Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
Predplatné
Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
TlačPoštaZväčšiZmenši

Vyjadrenie Ústavného súdu Slovenskej republiky k nálezu vo veci sp. zn. II. ÚS 428/2020 z 28. januára 2021

najpravo.sk • 15.2. 2021, 17:44

Vzhľadom na niektoré mediálne prezentované názory k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 428/2020 z 28. januára 2021 považuje Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) za potrebné sa k nim výnimočne vyjadriť. Vyjadrenie Ústavného súdu SR prinášame v plnom, nekomentovanom znení:

„Záväznosť rozhodnutí ústavného súdu pre ostatné orgány verejnej moci je nepochybná. Napriek tomu sa ústavný súd nebráni kritike svojich rozhodnutí. O ich správnosti je možné polemizovať (v ideálnom prípade so znalosťou všetkých relevantných okolností prípadu) tak, ako o akomkoľvek inom akte orgánu verejnej moci.

Ústavný súd trvá na tom, že v odôvodnení predmetného nálezu sa najmä v ústavnoprávnej rovine vysporiadal so všetkými relevantnými okolnosťami prípadu.

Ústavný súd reflektuje aktuálny stav judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (stanovisko trestnoprávneho kolégia č. 15/2017 v časti B), ktorá však v rámci medializovaných názorov nebola na otázku rozhodovania o vylúčení sudcu v prípade súbehu námietky zaujatosti vznesenej stranou (obvineným) a zároveň rovnakej okolnosti uplatnenej sudcom samotným použitá adekvátne. Označené stanovisko trestnoprávneho kolégia rieši odlišnú situáciu. Smeruje totiž k zamedzeniu opakovaného rozhodovania o rovnakých okolnostiach, na ktorých má byť založené vylúčenie sudcu v prípade, keď neskoršia námietka bude vznesená potom, čo už bolo o skoršej námietke rozhodnuté. Stanovisko zdôrazňuje, že o vylúčení sudcu sa rozhodne len raz, a to buď na základe oznámenia zaujatosti samotným sudcom (postačuje pochybnosť o jeho nezaujatosti), alebo o námietke zaujatosti sudcu zo strany (v tomto prípade) obvineného, s vyriešením vylúčenia/nevylúčenia sudcu z rozhodovania pre celý ďalší priebeh konania až do jeho právoplatného skončenia. Zároveň samotné stanovisko deklaruje, že opätovne môže byť táto otázka skúmaná len súdom s potrebnou vyššou revíznou právomocou, teda buď dovolacím súdom, alebo ústavným súdom, ktorý má v takom prieskume na úrovni orgánov verejnej moci Slovenskej republiky „posledné slovo“.

Podstatným rozdielom však je, že stanovisko neupravuje procesný postup pri uplatnení námietky obvineného týkajúcej sa zaujatosti sudcu a súčasnom oznámení sudcu o totožných (prekrývajúcich sa) okolnostiach jeho možného vylúčenia, na ktorých je dotknutá námietka obvineného založená. Zákonná úprava procesných postupov v týchto dvoch situáciách je rozdielna. Stanovisko teda neurčuje, ktorý z týchto dvoch postupov má byť použitý na rozhodovanie. Uvedenú „dilemu“ rieši až rozhodnutie ústavného súdu, a to pri ústavne konformnom výklade dotknutých ustanovení Trestného poriadku, čím so stanoviskom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) neprichádza do konfliktu, ale ho zmysluplne dopĺňa.

Ako vyplýva z kontextu predmetného nálezu, ústavný súd nevylúčil uprednostnenie rozhodovania o námietke vznesenej sudcom v prípade, keď sa sudca s námietkou vznesenou stranou konania stotožnil, a rozhodnutím súdu bude vylúčený.

V popísanej situácii bolo úlohou senátu najvyššieho súdu postupovať spôsobom určeným zákonom pre rozhodovanie o námietke zaujatosti vznesenej obvineným (o námietke rozhodne trojčlenný senát, ktorého je namietaný sudca členom), a v prípade nevyhovenia námietke je rozhodnutie trojčlenného senátu na základe opravného prostriedku (sťažnosti) obvineného preskúmateľné päťčlenným senátom najvyššieho súdu ako jeho vrcholným telesom na rozhodovanie trestných vecí. Takýto postup mal najvyšší súd uprednostniť pred inštančne zjednodušeným postupom, ktorý použil, keď dotknutý sudca predložil oznámenie svojej zaujatosti inému trojčlennému senátu najvyššieho súdu, ktorý rozhodol o nevylúčení sudcu bez možnosti využitia opravného prostriedku obvineným (postup ustanovený pre „samooznámenie“ zaujatosti sudcom). Obvinený tak stratil možnosť, aby negatívnemu rozhodnutiu o vylúčení sudcu na základe ním oznámených okolností vzdoroval opravným prostriedkom, čím by vyvolal opätovné a konečné posúdenie kritickej otázky, podstatnej pre rozhodnutie o vylúčení sudcu, už uvedeným päťčlenným senátom.

K postupu zvolenému najvyšším súdom je potrebné dodať, že oznámenie zaujatosti sudcu bolo svojím načasovaním a obsahom len negatívnym vyjadrením k už vznesenej námietke zaujatosti (išlo teda skutočne o simulovanú námietku vlastnej zaujatosti) a toto svoje oznámenie sudca predložil s výslovne deklarovanou snahou vyhnúť sa rozhodovaniu o obvineným vznesenej námietke spôsobom, ktorý je stanovený zákonom.

Tento postup bol ústavným súdom vyhodnotený ako s ústavnou relevanciou porušujúci práva obvineného, a to v súvislosti s okolnosťou, že senát ústavného súdu považoval postup najvyššieho súdu vzhľadom na časové súvislosti a výsledok tohto postupu za účelový. Argumentáciu najvyššieho súdu o nemožnosti rozhodovať o námietke zaujatosti skôr vznesenej obvineným z dôvodu, že tomu bráni rozhodnutie, ktorého vydanie bolo iniciované neskôr, považuje ústavný súd za ústavne neudržateľnú.

Úlohou ústavného súdu po zistení porušenia základných práv sťažovateľa bolo zjednať nápravu tak, aby vzniknutý defekt nezaťažoval celý ďalší priebeh trestného konania. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vyžaduje od štátu pri rozhodovaní o väzbe dodržiavanie vnútroštátnych zákonných procesných noriem.

Zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavným súdom sa otvára priestor na nápravu porušenia v náleze označených základných práv sťažovateľa (vyriešenie otázky nestrannosti sudcu ústavne konformným spôsobom a následné opätovné rozhodnutie vo veci).

Prekážkou pre zjednanie nápravy najvyšším súdom nemôže byť v tomto prípade – vzhľadom na záväzný právny názor ústavného súdu vyslovený v predmetnom náleze – ani existencia skoršieho rozhodnutia iného trojčlenného senátu najvyššieho súdu o nevylúčení sudcu. Artikulované obavy z porušenia zákona rešpektovaním nálezu ústavného súdu nie sú namieste.“

Zdroj: Ústavný súd SR
Ilustračné foto: najpravo.sk

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 814
PoUtStŠtPiSoNe
: