Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
Predplatné
Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
TlačPoštaZväčšiZmenši

Retroaktivita právnych noriem

Pavol Jakubík • 8.3. 2012, 20:47

Po prvýkrát zásadu zákazu retroaktivity, čiže požiadavku na to, aby zákony pôsobili do budúcnosti, vyslovil rímsky cisár Theodosius I. Zákaz retroaktivity teda vzniká súbežne so vznikom prvých vyspelých civilizácií, ktoré sa vyznačovali právnym systémom.

Skutočnosť, že je zásada zákazu retroaktivity právnych noriem súčasťou všetkých vyspelých demokratických štátov, hovorí o jej právnej opodstatnenosti. V právnom štáte nie je možný akýkoľvek zásah do práv konkrétnych subjektov, ktoré vznikli na základe skoršej právnej úpravy. Nerešpektovanie tejto zásady by malo za následok stav právnej neistoty, kedy by sa občania báli uskutočňovať akékoľvek konanie, z dôvodu možnej budúcej sankcie.

Pojem retroaktivita právnych noriem

Samotný pojem retroaktivity vychádza zo zásady lex retro non agit, ktorá znamená, že zákon nepôsobí naspäť.

J. Prusák charakterizuje pojem retroaktivita nasledovne: „Retroaktivita je spätným pôsobením neskoršej právnej normy do minulosti."[1] Zároveň pridáva konštatovanie, že: „právne normy v podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie ľudia, pôsobia a majú pôsobiť v zásade do budúcnosti a nie do minulosti."[2] Autor tu vyjadruje požiadavku na zákaz retroaktivity v podmienkach demokratických štátov ako jednu zo zložiek princípov právneho štátu.

A. Gerloch vo svojej definícií hovorí nielen o právnej norme, ale aj o právnom predpise, resp. zákone. Jeho definícia znie: „Retroaktivitou se rozumí zpětná účinnost zákona nebo jiného právního prědpisu, resp. zpětná časová působnost právní normy. "[3]

Podľa rozhodnutí Ústavného súdu: „K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty"[4]

J. Harvánek považuje retroaktivitu za akúsi výnimku zo všeobecného časového pôsobenia právnej normy. Táto téma vzbudzuje mnoho otázok a sporov. Pôsobiť ako motív správania, čo je hlavnou spoločenskou funkciou právnej normy, môže táto norma iba za predpokladu, že v čase konkrétneho správania subjektov existuje, je normou účinnou. V opačnom prípade ide o akýsi druh anomálie, teda za predpokladu, že daný stav nebudeme chápať tak, že norma bola k dátumu svojej účinnosti spätne vydaná. Najčastejšie ide o situáciu, keď sa nová právna úprava vzťahuje na spoločenské vzťahy, ktoré vznikli pred nadobudnutím právoplatnosti danej úpravy. Samotný inštitút retroaktivity je veľmi komplikovaný, pokiaľ sa uplatňuje, dochádza k zásahu do tzv. nadobudnutých práv, čo možno považovať za neželaný jav. Nemožno však zabudnúť na to, že v určitom rozsahu takmer každý právny predpis zasahuje do právnych vzťahov vzniknutých v minulosti. Predpisy vyznačujúce sa retroaktivitou sú však do značnej miery špecifické. K danej situácií dochádza vtedy, ak nový právny predpis určí konanie, ktoré sa udialo pred platnosťou tohto zákona, za zakázané, označuje ho ako trestné, s čím súvisí aj sankcia za toto konanie alebo za dané konanie stanoví vyššiu sankciu. [5]

Pri retroaktivite dochádza ku skutočnosti, že právo pôsobí do minulosti. Retroaktívna norma poskytuje práva a ukladá právne povinnosti jednotlivým subjektom práva pro praeterito. Tento jav sa uskutočňuje v čase, v ktorom príslušná právna norma nebola platná a účinná. Pendantom retroaktivity je aretroaktivita, ktorá tvorí zložku demokratického právneho systému. Aretroaktivita vyjadruje požiadavku na zákony a právne normy, ktoré:

a) nemajú pôsobiť spätne, do minulosti, pro praeterito, ale majú pôsobiť do budúcnosti, pro futuro, sudca má rozhodovať o minulom, kým na základe právnych predpisov, zákonov sa rozhoduje o budúcom,

b) majú za úlohu chrániť nadobudnuté práva, rovnako ako právne nároky z jednotlivých právnych úkonov a rozhodnutí príslušných orgánov, ktoré vznikli v čase pôsobnosti skoršieho práva, ako aj neskoršieho práva za predpokladu, že nie sú v rozpore s právami občanov a zásadami demokratickej spoločnosti. Spomínané práva a zásady sú obsiahnuté vo Všeobecnej deklarácií ľudských práv, v Charte Organizácie Spojených národov a taktiež v nadväzujúcich medzinárodných paktoch o ľudských a občianskych právach.[6]

V. Knapp sa k problematike retroaktivity vyjadruje nasledovne: „problém začína otázkou, zda právní předpis může sám stanovit, nebo zda to o něm může event. stanovit právní předpis jiný, že nabyl účinnosti dříve, než se stal platným, zda tedy právní předpis může stanovit fikci, že byl účinný už v době, kdy ještě neexistoval, kdy nebyl součástí právního řádu. Tento problém, který se týká právních předpisů jako celku i jednotlivých právních norem v nich obsažených, se nazýva problémem zpětné účinnosti (zpětné působnosti, retroaktivity)zákona"[7]

Autor tu vyjadruje konštatovanie, či je možné pripustiť, že právny predpis nadobudne účinnosť pred tým, ako začne byť platným. Rovnako tak možnosť, že účinky právneho predpisu sa budú vzťahovať na obdobie, v ktorom daný predpis vôbec neexistoval.

K situácií, kedy nie je problematika intertemporality novej právnej úpravy jasne zadefinovaná sa vyjadruje L. Hanuš nasledujúcim spôsobom: „Přitom není-li z nové právní úpravy zřejmé, jakým způsobem se zákonodarce zhostil intertemporálního řešení změny právního stavu, nezbýva, nežli právě výkladem respektujícím ústavní postuláty dosáhnout takového, které je v shodě s principy právního státu, tj. řešení důsledně vycházejícího z obecného zákazu retroaktivity."[8]

Pri hodnotení problematiky retroaktivity je nutné uviesť, že ide o tému, na ktorú možno nazerať dvojako. Ide o retroaktivitu pravú a nepravú. Iba na pravú retroaktivitu sa môže vzťahovať všeobecný zákaz, na ktorý sa bežná prax zvyčajne odvoláva. Pri nej totiž dochádza k zmene právnych vzťahov, ktoré boli založené predchádzajúcou právnou úpravou. Iná situácia vzniká pri nepravej retroaktivite, pretože sa tu uplatňuje legislatívna priechodnosť a princíp prípustnosti.[9]

V širšom nazeraní na právny inštitút retroaktivity, rovnako ako aj jeho právnych dôsledkov, sa vyskytujú rôzne pochybnosti a pretrváva neujasnenosť. Do popredia vystupuje požiadavka na odbornú diskusia k danej problematike. Jej úlohou by malo byť oboznámenie s problematikou uplatňovania tohto inštitútu v legislatívnej a aplikačnej praxi.[10]

Pravá retroaktivita

A. Gerloch vymedzuje daný pojem nasledovne: „Pravá retroaktivita spočíva v tom, že účinnosť začne dříve než jeho platnost, takže se použije pozdějšího zákona na případy (právní skutečnosti), které se stali již v minulosti."[11] V plnej miere sa tu prejavuje charakteristický znak retroaktivity, ktorým je úprava právnych vzťahov do minulosti.

Obdobne vyjadruje názor na pravú retroaktivitu aj J. Harvánek, podľa ktorého: „pravá retroaktivita je takovým typem, kdy právní vztahy vzniklé a právem upravené před účinností nové právní normy se po nabytí účinnosti nové – pozdější normy zcela a úplně řídí novou právní úpravou. Nová, retroaktivní právní norma působí před okamžik svého vzniku (účinnosti)."[12]

Naproti tomu, J. Prusák vo svojej definícií jasne vyjadruje skutočnosť, že pri pravej retroaktivite dochádza k zásahu do práv a povinností založených predchádzajúcou právnou úpravou, keď hovorí, že: „pri pravej retroaktivite sa neuznávajú práva a povinnosti založené skutočnosťami, ktoré sa uznávali za právne skutočnosti za platnosti skoršieho zákona (lex prior)."[13]

Ústavný súd Slovenskej republiky: „Pravú retroaktivitu vymedzil ako stav, v ktorom nová právna úprava nenachádza oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori",[14] „alebo stav, keď zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností)."[15]

Skutočnosť, že dochádza k pravej retroaktivite, je akceptovaná, iba ak sa tak uskutočňuje v prospech (in favorem) subjektívnych práv, resp. celkovo v prospech právneho postavenia konkrétnych subjektov. Pri pravej retroaktivite teda dochádza k spätnej úprave právnych pomerov, to znamená, že súčasná platná a účinná právna úprava sa vzťahuje na skutočnosti a právne vzťahy, ktoré vznikli už v minulosti (ako príklad možno uviesť situáciu, kedy by po spoplatnení štúdia na vysokej škole boli povinní zaplatiť školné aj tí študenti, ktorí už školu absolvovali). Dochádza tu k zmene právnych následkov, novou právnou úpravou, ktoré nastali pred nadobudnutím platnosti tejto právnej úpravy. Pokiaľ by došlo k pravej retroaktivite v neprospech adresátov, bol by tento jav, vzhľadom na požiadavku právnej istoty, nežiadaný. Určitú výnimku možno badať pri obzvlášť závažných trestných činnostiach (zločiny proti ľudskosti, vojenské zločiny, zločin genocídy) v medzinárodných zmluvách o ľudských právach. Tieto činnosti by neboli trestné podľa vnútroštátneho práva, avšak boli by v rozpore s právnymi princípmi a normami medzinárodného práva, ktoré sú uznané medzinárodným spoločenstvom. [16]

E. Barány charakterizuje pravú retroaktivitu nasledovne: „právna norma spája právne následky so skutočnosťou, ktorá nastala pred jej prijatím"[17]

Pre pravú retroaktivitu je príznačná všeobecná neprípustnosť. Napriek tejto skutočnosti nedochádza k jej vylúčeniu z normotvorby v plnom rozsahu. Ako podklad pre toto tvrdenie môže slúžiť ustanovenie § 2 ods.1 Trestného zákona, ktorý znie: "Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší."[18]

V tomto prípade nedochádza k ohrozeniu právnej istoty, a to je aj dôvod, prečo môže byť použitý inštitút pravej retroaktivity.[19]

Nepravá retroaktivita

Hlavným rozdielom medzi retroaktivitou pravou a nepravou je ten, že pri nepravej retroaktivite daný zákon, resp. právny predpis nezasahuje do minulosti. Príslušné práva a povinnosti, ktoré subjekty nadobudli na základne konkrétnych právnych skutočností, zostávajú týmto subjektom priznané, avšak môže dôjsť k ich zmene novou právnou úpravou.

K otázke nepravej retroaktivity sa Ústavný súd vyjadril, že ide o stav: „v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím."[20]

O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade: „ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali."[21]

Pokiaľ dôjde k časovému stretu dvoch právnych predpisov je vo všeobecnosti zaužívaný postup, že sa na vzťahy, ktoré boli založené zrušenou právnou normou, použije nová právna úprava. Skutočnosť, že nová právna úprava po nadobudnutí účinnosti môže tieto právne vzťahy regulovať, znamená výrazný zásah do týchto vzťahov. Regulácia môže spočívať v ich zmene, zrušení, dopĺňaní, alebo s nimi tiež môže spájať iné práva a povinnosti. Pokiaľ by sa samotný vznik vzťahov a práv z nich vyplývajúcich do nadobudnutia účinnosti neskoršieho predpisu posudzoval podľa zrušenej úpravy, bolo by možné označiť takýto postup za legislatívne korektný. Pri zachovaní daného postupu by sa jednalo o nepravú retroaktivitu. [22]

K nepravej retroaktivite vyslovuje L. Hanuš nasledovné: „Retroaktivita nepravá, tudíž zpětným působením není, nýbrž určitým způsobem pro budoucnost ex nunc modifikuje právní vztahy již založené."[23]

Napriek tomu, že neskoršia norma má vplyv na právne vzťahy založené v minulosti skoršou právnou normou, tento vplyv sa uskutočňuje až od vzniku účinnosti neskoršej normy. Všeobecne je prijatý názor, že plnenie právnej povinnosti sa musí uskutočňovať na základe práva platného v čase, kedy dochádza k plneniu danej právnej povinnosti. Obdobné platí aj pre spôsob uplatňovania nárokov, ku ktorému musí dôjsť na základe práva platného v čase, kedy sa uskutočňuje realizácia nároku.

Z uvedeného vyplýva, že každé pôsobenie neskoršieho zákona do minulosti sa v teórií nepovažuje za spätné pôsobenie. To je aj dôvod, prečo hovorí sa o nepravej retroaktivite, ktorú nemusíme striktne považovať za retroaktivitu.

Na základe princípu aretroaktivity nesmie dôjsť k zrušeniu alebo zhoršeniu ochrany nadobudnutých práv. Môže dôjsť iba k ich zlepšeniu pro futuro, ktoré sa môže uskutočniť priznaním účinnejších garancií. Ku strate právnej ochrany by mohlo dôjsť vtedy, ak by sa preukázateľne potvrdilo, že dané práva boli nadobudnuté v rozpore s dobrými mravmi a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.[24]

Ochrana nadobudnutých práv, ako aj zásahy do týchto práv sú úzko späté s nepravou retroaktivitou. Pri nepravej retroaktivite nemožno hovoriť o spätnej účinnosti v pravom zmysle slova. Pokiaľ došlo k zmene v právnej úprave, musia byť subjektívne práva a povinnosti, vznikajúce z právnych vzťahov, posudzované podľa práva účinného v čase ich vzniku. Príslušné subjekty musia požívať rovnaký rozsah týchto práv a povinností, avšak daný rozsah sa musí s určitými výnimkami meniť na základe účinnosti nových zákonov. Vyriešiť časový stret dvoch právnych noriem je hlavnou úlohou nepravej retroaktivity. To znamená, že podľa skorších platných noriem sa bude určovať vznik a platnosť právnych vzťahov, právneho správania a právnych skutočností. Podľa normy účinnej v dobe, kedy sa o týchto vzťahoch rozhoduje, sa bude určovať obsah právnych vzťahov. Na spomínanom príklade školného by možná právna úprava spočívala v tom, že na študentov, ktorí zahájili štúdium pred účinnosťou nového zákona, by sa vzťahoval predchádzajúci zákon. Daný stav by trval až do skončenia štúdia. Povinnosť platiť školné by mali iba študenti, ktorí začali študovať po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy. Existuje však aj možnosť, že by nový zákon platil pre všetkých študentov. Išlo by však o právnu úpravu, ktorú by študenti, ktorí začali študovať ešte pred účinnosťou nového zákona, nemohli v čase vzniku príslušného právneho vzťahu poznať. Z uvedeného možno badať pomerne zreteľný prvok retroaktivity, nakoľko za súčasť princípu právnej istoty považujeme aj predvídateľnosť právnej úpravy. Pri nepravej retroaktivite teda dochádza ku stretu princípu rovnoprávnosti (rovnosti pred zákonom) a princípu právnej istoty.[25]

Neexistencia princípu nepravej retroaktivity by mohla mať za následok, že by sa v stave právnej bezprizornosti ocitli existujúce spoločenské vzťahy. Došlo by k vzniku právneho vákua, kedy by skoršia norma bola zrušená a nová by sa na dané vzťahy nemala uplatňovať. Uvedené by malo za následok výraznú deformáciu právneho poriadku, nakoľko súčasné tempo novelizácie zákonov a iných predpisov je enormné. Povinnosť zabezpečiť stabilitu a kontinuitu spoločenských vzťahov, rovnako ako ich právnych úprav, vystupuje ako hlavná úloha inštitútu nepravej retroaktivity. [26]

Autor tu vyjadruje pomerne významné postavenie inštitútu nepravej retroaktivity v systéme právneho štátu. Jeho neuplatňovanie by malo negatívne dôsledky na demokratický charakter príslušného štátu.

Pavol Jakubík

Pavol Jakubík
študent Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave 

Právnické eso 

Príspevok autorskej súťaže Právnické eso

 

Citácie

[1] Prusák, J. Teória práva. 2. vyd. Bratislava : Vydavteľské oddelenie PF UK, 2001. 233 s. ISBN 80 – 7160 – 146 – 2.

[2] tamtiež

[3] Gerloch, A. Teorie práva. 4. upr. Vyd. Plzeň : Aleš Čenek, 2007. 97 s. ISBN 978 -80 – 7380 – 023 – 9.

[4] PL. ÚS 16/95. Nález z 24. mája 1995. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1995, s. 49

[5] Harvánek, J. a kol. Teorie práva. Plzeň : Aleš Čenek, 2008, 214-215 s. ISBN 978 – 80 – 7380 – 104 – 5.

[6] Prusák, J. Temporalita a retroaktivita právnych noriem. In Právny obzor. ISSN 0032-6984, 1996, roč. 79, č. 3, s. 179-198.

[7] Knapp, V. Teorie práva. 1. vyd. Praha : C. H. Beck, 1995, 208 s. ISBN 80 – 7179 – 028 – 1.

[8] Hanuš, L. Důvěra v právo z pohledu nepřípustnosti retroaktivní interpretace právních předpisů. In Právní rozhledy. ISSN 1210-6410, 2005, č. 14, s. 520.

[9]Ďurovčík, J. Retroaktivita. In Bulletin slovenskej advokacie. ISSN 1335-1079, 2005, č. 2, s. 28.

[10] Ďurovčík, J. Retroaktivita. In Bulletin slovenskej advokacie. ISSN 1335-1079, 2005, č. 2, s. 28.

[11] Gerloch, A. Teorie práva. 4. upr. Vyd. Plzeň : Aleš Čenek, 2007. 97 s. ISBN 978 -80 – 7380 – 023 – 9.

[12] Harvánek, J. a kol. Teorie práva. Plzeň : Aleš Čenek, 2008, 216 s. ISBN 978 – 80 – 7380 – 104 – 5.

[13] Prusák, J. Teória práva. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľské oddelenie PF UK, 2001. 235 s. ISBN 80 – 7160 – 146 – 2.

[14] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 37/99. Dostupné na internete: http://www.concourt.sk/rozhod.do?urlpage=dokument&id_spisu=13552

[15] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 3/00. Dostupné na internete: http://www.concourt.sk/rozhod.do?urlpage=dokument&id_spisu=13842

[16] Gerloch, A. Teorie práva. 4. upr. Vyd. Plzeň : Aleš Čenek, 2007. 97-98 s. ISBN 978 -80 – 7380 – 023 – 9.

[17] Barány, E. Pojmy dobrého práva. 1 vyd. Bratislava : EUROKODEX, 2007. 103 s. ISBN 978 – 80 – 88931 -75 – 1.

[18] Zákon č. 300/2005 Z. z. (trestný zákon)

[19] Ďurovčík, J. Retroaktivita. In Bulletin slovenskej advokacie. ISSN 1335-1079, 2005, č. 2, s. 29.

[20] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 38/99. Dostupné na internete: http://www.concourt.sk/rozhod.do?urlpage=dokument&id_spisu=13553

[21] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 3/00. Dostupné na internete: http://www.concourt.sk/rozhod.do?urlpage=dokument&id_spisu=13842

[22] Ďurovčík, J. Retroaktivita. In Bulletin slovenskej advokacie. ISSN 1335-1079, 2005, č. 2, s. 28.

[23] Hanuš, L. Právní argumentace nebo svévole. Úvahy o práve, spravedlnosti a etice. Praha : C. H. Beck, 2008, 68 s. ISBN 978 – 80 – 7400 – 035 – 5.

[24] Prusák, J. Temporalita a retroaktivita právnych noriem. In Právny obzor. ISSN 0032-6984, 1996, roč. 79, č. 3, s. 182.

[25] Gerloch, A. Teorie práva. 4. upr. Vyd. Plzeň : Aleš Čenek, 2007. 98-99 s. ISBN 978 -80 – 7380 – 023 – 9.

[26] Ďurovčík, J. Retroaktivita. In Bulletin slovenskej advokacie. ISSN 1335-1079, 2005, č. 2, s. 28. 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 1419

Nový príspevok

PoUtStŠtPiSoNe
: