V súčasnosti je už akýmsi bežným javom, že sa s istou pravidelnosťou stretávame s pojmom „extrémizmus“, či vo vyjadreniach médií, politickej obce, širšej verejnosti a podobne, čo možno považovať za určitý novodobý fenomén. Vieme však, čo „extrémizmus“ v skutočnosti predstavuje?
Extrémizmus a nenávistný prejav
S týmto pojmom v rôznych gramatických tvaroch pracuje aj platný a účinný zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) (§ 88, § 91, § 120, § 129 ods. 3, ods. 7, ods. 8, § 140a a iné), avšak napriek tejto skutočnosti by sme legálnu definíciu tohto exponovaného pojmu v našom právnom poriadku hľadali márne. Problematika extrémizmu má multidisciplinárny charakter a je predmetom skúmania rozličných vedných odborov - politológie, psychológie, sociológie,..kriminológie..a..podobne.
Pre ilustráciu je vhodné uviesť, že napríklad z hľadiska sociologického extrémizmus predstavuje súhrn sociálno-patologických javov, ktoré sú vytvárané organizovanými skupinami osôb a priaznivcami týchto osôb, s dominantným odmietaním základných hodnôt, noriem a spôsobov správania platných v spoločnosti. Z hľadiska kriminologického ide o konkrétne formy a prejavy extrémizmu, ktoré sú trestnými činmi alebo sociálno-patologickými javmi, tzn. porušením právnych alebo sociálnych noriem.[1]
Uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 129 zo dňa 18.03.2015 došlo k schváleniu tzv. Koncepcie boja proti extrémizmu na roky 2015 – 2019, podľa ktorej možno extrémizmus zadefinovať ako„konanie a prejavy vychádzajúce z postojov krajne vyhrotenej, demokratickému systému nepriateľskej ideológie, ktoré či už priamo, alebo v určitom časovom horizonte deštruktívne pôsobia na existujúci demokratický systém a jeho základné atribúty. Pre extrémizmus je charakteristické, že útočí na systém základných práv a slobôd garantovaných ústavou a medzinárodnými ľudskoprávnymi dokumentmi, alebo sa snaží svojimi aktivitami uplatňovanie týchto práv sťažiť, či znemožniť“.[2]
Zjednodušene povedané, za extrémizmus možno vo všeobecnosti považovať verbálne, grafické, fyzické alebo iné aktivity spojené spravidla s vyhraneným ideologickým alebo iným kontextom, ktoré vyvíjajú jednotlivci alebo skupiny osôb s názormi výrazne vybočujúcimi zo všeobecne uznávaných spoločenských noriem, so zreteľnými prvkami intolerancie, najmä rasovej, národnostnej, náboženskej alebo inej obdobnej neznášanlivosti, ktoré útočia proti demokratickým princípom, spoločenskému usporiadaniu, základným ľudským právam, životu, zdraviu, majetku alebo verejnému poriadku. [2]
Za jeho ďalšie charakteristické znaky sa považuje snaha o obmedzenie, potláčanie, znemožnenie výkonu základných práv a slobôd pre určité skupiny obyvateľstva definované ich pohlavím, národnosťou, rasou, etnikom, farbou pleti, vierovyznaním, jazykom, sexuálnou orientáciou, príslušnosťou k spoločenskej triede, majetkom, ako aj používanie fyzického násilia či hrozba použitia násilia namiereného voči názorovým či politickým oponentom alebo ich majetku. [2]
Účelom už spomínanej Koncepcie boja proti extrémizmu na roky 2015-2019je práve efektívny, aktívny a multidisciplinárny boj proti radikalizácii a extrémizmu, jeho prejavom a sympatizantom, ale najmä spoločenským dôsledkom. V konečnom dôsledku ide hlavne o nastavenie mechanizmov, ktorými sa budú zabezpečovať úlohy súvisiace s ochranou ústavného zriadenia, vnútorného poriadku a bezpečnosti štátu, za spolupráce nielen orgánov verejnej moci, ale v neposlednom rade aj účasťou občianskej spoločnosti - či už akademickej obce, mimovládnych organizácií, médií či jednotlivých občanov. [3]
S pojmom „extrémizmus“ úzko súvisí aj pojem „nenávistný prejav“, ktorý je z trestnoprávneho hľadiska v tejto oblasti azda najrozšírenejším a pri definovaní ktorého môžeme vychádzať z obsahu Odporúčania ministrov Rady Európy z roku 1997, podľa ktorého sú nenávistným prejavom všetky formy vyjadrenia, ktoré rozširujú, podnecujú, podporujú alebo ospravedlňujú rasovú nenávisť, xenofóbiu, antisemitizmus či iné formy diskriminácie a nenávisti založené na neznášanlivosti, vrátane neznášanlivosti prejavujúcej sa agresívnym nacionalizmom a etnocentrizmom, diskrimináciou a nevraživosťou voči menšinám, migrantom a ľuďom imigračného pôvodu. [4]
Extrémistické trestné činy a príslušnosť súdu na ich prejednanie
V kontexte hmotnoprávnej úpravy trestného práva a jej základného kódexu – Trestného zákona môžeme pod už prezentovaný nenávistný prejav podradiť určitú skupinu trestných činov, a to v užšom zmysle a širšom zmysle. Vymedzenie v užšom zmysle predstavuje skupinu trestných činov – trestný čin založenia, podpory a propagácie hnutí smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd v zmysle § 421 a § 422, trestný čin hanobenia národa, rasy a presvedčenia v zmysle § 423, trestný čin podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti v zmysle § 424 a schvaľovanie trestného činu v zmysle § 338 Trestného zákona. V širšom zmysle tu možno zaradiť trestný čin výroby extrémistických materiálov v zmysle § 422a, trestný čin rozširovania extrémistických materiálov v zmysle § 422b, trestný čin prechovávania extrémistických materiálov v zmysle § 422c a trestný čin popierania a schvaľovania holokaustu a zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti v zmysle § 422d Trestného zákona, nakoľko ide o sankcionovanie javov bezprostredne súvisiacich s nenávistnými prejavmi. Z hľadiska systematiky Trestného zákona sú tieto trestné činy zaradené do prvého dielu dvanástej hlavy, spoločne s trestnými činmi proti mieru a ľudskosti.[1]
Za trestný čin extrémizmu je podľa trestnoprávnej úpravy možné považovať aj akýkoľvek iný trestný čin, ktorý bol spáchaný z osobitného motívu podľa § 140 písm. e) Trestného zákona. [12]
Podľa štatistík za rok 2015 boli páchateľmi extrémistických trestných činov v polovici prípadov osoby vo veku 18 – 25 rokov. Najčastejším spôsobom páchania jednotlivých skutkov bolo konanie prostredníctvom internetu takým spôsobom, že osoby verejne prejavovali sympatie k rôznym hnutiam potlačujúcim základné ľudské práva a slobody, formou propagácie a podpory týchto hnutí, poprípade dochádzalo k hanobeniu rasy, národa, presvedčenia.
Podľa § 14 písm. o) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“) vecne príslušným súdom na prejednanie trestných činov extrémizmu je Špecializovaný trestný súd[13], ktorého vecná príslušnosť v tomto prípade bola založená zákonom č. 316/2016 Z. z. o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bol zároveň Trestný poriadok novelizovaný. [14]
Prejavy extrémizmu môžeme najčastejšie pozorovať:
- na verejných zhromaždeniach a demonštráciách,
- na koncertoch a športových podujatiach,
- vo forme prezentovania rasistických hesiel, pozdravov a grafickej prezentácie extrémistických symbolov,
- vo forme fyzických útokov a vyhrážania,
- prostredníctvom internetu a sociálnych sietí.
Extrémizmus vs. sloboda prejavu
V súčasnej dobe možno častokrát badať zvláštny jav, kedy zjavne extrémistický prejav je ospravedlňovaný „slobodou prejavu“ a slobodný neextremistický prejav je tendenčne označovaný ako extrémizmus, a to tou - ktorou cieľovou skupinou, ktorá takto manipulatívne a mienkotvorne sleduje napĺňanie vlastných cieľov.
Slobodu prejavu nám definuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) v článku 10, v zmysle ktorého „každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam“. [15]
Mylná predstava neobmedzenej a bezhraničnej slobody prejavu je vyvrátená priamo článkom 10 Dohovoru v odseku 2, ktorý definuje možnosti a podmienky jej obmedzenia a podľa ktorého „výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci“. [15]
Ďalšie podmienky pre obmedzia slobody prejavu nachádzajú svoje vyjadrenie v článku 17 Dohovoru, podľa ktorého „nič v tomto dohovore sa nesmie vykladať ako oprávnenie pre štát, skupinu alebo osobu vykonávať činnosť alebo uskutočniť skutok s cieľom narušiť práva alebo slobody v dohovore zakotvené, alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než je stanovené v dohovore“. [15]
V prípade, že dôjde k zásahu do slobody človeka priznanej v článku 10 Dohovoru, je potrebné posúdiť, či bol zásah do slobody slova nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre vymedzil základné princípy, na ktorých podklade je potrebné uvedené posudzovať. Príkladmo je možné uviesť rozhodnutie vo veci Perinҫek vs. Švajčiarsko z roku 2015, kde sa ESĽP vyjadril, že sloboda prejavu podľa článku 10 sa nevzťahuje iba na informácie alebo myšlienky, ktoré sú prijímané priaznivo alebo považované za neškodné alebo je k nim zaujímaný ľahostajný postoj, ale aj na také, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo určitú časť obyvateľstva. Táto sloboda však podlieha výnimkám, ktoré je treba vykladať úzko a potreba akýchkoľvek obmedzení musí byť starostlivo preukázaná. [6]
Vo veci Vejdeland vs. Švédsko sa ESĽP zaoberal aj posudzovaním, či bol zásah do slobody prejavu nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, k čomu uviedol, že Súd musí určiť, či vo svetle okolností prípadu, posudzovaného v jeho súhrne vrátane obsahu výrokov, pre ktoré boli sťažovatelia postihnutí a kontextu, v ktorom boli výroky urobené, bol dotknutý zásah primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a či dôvody, o ktoré sa vnútroštátne orgány opreli pri odôvodnení zásahu, boli relevantné a dostatočné. [7]
Nevynímajúc vnútroštátnu právnu úpravu, slobodu prejavu, prirodzene, pozná aj Ústava Slovenskej republiky, ako právny predpis najvyššej právnej sily, ktorej vyjadrenie nachádzame v článku 26 Ústavy, podľa ktorého „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.“ Rovnako ako Dohovor, ani Ústava Slovenskej republiky nepovažuje slobodu prejavu za slobodu neobmedzenú a priamo v odseku 4 článku 26 stanovuje zákonné mantinely pre jej obmedzenie, a to v prípade, ak ide „o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“. [16]
„Počítačový extrémizmus“ a sociálne siete
Do tejto kategórie možno zaradiť pojem „kybernetická alebo počítačová kriminalita“, ako jeden zo spôsobov páchania extrémistických trestných činov. Kybernetická, resp. počítačová kriminalita predstavuje nelegálne, nemorálne a neoprávnené konanie, ktoré zahŕňa zneužitie údajov získaných prostredníctvom výpočtovej techniky alebo ich zmenu. Týmto pojmom sú tiež označované trestné činy páchané prostredníctvom počítača alebo spáchané proti počítaču.
Počítačovú kriminalitu tak možno rozdeliť na:
a) priamu kybernetickú kriminalitu – útoky proti počítaču
b) nepriamu kybernetickú kriminalitu – útoky pomocou počítača.
Vymenovať exaktne všetky možnosti páchania trestného činu extrémizmu prostredníctvom internetu je takmer nemožné, a to z dôvodu, že samotný internet je veľmi dynamický a možnosti, ktoré môže ponúkať, veľmi rýchlo pribúdajú.
Medzinárodná sieť Internet spolu s využívaním sociálnych sietí sa stala veľmi populárnym nástrojom, ktorý umožňuje nielen jednotlivcovi, ale aj celým skupinám osôb zdieľať a prezentovať svoje názory a myšlienky prakticky v neobmedzenom rozsahu.
Typologicky môžeme zaradiť kybernetickú kriminalitu prostredníctvom sociálnych sietí medzi nepriamu počítačovú kriminalitu – teda medzi útoky pomocou počítača. Pod pojmom sociálna sieť rozumieme online komunitu ľudí so spoločným záujmom, ktorí používajú webové stránky alebo iné technológie ku komunikácii medzi sebou, prípadne zdieľaniu zdrojov alebo informácií. [5] Virtuálne prostredie internetu a sociálnych sietí sa vyznačuje istou formou anonymity, ktorá môže v niektorých prípadoch „zvádzať“ k protiprávnej činnosti práve pod rúškom anonymity a ktorá sa vyznačuje predovšetkým nenávistnými prejavmi, útočnými vyjadreniami, ako aj prejavmi sympatií k rôznym závadovým osobám alebo objektom. Práve takáto anonymita virtuálneho prostredia môže v mnohých prípadoch sťažiť identifikáciu páchateľov.
Niečo málo z judikatúry...
Rozhodnutia súdov a obzvlášť rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva majú výrazný vplyv na aplikačnú prax a predovšetkým na výklad a analýzu právnych noriem upravujúcich vzťahy medzi fyzickými / právnickými osobami a štátom, preto nemožno opomenúť ani zopár príkladov na významné judikáty vo sfére internetu a sociálnych sietí.
ESĽP sa vo svojich rozhodnutiach zaoberal rovnako aj virtuálnym prostredím ako takým, kde sa napríklad vo veci K. U. proti Fínsku (K.U. v Finland, 2015) vyjadril, že primárne je nevyhnutné brať ohľad na slobodu prejavu, dôvernosť komunikácie a nutnosť garancie súkromia a slobody prejavu užívateľov internetu, no na strane druhej táto garancia nemôže byť absolútna a musí ustúpiť ďalším legitímnym a naliehavým požiadavkám. Je totiž dobre známe, že internet by mohol slúžiť, najmä kvôli jeho anonymnému charakteru, kriminálnym aktivitám. Z uvedeného dôvodu štáty musia trestným činom predchádzať a chrániť práva a slobody druhých. [8]
Pokiaľ sa jedná o nenávistné prejavy, z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva je dobre známe, že tento prezentuje nulovú toleranciu voči nenávistným prejavom, ktoré v sebe priamo obsahujú nenávistné argumenty a nijako neprispievajú k občianskej či politickej diskusii, a to aj pri zachovaní názoru súdu, že v demokracií musia byť do určitej miery tolerované urážlivé, šokujúce a znepokojujúce vyjadrenia, ako už bolo prezentované v predošlom výklade. K uvedenému pozri rozhodnutia ESĽP napr. Sejdic a Finci proti Bosne a Hercegovine, Timishev proti Rusku, Féret proti Belgicku, Delfi AS proti Estónsku a pod.[1]
V susednej Českej republike nájdeme vcelku zaujímavý Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 3844/13 z 30.10.2014, ktorý sa zaoberal sociálnou sieťou Fecebook a túto zadefinoval ako „rozsiahlu multifunkčnú internetovú sociálnu sieť slúžiacu primárne na nadväzovanie a udržiavanie vzťahov online a k šíreniu informácií. Facebook umožňuje predovšetkým vytvárať siete sociálnych kontaktov, komunikáciu medzi užívateľmi, vzájomné najrôznejších multimediálnych obsahov, organizáciu udalostí a prezentáciu užívateľov. Má však aj mnoho ďalších funkcií. Povaha sociálnej siete Facebook nie je jednoznačne súkromná či verejná. Vždy záleží na konkrétnom užívateľovi, akým spôsobom si nastaví vo svojom profile alebo v jednotlivých príspevkoch mieru súkromia. Teoreticky môže užívateľ prostredníctvom tejto siete komunikovať výlučne s jediným ďalším užívateľom, a to bez toho, aby o tom ostatní užívatelia vedeli. Takáto komunikácia je považovaná za čisto súkromnú, aj keby bola uskutočnená prostredníctvom sociálnej siete využívanej miliardou užívateľov, rovnako za súkromnú komunikáciu možno považovať emailovú komunikáciu dvoch osôb, uskutočnenú napríklad prostredníctvom e-mailovej služby gmail.com, ktorú taktiež využívajú milióny užívateľov. Užívateľ Facebooku však má možnosť urobiť svoj profil tiež celkom verejný, a teda prístupný všetkým užívateľom Facebooku, prípadne všetkým užívateľom internetu“. [9]
Aj u nás možno nájsť niekoľko súdnych rozhodnutí v oblasti riešenej problematiky, ktoré rozhodne stoja za povšimnutie. Jedným z nich je aj Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 82/2014, v ktorom sa Najvyšší súd takisto dotkol sociálnej siete Facebook, najmä v súvislosti s riešením „priateľstva“ na tejto sociálnej sieti. V danej veci dovolávateľ namietal nezaujatosť povereného príslušníka PZ, ktorý vyšetroval predmetný skutok, keďže tento bol s poškodenou „priateľom“ na sociálnej sieti, čo malo vyplývať z obsahu ich internetových profilov a vzájomných komentovaní jednotlivých fotiek. Najvyšší súd sa v tejto súvislosti vyjadril, že okolnosť, že poverený príslušník PZ a poškodená boli na sociálnej siete vedení ako priatelia ešte nenasvedčuje tomu, že ide o taký vzťah medzi nimi, ktorý by vzbudzoval pochybnosti o jeho nezaujatosti. [10]
Najvyšší súd (uznesenie 4 Tdo 49/2012) sa v známej právnej veci taktiež zaoberal problematikou hesla predvolebnej kampane, ktoré mohlo vykazovať znaky niektorého z extrémistických činov a ktoré znelo: „S tvojou dôverou určite dokážem odstrániť nespravodlivé zvýhodňovanie nielen cigánskych parazitov pred slušnými ľuďmi!“, kde náš Najvyšší súd riešil gramatický výklad slova „cigán“, pričom vychádzal z Krátkeho slovníka slovenského jazyka, podľa ktorého existujú dva podobné výrazy – „cigán“ a „cigáň“. Kým druhý výraz predstavuje osobu klamára, luhára, prvý výraz označuje príslušníka rómskeho etnika. Ďalej uviedol, že do roku 1989 slovenský jazyk nepoužíval výraz „Róm“ a pokiaľ obvinený použil v rámci predvolebného hesla na označenie príslušníkov etnickej menšiny prídavné meno „cigánskych“, používané v kodifikovanej – štátom uznanej a v spoločnosti používanej forme, nemožno zo samotného použitia takéhoto výrazu vyvodiť naplnenie objektívnej stránky prečinu hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 TZ. „Navyše z kontextu predmetného výroku (použitie priraďovacej spojky „nielen“) vyplýva, že autor vyjadruje odhodlanie odstrániť (podľa neho) nespravodlivé zvýhodňovanie všetkých parazitujúcich občanov a nezameriava sa výlučne na konkrétnu etnickú skupinu“. [11]
Autor:
JUDr. Martin Mihók
[1] SMIEŠKO, I. Internet a trestné činy extrémizmu. Plzeň. Aleš Čeněk, 2017. 246 s. ISBN 978-80-7380-691-0.
[2] Koncepcia boja proti extrémizmu na roky 2015 – 2019, schválená uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 129 zo dňa 18.03.2015
[3] Pozri https://www.minv.sk/?extremizmus-1
[4] ODPORÚČANIE R (97) 20 o prejavoch nenávisti
[5] VÝBORNÝ, Š. Nenávistní Internet versus právo. Praha. Wolters Kluwer, 2013. 164 s. ISBN 978-80-7357-766-7
[6] Rozhodnutie ESĽP vo veci Perinҫek v. Švajčiarsko,2015
[7] Rozhodnutie ESĽP vo veci Vejdeland vs. Švédsko
[8] Rozhodnutie ESĽP vo veci K.U. v Finland, 2015
[9] Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 3844/13 z 30.10.2014
[10] Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 82/2014
[11] Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Tdo 49/2012
[12] Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
[13] Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
[14] Zákon č. 316/2016 Z. z. o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
[15] Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
[16] Ústava Slovenskej republiky
Ilustračné foto: pixabay.com
Súvisiace články
- Počítačová kriminalita
- Základy trestného práva Európskej únie
- Základné formy počítačovej kriminality
- Základy práva informačných technológií
- Boj proti počítačovej kriminalite
- Hospodárska kriminalita v Slovenskej republike
- Justičná revue 8-9/2017
- Nový zákon o európskom ochrannom príkaze v trestných veciach
- Extrémizmus bude pod väčšou kontrolou
- „Hitler je lepšia značka než Coca-Cola“
- 8. zásadných zmien v Trestnom zákone od 1. januára 2017
- Hľadajú sa súdni znalci v odbore extrémizmu. Aké podmienky musia splniť?
- Investigatívna psychológia
- Bulletin slovenskej advokácie 1-2/2018
- Street Law na školách ako nástroj boja proti extrémizmu
- Čo je Street law program, alebo ako realizuje PF UPJŠ v Košiciach Právnu kliniku pre vybrané komunity
- Nedávne opatrenia v boji proti extrémizmu v Slovenskej republike