáciou zákona o prístupe k informáciám, ako i prípadný nárast počtu pracovníkov povinných osôb, ktorí budú zákon aplikovať. Doterajšia skúsenosť s prístupom k informáciám na základe čiastkových právnych úprav a na základe aplikácie už vyššie spomínaného zákona 171/1998 Z. z. (účinného od 1. 9. 1998), je taká, že nedochádza takmer k žiadnemu zvyšovaniu počtu pracovníkov ani k zvýšeným nárokom na rozpočtové prostriedky. Pritom záujem o získavanie špecifických informácií, napríklad z oblasti životného prostredia, možno považovať za nadpriemerný. Vo vzťahu k špeciálnym právnym úpravám sprístupňovania informácií bude mať zákon o slobode informácií charakter zákona všeobecného, ktorý sa bude aplikovať len vtedy, keď neexistuje špeciálna právna úprava. Je však na povinnej osobe aby preukázala, existenciu a aplikovateľnosť osobitnej právnej úpravy na prípady založené konkrétnymi žiadosťami o sprístupnenie informácie. Výnimkou z tohoto pravidla je ustanovenie o práve nahliadať a robiť si výpisy, odpisy či kópie zo spisov a dokumentácie, ktoré predstavuje dôslednejšie zabezpečuje naplnenie ústavného práva na informácie v platnom právnom poriadku. Po nadobudnutí účinnosti zákona možno očakávať zvýšený záujem verejnosti vyvolaný predovšetkým dlhotrvajúcimi neuspokojenými požiadavkami z minulosti. Pokiaľ ide o vplyv zákona na štátny rozpočet, určitý nárast požiadaviek na finančné prostriedky možno očakávať na začiatku účinnosti, predovšetkým kým si povinné osoby splnia povinnosť zverejniť základné informácie o svojej činnosti. V budúcnosti však plnenie zákonom požadovaných povinností povedie k úsporám, pretože informovanosť výrazne urýchli styk občanov s úradmi. Preto možno odhadnúť, že vstup zákona do účinnosti bude viesť k zvýšeniu výdajov povinných osôb v štátnom rozpočte o asi 0, 5%. Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (vykonáva jej čl. 26, čl. 34 a čl. 45) ako aj s Listinou základných práv a slobôd. Je v súlade aj s Medzinárodným paktom občianskych a politických práv. V komunitárnom práve Európskej únie nie je právo vyhľadávať a získavať informácie ani povinnosť orgánov verejnej moci sprístupňovať informácie o svojej činnosti výslovne a komplexne upravené. Výnimku tvorí smernica Rady Európskych spoločenstiev (90/313/EEC) o slobode a prístupe k environmentálnym informáciám. Na úrovni Rady Európy však existuje súbor rezolúcií, odporúčaní a rozhodnutí Európskej komisie pre ľudské práva, v ktorých je právo na prístup k oficiálnym informáciám spájané s právom na slobodu prejavu a informácií v zmysle čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb. ). Právo na prístup k informáciám o činnosti verejnej správy a povinnosť orgánov verejnej správy poskytnúť prístup k týmto informáciám je výslovne vyjadrená v Rezolúcii a Odporúčaní Poradného zhromaždenia Rady Európy č. 428 (1970) z 23. 1. 1970 o masmédiách a ľudských právach. Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. R(81) 19 z 25. 11. 1981 o prístupe k informáciám verejných orgánov obsahuje vo svojej prílohe nasledujúce princípy:

- každá osoba má právo získať informácie uchovávané štátnymi orgánmi,

- sprístupniť informácie treba i žiadateľovi, ktorý nemôže preukázať oprávnený záujem,

- prístup k informáciám sa má uplatňovať na princípe rovnosti,

- informácie treba sprístupniť v primeranej lehote,

- ak príslušný orgán odmietne žiadosť o poskytnutie informácie, je povinný to zdôvodniť,

- odmietnutie žiadosti musí byť preskúmateľné,

- prístup k informáciám sa nevzťahuje na zákonodarné a súdne orgány.

