Podstatou rímskoprávnej zásady „aedificatio solo cedit“ je princíp, v zmysle ktorého platí, že „vrch ustupuje spodku“ čo znamená, že všetky stavby resp. iné objekty pevne spojené so zemou, k tomuto pozemku neoddeliteľné patria, čo zároveň odôvodňuje vyvodenie záveru, v zmysle ktorého je vlastník stavby na určitom pozemku, zároveň nutne aj vlastníkom pozemku, na ktorom sa predmetná stavba nachádza. Rovnako tak je nutné podotknúť, že táto zásada predstavuje tradičnú súkromnoprávnu zásadu ktorá sa aplikuje v mnohých svetových právnych poriadkoch.
V podmienkach Slovenskej republiky sa táto právna zásada neuplatňuje od momentu prijatia nového Občianskeho zákonníka z roku 1950, a teda platí tak zásada „Aedificatio non solo cedit“ , ktorá je vyjadrená v § 120 ods. 2 zákona č. 40/1964 Z. z. (ďalej len „Občiansky zákonník“) „Stavby, vodné toky a podzemné vody nie sú súčasťou pozemku.“ čo so sebou prináša viacero problémov, ako je napríklad situácia, kedy vlastník stavby, nevlastní ani len spoluvlastnícky podiel na pozemku, na ktorom sa predmetná stavba nachádza, pričom takáto situácia sa v súčasnosti na Slovensku dotýka mnoho domov, resp. stavieb v zmysle § 1 zákona č. 50/1976 Z. z. Občiansky zákonník umožňuje nasledujúce spôsoby usporiadania vzťahov medzi neoprávneným stavebníkom a vlastníkom pozemku a to prostredníctvom § 135c ods. 1, ods. 2 a ods. 3
Ak je však nepovolenou stavbou bytový dom, vzťahuje sa naň špeciálny režim zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý v § 23 ods. 5 stanovuje: „Ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností“
Podľa odhadu advokáta Jána Buocika, len v Bratislave existuje 30 až 40% bytových domov, ktoré nemajú pod svojimi bytovými domami vysporiadané podmienky pričom v praxi dochádza k situáciám, že vlastník pozemkov iniciuje proti vlastníkom jednotlivých bytových priestorov nachádzajúcich sa v bytových domoch upomínacie konanie, teda žiadajú od týchto vlastníkov náhradu za to, že zákon obmedzil vlastníka pozemku tým, že je povinný strpieť to, že na jeho pozemku je postavený bytový dom.
Môže vlastník pozemku, na ktorom je postavený bytový dom, žiadať od vlastníkov bytov náhradu za to, že bytový dom stojí na jeho pozemku?
Mohol, no v súčasnosti už nemôže, keďže právo požadovať jednorazovú náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno pod bytovým domom bolo premlčané v trojročnej lehote od nadobudnutia účinnosti zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov Ústavný súd v náleze II. ÚS. 506/2011-21 zo dňa 03.11.2011 konštatoval nasledovné: „Nárok na finančnú náhradu za vznik vecného bremena je majetkovým právom a každé majetkové právo podlieha premlčaniu. V danom prípade platí všeobecná́ trojročná́ premlčacia lehota. Pre začiatok jej plynutia je rozhodujúci objektívny moment, kedy sa právo mohlo vykonať prvýkrát. Nepochybne sa právo prvýkrát mohlo uplatniť v deň účinnosti zákona o vlastníctve bytov, teda 1. septembra 1993. Trojročná́ lehota preto uplynula 1. septembra 1996“
Ústavný súd sa rovnako tak vysporiadal aj s otázkou opakovateľnosti tohto plnenia resp. s právom nového vlastníka domáhať sa finančnej náhrady za takto zriadené vecné bremeno keď konštatoval: „Keďže sťažovateľ kúpil pozemok už vecným bremenom zaťažený́, nie je možné́, aby sa ďalší vlastník domáhal finančnej náhrady za takto zriadené vecné bremeno. Takéto právo na nového vlastníka totiž neprešlo. Vlastník pozemku vstupoval do vzťahu cudzej stavby na cudzom pozemku vedome, pretože o existencii cudzej stavby vedel vrátane toho, že došlo k zriadeniu vecného bremena zákonným spôsobom. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníctva mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden a má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý ho vlastnil v čase vzniku vecného bremena, v danom prípade včase účinnosti zákona o vlastníctve bytov, teda 1. septembra 1993. Ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti (v danom prípade sťažovateľ) už nadobudol pozemok aj s vecným bremenom, a preto nie je možné, aby ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku s už existujúcim vecným bremenom sa domáhal finančnej náhrady za jeho vznik.“
V súvislosti s problematikou zásady „aedificatio solo cedit“ je nutné uviesť, že pripravovaná novelizácia Občianskeho zákonníka predpokladá odstránenie tejto zásady a rovnako tak predpokladá opätovné obnovenie zásady superficies solo cedit vo vzťahu k stavbám.