Použitie zásady „in dubio pro reo“

Použitie zásady „in dubio pro reo“ prichádza do úvahy len vtedy, keď pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o nejakej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov.

 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. októbra 2014, sp. zn. 3 Tdo 58/2014)

Z odôvodnenia:

Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo 16. augusta 2012, sp. zn. 3T 12/2012, boli obvinení Z. L. a D. L. uznaní za vinných zo zločinu lúpeže spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 10. októbra 2011 asi o 20.30 hod. v P. na ulici K. pri H., na chodníku vedúcom od hlavnej železničnej stanice P. ku H., v blízkosti miesta, kde chodník križujú železničné koľaje, po predchádzajúcej vzájomnej dohode prišli k T. Š. a následne obvinený Z. L. vytiahol z vrecka nohavíc kovový teleskopický obušok čiernej farby a povedal „dávaj peniaze“, po tomto konaní ho obvinený D. L. chytil zozadu rukou v oblasti pod krkom a zvalil ho na zem na ľavý bok a svoje koleno mu pritlačil na pravú stranu tváre, pri tom ako ho držal na zemi mu obvinený Z. L. prehľadával vrecká, pričom z ľavého vnútorného vrecka bundy mu vytiahol finančnú hotovosť 30 €, ktorým konaním obvinení T. Š. spôsobili drobné poranenia, a to odreniny spodnej pery a ľavej ruky, ktoré si však nevyžiadali lekárske ošetrenie.

Súd obvinenému D. L. uložil podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 7 Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 (dvanásť) rokov.