Navrhovaná právna úprava je v súlade s týmito princípmi. Rozširuje okruh povinných osôb aj na zákonodarný orgán, pretože ide o štátny orgán a vzťahuje sa na ne v tejto súvislosti aj článok 26 Ústavy Slovenskej republiky. Sprístupňovanie informácií súdmi je upravené osobitnými zákonmi (napr. OSP, Trestný poriadok). V rámci Európskej únie je upravený prístup k dokumentom EÚ osobitným kódexom z 16. decembra 1993, ktorý nadväzuje na Deklaráciu o prístupe k informáciám. Táto je prílohou Záverečného aktu k Zmluve o Európskej únii. Režim sprístupňovania informácií je tam podrobne upravený, vrátane vymedzenia okruhu informácií, ktoré sa sprístupňujú. Kódex obsahuje nasledovné základné princípy:

- verejnosť má mať čo najširší prístup k dokumentom Komisie a Rady,

- žiadosť o sprístupnenie informácie sa podáva písomne a treba v nej čo najpresnejšie identifikovať požadovaný dokument,

- po dohode so žiadateľom je treba riešiť opakované žiadosti a žiadosti týkajúce sa mimoriadne obsiahlych dokumentov,

- poplatok za poskytnutie kópie dokumentu musí byť primeraný, o žiadosti sa rozhodne do jedného mesiaca,

- Inštitúcie môžu odmietnuť sprístupnenie informácií týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, medzinárodných vzťahov, stability meny, súdnych rozhodnutí, ochrany súkromia, obchodného a priemyselného vlastníctva, finančných záujmov Únie a pod.

Návrh je v súlade s týmito princípmi, osobitne v oblasti úpravy postupu pri sprístupňovaní informácií, pri vymedzení okruhu informácií, ktoré sa nesprístupňujú. V budúcnosti však možno počítať so skracovaním lehôt.

OSOBITNÁ ČASŤ

K § 1

Ustanovenie bližšie vymedzuje predmet úpravy zákona, výkon práv garantovaných ústavou v Čl. 26, Čl. 34 a Čl. 45 a ustanoveniami Listiny základných práv a slobôd (Ústavný zákon 23/1991 Zb. ) v Čl. 17, Čl. 25 a Čl. 35.

K § 2

Vymedzujú sa subjekty, ktoré majú povinnosť sprístupňovať podľa zákona informácie. Povinnými osobami sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy, ktoré takto označuje aj ústavný text ako subjekty povinné sprístupňovať informácie. Štátnymi orgánmi sú nielen vláda, ministerstvá a iné orgány štátnej správy, ale aj orgány zákonodarnej moci a ďalšie subjekty, ktoré utvárajú štát a rozhodujú, resp. konajú v jeho mene (orgány prokuratúry, Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, Národná banka Slovenska a pod. ). Orgánmi územnej samosprávy sú v súčasnosti orgány obecnej (mestskej, miestnej) samosprávy. Po utvorení samosprávy vyšších územných celkov sa zákon bude vzťahovať aj na orgány tohto stupňa územnej samosprávy. Ďalšími povinnými osobami sú subjekty, ktoré na základe zákona rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy. Tieto subjekty rovnako musia podliehať verejnej kontrole a informácie na základe, ktorých boli vydané rozhodnutia, informácie o procese rozhodovania majú mnohokrát kľúčový význam pre výsledok konania. Informačná povinnosť bola obmedzená iba na oblasť verejnej správy, nakoľko oblasti podliehajúce záujmovej samospráve majú vlastné informačné mechanizmy a zákon o slobode informácií je zameraním určený na oblasť verejných informácií. Povinnými osobami zriadenými zákonom štátnym orgánom alebo obcou sú najmä rozpočtové a príspevkové organizácie a štátne fondy, ktoré sú financované z verejných prostriedkov a účelom ich zriadenia je plnenie úloh štátu alebo obce, a to plnenie ich základných verejných funkcií alebo na verejnoprospešné činnosti. Z ich povahy ako servisných organizácií štátu alebo obce resp. organizácií plniacich úlohy vo verejnom záujme je odvodená ich povinnosť sprístupňovať informácie. Ďalšími povinnými osobami budú ďalej právnické osoby založené subjektami vymenovanými v predchádzajúcich odsekoch ak nakladajú s verejnými prostriedkami alebo hospodária s majetkom štátu. Do tejto kategórie spadajú či už obchodné spoločnosti alebo napríklad aj nadácie založené štátnym orgánom alebo obcou za podmienky, že nakladajú s verejnými prostriedkami napríklad vo forme dotácie. Zabezpečí sa tak priehľadnosť toku verejných financií, možnosť jeho verejnej kontroly a postaví sa prekážka netransparentnosti a korupcii pri ich vynakladaní. Posledná skupina povinných osôb je vymedzená ich špecifickou úlohou pri starostlivosti o životné prostredie a spotrebovávaním verejných prostriedkov. To že sa informačná povinnosť vzťahuje aj na podnikateľské subjekty, ktorých vzťah so štátnymi orgánmi alebo obcou je definovaný iba na základe obligačného vzťahuje dané vykonávaním Čl. 45 Ústavy Slovenskej republiky garantujúcej včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch takéhoto stavu.

K § 3

Ustanovenie definuje osoby oprávnenú požadovať sprístupnenie informácie, ktorými sú v zmysle ústavného textu právnické aj fyzické osoby a to bez preukázania akéhokoľvek zvláštneho právneho dôvodu alebo záujmu. Povinné osoby musia sprístupniť na žiadosť všetky informácie, ktoré majú k dispozícii s výnimkou tých, u ktorých je to na základe zákona vylúčené (§ 8 - § 15). Informačná povinnosť povinných osôb podľa § 2 ods. 3 je nakoľko ide čisto o subjekty súkromného práva limitovaním na sprístupňovanie informácií ohľadne využitia verejných prostriedkov a informácie ohľadne činnosti vykonávané na základe predmetnej zmluvy. Zákon pri určení rozsahu sprístupňovaných informácií vychádza z princípu otvorenosti verejnej sféry namiesto doterajšieho princípu dôvernosti.

K § 4

Ustanovenia definujú základné pojmy použité v zákone. Pojem "sprístupňovanie" informácií na žiadosť je najvhodnejší tak z hľadiska efektívneho uplatňovania ústavného práva na informácie, ako aj z hľadiska systematiky zákona. Zákon totiž neupravuje prijímanie a vyhľadávanie informácií prostredníctvom fyzickej prítomnosti, ktoré upravujú osobitné zákony (napr. volebné zákony, zákon o verejnom obstarávaní a pod. ). Formulácia "sprístupňovanie" informácií na žiadosť de lege ferenda umožní osobitným zákonom odvolávať sa pri úprave povoľovania fyzickej prítomnosti za účelom získavania informácií na všeobecný zákon o práve na informácie, najmä na právnu úpravu náležitostí žiadosti o sprístupnenie informácie, jej postúpenia, lehôt na vybavenie a úpravu vydávania rozhodnutia, ako aj na obmedzenia sprístupňovania informácií.

K § 5, 6 a 7

Tieto ustanovenia zakotvujú druhy informácií a spôsob ich sprístupňovania formou ich zverejnenia. Zverejňovať sa budú zásadne základné informácie charakterizujúce povinnú osobu, vrátane základného prehľadu právnych predpisov, na základe ktorých povinná osoba pri výkone svojich oprávnení koná a rozhoduje, ďalej základné informácie o tom, ako povinná osoba aplikuje zákon o prístupe k informáciám a iné zákony, resp. akým spôsobom rozhoduje o právach a právom chránených záujmoch občanov. Okrem stavových informácií sa povinnosť zverejňovať diferencovane podľa niektorých skupín povinných osôb vzťahuje i na informácie o ich činnosti. Uvedené základné informácie sa majú zverejňovať jednak v objektoch, kde majú svoje sídlo a jednak na všetkých pracoviskách mimo sídla. Tieto informácie sa zverejňujú na miestach, ktoré sú verejne prístupné (formou vývesky, brožúrky a pod. ) Povinnou formou zverejňovania bude aj spôsob umožňujúci diaľkový prístup k informáciám (predovšetkým prostredníctvom siete internet). Okrem toho možno tieto informácie zverejňovať aj iným vhodným spôsobom, ktorým môže byť napríklad zriadenie informačného miesta, či služby, kde bude možné získať bezprostredné ústne informácie. Zmyslom týchto ustanovení je, aby verejnosť získala bezproblémovo primárny rozsah informácií a fyzické alebo právnické osoby sa v tomto základnom rozsahu nemuseli obracať na povinnú osoba s individuálnou žiadosťou. Z toho vyplýva aj pravidlo, podľa ktorého môže povinná osoba odkázať žiadateľa na zverejnenú informáciu. Vždy ostáva však možnosť pre žiadateľov, ktorí by nemali napr. prístup k informácii zverejnenej výlučne prostredníctvom internetu, aby trvali na sprístupnení informácie povinnou osobou. Takýmto postupom sa odstráni zbytočná administratíva, ktorá by vznikla s vybavovaním žiadosti o sprístupnenie informácie, ktorá je verejne dostupná. Zákon zároveň stanovuje povinnosť zverejňovať informácie aj v jazyku národnostných menšín v obciach vymedzených zákonom č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín. Takéto ustanovenie dôsledne zabezpečuje vykonanie Čl. 34 Ústavy Slovenskej republiky t. j. právo občanov patriacich k národnostným menšinám prijímať informácie v ich materinskom jazyku. Obmedzenia týkajúce sa ochrany utajovaných skutočností, ochrany osobnosti a súkromia, obchodného tajomstva, majetku ako aj ďalšie obmedzenia prístupu k informáciám a jeho podmienky sa primerane vzťahujú aj na zverejňovanie informácií.

K § 8 až 13

Tieto ustanovenia upravujú výnimky z práva na prístup k informáciám. Obmedzenie práva na informácie sa opiera o ústavnú úpravu, ktorá povoľuje chrániť informácie pred sprístupnením ak ide o opatrenia demokratickej spoločnosti nutné na ochranu práv a slobôd druhých, bezpečnosť štátu a verejnú bezpečnosť, prípadne vyslovuje pozitívne právo každého na ochranu osobnosti a na ochranu pred neoprávneným zverejňovaním údajov o svojej osobe. Tieto obmedzenia garantuje zákon tak, že vymedzuje kritériá na určenie informácií, ktoré povinná osoba nesmie, sprístupniť, resp. môže sprístupniť až po istom druhu konania. Povinná osoba nesprístupní informácie, ktoré sú utajovanou skutočnosťou alebo obchodným tajomstvom (s výnimkou informácií, kde verejný záujem na ich sprístupnení preváži ich ochranu ako obchodného tajomstva), ďalej informácie, ktoré sú daňovým, poisťovacím a obchodným údajom vypovedajúcom o majetkových pomeroch súkromných osôb, informácie uchovávané povinnými osobami z vôle osoby (pokiaľ na sprístupnenie sama nedá súhlas), informácie zverejňované pravidelne podľa zákona (napr. v oblasti štatistiky), informácie, ktorých sprístupnenie by bolo porušením ochrany duševného vlastníctva, ochrany priemyselného vlastníctva. Nesprístupňujú sa informácie týkajúce sa činnosti súdov a orgánov činných v trestnom konaní. Niektoré informácie sprístupní povinná osoba len za podmienok stanovených v inom, osobitnom zákone. Ide o citlivé osobné údaje definované zákonom o ochrane osobných údajov v informačných systémoch a údaje súvisiace s ochranou osobnosti podľa Občianskeho zákonníka. V prípade obchodného tajomstva je určená kategória informácií, ktoré nespadajú zo zákona pod ochranu Obchodného zákonníka. Pri určení týchto kategórií bolo prihliadané na verejný záujem na získaní takejto informácie a na ustanovenia medzinárodných dokumentov, ku ktorým má Slovenská republika záujem pristúpiť (Aarhuský dohovor). Pre zabezpečenie ochrany podnikateľa je tu vytvorené osobitné konanie, v ktorom sa v prípade pochybností rozhoduje o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie. Je tu prelomená zásada, že rozhodnutie sa vydáva iba v prípade nesprístupnenia informácie, nakoľko musí byť daná možnosť aj podnikateľovi, aby mal účinné opravné prostriedky ak bude rozhodnuté o sprístupnení informácií, ktoré považuje za obchodné tajomstvo. Podmienky stanovené týmito osobitnými úpravami sú v zásade premietnuté do textu návrhu zákona. Ustanovenia § 13 a § 14 sú spoločnými ustanoveniami pre všetky výnimky (obmedzenia) z práva na prístup k informáciám. Obsahom § 13 je pravidlo selekcie. Podľa neho povinná osoba vylúči z informácie, ktorú ma na požiadanie sprístupniť, tie jej časti, ktoré nemožno sprístupniť alebo, na sprístupnenie ktorých nie je oprávnený, a zostávajúcu časť sprístupní. Povinná osoba je však vždy povinná, aby v prípade selekcie sprístupnila sprievodnú informáciu, ktorou žiadateľa informuje, okrem iného, o dôvode odmietnutia sprístupniť informáciu, dobe, počas ktorej dôvod odmietnutia trvá, resp. kedy bude znovu podrobený preskúmaniu. § 14 predstavuje akési výkladové pravidlo pre uplatňovanie obmedzení prístupu k informáciám a malo by zamedziť nežiadúcemu rozširovaniu týchto ustanovení výkladom. Ustanovenia zodpovedajú všeobecnej požiadavke, aby sa oprávnené obmedzenie prístupu k informáciám uplatňovalo len v najmenšom nevyhnutnom rozsahu.

K §15

Ide o interpretačné ustanovenie upravujúce výklad inštitútu povinnosti mlčanlivosti ustanovenom viacerými všeobecne záväznými predpismi. Keďže tu ide o povinnosť pre zamestnancov viacerých povinných osôb zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s výkonom svojho zamestnania, je treba stanoviť rovnako všeobecne záväzným právnym predpisom, že sprístupňovanie informácií podľa tohto zákona nie je porušením povinnosti mlčanlivosti upravenej inými zákonmi. Samozrejme za podmienok a obmedzení, ktoré ustanovuje tento zákon.

K §16

Pri vybavovaní žiadosti sa bude uplatňovať zásada neformálnosti. Žiadosť možno podať písomne, ústne, telefonicky, faxom, elektronickou poštou alebo iným technicky vykonateľným spôsobom. Pôjde o celý rad informácii, ktoré sa budú vybavovať spravidla bezodkladne v bežnom úradnom styku. Pokiaľ je žiadateľ s rozsahom, obsahom a spôsobom poskytnutej informáciou spokojný, povinná osoba vykoná o poskytnutí informácie krátky záznam v súlade s § 20. Zákon teda nerozlišuje medzi žiadosťou podanou ústne, a to i telefonicky a žiadosťou podanou písomne, a to žiadosťou podanou faxom, elektronickou poštou alebo iným technicky vykonateľným spôsobom. Každá žiadosť bez ohľadu na jej formu musí spĺňať zákonom stanovené náležitosti: označenie povinnej osoby, ktorej je žiadosť určená, označenie žiadateľa, označenie informácií, ktoré žiadateľ požaduje a spôsob ich sprístupnenia, ktorý žiadateľ navrhuje. Ak žiadosť nebude mať predpísané náležitosti, povinná osoba žiadateľa vyzve na jej doplnenie v určenej lehote nie kratšej ako sedem dní a poučí ho o tom, ako doplnenie treba urobiť. Pokiaľ zo žiadosti nebude jasná identifikácia žiadateľa (anonym), povinná osoba nebude vo veci konať a žiadosť odloží, keďže nebude koho vyzvať na doplnenie žiadosti. Zákon považuje deň doručenia žiadosti alebo deň oznámenia žiadosti povinnej osobe iným spôsobom za deň podania. Presné vymedzenie dňa podania žiadosti je podstatné z hľadiska plynutia lehôt na vybavenie žiadosti v zmysle § 19.

K §17

Inštitút postúpenia žiadosti o sprístupnenie informácie slúži žiadateľovi k rýchlemu vybaveniu jeho žiadosti, ak adresoval žiadosť na povinnú osobu, ktorá požadované informácie nemá k dispozícii. Ak povinná osoba, na ktorú sa obrátil žiadateľ o sprístupnenie informácie, vie o inej povinnej osobe, ktorá požadované informácie má, je povinná tejto povinnej osobe žiadosť bezodkladne postúpiť a upovedomiť o tom žiadateľa.

K§ 18

Spôsob sprístupnenia informácií bude závisieť od spôsobu, ktorý navrhne žiadateľ. Zákon demonštratívne vymenúva nasledovné spôsoby sprístupnenia informácií: ústne, nahliadnutím do spisu, vrátane možnosti vyhotoviť si odpis alebo výpis, skopírovaním informácií na technický nosič dát, sprístupnením kópií predlôh s požadovanými informáciami, telefonicky, faxom, poštou, elektronickou poštou. Zákon výslovne upravuje sprístupnenie informácií nahliadnutím do spisu alebo dokumentácie, vyhotovením odpisov alebo výpisov alebo kópií zo spisov a z dokumentácií bez preukázania právneho alebo iného dôvodu. Toto ustanovenie predstavuje dôslednú realizáciu Čl. 26 a Čl. 45 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko pri zachovaní diskrétnosti voči osobným údajom účastníkov (garantované odkazom na § 8 - § 14) predstavuje nazeranie do spisov integrálnu súčasť práva na informácie. Takéto ustanovenie reaguje na platnú legislatívu kde je prístup k informáciám limitovaný bez opory v ústave na preukázanie právneho záujmu alebo dôvodu. Vylúčenie aplikácie tohto pravidla voči súdom vyplýva z dikcie Čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K § 19

Povinná osoba sprístupní informácie na žiadosť bezodkladne najneskôr však do desiatich dní odo dňa podania žiadosti s výnimkami prípadov uvedených nižšie. Lehota na vybavenie žiadosti začína plynúť zásadne odo dňa podania žiadosti podľa § 16 ods. 4. Nová lehota na vybavenie žiadosti začína plynúť v dvoch prípadoch: ak žiadateľ podal neúplnú žiadosť alebo ak povinná osoba žiadosť postúpila inej povinnej osobe v súlade s ustanoveniami § 17. V týchto dvoch prípadoch lehota na vybavenie žiadosti začína dňom odstránenia nedostatkov žiadosti alebo dňom, kedy povinná osoba obdržala postúpenú žiadosť. Predĺžiť lehotu môže povinná osoba iba v troch prípadoch taxatívne uvedených v § 19 ods. 2. Pred uplynutím riadnej lehoty povinná osoba o predĺžení upovedomí žiadateľa s uvedením dôvodov, pre ktoré došlo k predĺženiu.

K §20

O sprístupnení informácie žiadateľovi povinná osoba urobí rozhodnutie zápisom v spise. V prípade, že povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, je povinná vydať o tom rozhodnutie. Povinná osoba rozhodnutie nevydáva len v prípade, ak žiadosť bola odložená pre neodstránenie jej nedostatkov aj napriek jej predchádzajúcej výzve. Aby sa zamedzila možnosť povinných osôb obchádzať zákon bezdôvodným nesprístupňovaním informácií bez následného rozhodnutia o odmietnutí poskytnutia informácie s uvedením zákonných dôvodov, zákon ustanovuje nasledovnú právnu domnienku: za rozhodnutie povinnej osoby sa považujú i prípady, kedy povinná osoba na žiadosť žiadateľa o poskytnutie informácie nereagovala v zákonom stanovenej lehote, nevydala teda žiadne rozhodnutie ani požadované informácie nesprístupnila. Rozhodnutia o odmietnutí žiadosti sa budú vydávať v správnom konaní podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších právnych predpisov, s odchýlkami stanovenými zákonom. To zaručuje riadne procesné práva pre žiadateľa ako účastníka konania vo veci poskytnutia informácie.

K §21

Žiadateľ, ktorému povinná osoba sčasti alebo úplne nevyhovela žiadosti na sprístupnenie informácií, je oprávnený podať opravný prostriedok. Žiadateľ môže opravným prostriedkom napadnúť i spôsob sprístupnenia informácie povinnou osobou. Len proti rozhodnutiu, ktorým bolo úplne vyhovené žiadosti, nie je možné podať opravný prostriedok. Vzhľadom na obsah subjektívneho práva na informácie, pre porovnanie možno uviesť konanie pred Najvyšším súdom o opravnom prostriedku podľa zákona o združovaní občanov, zákon ustanovuje súdy za orgány, ktoré budú rozhodovať o opravnom prostriedku žiadateľa. Vzhľadom na pomernú jednoduchosť posudzovania právnych otázok súvisiacich s rozhodovaním o opravnom prostriedku žiadateľa voči zamietavým rozhodnutiam povinných osôb, zákon stanovuje vecne príslušnými okresné súdy. Pri získavaní informácií žiadateľom, časové hľadisko bude hrať významnú rolu pre dosiahnutie cieľov a účelu, na ktoré žiadateľ získava informácie, preto zákon stanovuje pre okresné súdy 30-dňovú lehotu na nariadenie pojednávania alebo vykonanie iného úkonu smerujúceho k prejednaniu opravného prostriedku.

K §22

Cieľom vedenia verejnej evidencie žiadostí o sprístupnenie informácií je kontrola správnosti a efektívnosti ich vybavovania. Evidencia bude poskytovať základný prehľad o druhu požadovaných informácií atak vytvárať východiská pre ďalšie zdokonaľovane spôsobu zverejňovania informácií. Tým sa zníži aj časová náročnosť a výdaje pri sprístupňovaní informácií.

K § 23

Pravidlo, podľa ktorého sa informácie sprístupňujú v zásade bezplatne vychádza z princípu, že realizácia ústavou zaručeného práva na slobodný prístup k informáciám nemôže byť podmieňovaná povinným vyžadovaním úhrady za poskytnutie informácie, pretože by dochádzalo k znevýhodňovaniu tých žiadateľov, ktorí za sprístupnenie informácie nemôžu zaplatiť a tým i k porušeniu ústavnej garancie rovnosti. Celkom oprávnene je však možné požadovať, aby povinný subjekt mal možnosť žiadať úhradu materiálnych nákladov spojených s vyhotovovaním kópií, obstaraním nosičov dát a s odoslaním informácie. Sadzobník týchto úhrad musí byť verejne prístupný. Jeho zásady by mali byť jednotné, a preto sa navrhuje aby úpravu vykonalo Ministerstvo financií vyhláškou.

K § 24

Protikorupčný obsah má ustanovenie, ktoré zakladá pri porušení zákona pracovnoprávnu zodpovednosť pre príslušného pracovníka.

K § 25

Na zabezpečenie riadnych procesných práv účastníkov bolo s určitými výnimkami (postúpenie žiadosti, lehoty, opravné prostriedky) konanie subsumované pod režim Správneho poriadku.

K § 26, Čl. IV a Čl. V

Keďže zákon o slobode informácií garantuje väčší rozsah práva na informácie ako doteraz platný zákon 171/1998 Z. z. o prístupe k informáciám o životnom prostredí, bola by úprava veľmi podobnej oblasti dvoma zákonmi neekonomická, pre občana málo prehľadná a okrem toho by predstavovala pri aplikácii problémy. Osobitne to platí pre proces pri rozhodovaní o prístupe k informáciám. V Európe je osobitný zákon o prístupe k informáciám o životnom prostredí iba v dvoch krajinách - Nórsku a v ČR. Práve príklad Českej republiky ukazuje nezmyselnosť riešenia prístupu k informáciám dvoma zákonmi nakoľko už pred nadobudnutím účinnosti právny teoretici odhaľujú problémy, ktoré 1. 1. 2000 pri aplikácii týchto dvoch noriem nastanú. K úprave rušiacej zákon o prístupe k informáciám o životnom prostredí sa viažu aj novelizácie Čl. IV novelizuje ustanovenia o prístupe k informáciám zo zákona 287/1994 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, nakoľko takéto ustanovenia neboli do veľkej miery kompatibilné z navrhovanou úpravou zákona o slobode informácií a opäť by mohlo prísť k problémom pri aplikačnej praxi. Čl. V zabezpečujú zlučiteľnosť navrhovaného zákona so smernicou Rady EU (90/313/EEC), ktorá vyžaduje ročnú správu o stave životného prostredia. Čl. V rovnako garantuje riadny výkon Čl. 5 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko včasné a úplné informácie o stave životného prostredia mnohokrát nemôže garantovať len verejná správa, ale je potrebné takúto povinnosť ustanoviť aj pre súkromnoprávne subjekty.

K Čl. II

Vzhľadom na závažnosť možných dôsledkov nesplnenia povinnosti sprístupniť informáciu, zákon zavádza nový druh priestupku na úseku práva na prístup k informáciám. Ide o jediný účinný spôsob sankcionovania na tomto poli, keďže postihuje priamo úradníka, ktorý zákon vykonáva a nie orgán, ktorý priamo na splnení povinnosti uloženej mu zákonom zainteresovaný nie je. Takýto priestupok sa prejedná iba na návrh, ktorý je oprávnená podať osoby cítiaca sa dotknutá porušením ustanovení zákona o prístupe k informáciám

K Čl. III

Novelizácia zákona o správnych poplatkoch rieši problém vzťahu medzi úhradami za sprístupnenie informácie a správnymi poplatkami.

K Čl. VI

Účinnosť zákona je odložená o šesť mesiacov aby sa všetky povinné osoby mohli za túto dobu pripraviť na plnenie povinností ustanovených týmto zákonom. 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 1411
PoUtStŠtPiSoNe
: