Asi každý vodič sa už stretol s tým, že bol obvinený zo spáchania dopravného priestupku, pričom obvinenie bolo založené iba na tvrdení príslušníka Policajného zboru (ďalej ako „policajt“), a vodič si priestupku nebol vedomý, resp. bol presvedčený, že žiadny nespáchal.

Typickým príkladom je obvinenie vodiča pre nezastavenie na pokyn dopravnej značky „Stoj!, daj prednosť v jazde“. Vodič tvrdí, že vozidlo zastavil, policajt zas opak, hoci nemá protiprávne konanie vodiča nijak zdokumentované. Na to policajt reaguje napr. hrozbou zadržania vodičského preukazu alebo hrozbou vyššej pokuty v správnom konaní, ak nezaplatí na mieste. O dôvodoch hrozby by sme mohli len špekulovať, no nie je vylúčené, že to bude práve v dôsledku dôkaznej núdze. Z uvedených dôvodov sa vodič rozhodne blokovú pokutu zaplatiť, a to aj napriek jeho vnútornému nestotožneniu sa s danou situáciou. Následne sa vodič bude domáhať nápravy, avšak bezúspešne, pretože vodič okrem svojho tvrdenia nebude vedieť pochybenie policajta nijak preukázať.

Pár poznámok k blokovému konaniu

Blokové konanie predstavuje skrátenú formu priestupkového konania. Jeho podstatou je dohoda o vine a sankcii medzi správnym orgánom (policajtom) a vodičom obvineným z priestupku.[1] Blokové konanie prelamuje zásady správneho konania (najmä §§ 3 a 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v spojení s § 51 zák. č. 372/1990 Zb.), a to najmä zásadu materiálnej pravdy[2], v prospech dohodnutej, a tým aj nevyvrátiteľnej domnienky naplnenia všetkých štyroch prvkov skutkovej podstaty priestupku (tzn. subjektu, subjektívnej stránky, objektu ako aj objektívnej stránky) vrátane posúdenia charakteru skutku, riadneho zistenia skutkového stavu, osoby páchateľa a riadnosti uloženej sankcie prostredníctvom pokuty.

Na prejednanie priestupku v blokovom konaní však musia byť splnené zákonné podmienky, medzi ktoré patria:

• a) spoľahlivé zistenie skutkového stavu, pričom už samotný pojem „spoľahlivosť“ evokuje, že nebude stačiť iba konštatovanie policajta o protiprávnej činnosti vodiča, hoci sa jedná o skrátenú formu konania, pri ktorej sa nevykonáva dokazovanie,
• b) ochota obvinenej osoby pokutu zaplatiť – nejde teda o povinnosť obvinenej osoby podrobiť sa blokovému konaniu; práve táto podmienka je asi najdôležitejšia, pretože do istej miery dáva možnosť obvinenej osobe disponovať blokovým konaním. To znamená, že hoci by aj bol priestupok spoľahlivo zistení, dôležitá je tiež vôla vodiča, či sa rozhodne vec prejednať touto skrátenou formou, alebo sa rozhodne pre správne konanie.[3] Ochota pokutu zaplatiť je teda akýmsi uznaním či súhlasom so skutkovým stavom veci, ako ho opíše správny orgán (policajt), vrátane právnej kvalifikácie a stanovenej výške pokuty za spáchaný delikt (viď vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR).
• c) nejde o priestupok, ktorý možno prejednať iba na návrh; v súvislosti s cestnou dopravou je tzv. „návrhovým“ priestupkom iba spôsobenie dopravnej nehody, pri ktorej páchateľ priestupku ublíži na zdraví alebo spôsobí škodu na majetku blízkej osobe.

Nenechajte sa zastrašiť zadržaním vodičského preukazu

Pozor na to, čo podpisujete

Preskúmanie blokovej pokuty

Správne konanie a dôkazné bremeno

Tvrdenie policajta nestačí

Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. júna 2013, sp. zn. 10Sžd/7/2013

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. apríla 2011, sp. zn. 8Sžo/173/2010

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. septembra 2013, sp. zn. 1Sžd/14/2013

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 08.10.2013, sp. zn. 1Sžd/32/2013

Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 4. apríla 2011, sp. zn. 2T/137/2009

Záver