Možné následky napadnutia Civilného sporového poriadku na Ústavnom súde

Ustanovenie § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku bolo napadnuté na Ústavnom súde SR z dôvodu, že nie je v súlade s článkom 142 ods. 2 Ústavy SR. Navrhovateľom je Okresný súd Dunajská Streda (sudca Michal Novotný).

Cieľom tohto článku nie je skúmať predmet samotného návrhu podania na Ústavný súd SR, tu odkazujem na pôvodný zdroj: http://www.najpravo.sk/clanky/civilny-sporovy-poriadok-napadnuty-na-ustavnom-sude-sr.html

Zaujal ma však možný rozsah následkov v prípade, ak návrh bude úspešný a Ústavný súd SR rozhodne o nesúlade ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku s čl. 142 ods. 2 Ústavy SR.

Navrhovateľ okrem iného v návrhu upozornil, že vyriešenie tejto otázky nesúladu s Ústavou SR môže mať dopad aj na ďalšie novozavedené inštitúty procesného práva. Ako príklad uvádza novelizovaný Exekučný poriadok (zák. č. 2/2017 Z.z.), § 15 ods. 6 zák. č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní a pod. Zároveň poukazuje na to, že v poslednom období možno pozorovať, že stále viac a viac oblastí súdneho rozhodovania sa priamo zákonom zveruje súdnym úradníkom.

Zásah do ďalších ústavných práv

Vo vzťahu k dotknutým subjektom (účastníkom konania/stranám sporu, kde rozhoduje vyšší súdny úradník) sa tak zasahuje aj do ústavného práva na nezávislý a nestranný súd (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) a ústavného práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Ak sa stotožňujeme s právnym názorom navrhovateľa, že predstaviteľom nestranného a nezávislého súdu je nezávislý sudca, ktorý je viazaný pri rozhodovaní ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a zákonmi (nie zamestnanec súdu - odkaz na čl. 141 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy SR), je na mieste otázka, ako sa priame zákonné splnomocnenie rozhodovať vyšším súdnym úradníkom (napr. § 262 ods. 2 C.s.p., ale aj § 202 EP) dotýka zásahu do uvedených ústavných práv na nezávislý súd a zákonného sudcu.

Následky nesúladu na exekučné konanie

Ak teda pripúšťame, že vyriešenie tejto otázky má dopad aj na ďalšie inštitúty procesného práva, tak najmä v exekučnom konaní, môžu byť následky pozitívneho nálezu Ústavného súdu SR veľkého rozsahu. Budeme sa ďalej venovať v krátkosti Exekučnému poriadku.

Novela exekučného poriadku zákonom č. 2/2017 Z.z., podľa § 202 ods. 1, prvá veta ustanovila, že: “V exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe”. Podľa § 202 ods. 1, druhá veta: “Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka”.

Treba poznamenať, že v exekučnom konaní vzhľadom na jeho charakter je väčšia časť sporového konania bez možnosti podať odvolanie.

Konanie sudcu o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka je v exekučnom konaní limitované. Okrem všeobecne platného pravidla, že vyšší súdny úradník nemôže vydať rozhodnutie, proti ktorému zákon pripúšťa odvolanie, subsidiárne použitie Civilného sporového poriadku o sťažnosti (ustanovenia  §§ 239 - 250 C.s.p.), sú s prihliadnutím na § 200 Exekučného poriadku obmedzené.

Vyšší súdny úradník teda koná a rozhoduje v exekučnom konaní všade tam, kde nie je prípustné odvolanie. Naproti tomu sudca v exekučnom konaní rozhoduje len tam, kde odvolanie prípustné je. Podľa § 202 ods. 3, druhá veta EP: “Proti uzneseniu je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon”. Zákonodarca teda primárne zákonom ustanovuje, že primárne v exekučnom konaní odvolanie nie je prípustné, resp. odvolanie je prípustné len tam kde to zákon vyslovene ustanovuje (spravidla sa vyjadruje slovným spojením “Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie”).

Ako príklady, kde nie je prípustné odvolanie uvádzame napríklad námietkové konanie o vylúčení exekútora (§ 33 ods. 9, druhá veta EP), rozhodnutie o zmene exekútora (§ 34 EP), zastavenie exekúcie uznesením z dôvodu litispendencie (§50 ods. 2 EP), zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie (§ 53 ods. 4 EP), námietkové konanie o zastavení exekúcie exekútorom (§ 61n ods. 4 EP).

Zastavenie exekúcie podľa § 61k EP je konaním súdu, voči ktorému nie je prípustné odvolanie (výnimka § 61k ods. 1, písm c) EP). Všeobecne platí (§ 202 ods. 1 prvá veta EP), že rozhodnutie kde nie je prípustné odvolanie vydáva vyšší súdny úradník.

Ak však zákonné ustanovenie hovorí, že sa jedná o zastavenie exekúcie súdom a v ďalších jeho odsekoch je všade spomínaný v konaní o zastavení súd (súd exekúciu zastaví, súd koná a rozhodne a pod.), rozhodnutie o zastavení exekúcie by mal vydať súd v zastúpení sudcom. V tomto je ustanovenie § 61k s prihliadnutím na § 202 ods. 1, prvá veta EP nejednoznačné a mätúce.

Poverenie na vykonanie exekúcie podľa § 55 EP by mal vydávať súd (teda rozhodnutie vydáva sudca, nie vyšší súdny úradník).

Na záver

Zákonodarca pomerne široko rozširuje právomoci a rozsah oprávnení zamestnancov súdu (nie len vyšších súdnych úradníkov ale súdnych úradníkov, napr. aj súdny tajomník, odkazujem na zákon o súdnych úradníkoch).

Navrhovateľ vo svojom návrhu okrem iného uviedol, že: “V poslednom období totiž možno pozorovať, že stále viac a viac oblastí súdneho rozhodovania sa priamo zákonom zveruje súdnym úradníkom, pritom sudcom tu zostáva len úloha štatistov, ktorí nemajú inú možnosť než udeliť poverenie súdnym úradníkom bez možnosti reálnej kontroly výkonu súdnictva v týchto oblastiach”. S týmto tvrdením treba len súhlasiť a dať navrhovateľovi za pravdu.

Vyšší súdny úradník rozhoduje o súdnych poplatkoch (odpustenie súdnych poplatkov), o trovách konania, v exekučnom konaní koná a rozhoduje všade tam, kde nie je prípustné odvolanie. Ak sa súdnym úradníkom zveril tak široký výkon súdnej moci, je na mieste otázka, či je takéto zákonné splnomocnenie prenosu výkonu súdnej moci v súlade s článkom 142 ods. 2 Ústavy SR v spojení s článkami 141 ods. 1 a 144 ods. 1 a 2 Ústavy SR.

Autor: Bc. František Wágner
študent 2. ročníka mgr. štúdia na PraF UK Bratislava