Súdny dvor EÚ dnes vydal rozsudok Haasová, C-22/12[1] vo veci prejudiciálnej otázky položenej Krajským súdom v Prešove, ktorá sa týka náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti so zodpovednosťou za škodu spôsobenú motorovými vozidlami.
Pani Haasová spolu so svojou dcérou podali na Okresnom súde Vranov nad Topľou žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej stratou manžela, resp. otca podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Žaloba bola podaná proti pánovi Petríkovi, ktorý spôsobil autonehodu, pri ktorej pán Haas zahynul (pričom bol za tento čin odsúdený aj v trestnoprávnom konaní). Žaloba smerovala v druhom rade proti pani Holingovej, ktorej predmetné vozidlo patrilo. Prvostupňový súd zaviazal pána Petríka a pani Holingovú na zaplatenie pani Haasovej sumy vo výške 15 000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Keďže sa proti tomuto rozhodnutiu účastníci konania odvolali, vec bola postúpená na Krajský súd v Prešove. Tento súd uviedol, že podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení[2] má majiteľ motorového vozidla právo, aby spôsobenú škodu za neho uhradil poisťovateľ.[3]
Vzhľadom na to, že niektoré otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (najmä povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením, ďalej niektoré druhy škôd a okruh obetí, tretích osôb, na ktoré sa toto poistenie musí vzťahovať) sú harmonizované smernicou 72/166/EHS[4] (ďalej len „prvá smernica") a smernicou 90/232/EHS[5] (ďalej len „tretia smernica"), krajský súd požiadal Súdny dvor o vysvetlenie, či sa článok 3 ods. 1 prvej smernice a článok 1 tretej smernice majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám obeti usmrtenej pri dopravnej nehode.[6]
Odpoveď na otázku, či náhrada nemajetkovej ujmy spadá pod povinné poistenie zodpovednosti za škodu má aj priamy vplyv na vedľajšie účastníctvo poisťovne Allianz v konaní na krajskom súde.
V tejto súvislosti treba podotknúť, že žaloba bola podaná na základe ustanovení upravujúcich ochranu osobnosti, t. j. § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka (resp. sa má posudzovať podľa § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka, keďže sa nehoda stala na území ČR a preto platia kolízne ustanovenia Haagskeho dohovoru z roku 1971 a nariadenia Rím II). Slovenská republika v tomto ohľade tvrdila, že je treba rozlišovať medzi právom na ochranu osobnosti a právom na náhradu škody, pričom zásah do osobnostných práv možno uplatňovať len mimo rámca zodpovednosti za škodu.
Súdny dvor pri posudzovaní predmetnej otázky poukázal na ustálenú judikatúru prijatú vo veci Marques Almeida, C-300/10, podľa ktorej zámerom smerníc nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu, ale členské štáty sú stále oprávnené upraviť režim zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.[7] Táto ich voľnosť je však zároveň obmedzená tým, že druhá smernica[8], ktorá dopĺňa prvú smernicu, stanovuje povinné krytie niektorých škôd, medzi ktoré patrí najmä ujma na zdraví, v určitých minimálnych sumách.[9]
Podľa Súdneho dvora sa pod pojmom ujma na zdraví má rozumieť akákoľvek ujma, ak jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti poisteného za škodu z vnútroštátneho práva uplatniteľného v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu.[10]
Súdny dvor na základe týchto svojich úvah dospel k záveru, že medzi škody, ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí aj nemajetková ujma, ak možno náhradu tejto ujmy požadovať podľa vnútroštátneho práva. Keďže Súdny dvor nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, ďalšie posúdenie ostáva na vnútroštátnom súde, avšak je zjavné, že vnútroštátne právo – či už Slovenskej alebo Českej republiky – takúto možnosť priznáva. V tejto súvislosti je zaujímavé poukázať na rozhodovaciu prax slovenských súdov, ktorá nie je jednotná, pričom Najvyšší súd SR v jednom zo svojich rozhodnutí[11] odmietol, že by sa zodpovednosť za škodu spôsobenú motorovými vozidlami vzťahovala na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z ustanovenia § 13 OZ.
Zaujímavé je aj poukázať na rozsudok Drozdovs, C-277/12, tiež z dnešného dňa, ktorý sa týka podobných skutkových okolností ako v prípade pani Haasovej. Súdny dvor v tomto rozsudku navyše spresnil, že ak členský štát priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže jej maximálnu výšku stanoviť nižšie než sú výšky minimálneho poistného krytia stanovené v druhej smernici, t. j. v súčasnosti 1 milión eur na poškodeného alebo v prípade viacerých poškodených 5 miliónov eur na nehodu.
Je zrejmé, že tieto sumy určujú len minimálne povinné krytie, ktoré si musia upraviť členské štáty vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch, čo v prípade Slovenskej republiky podľa § 7 zákona o povinnom zmluvnom poistení a praxe väčšiny poisťovní znamená aj maximálne poistné krytie. Nič to však nemení na tom, že osoby, ktoré utrpeli takú nemajetkovú ujmu, budú musieť preukázať jej výšku a to, či sa k tejto sume naozaj priblížia je viac než otázne.
Citácie:
[1] Súdny dvor súčasne vydal rozsudok C-277/1, Drozdovs, ktorý má podobné skutkové okolnosti, avšak Súdny dvor sa rozhodol ich nespojiť do jedného konania
[2] Zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
[3] Bod 24 rozsudku
[4] Smernica Rady 72/166/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (Ú. v. ES L 103, s. 1; Mim. vyd. 12/002, s. 1).
[5] Smernica Rady 90/232/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. ES L 129, s. 33; Mim. vyd. 12/002, s. 33).
[6] Bod 35 rozsudku.
[7] Rozsudok z 23. októbra 2012, Marques Almeida, C-300/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 29 a citovaná judikatúra.
[8] Smernica Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. ES L 8, 1984, s. 17; Mim. vyd. 19/004, s. 17).
[9] Bod 46 rozsudku.
[10] Bod 47 rozsudku.
[11] Rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo 168/2009 z 20. apríla 2009
Ilustračné foto: najprávo.sk